Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 372/2012
PDF · 232.89 KB
No categories available
III. ÚS 372/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Martin sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca
2007 a 24. marca 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 11/2012
zo 14. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012
doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Martin (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 a 24. marca 2011 a uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 11/2012 zo 14. februára
2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 20. februára 2007 podal okresnému súdu žiadosť
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o ktorej okresný súd rozhodol
uznesením sp. zn. 12 PP 23/2007 na verejnom zasadnutí 15. marca 2007 tak, že ho
podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a určil mu skúšobnú dobu v trvaní
2 rokov. Keďže aj sťažovateľ, aj prokurátor Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len
„okresná prokuratúra“) sa po vyhlásení uznesenia vzdali práva podať proti nemu opravný
prostriedok, uznesenie sa stalo právoplatným. Po vykonaní verejného zasadnutia okresný
súd zároveň hneď vydal príkaz na prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody
(ďalej len „príkaz“), v ktorom bolo uvedené, že skúšobná doba bola určená na 2 roky.
Následne okresný súd doručil písomné vyhotovenie uznesenia sťažovateľovi, pričom
na rozdiel od vyhláseného uznesenia a údaju uvedeného v príkaze bola v písomnom
vyhotovení rozhodnutia uvedená skúšobná doba 3 roky.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry listom z 11. apríla
2007 požiadal okresný súd o opravu písomne vyhotoveného uznesenia tak, aby v ňom bola
správne uvedená skúšobná doba 2 roky, ktorá bola sťažovateľovi určená 15. marca 2007
na verejnom zasadnutí pri vyhlásení uznesenia.
Sťažovateľ uviedol, že na základe požiadavky okresnej prokuratúry okresný súd
nevydal opravné uznesenie, ale „prípisom zo dňa 25. 1. 2007 (čo je zrejme nesprávny
dátum, lebo návrh okresného prokurátora o opravu uznesenia bol z 11. 4. 2007)“ oznámil,
že došlo k preskúmaniu zápisnice z verejného zasadnutia, na základe čoho bolo zistené, že
v zápisnici je uvedená skúšobná doba 3 roky, a teda v súlade so zápisnicou bolo vyhotovené
aj uznesenie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa 24. marca 2011 na okresnom súde uskutočnilo
verejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o tom, či sa sťažovateľ osvedčil
alebo neosvedčil v skúšobnej dobe. Na tomto verejnom zasadnutí okresný súd uznesením
sp. zn. 12 PP 23/2007 z 24. marca 2011 rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe
podmienečného prepustenia neosvedčil, a preto mu uložil povinnosť vykonať zvyšok trestu
odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov a 27 dní. Sťažovateľ uviedol, že na verejnom
zasadnutí sa okresný súd vôbec nezaoberal tým, že medzi ústnym vyhlásením uznesenia
z 15. marca 2007 a príkazom z toho istého dátumu na jednej strane a písomným
vyhotovením tohto uznesenia na strane druhej sú nezrovnalosti týkajúce sa uvedenia
výmery skúšobnej doby.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť a zároveň jeho obhajca
požiadal okresnú prokuratúru o vyjadrenie, aká skúšobná doba bola sťažovateľovi uložená
na verejnom zasadnutí 15. marca 2007. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresná prokuratúra
v liste zo 16. augusta 2011 podala informáciu, že zo zvukového záznamu z verejného
zasadnutia z 15. marca 2007 vyplýva, že skúšobná doba bola určená na 2 roky, pričom
príslušný prokurátor na tento nedostatok upozornil okresný súd a žiadal ho o opravu
uznesenia.
Potom, ako bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ten mu ho pre
zistené rozpory týkajúce sa skúšobnej doby vrátil a prikázal mu ich odstrániť. Na základe
toho bolo krajskému súdu predložené vyjadrenie zákonného sudcu a zapisovateľky, ktorí
tvrdili, že platí to, čo je uvedené v zápisnici z verejného zasadnutia okresného súdu
z 15. marca 2007 a teda že platí údaj o skúšobnej dobe vo výmere 3 rokov.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2012
zo 14. februára 2012 tak, že ju zamietol. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu predmetné
uznesenie krajského súdu bolo doručené 7. marca 2012. K tomuto rozhodnutiu sťažovateľ
uviedol, že vyjadrenie zákonného sudcu a zapisovateľky stačilo krajskému súdu na to, aby
aj napriek tvrdeným skutočnostiam rozhodol o sťažnosti uvedeným spôsobom.
