Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 250/2012
PDF · 189.14 KB
No categories available
II. ÚS 250/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., Nitra, správcu konkurznej podstaty úpadcu
P. d., V., zastúpeného C. s r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj bližšie
neoznačeného práva na spravodlivosť v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave
pod sp. zn. 75 Cb 233/1999 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
5 Obo 31/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. d., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. d., V. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj bližšie
neoznačeného práva na spravodlivosť v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 75 Cb 233/1999 a Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Obo 31/2011. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 12. júna 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. Z-2-3 K 290/96
z 22. augusta 1997 bol na majetok P. d., V. (ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz.
Za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený sťažovateľ. Listom z 15. februára
1999 oznámil správca konkurznej podstaty spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „A.“), že
do súpisu konkurznej podstaty zapísal nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
H. a D. (listy vlastníctva č. 1266 a č. 1249). Ďalším listom z 19. februára 1999 oznámil
zápis ďalších položiek do konkurznej podstaty, a to jednak vecí majúcich charakter
nehnuteľností (stavby osobitne nevyznačené v katastri nehnuteľností), hnuteľných vecí
v zostatkovej hodnote 5 058 167 Sk a pohľadávok v celkovej výške 3 041 257 Sk, a to
na základe Dohody o vydaní majetku družstva z 2. decembra 1995 (ďalej len „dohoda
z 2. decembra 1995“). Žalobou z 23. júla 1999 podanou proti sťažovateľovi sa A. domáhal
vylúčenia už uvedených vecí a pohľadávok z konkurznej podstaty úpadcu na základe
ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podanú žalobu A. odôvodnil tým, že je výlučným
vlastníkom vecí a pohľadávok zapísaných do konkurznej podstaty úpadcu, keďže tieto
nadobudol na základe dohody z 2. decembra 1995, a to na majetkové podiely oprávnených
osôb a na vyrovnacie podiely členov úpadcu. Sťažovateľ k žalobe uviedol, že sporné
nehnuteľnosti boli do súpisu konkurznej podstaty úpadcu zapísané oprávnene, lebo dohodu
z 2. decembra 1995 treba považovať za neplatnú z niekoľkých dôvodov.
Predovšetkým ide o to, že vydaním majetku úpadcu A. malo dôjsť k vyporiadaniu
záväzkov úpadcu voči A. za to, že tento prevzal pohľadávky členov úpadcu vzniknutých
ako nárok na majetkové podiely členov, resp. na vyrovnacie podiely bývalých členov,
ktorým členstvo zaniklo. Sťažovateľ tvrdil, že nárok na vydanie majetkových podielov nie
je pohľadávkou a nemožno na tento vzťah použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka
o záväzkovom práve. Preto ani nebolo možné takýto nárok previesť na A. Opieral sa pritom
o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/96 zo 16. júna 1997.
Ďalej A. mal prevziať dlh voči bývalým členom družstva, ktorým sa malo ich
členstvo ukončiť a ktorí si preto nárokovali na výplatu vyrovnacích podielov.
K 31. decembru 1994 malo zaniknúť členstvo 824 osobám. Sťažovateľ však v konaní
preukázal, že v dňoch 29. marca 1995 a 31. marca 1995 sa konali členské schôdze,
na ktorých sa zúčastnilo spolu 345 členov, čo znamená, že týmto osobám členstvo
nezaniklo. Nemohol im preto ani vzniknúť nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
Uzavretím dohody z 2. decembra 1995 došlo k zániku záväzku splynutím podľa
§ 584 Občianskeho zákonníka, čím sú ustanovenia o kúpnych cenách v zmluvách o prevode
nehnuteľností neplatné, keďže neexistoval záväzok úpadcu voči oprávneným osobám.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 75 Cb 233/1999-779 z 8. decembra 2010 bolo
žalobe vyhovené. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu č. k.
