Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 372/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, , a 3, a Slovenskej

republiky, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Martin sp. zn. z 15. marca

2007 a 24. marca 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 14. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012

doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a 3, a (ďalej len „“),

základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 15. marca 2007 a 24. marca 2011 a uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. februára

2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 20. februára 2007 podal okresnému súdu žiadosť

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o ktorej okresný súd rozhodol

uznesením sp. zn. na verejnom zasadnutí 15. marca 2007 tak, že ho

podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a určil mu skúšobnú dobu v trvaní

2 rokov. Keďže aj sťažovateľ, aj prokurátor Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len

„okresná prokuratúra“) sa po vyhlásení uznesenia vzdali práva podať proti nemu opravný

prostriedok, uznesenie sa stalo právoplatným. Po vykonaní verejného zasadnutia okresný

súd zároveň hneď vydal príkaz na prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody

(ďalej len „príkaz“), v ktorom bolo uvedené, že skúšobná doba bola určená na 2 roky.

Následne okresný súd doručil písomné vyhotovenie uznesenia sťažovateľovi, pričom

na rozdiel od vyhláseného uznesenia a údaju uvedeného v príkaze bola v písomnom

vyhotovení rozhodnutia uvedená skúšobná doba 3 roky.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry listom z 11. apríla

2007 požiadal okresný súd o opravu písomne vyhotoveného uznesenia tak, aby v ňom bola

správne uvedená skúšobná doba 2 roky, ktorá bola sťažovateľovi určená 15. marca 2007

na verejnom zasadnutí pri vyhlásení uznesenia.

Sťažovateľ uviedol, že na základe požiadavky okresnej prokuratúry okresný súd

nevydal opravné uznesenie, ale „prípisom zo dňa 25. 1. 2007 (čo je zrejme nesprávny

dátum, lebo návrh okresného prokurátora o opravu uznesenia bol z 11. 4. 2007)“ oznámil,

že došlo k preskúmaniu zápisnice z verejného zasadnutia, na základe čoho bolo zistené, že

v zápisnici je uvedená skúšobná doba 3 roky, a teda v súlade so zápisnicou bolo vyhotovené

aj uznesenie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa 24. marca 2011 na okresnom súde uskutočnilo

verejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o tom, či sa sťažovateľ osvedčil

alebo neosvedčil v skúšobnej dobe. Na tomto verejnom zasadnutí okresný súd uznesením

sp. zn. z 24. marca 2011 rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe

podmienečného prepustenia neosvedčil, a preto mu uložil povinnosť vykonať zvyšok trestu

odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov a 27 dní. Sťažovateľ uviedol, že na verejnom

zasadnutí sa okresný súd vôbec nezaoberal tým, že medzi ústnym vyhlásením uznesenia

z 15. marca 2007 a príkazom z toho istého dátumu na jednej strane a písomným

vyhotovením tohto uznesenia na strane druhej sú nezrovnalosti týkajúce sa uvedenia

výmery skúšobnej doby.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť a zároveň jeho obhajca

požiadal okresnú prokuratúru o vyjadrenie, aká skúšobná doba bola sťažovateľovi uložená

na verejnom zasadnutí 15. marca 2007. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresná prokuratúra

v liste zo 16. augusta 2011 podala informáciu, že zo zvukového záznamu z verejného

zasadnutia z 15. marca 2007 vyplýva, že skúšobná doba bola určená na 2 roky, pričom

príslušný prokurátor na tento nedostatok upozornil okresný súd a žiadal ho o opravu

uznesenia.

Potom, ako bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ten mu ho pre

zistené rozpory týkajúce sa skúšobnej doby vrátil a prikázal mu ich odstrániť. Na základe

toho bolo krajskému súdu predložené vyjadrenie zákonného sudcu a zapisovateľky, ktorí

tvrdili, že platí to, čo je uvedené v zápisnici z verejného zasadnutia okresného súdu

z 15. marca 2007 a teda že platí údaj o skúšobnej dobe vo výmere 3 rokov.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2012 tak, že ju zamietol. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu predmetné

uznesenie krajského súdu bolo doručené 7. marca 2012. K tomuto rozhodnutiu sťažovateľ

uviedol, že vyjadrenie zákonného sudcu a zapisovateľky stačilo krajskému súdu na to, aby

aj napriek tvrdeným skutočnostiam rozhodol o sťažnosti uvedeným spôsobom.