Sťažovateľ vyslovil názor, že krajský súd nepostupoval zákonným spôsobom, keď
vo veci nariadil neverejné zasadnutie, čím mu znemožnil, aby osobne predniesol dôkazy
vo svoj prospech.
Vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ dodal:
„Napriek uvedeným rozporom, zisteným v spise (rozpor medzi vydaným príkazom
na prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody a písomným vyhotovením
uznesenia a zápisnicou a rozpor v ústnom vyhlásení uznesenia OS Martin, ktorý potvrdila aj
Okresná prokuratúra Martin), Krajsky súd v Žiline nezákonne a protiústavné rozhodol, keď
potvrdil uznesenie súdu I. stupňa, čím zavŕšil nezákonný postup a porušenie ústavných práv
sťažovateľa. Krajský súd vo veci nemal rozhodovať. Mal trvať na tom, aby okresný súd
rozhodol o návrhu okresného prokurátora na opravu uznesenia a zápisnice z 15. 3. 2007.
O tomto návrhu okresného prokurátora do dnešného dňa súd nerozhodol. Naopak, krajský
súd k veci pristupoval tak, že inkvizične prihliadol na moje ďalšie odsúdenia, ktoré však
nemôžu mať vplyv na zákonný postup, týkajúci sa podmienečného prepustenia a tam
vyhlásenej a určenej skúšobnej lehoty v príkaze na prepustenie z výkonu trestu, ako
i na návrh OP na opravu písomného vyhotovenia uznesenia a zápisnice z 15. 3. 2007.“
Sťažovateľ súčasne tvrdil, že sťažnosť podáva aj z dôvodov nečinnosti okresného
súdu (v sťažnosti síce uviedol, že sťažnosť podáva proti odporcovi v 1. rade, za ktorého
v úvode sťažnosti označil krajský súd, ale je nepochybné, že mal na mysli okresný súd,
pretože tomuto súdu bol doručený návrh príslušného prokurátora na opravu uznesenia
sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007, pozn.), pretože dosiaľ nerozhodol o návrhu
prokurátora okresnej prokuratúry na opravu uznesenia a zápisnice z verejného zasadnutia
z 15. marca 2007.
Sťažovateľ súčasne namietal aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 12 PP 23/2007
z 15. marca 2007, „lebo toto rozhodnutie odporuje príkazu na prepustenie z väzby, naviac
Okresný súd v Martine do dnešného dňa nerozhodol o návrhu Okresného prokurátora
v Martine na vydanie opravného uznesenia, ktoré bol podané dňa 11. 4. 2007. Preto toto
uznesenie v jeho písomnom vyhotovení, v ktorom je uvedená skúšobná doba 3 (tri) roky
a naopak v písomnom vyhotovení príkazu na prepustenie z väzby, je uvedená skúšobná
lehota 2 (dva) roky, sa nemohlo stať právoplatné v tomto vyhotovení. Porušovanie mojich
práv pretrváva i v súčasnom období, na čo žiadam prihliadnuť a taktiež žiadam prihliadnuť
na predom uvedené skutočnosti, pri počítaní lehoty na možnosť podania ústavnej
sťažnosti.“.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ vyslovil názor, že aj v súčasnom období
pretrváva tento protiprávny stav, sú porušované jeho práva, a preto žiadal, aby ústavný súd
prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Okresný súd v Martine uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 12 PP/ 23/07,
5707010195 z 15. 3. 2007 a uznesením sp. zn. 12 PP/23/2007-52, 5707010195 zo dňa 24. 3.
