Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 250/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., Nitra, správcu konkurznej podstaty úpadcu

P. d., V., zastúpeného C. s r. o., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s a , ako aj bližšie

neoznačeného práva na spravodlivosť v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave

pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. d., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. d., V. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení s a , ako aj bližšie

neoznačeného práva na spravodlivosť v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 12. júna 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. Z-2-3 K 290/96

z 22. augusta 1997 bol na majetok P. d., V. (ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz.

Za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený sťažovateľ. Listom z 15. februára

1999 oznámil správca konkurznej podstaty spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „A.“), že

do súpisu konkurznej podstaty zapísal nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území

H. a D. (listy vlastníctva č. 1266 a č. 1249). Ďalším listom z 19. februára 1999 oznámil

zápis ďalších položiek do konkurznej podstaty, a to jednak vecí majúcich charakter

nehnuteľností (stavby osobitne nevyznačené v katastri nehnuteľností), hnuteľných vecí

v zostatkovej hodnote 5 058 167 Sk a pohľadávok v celkovej výške 3 041 257 Sk, a to

na základe Dohody o vydaní majetku družstva z 2. decembra 1995 (ďalej len „dohoda

z 2. decembra 1995“). Žalobou z 23. júla 1999 podanou proti sťažovateľovi sa A. domáhal

vylúčenia už uvedených vecí a pohľadávok z konkurznej podstaty úpadcu na základe

ustanovenia o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podanú žalobu A. odôvodnil tým, že je výlučným

vlastníkom vecí a pohľadávok zapísaných do konkurznej podstaty úpadcu, keďže tieto

nadobudol na základe dohody z 2. decembra 1995, a to na majetkové podiely oprávnených

osôb a na vyrovnacie podiely členov úpadcu. Sťažovateľ k žalobe uviedol, že sporné

nehnuteľnosti boli do súpisu konkurznej podstaty úpadcu zapísané oprávnene, lebo dohodu

z 2. decembra 1995 treba považovať za neplatnú z niekoľkých dôvodov.

Predovšetkým ide o to, že vydaním majetku úpadcu A. malo dôjsť k vyporiadaniu

záväzkov úpadcu voči A. za to, že tento prevzal pohľadávky členov úpadcu vzniknutých

ako nárok na majetkové podiely členov, resp. na vyrovnacie podiely bývalých členov,

ktorým členstvo zaniklo. Sťažovateľ tvrdil, že nárok na vydanie majetkových podielov nie

je pohľadávkou a nemožno na tento vzťah použiť ustanovenia

o záväzkovom práve. Preto ani nebolo možné takýto nárok previesť na A. Opieral sa pritom

o nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. júna 1997.

Ďalej A. mal prevziať dlh voči bývalým členom družstva, ktorým sa malo ich

členstvo ukončiť a ktorí si preto nárokovali na výplatu vyrovnacích podielov.

K 31. decembru 1994 malo zaniknúť členstvo 824 osobám. Sťažovateľ však v konaní

preukázal, že v dňoch 29. marca 1995 a 31. marca 1995 sa konali členské schôdze,

na ktorých sa zúčastnilo spolu 345 členov, čo znamená, že týmto osobám členstvo

nezaniklo. Nemohol im preto ani vzniknúť nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu.

Uzavretím dohody z 2. decembra 1995 došlo k zániku záväzku splynutím podľa

, čím sú ustanovenia o kúpnych cenách v zmluvách o prevode

nehnuteľností neplatné, keďže neexistoval záväzok úpadcu voči oprávneným osobám.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -779 z 8. decembra 2010 bolo

žalobe vyhovené. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-906 z 22. marca 2012 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok bol

doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 12. apríla 2012, a preto je sťažnosť podaná

v zákonnej lehote.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne vyhodnotil jeho argumentáciu

a nevysporiadal sa s jeho námietkami uplatnenými v konaní. Z odôvodnenia rozsudku nie je

možné ustáliť, na základe čoho sa priklonil k argumentácii A. Najvyšší súd sa v odôvodnení

rozsudku obmedzuje len na konštatovanie, že sa stotožňuje so závermi krajského súdu bez

uvedenia akýchkoľvek dôvodov a argumentov. Konkrétne neodôvodnil záver, podľa

ktorého je irelevantné, že zákon nedefinoval majetkové pomery ako pohľadávku

oprávnených osôb, hoci zodpovedanie tejto otázky je kľúčové vzhľadom na to, že

k postúpeniu domnelých pohľadávok zo strany členov úpadcu na A. došlo a je potrebné

posúdiť, či toto postúpenie je platným právnym úkonom alebo nie. Taktiež nezdôvodnil

záver, podľa ktorého je irelevantné ustálenie počtu členov úpadcu. Tento názor len dokladá

hypotézou, že sa na členských schôdzach mohli zúčastniť aj bývalí členovia úpadcu

a podpísať sa na prezenčné listiny, aj keď už fakticky jeho členmi neboli. Nevysporiadal sa

napokon ani s námietkou posúdenia platnosti, resp. neplatnosti zmlúv o prevode

nehnuteľností s prihliadnutím na dohodu o kúpnej cene. Odôvodnenie rozsudkov

všeobecných súdov neobsahuje právnu ani logickú argumentáciu, ale ani žiadnu právnu