5 Obo 31/2011-906 z 22. marca 2012 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok bol
doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 12. apríla 2012, a preto je sťažnosť podaná
v zákonnej lehote.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne vyhodnotil jeho argumentáciu
a nevysporiadal sa s jeho námietkami uplatnenými v konaní. Z odôvodnenia rozsudku nie je
možné ustáliť, na základe čoho sa priklonil k argumentácii A. Najvyšší súd sa v odôvodnení
rozsudku obmedzuje len na konštatovanie, že sa stotožňuje so závermi krajského súdu bez
uvedenia akýchkoľvek dôvodov a argumentov. Konkrétne neodôvodnil záver, podľa
ktorého je irelevantné, že zákon nedefinoval majetkové pomery ako pohľadávku
oprávnených osôb, hoci zodpovedanie tejto otázky je kľúčové vzhľadom na to, že
k postúpeniu domnelých pohľadávok zo strany členov úpadcu na A. došlo a je potrebné
posúdiť, či toto postúpenie je platným právnym úkonom alebo nie. Taktiež nezdôvodnil
záver, podľa ktorého je irelevantné ustálenie počtu členov úpadcu. Tento názor len dokladá
hypotézou, že sa na členských schôdzach mohli zúčastniť aj bývalí členovia úpadcu
a podpísať sa na prezenčné listiny, aj keď už fakticky jeho členmi neboli. Nevysporiadal sa
napokon ani s námietkou posúdenia platnosti, resp. neplatnosti zmlúv o prevode
nehnuteľností s prihliadnutím na dohodu o kúpnej cene. Odôvodnenie rozsudkov
všeobecných súdov neobsahuje právnu ani logickú argumentáciu, ale ani žiadnu právnu
úvahu, a preto treba rozhodnutia považovať za nepreskúmateľné. Súčasťou náležitého
odôvodnenia je aj náležité vysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré predložil účastník. Vzhľadom
na uvedené sú rozsudky nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako aj pre ich
nezrozumiteľnosť, čo znamená, že základné právo na súdnu ochranu nebolo naplnené
reálnym obsahom.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru, ako aj bližšie nešpecifikovaného práva na spravodlivosť
v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 75 Cb 233/1999 a najvyšším súdom
pod sp. zn. 5 Obo 31/2011 s tým, aby rozsudky krajského súdu z 8. decembra 2010
a najvyššieho súdu z 22. marca 2012 boli zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon
sa domáha náhrady trov konania.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 31/2011 z 22. marca 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 75 Cb 233/1999-779 z 8. decembra 2010.
Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že uznesením predstavenstva
úpadcu z 21. augusta 1995 bolo rozhodnuté o vydaní majetku úpadcu členom úpadcu
na vyrovnacie a majetkové podiely oprávnených osôb dohodou podľa zmlúv o postúpení
pohľadávok členov a nečlenov úpadcu. Dohodou z 2. decembra 1995 úpadca vydal A. svoj
majetok vo výške 19 031 076 Sk na základe prevzatia dlhu voči oprávneným osobám
na majetkové podiely vyplývajúce zo zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov
a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„transformačný zákon“) a na vyrovnacie podiely vyplývajúce zo stanov úpadcu.
K nehnuteľným veciam nadobudol A. vlastnícke právo vkladom do katastra nehnuteľností
na základe kúpnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom a A. pred vyhlásením konkurzu
na majetok úpadcu. Majetkové pomery oprávnených osôb sú vypočítané podľa kritérií
schválených v transformačnom projekte a potvrdené audítorom. Nehnuteľnosti boli
zaradené do investičného majetku A. a boli vykázané v súvahe k 31. decembru 1996,
hnuteľné veci boli zaradené do investičného majetku k 31. decembru 1995. Ukončenie
členstva 824 členov úpadcu k 31. decembru 1994 vyplýva zo spisu obchodného registra
v rámci konania o zápise zmeny základného imania úpadcu. Krajský súd dospel
k správnemu záveru, že A. nehnuteľnosti, hnuteľné veci a pohľadávky tvoriace predmet
konania nadobudol do svojho vlastníctva na základe dovolených právnych úkonov.
Vychádzal zo záverov krajského súdu vyslovených v konaní vedenom pod sp. zn.
66 Cbi 76/2000 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obo 3/2009. Predmetom uvedeného konania bolo určenie neplatnosti právnych úkonov
sťažovateľa, ktorými odstúpil od kúpnych zmlúv o predaji sporných nehnuteľností A.
V uvedenom konaní sa riešili právne otázky majúce význam aj pre teraz posudzovanú vec.
A. na základe dohody z 2. decembra 1995 uzavretej s úpadcom prevzal úpadcov dlh
vo výške 19 031 076 Sk voči oprávneným osobám a členom úpadcu vyplývajúci z ich
nároku na majetkový podiel a vyrovnací podiel. Zo zmlúv o postúpení pohľadávok
z 21. júna 1995 uzavretých medzi A. a osobami s nárokom na majetkový a vyrovnací podiel
vyplýva, že tieto pohľadávky boli postúpené A., a ten sa zaviazal za ne oprávneným osobám
zaplatiť. Úpadca A. vydal majetok vo výške prevzatých dlhov úpadcu. Zo záverov zistených
v konaní vedenom pod sp. zn. 66 Cbi 76/2000 vyplýva, že A. preukázal splnenie povinnosti
voči oprávneným osobám, prípadne voči ich dedičom, a to výpisom z hlavnej knihy
účtovníctva A. v spojení s inventúrnymi súpismi a pokladničnými dokladmi, resp.