2011, ako aj Krajský súd v Žiline, uznesením sp. zn. 1 Tos/11/2012-78, 5707010195, zo dňa
14. 2. 2012, porušili základné práva J. P., Š., t. č. vo výkone trestu, na spravodlivý proces
podľa čl. 5, ods. 1 písm. a), čl. 6, ods. 1) prvá veta a ods. 3) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 2 prvá veta, Listiny základných práv a slobôd, čl. 17
ods. 2, čl. 46, ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky.
Alternatívne navrhujem:
1) Uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. 12 PP 23/07, 5707010195 z 15. 3. 2007
a uznesenie Okresného súdu v Martine sp. zn. 12 PP/23/2007-52, 5707010195 zo dňa 24. 3.
2011, ako i uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 Tos/11/2012-78, 5707010195,
zo dňa 14. 2. 2012, sa zrušujú a vec sa prikazuje Okresnému súdu Martin, aby vo veci znovu
konal a rozhodol, resp. aby Okresný súd Martin rozhodol o návrhu okresného prokurátora
na opravu uznesenia a zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 15. 3. 2007.
2) Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 Tos/11/2012-78, 5707010195, zo dňa
14. 2. 2012, sa zrušuje a prikazuje sa Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci znovu konal
a rozhodol.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že aj napriek nezrovnalostiam týkajúcim
sa údaju o výmere skúšobnej doby pri jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody, ktorá bola rozdielne uvedená pri ústnom vyhlásení uznesenia okresného
súdu sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 a v príkaze z toho istého dňa a inak
v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2012
zo 14. februára 2012 zamietol sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu sp. zn.
12 PP 23/2007 z 24. marca 2011, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľ sa v skúšobnej doby
neosvedčil. Sťažovateľ sa súčasne domnieva, že tým, že okresný súd nevykonal na základe
žiadosti prokurátora okresnej prokuratúry opravu v písomnom vyhotovení svojho
rozhodnutia z 15. marca 2007, dochádza aj k zbytočným prieťahom v konaní.
V súvislosti s predloženými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že okresný
súd uznesením sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 rozhodol o podmienečnom
prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že mu určil skúšobnú dobu
v trvaní 3 rokov. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto uzneseniu sa spolu s prokurátorom
okresnej prokuratúry vzdali práva podať sťažnosť, a preto sa rozhodnutie stalo
právoplatným. Na základe toho okresný súd príkazom z 15. marca 2007 prikázal
sťažovateľa ihneď prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody. Na rozdiel od písomne
vyhotoveného uznesenia príkaz obsahoval rozdielny údaj o určení skúšobnej doby, keď
v ňom bola uvedená dĺžka jej trvania 2 roky.
Listom sp. zn. 3 Pn 80/07 z 11. apríla 2007 prokurátor okresnej prokuratúry žiadal
okresný súd o vykonanie opravy v písomnom vyhotovení rozhodnutia tak, aby správne
uviedol dĺžku skúšobnej doby, ktorá podľa vyjadrenia prokurátora mala byť správne
uvedená v trvaní 2 rokov.
Na žiadosť prokurátora reagoval okresný súd listom sp. zn. 12 PP 23/2007 z „25. 1.
2007“, v ktorom oznámil, že opravu v podstate nie je nutné vykonať, pretože písomná
podoba uznesenia z 15. marca 2007 bolo vyhotovená v súlade s údajom zaznamenaným
v zápisnici z verejného zasadnutia, kde je skúšobná doba uvedená v trvaní 3 rokov.