Sťažovateľ vyslovil názor, že krajský súd nepostupoval zákonným spôsobom, keď

vo veci nariadil neverejné zasadnutie, čím mu znemožnil, aby osobne predniesol dôkazy

vo svoj prospech.

Vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ dodal:

„Napriek uvedeným rozporom, zisteným v spise (rozpor medzi vydaným príkazom

na prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody a písomným vyhotovením

uznesenia a zápisnicou a rozpor v ústnom vyhlásení uznesenia OS Martin, ktorý potvrdila aj

Okresná prokuratúra Martin), Krajsky súd v Žiline nezákonne a protiústavné rozhodol, keď

potvrdil uznesenie súdu I. stupňa, čím zavŕšil nezákonný postup a porušenie ústavných práv

sťažovateľa. Krajský súd vo veci nemal rozhodovať. Mal trvať na tom, aby okresný súd

rozhodol o návrhu okresného prokurátora na opravu uznesenia a zápisnice z 15. 3. 2007.

O tomto návrhu okresného prokurátora do dnešného dňa súd nerozhodol. Naopak, krajský

súd k veci pristupoval tak, že inkvizične prihliadol na moje ďalšie odsúdenia, ktoré však

nemôžu mať vplyv na zákonný postup, týkajúci sa podmienečného prepustenia a tam

vyhlásenej a určenej skúšobnej lehoty v príkaze na prepustenie z výkonu trestu, ako

i na návrh OP na opravu písomného vyhotovenia uznesenia a zápisnice z 15. 3. 2007.“

Sťažovateľ súčasne tvrdil, že sťažnosť podáva aj z dôvodov nečinnosti okresného

súdu (v sťažnosti síce uviedol, že sťažnosť podáva proti odporcovi v 1. rade, za ktorého

v úvode sťažnosti označil krajský súd, ale je nepochybné, že mal na mysli okresný súd,

pretože tomuto súdu bol doručený návrh príslušného prokurátora na opravu uznesenia

sp. zn. z 15. marca 2007, pozn.), pretože dosiaľ nerozhodol o návrhu

prokurátora okresnej prokuratúry na opravu uznesenia a zápisnice z verejného zasadnutia

z 15. marca 2007.

Sťažovateľ súčasne namietal aj uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 15. marca 2007, „lebo toto rozhodnutie odporuje príkazu na prepustenie z väzby, naviac

Okresný súd v Martine do dnešného dňa nerozhodol o návrhu Okresného prokurátora

v Martine na vydanie opravného uznesenia, ktoré bol podané dňa 11. 4. 2007. Preto toto

uznesenie v jeho písomnom vyhotovení, v ktorom je uvedená skúšobná doba 3 (tri) roky

a naopak v písomnom vyhotovení príkazu na prepustenie z väzby, je uvedená skúšobná

lehota 2 (dva) roky, sa nemohlo stať právoplatné v tomto vyhotovení. Porušovanie mojich

práv pretrváva i v súčasnom období, na čo žiadam prihliadnuť a taktiež žiadam prihliadnuť

na predom uvedené skutočnosti, pri počítaní lehoty na možnosť podania ústavnej

sťažnosti.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ vyslovil názor, že aj v súčasnom období

pretrváva tento protiprávny stav, sú porušované jeho práva, a preto žiadal, aby ústavný súd

prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd v Martine uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. ,

5707010195 z 15. 3. 2007 a uznesením sp. zn. -52, 5707010195 zo dňa 24. 3.