úvahu, a preto treba rozhodnutia považovať za nepreskúmateľné. Súčasťou náležitého

odôvodnenia je aj náležité vysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré predložil účastník. Vzhľadom

na uvedené sú rozsudky nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako aj pre ich

nezrozumiteľnosť, čo znamená, že základné právo na súdnu ochranu nebolo naplnené

reálnym obsahom.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru, ako aj bližšie nešpecifikovaného práva na spravodlivosť

v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom

pod sp. zn. s tým, aby rozsudky krajského súdu z 8. decembra 2010

a najvyššieho súdu z 22. marca 2012 boli zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon

sa domáha náhrady trov konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -779 z 8. decembra 2010.

Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že uznesením predstavenstva

úpadcu z 21. augusta 1995 bolo rozhodnuté o vydaní majetku úpadcu členom úpadcu

na vyrovnacie a majetkové podiely oprávnených osôb dohodou podľa zmlúv o postúpení

pohľadávok členov a nečlenov úpadcu. Dohodou z 2. decembra 1995 úpadca vydal A. svoj

majetok vo výške 19 031 076 Sk na základe prevzatia dlhu voči oprávneným osobám

na majetkové podiely vyplývajúce zo o úprave majetkových vzťahov

a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len

„transformačný zákon“) a na vyrovnacie podiely vyplývajúce zo stanov úpadcu.

K nehnuteľným veciam nadobudol A. vlastnícke právo vkladom do katastra nehnuteľností

na základe kúpnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom a A. pred vyhlásením konkurzu

na majetok úpadcu. Majetkové pomery oprávnených osôb sú vypočítané podľa kritérií

schválených v transformačnom projekte a potvrdené audítorom. Nehnuteľnosti boli

zaradené do investičného majetku A. a boli vykázané v súvahe k 31. decembru 1996,

hnuteľné veci boli zaradené do investičného majetku k 31. decembru 1995. Ukončenie

členstva 824 členov úpadcu k 31. decembru 1994 vyplýva zo spisu obchodného registra

v rámci konania o zápise zmeny základného imania úpadcu. Krajský súd dospel

k správnemu záveru, že A. nehnuteľnosti, hnuteľné veci a pohľadávky tvoriace predmet

konania nadobudol do svojho vlastníctva na základe dovolených právnych úkonov.

Vychádzal zo záverov krajského súdu vyslovených v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

. Predmetom uvedeného konania bolo určenie neplatnosti právnych úkonov

sťažovateľa, ktorými odstúpil od kúpnych zmlúv o predaji sporných nehnuteľností A.

V uvedenom konaní sa riešili právne otázky majúce význam aj pre teraz posudzovanú vec.

A. na základe dohody z 2. decembra 1995 uzavretej s úpadcom prevzal úpadcov dlh

vo výške 19 031 076 Sk voči oprávneným osobám a členom úpadcu vyplývajúci z ich

nároku na majetkový podiel a vyrovnací podiel. Zo zmlúv o postúpení pohľadávok

z 21. júna 1995 uzavretých medzi A. a osobami s nárokom na majetkový a vyrovnací podiel

vyplýva, že tieto pohľadávky boli postúpené A., a ten sa zaviazal za ne oprávneným osobám

zaplatiť. Úpadca A. vydal majetok vo výške prevzatých dlhov úpadcu. Zo záverov zistených

v konaní vedenom pod sp. zn. vyplýva, že A. preukázal splnenie povinnosti

voči oprávneným osobám, prípadne voči ich dedičom, a to výpisom z hlavnej knihy

účtovníctva A. v spojení s inventúrnymi súpismi a pokladničnými dokladmi, resp.