výdajkami. Právo na majetkový podiel vzniklo oprávneným osobám v súvislosti
s transformáciou úpadcu v zmysle transformačného zákona. Majetkové podiely
oprávnených osôb boli vypočítané podľa kritérií stanovených v transformačnom projekte
z roku 1992 a potvrdených audítorom. Ustanovenie § 13 ods. 3 transformačného zákona
umožňovalo úpadcovi a oprávnenej osobe dohodnúť sa na spôsobe vyporiadania
majetkového podielu aj pred uplynutím siedmich rokov od schválenia transformačného
projektu. V danom prípade došlo k vyporiadaniu majetkových podielov, čo vyplýva jednak
z uznesenia predstavenstva úpadcu, ale následne aj z dohody z 2. decembra 1995, ktorou A.
prevzal dlh úpadcu voči oprávneným osobám na splatenie majetkového a vyrovnacieho
podielu. Treba súhlasiť aj s tým záverom krajského súdu, že na daný prípad nemožno
aplikovať právne závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu, na ktorý sa sťažovateľ
odvoláva. Jeho tvrdenie, podľa ktorého transformačný zákon nedefinoval majetkový podiel
ako pohľadávku oprávnenej osoby voči transformovanému družstvu, je irelevantné.
Z ustanovenia § 17a ods. 1 transformačného zákona vyplýva, že družstvo vydá podielnické
listy oprávneným osobám, ktoré nie sú jeho členmi a ktorým neboli majetkové podiely
vydané. To isté vyplýva aj z nálezu. V danom prípade sa však úpadca dohodol
s oprávnenými inak, majetkové podiely vydal a oprávnené osoby takéto plnenie
preukázateľne prijali. Nález ústavného súdu sa zaoberá kapitalizáciou majetkových
podielov oprávnených osôb, podiely ktorých neboli v zmysle § 13 ods. 2 alebo 3
transformačného zákona vyporiadané. Úpadca bol povinný za majetkové podiely
oprávnených osôb, ktoré nevyužili postup podľa § 13 ods. 2 alebo 3, vydať družstevné
podielnické listy ako cenné papiere. Z toho je zrejmé, že oprávnené osoby nemohli mať po
siedmich rokoch pohľadávku voči úpadcovi na vydanie majetkového podielu, pretože
majetkový podiel bol nahradený cenným papierom. Z tohto dôvodu ústavný súd v
predmetnom náleze vylúčil aplikáciu záväzkových vzťahov podľa Občianskeho zákonníka.
Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého sa krajský súd nevysporiadal s právnou kvalifikáciou
dohody z 2. decembra 1995 (sťažovateľ ju považuje za dohodu o pristúpení k záväzku
úpadcu), nie je dôvodné. Z obsahu dohody z 2. decembra 1995 jasne vyplýva, že A. prevzal
dlh úpadcu voči oprávneným osobám na splatenie majetkového a vyrovnacieho podielu a do
výšky prevzatého dlhu úpadcu bol prevedený majetok úpadcu na A. A. si svoje záväzky
voči oprávneným osobám aj splnil. Rovnako správny je aj záver krajského súdu o ukončení
členstva 824 členov úpadcu. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého niektorým členom úpadcu
(okrem tých, ktorí zomreli) nevznikol nárok na vyrovnací podiel, pretože ich členstvo
nezaniklo spôsobom uvedeným v stanovách, nie je dôvodné. Sťažovateľ svoje tvrdenie
preukazuje tým, že na členskej schôdzi konanej 29. marca 1995 sa zúčastnilo 345
účastníkov, pričom k 31. decembru 1994 malo zaniknúť členstvo 824 členov spomedzi 852
členov úpadcu po transformácii. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedená skutočnosť pre
ustálenie členov úpadcu nie je relevantná. Bývalí členovia sa mohli zúčastniť tejto schôdze
a podpísať sa na prezenčné listiny, aj keď už fakticky neboli členmi úpadcu. Krajský súd
správne uzavrel, že zánik členstva 824 členov obchodný register považoval už
za preukázaný v konaní o zápise zmeny základného imania, a to na základe listinných
dôkazov a vyhlásenia členov úpadcu. Sťažovateľ svoje tvrdenie, podľa ktorého neexistuje
žiadny pozitívny dôkaz o zániku členstva (okrem mŕtvych), žiadnym relevantným dôkazom
nepreukázal. Naopak, obchodný register konal v súlade so zákonom, keď vykonal zápis
zmien na základe vyhlásenia členov predstavenstva. Obchodný register rozhodoval
na základe skutočností zistených z informatívneho výsluchu a na základe čestného
prehlásenia. Zánik členstva vyplýva aj zo zoznamu odovzdaných žiadostí 235 členov
o zrušenie členstva z 21. júla 1994 opatreného pečiatkou úpadcu s dátumom 25. júl 1994.
Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého pretrvávajúce členstvo preukazujú aj osobné karty
členov úpadcu, ktoré neobsahujú žiadosti členov o zrušenie členstva, nie je dôvodné.