2011, ako aj Krajský súd v Žiline, uznesením sp. zn. -78, 5707010195, zo dňa

14. 2. 2012, porušili základné práva J. P., Š., t. č. vo výkone trestu, na spravodlivý proces

podľa čl. 5, ods. 1 písm. a), čl. 6, ods. 1) prvá veta a ods. 3) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 2 prvá veta, Listiny základných práv a slobôd, čl. 17

ods. 2, , ods. 1, a 3, a Slovenskej

republiky.

Alternatívne navrhujem:

1) Uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. , 5707010195 z 15. 3. 2007

a uznesenie Okresného súdu v Martine sp. zn. -52, 5707010195 zo dňa 24. 3.

2011, ako i uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. -78, 5707010195,

zo dňa 14. 2. 2012, sa zrušujú a vec sa prikazuje Okresnému súdu Martin, aby vo veci znovu

konal a rozhodol, resp. aby Okresný súd Martin rozhodol o návrhu okresného prokurátora

na opravu uznesenia a zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 15. 3. 2007.

2) Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. -78, 5707010195, zo dňa

14. 2. 2012, sa zrušuje a prikazuje sa Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci znovu konal

a rozhodol.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že aj napriek nezrovnalostiam týkajúcim

sa údaju o výmere skúšobnej doby pri jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu

odňatia slobody, ktorá bola rozdielne uvedená pri ústnom vyhlásení uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 15. marca 2007 a v príkaze z toho istého dňa a inak

v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2012 zamietol sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu sp. zn.

z 24. marca 2011, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľ sa v skúšobnej doby

neosvedčil. Sťažovateľ sa súčasne domnieva, že tým, že okresný súd nevykonal na základe

žiadosti prokurátora okresnej prokuratúry opravu v písomnom vyhotovení svojho

rozhodnutia z 15. marca 2007, dochádza aj k zbytočným prieťahom v konaní.

V súvislosti s predloženými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že okresný

súd uznesením sp. zn. z 15. marca 2007 rozhodol o podmienečnom

prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že mu určil skúšobnú dobu

v trvaní 3 rokov. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto uzneseniu sa spolu s prokurátorom

okresnej prokuratúry vzdali práva podať sťažnosť, a preto sa rozhodnutie stalo

právoplatným. Na základe toho okresný súd príkazom z 15. marca 2007 prikázal

sťažovateľa ihneď prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody. Na rozdiel od písomne

vyhotoveného uznesenia príkaz obsahoval rozdielny údaj o určení skúšobnej doby, keď

v ňom bola uvedená dĺžka jej trvania 2 roky.

Listom sp. zn. z 11. apríla 2007 prokurátor okresnej prokuratúry žiadal

okresný súd o vykonanie opravy v písomnom vyhotovení rozhodnutia tak, aby správne

uviedol dĺžku skúšobnej doby, ktorá podľa vyjadrenia prokurátora mala byť správne

uvedená v trvaní 2 rokov.

Na žiadosť prokurátora reagoval okresný súd listom sp. zn. z „25. 1.

2007“, v ktorom oznámil, že opravu v podstate nie je nutné vykonať, pretože písomná

podoba uznesenia z 15. marca 2007 bolo vyhotovená v súlade s údajom zaznamenaným

v zápisnici z verejného zasadnutia, kde je skúšobná doba uvedená v trvaní 3 rokov.

O niekoľko rokov neskôr okresný súd uznesením sp. zn. z 24. marca

2011 rozhodol o tom, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia

v trvaní 3 rokov (od 15. marca 2007 do 15. marca 2010) neosvedčil, pretože 4. novembra