výdajkami. Právo na majetkový podiel vzniklo oprávneným osobám v súvislosti

s transformáciou úpadcu v zmysle transformačného zákona. Majetkové podiely

oprávnených osôb boli vypočítané podľa kritérií stanovených v transformačnom projekte

z roku 1992 a potvrdených audítorom. Ustanovenie § 13 ods. 3 transformačného zákona

umožňovalo úpadcovi a oprávnenej osobe dohodnúť sa na spôsobe vyporiadania

majetkového podielu aj pred uplynutím siedmich rokov od schválenia transformačného

projektu. V danom prípade došlo k vyporiadaniu majetkových podielov, čo vyplýva jednak

z uznesenia predstavenstva úpadcu, ale následne aj z dohody z 2. decembra 1995, ktorou A.

prevzal dlh úpadcu voči oprávneným osobám na splatenie majetkového a vyrovnacieho

podielu. Treba súhlasiť aj s tým záverom krajského súdu, že na daný prípad nemožno

aplikovať právne závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu, na ktorý sa sťažovateľ

odvoláva. Jeho tvrdenie, podľa ktorého transformačný zákon nedefinoval majetkový podiel

ako pohľadávku oprávnenej osoby voči transformovanému družstvu, je irelevantné.

Z ustanovenia § 17a ods. 1 transformačného zákona vyplýva, že družstvo vydá podielnické

listy oprávneným osobám, ktoré nie sú jeho členmi a ktorým neboli majetkové podiely

vydané. To isté vyplýva aj z nálezu. V danom prípade sa však úpadca dohodol

s oprávnenými inak, majetkové podiely vydal a oprávnené osoby takéto plnenie

preukázateľne prijali. Nález ústavného súdu sa zaoberá kapitalizáciou majetkových

podielov oprávnených osôb, podiely ktorých neboli v zmysle § 13 ods. 2 alebo 3

transformačného zákona vyporiadané. Úpadca bol povinný za majetkové podiely

oprávnených osôb, ktoré nevyužili postup podľa § 13 ods. 2 alebo 3, vydať družstevné

podielnické listy ako cenné papiere. Z toho je zrejmé, že oprávnené osoby nemohli mať po

siedmich rokoch pohľadávku voči úpadcovi na vydanie majetkového podielu, pretože

majetkový podiel bol nahradený cenným papierom. Z tohto dôvodu ústavný súd v

predmetnom náleze vylúčil aplikáciu záväzkových vzťahov podľa .

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého sa krajský súd nevysporiadal s právnou kvalifikáciou

dohody z 2. decembra 1995 (sťažovateľ ju považuje za dohodu o pristúpení k záväzku

úpadcu), nie je dôvodné. Z obsahu dohody z 2. decembra 1995 jasne vyplýva, že A. prevzal

dlh úpadcu voči oprávneným osobám na splatenie majetkového a vyrovnacieho podielu a do

výšky prevzatého dlhu úpadcu bol prevedený majetok úpadcu na A. A. si svoje záväzky

voči oprávneným osobám aj splnil. Rovnako správny je aj záver krajského súdu o ukončení

členstva 824 členov úpadcu. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého niektorým členom úpadcu

(okrem tých, ktorí zomreli) nevznikol nárok na vyrovnací podiel, pretože ich členstvo

nezaniklo spôsobom uvedeným v stanovách, nie je dôvodné. Sťažovateľ svoje tvrdenie

preukazuje tým, že na členskej schôdzi konanej 29. marca 1995 sa zúčastnilo 345

účastníkov, pričom k 31. decembru 1994 malo zaniknúť členstvo 824 členov spomedzi 852

členov úpadcu po transformácii. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedená skutočnosť pre

ustálenie členov úpadcu nie je relevantná. Bývalí členovia sa mohli zúčastniť tejto schôdze

a podpísať sa na prezenčné listiny, aj keď už fakticky neboli členmi úpadcu. Krajský súd

správne uzavrel, že zánik členstva 824 členov obchodný register považoval už

za preukázaný v konaní o zápise zmeny základného imania, a to na základe listinných

dôkazov a vyhlásenia členov úpadcu. Sťažovateľ svoje tvrdenie, podľa ktorého neexistuje

žiadny pozitívny dôkaz o zániku členstva (okrem mŕtvych), žiadnym relevantným dôkazom

nepreukázal. Naopak, obchodný register konal v súlade so zákonom, keď vykonal zápis

zmien na základe vyhlásenia členov predstavenstva. Obchodný register rozhodoval

na základe skutočností zistených z informatívneho výsluchu a na základe čestného

prehlásenia. Zánik členstva vyplýva aj zo zoznamu odovzdaných žiadostí 235 členov

o zrušenie členstva z 21. júla 1994 opatreného pečiatkou úpadcu s dátumom 25. júl 1994.

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého pretrvávajúce členstvo preukazujú aj osobné karty

členov úpadcu, ktoré neobsahujú žiadosti členov o zrušenie členstva, nie je dôvodné.