Krajský súd správne uviedol, že nemôže byť na ťarchu A. neexistencia niektorých
písomností, keď bolo preukázané, že sťažovateľ z priestoru úpadcu „odviedol za auto
písomností bez inventarizácie a bez ich odovzdania štatutárnym orgánom“. Bolo teda
preukázané, že jednotlivým členom členstvo zaniklo, a preto im aj vznikol nárok
na vyrovnací podiel.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 75 Cb 233/1999, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 75 Cb 233/1999-779 z 8. decembra 2010 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal vo vzťahu voči konaniu
vedenému krajským súdom najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu. V uvedenej súvislosti treba napokon ešte dodať, že
sťažovateľ aj využil právo podať odvolanie.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 31/2011. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd, ale najmä
najvyšší súd sa náležite nevysporiadali s uplatnenými námietkami sťažovateľa, pričom nie
je možné ustáliť, na základe čoho sa priklonili k argumentácii A.
Takto postavenej sťažnostnej námietke nemožno prisvedčiť.
Najvyšší súd zhrnul skutkové zistenia, ktoré boli podľa jeho názoru rozhodujúce pre
správne posúdenie veci. Následne sa podrobne zaoberal jednotlivými uplatnenými
námietkami sťažovateľa a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo s nimi nemohol súhlasiť.
Preto argumentáciu najvyššieho súdu treba považovať za dostatočnú a presvedčivú, čo
v konečnom dôsledku znamená, že rozsudok nie je ani arbitrárny, ale ani zjavne
neodôvodnený. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ s rozsudkami
všeobecných súdov nesúhlasí. Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie neznamená bez ďalšieho právo na to, aby bolo žalobným požiadavkám
účastníkov konania vyhovené.
Pokiaľ sťažovateľ vyčíta všeobecným súdom neodôvodnenie záveru, podľa ktorého
má byť irelevantné, že transformačný zákon nepovažoval majetkové podiely za pohľadávky
(a tieto preto nebolo možné postúpiť na základe Občianskeho zákonníka), nemožno ani
z pohľadu ústavného súdu so sťažovateľom súhlasiť. Sťažovateľ v tejto súvislosti osobitne
akcentuje právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/96 zo 16. júna
1997.
Zo zisteného skutkového stavu (správnosť ktorého sťažovateľ nenamieta) vyplýva, že
predstavenstvo úpadcu sa 21. augusta 1995 rozhodlo nároky na majetkové podiely členov
uspokojiť. Týmto rozhodnutím celkom nepochybne vznikla pohľadávka oprávnených
na úhradu majetkových podielov, ako na to podrobne a správne poukazuje najvyšší súd.
Za dostatočnú treba považovať aj podrobnú argumentáciu najvyššieho súdu
vysvetľujúcu, prečo je správny skutkový záver, podľa ktorého k 31. decembru 1994 zaniklo
členstvo 824 členov úpadcu. Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s dôkazmi,
ktoré v tomto ohľade boli k dispozícii. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa bolo treba
existujúce dôkazy hodnotiť inak, nemôže byť rozhodujúca.
Pokiaľ sťažovateľ vytýka, že uzavretím dohody z 2. decembra 1995 došlo k splynutiu
podľa § 584 Občianskeho zákonníka, čím sú ustanovenia o kúpnych cenách v zmluvách
o prevode nehnuteľností neplatné pre neexistenciu záväzku predávajúceho voči oprávneným
osobám, treba konštatovať, že táto námietka je formulovaná veľmi nejasne
a nezrozumiteľne. Nevyplýva z nej dostatočne, čo má sťažovateľ presne na mysli.
Z pohľadu ústavného súdu správnosti záverov všeobecných súdov nepriamo
nasvedčujú ešte ďalšie dve skutočnosti.
Pokiaľ sťažovateľ dodatočne odstúpil od zmlúv o prevode nehnuteľností s poukazom
na to, že A. svoje záväzky nesplnil, bola platnosť týchto odstúpení od zmlúv predmetom
osobitného súdneho konania. Pritom už samotná skutočnosť, že sťažovateľ od zmlúv
odstúpil, vyjadruje, že podľa jeho vtedajšieho právneho názoru boli kúpne zmluvy platné,
pretože odstúpiť možno iba od platného právneho úkonu. Ani súd v tomto konaní nezistil
skutočnosti svedčiace o neplatnosti kúpnych zmlúv.
V konaní sa nepreukázalo ani len náznakom, že by niektorá z oprávnených osôb
nebola vo svojich nárokoch, či už na majetkový alebo vyporiadací podiel, uspokojená.
Takéto osoby by sa totiž inak museli so svojimi neuspokojenými pohľadávkami prihlásiť
do konkurzu vyhláseného na A.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012