2008 spáchal skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného

súdu Levice sp. zn. z 27. januára 2009. Z uvedeného dôvodu bola sťažovateľovi

uložená povinnosť vykonať zvyšok trestu odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov a 27 dní.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej poukázal

na rozpory v súvislosti s uvedením jeho skúšobnej doby pri podmienečnom prepustení

z výkonu trestu odňatia slobody.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2012 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd zaoberal aj dĺžkou trvania

skúšobnej doby, ktorá bola sťažovateľovi uložená uznesením okresného súdu

sp. zn. z 15. marca 2007 s tým, že si vyžiadal vyjadrenie zákonného sudcu

a zapisovateľa k tomu, či údaj uvedený v písomnom vyhotovení rozhodnutia zodpovedá

skutočnosti. Z vyjadrení sudcu okresného súdu a zapisovateľky krajský súd zistil, že

skúšobná doba uvedená v písomnom vyhotovení rozhodnutia vo výmere 3 rokov zodpovedá

zápisnici z verejného zasadnutia, a pokiaľ išlo o príkaz a v ňom uvedenú dĺžku trvania

skúšobnej doby 2 roky, podľa vyjadrenia sudcu okresného súdu táto bola výsledkom chyby

v písaní. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal aj na to, že na uvedené skutočnosti

upozorňoval okresný súd ešte v roku 2007, keď ho prokurátor okresnej prokuratúry žiadal

vydať opravné uznesenie. Na základe toho krajský súd potom vyslovil, že nemá

pochybnosti o určení výmery skúšobnej doby, ktorá bola sťažovateľovi určená na 3 roky.

V odôvodnení rozhodnutia súd druhého stupňa poukázal aj na podstatné okolnosti, ktoré

boli podkladom na záver o tom, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Krajský súd

konštatoval, že aj keď sťažovateľovi bola daná možnosť, aby v skúšobnej dobe

podmienečného prepustenia preukázal, že dokáže viesť riadny život, že dokáže rešpektovať

morálne pravidlá a právne predpisy a že predchádzajúce odsúdenia a tresty splnili svoj účel,

túto šancu ignoroval. V tejto súvislosti vymenoval a označil trestnú činnosť sťažovateľa,

ktorej sa dopustil v dobe podmienečného prepustenia, za čo bol právoplatne odsúdený

rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. z 27. januára 2009 právoplatným

29. apríla 2009 a rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. z 15. augusta 2011

právoplatným toho istého dňa. V závere krajský súd konštatoval, že tieto skutočnosti

nespochybnil ani samotný sťažovateľ.

K námietkam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu sp. zn.

z 15. marca 2007 a 24. marca 2011

Pri prerokovaní týchto námietok ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie postupu a uvedených rozhodnutí

okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci. Na tomto tvrdení nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľ sa vo vzťahu

k prvému z uvedených rozhodnutí (z 15. marca 2007) vzdal práva podať sťažnosť. Ak by

však svoje právo využil a proti uvedenému rozhodnutiu by podal opravný prostriedok, súd

druhého stupňa by sa jeho námietkami zaoberal, a v prípade zistenia, že došlo k porušeniu

jeho práv, bol by povinný poskytnúť mu náležitú ochranu. Pokiaľ ide o uznesenie okresného

súdu z 24. marca 2011, proti nemu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou sa zaoberal krajský

súd. Ten o nej rozhodol uznesením sp. zn. zo 14. februára 2012 tak, že ju ako

nedôvodnú zamietol.

Keďže v danom prípade pred uplatnením právomoci zo strany ústavného súdu tu

existovala právomoc všeobecného súdu (krajského súdu), ktorý bol primárne povolaný

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

K námietkam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 14. februára 2012

Na tomto mieste považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že námietka

sťažovateľa o nezrovnalostiach týkajúca sa určenia výmery skúšobnej doby bola naposledy

a definitívne predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý sa ňou zaoberal v namietanom

rozhodnutí zo 14. februára 2012.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistení ústavného súdu predmetné uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 14. februára 2012 a sťažovateľovi bolo doručené 7. marca 2012.

Podľa sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti (, , , ).

Vzhľadom na to, že o nedostatkoch, ktoré sťažovateľ namietal v súvislosti s výmerou

skúšobnej doby, bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí krajského súdu 14. februára

2012, pričom predmetné rozhodnutie mu bolo doručené 7. marca 2012, a súčasne

s prihliadnutím na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. augusta 2012) ústavný súd

považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom

ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. , ,

, ). Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú

oneskorene.

Na základe týchto skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012