Krajský súd správne uviedol, že nemôže byť na ťarchu A. neexistencia niektorých

písomností, keď bolo preukázané, že sťažovateľ z priestoru úpadcu „odviedol za auto

písomností bez inventarizácie a bez ich odovzdania štatutárnym orgánom“. Bolo teda

preukázané, že jednotlivým členom členstvo zaniklo, a preto im aj vznikol nárok

na vyrovnací podiel.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -779 z 8. decembra 2010 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal vo vzťahu voči konaniu

vedenému krajským súdom najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu. V uvedenej súvislosti treba napokon ešte dodať, že

sťažovateľ aj využil právo podať odvolanie.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd, ale najmä

najvyšší súd sa náležite nevysporiadali s uplatnenými námietkami sťažovateľa, pričom nie

je možné ustáliť, na základe čoho sa priklonili k argumentácii A.

Takto postavenej sťažnostnej námietke nemožno prisvedčiť.

Najvyšší súd zhrnul skutkové zistenia, ktoré boli podľa jeho názoru rozhodujúce pre

správne posúdenie veci. Následne sa podrobne zaoberal jednotlivými uplatnenými

námietkami sťažovateľa a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo s nimi nemohol súhlasiť.

Preto argumentáciu najvyššieho súdu treba považovať za dostatočnú a presvedčivú, čo

v konečnom dôsledku znamená, že rozsudok nie je ani arbitrárny, ale ani zjavne

neodôvodnený. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ s rozsudkami

všeobecných súdov nesúhlasí. Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie neznamená bez ďalšieho právo na to, aby bolo žalobným požiadavkám

účastníkov konania vyhovené.

Pokiaľ sťažovateľ vyčíta všeobecným súdom neodôvodnenie záveru, podľa ktorého

má byť irelevantné, že transformačný zákon nepovažoval majetkové podiely za pohľadávky

(a tieto preto nebolo možné postúpiť na základe ), nemožno ani

z pohľadu ústavného súdu so sťažovateľom súhlasiť. Sťažovateľ v tejto súvislosti osobitne

akcentuje právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn. zo 16. júna

1997.

Zo zisteného skutkového stavu (správnosť ktorého sťažovateľ nenamieta) vyplýva, že

predstavenstvo úpadcu sa 21. augusta 1995 rozhodlo nároky na majetkové podiely členov

uspokojiť. Týmto rozhodnutím celkom nepochybne vznikla pohľadávka oprávnených

na úhradu majetkových podielov, ako na to podrobne a správne poukazuje najvyšší súd.

Za dostatočnú treba považovať aj podrobnú argumentáciu najvyššieho súdu

vysvetľujúcu, prečo je správny skutkový záver, podľa ktorého k 31. decembru 1994 zaniklo

členstvo 824 členov úpadcu. Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s dôkazmi,

ktoré v tomto ohľade boli k dispozícii. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa bolo treba

existujúce dôkazy hodnotiť inak, nemôže byť rozhodujúca.

Pokiaľ sťažovateľ vytýka, že uzavretím dohody z 2. decembra 1995 došlo k splynutiu

podľa , čím sú ustanovenia o kúpnych cenách v zmluvách

o prevode nehnuteľností neplatné pre neexistenciu záväzku predávajúceho voči oprávneným

osobám, treba konštatovať, že táto námietka je formulovaná veľmi nejasne

a nezrozumiteľne. Nevyplýva z nej dostatočne, čo má sťažovateľ presne na mysli.

Z pohľadu ústavného súdu správnosti záverov všeobecných súdov nepriamo

nasvedčujú ešte ďalšie dve skutočnosti.

Pokiaľ sťažovateľ dodatočne odstúpil od zmlúv o prevode nehnuteľností s poukazom

na to, že A. svoje záväzky nesplnil, bola platnosť týchto odstúpení od zmlúv predmetom

osobitného súdneho konania. Pritom už samotná skutočnosť, že sťažovateľ od zmlúv

odstúpil, vyjadruje, že podľa jeho vtedajšieho právneho názoru boli kúpne zmluvy platné,

pretože odstúpiť možno iba od platného právneho úkonu. Ani súd v tomto konaní nezistil

skutočnosti svedčiace o neplatnosti kúpnych zmlúv.

V konaní sa nepreukázalo ani len náznakom, že by niektorá z oprávnených osôb

nebola vo svojich nárokoch, či už na majetkový alebo vyporiadací podiel, uspokojená.

Takéto osoby by sa totiž inak museli so svojimi neuspokojenými pohľadávkami prihlásiť

do konkurzu vyhláseného na A.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012