O niekoľko rokov neskôr okresný súd uznesením sp. zn. 12 PP 23/2007 z 24. marca
2011 rozhodol o tom, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia
v trvaní 3 rokov (od 15. marca 2007 do 15. marca 2010) neosvedčil, pretože 4. novembra
2008 spáchal skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného
súdu Levice sp. zn. 4 T 1/2009 z 27. januára 2009. Z uvedeného dôvodu bola sťažovateľovi
uložená povinnosť vykonať zvyšok trestu odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov a 27 dní.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej poukázal
na rozpory v súvislosti s uvedením jeho skúšobnej doby pri podmienečnom prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2012
zo 14. februára 2012 tak, že ju zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd zaoberal aj dĺžkou trvania
skúšobnej doby, ktorá bola sťažovateľovi uložená uznesením okresného súdu
sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 s tým, že si vyžiadal vyjadrenie zákonného sudcu
a zapisovateľa k tomu, či údaj uvedený v písomnom vyhotovení rozhodnutia zodpovedá
skutočnosti. Z vyjadrení sudcu okresného súdu a zapisovateľky krajský súd zistil, že
skúšobná doba uvedená v písomnom vyhotovení rozhodnutia vo výmere 3 rokov zodpovedá
zápisnici z verejného zasadnutia, a pokiaľ išlo o príkaz a v ňom uvedenú dĺžku trvania
skúšobnej doby 2 roky, podľa vyjadrenia sudcu okresného súdu táto bola výsledkom chyby
v písaní. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal aj na to, že na uvedené skutočnosti
upozorňoval okresný súd ešte v roku 2007, keď ho prokurátor okresnej prokuratúry žiadal
vydať opravné uznesenie. Na základe toho krajský súd potom vyslovil, že nemá
pochybnosti o určení výmery skúšobnej doby, ktorá bola sťažovateľovi určená na 3 roky.
V odôvodnení rozhodnutia súd druhého stupňa poukázal aj na podstatné okolnosti, ktoré
boli podkladom na záver o tom, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Krajský súd
konštatoval, že aj keď sťažovateľovi bola daná možnosť, aby v skúšobnej dobe
podmienečného prepustenia preukázal, že dokáže viesť riadny život, že dokáže rešpektovať
morálne pravidlá a právne predpisy a že predchádzajúce odsúdenia a tresty splnili svoj účel,
túto šancu ignoroval. V tejto súvislosti vymenoval a označil trestnú činnosť sťažovateľa,
ktorej sa dopustil v dobe podmienečného prepustenia, za čo bol právoplatne odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 4 T 1/2009 z 27. januára 2009 právoplatným
29. apríla 2009 a rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 2 T 44/2009 z 15. augusta 2011
právoplatným toho istého dňa. V závere krajský súd konštatoval, že tieto skutočnosti
nespochybnil ani samotný sťažovateľ.
K námietkam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu sp. zn.
12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 a 24. marca 2011
Pri prerokovaní týchto námietok ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie postupu a uvedených rozhodnutí
okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza
právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa
v tejto veci. Na tomto tvrdení nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľ sa vo vzťahu
k prvému z uvedených rozhodnutí (z 15. marca 2007) vzdal práva podať sťažnosť. Ak by
však svoje právo využil a proti uvedenému rozhodnutiu by podal opravný prostriedok, súd
druhého stupňa by sa jeho námietkami zaoberal, a v prípade zistenia, že došlo k porušeniu
jeho práv, bol by povinný poskytnúť mu náležitú ochranu. Pokiaľ ide o uznesenie okresného
súdu z 24. marca 2011, proti nemu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou sa zaoberal krajský
súd. Ten o nej rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2012 zo 14. februára 2012 tak, že ju ako
nedôvodnú zamietol.
Keďže v danom prípade pred uplatnením právomoci zo strany ústavného súdu tu
existovala právomoc všeobecného súdu (krajského súdu), ktorý bol primárne povolaný
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
K námietkam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.
1 Tos 11/2012 zo 14. februára 2012
Na tomto mieste považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že námietka
sťažovateľa o nezrovnalostiach týkajúca sa určenia výmery skúšobnej doby bola naposledy
a definitívne predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý sa ňou zaoberal v namietanom
rozhodnutí zo 14. februára 2012.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa zistení ústavného súdu predmetné uznesenie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 14. februára 2012 a sťažovateľovi bolo doručené 7. marca 2012.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).
Vzhľadom na to, že o nedostatkoch, ktoré sťažovateľ namietal v súvislosti s výmerou
skúšobnej doby, bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí krajského súdu 14. februára
2012, pričom predmetné rozhodnutie mu bolo doručené 7. marca 2012, a súčasne
s prihliadnutím na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. augusta 2012) ústavný súd
považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom
ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06,
III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému
súdu nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú
oneskorene.
Na základe týchto skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012