Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 389/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. L., B., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária

R., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva zaručeného

uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 6. marca 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012

doručená sťažnosť I. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-160 zo 6. marca 2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie

exekúcie podaného 12. marca 2011 spoločnosťou R., C. (ďalej len „oprávnený“), bolo

začaté exekučné konanie proti sťažovateľovi a spoločnosti J., a. s., B. Okresný súd vydal

8. apríla 2010 súdnemu exekútorovi JUDr. L. S., K. (ďalej len „súdny exekútor“), poverenie

na vykonanie exekúcie č. 5102 078697*.

Upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané 28. apríla 2010 pod č. k. EX 246/2010-

15 a ako spôsob výkonu exekúcie je v ňom uvedené prikázanie pohľadávky z účtu v banke.

Na základe návrhu oprávneného vydal súdny exekútor 8. decembra 2010 upovedomenie

o spôsobe vykonania exekúcie č. k. EX 246/2010-128 zriadením exekučného záložného

práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa a na nehnuteľnosti v bezpodielovom

spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky. Vzápätí 8. decembra 2010 vydal súdny

exekútor exekučný príkaz č. k. EX 246/2010-130 na vykonanie exekúcie zriadením

exekučného záložného práva na uvedené nehnuteľnosti.

Súdny exekútor postúpil 30. decembra 2011 okresnému súdu ako súdu exekučnému

návrh sťažovateľa ako povinného v 1. rade na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie

podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa názoru sťažovateľa na zriadenie exekučného záložného práva „neboli splnené

zákonné podmienky“. Na dotknutých nehnuteľnostiach „je ako prednostný (zmluvný)

záložný veriteľ zapísaná spoločnosť P. a. s. so sídlom v B.“, pričom „súdny exekútor

od prednostného záložného veriteľa... nikdy nedostal súhlas s výkonom exekúcie predajom

zálohu, a P. a. s. nie je oprávneným v exekučnom konaní EX 246/2010. Zriadenie

exekučného záložného práva bez súhlasu prednostného záložného veriteľa považuje povinný

v 1/. rade za neprípustné, a preto žiada exekučné konanie v časti zriadenia exekučného

záložného práva... zastaviť.“.

Okresný súd uznesením č. k. -160 zo 6. marca 2012 návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie zamietol a rovnako zamietol aj jeho návrh na odklad exekúcie.

S poukazom na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „), na , a a nasl.

Exekučného poriadku okresný súd konštatoval zabezpečovací charakter zriadenia

exekučného záložného práva, ako aj rovnaké právne účinky záložného práva vzniknutého

z rôznych právom aprobovaných titulov.

Okresný súd je toho názoru, že „ ani Exekučný poriadok

nevyžaduje na vznik exekučného záložného práva súhlas prednostného záložného veriteľa...

Zriadením exekučného záložného práva sa oprávnený stal záložným veriteľom druhým

v poradí. Vzhľadom na dikciu § 61a ods. 2 Exekučného poriadku a § 151h ods. 6

tak oprávnený mohol udeliť súhlas na predaj zaťaženej

nehnuteľnosti samostatne a nezávisle od názoru prednostného záložného veriteľa...

výslovne stanovuje, že záložný veriteľ, ktorý je v poradí rozhodujúcom

na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo,

môže sám začať s výkonom záložného práva, ak je jeho pohľadávka splatná, musí to však

oznámiť záložnému veriteľovi vykonávajúcemu záložné právo v lehote 30 dní

podľa . Neskôr už nie je možné zrušiť výkon

záložného práva záložného veriteľa vykonávajúceho záložné právo. Plynutie tridsaťdňovej

lehoty má pri výkone záložného práva zásadný význam. Prednostný záložný veriteľ (ak je

jeho pohľadávka splatná) môže v tejto lehote oznámiť oprávnenému, že sám začína výkon

záložného práva. Ak oznámenie v tridsaťdňovej lehote nevykoná, má potom dve možnosti

realizácie svojho záložného práva:

- môže v exekúcii oprávneného uplatniť uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku

z predaja zálohu,

- môže vyčkať, kým sa záloh v exekúcii oprávneného predá a potom začne výkon

svojho záložného práva, pretože v zmysle záložné

právo predajom zálohu nezaniká, ale záloh sa prevádza zaťažený záložným právom

prednostného veriteľa a ostatných záložných veriteľov, ktorí sú v poradí rozhodujúcom

na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo.

Exekučný súd poukazuje na neskoršie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 30.9.2010. Ústavný súd v ňom konštatuje,

že prednostný záložný veriteľ nemôže byť neobmedzene zvýhodňovaný pri rozhodovaní

o predmete zálohu.

Úst. súd v cit. rozhodnutí podrobne rozoberá a rieši exekúciu predajom

nehnuteľnosti zaťaženej zároveň zmluvným a exekučným záložným právom. V odôvodnení

rozhodnutia sa uvádza, že postavenie prednostného záložného veriteľa je pri výkone

záložného práva jednoznačne posilnené, ale súčasne nemôže mať absolútnu povahu.

preto v súlade s upravuje postup, ktorým jeho

základné právo obmedzuje.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a uznesenie Ústavného súdu č. k.

dospel exekučný súd k záveru, že exekútor pri zriadení exekučného

záložného práva postupoval v súlade so zákonom, a preto návrhu povinného v 1/ rade

na zastavenie exekúcie nevyhovel.

Povinný v 1/ rade spolu s návrhom na zastavenie exekúcie podal aj návrh na odklad

exekúcie, a to do právoplatnosti rozhodnutia súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie.

Návrh na odklad exekúcie nespĺňa zákonné podmienky ustanovené v § 56 ods. 1, 2

Exekučného poriadku, nevyhnutné na to, aby súd odklad exekúcie povolil. Súd preto návrh

povinného v 1/ rade na odklad exekúcie ako nedôvodný zamietol.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje absenciou súhlasu

prednostného záložného veriteľa s exekučným konaním vedeným na dotknutý záloh.

Poukazuje pritom na nález ústavného súdu č. k. -30 z 23. apríla 2008

a uzatvára, že „súdny exekútor... nebol oprávnený viesť exekučné konanie na Nehnuteľnosti,

vrátane zriadenia exekučného záložného práva.

Sťažovateľovi je známe neskoršie uznesenie Ústavného súdu zo dňa 30.09.2010,

spis. zn. , ktorým... odmietol sťažnosť... ako zjavne neopodstatnenú

a v ktorom zaujal opačný postoj, keď aproboval právne závery Okresného súdu Bratislava

III, vyslovené v uznesení zo dňa 22.04.2010, č. k. -31.

Sťažovateľ v žiadnom prípade nesúhlasí s právnymi názormi vyslovenými v danom

uznesení exekučného súdu (Okresného súdu Bratislava III), ktoré potvrdil Ústavný súd SR

v uznesení, spis. zn. ..., podľa ktorých (i) je možné zriadenie exekučného

záložného práva aj na záloh, ktorý už je zaťažený záložným právom v prospech tretej

osoby..., bez ohľadu na to, či pôvodný záložný veriteľ vyslovil súhlas s exekúciou na záloh

(so zdôvodnením, že zriadenie exekučného záložného práva nie je možné považovať

za spôsob vykonanie exekúcie, a preto sa naňho režim § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku nevzťahuje), a následne (ii) je možné

vykonať exekúciu predajom zálohu aj bez súhlasu pôvodného záložného veriteľa, nakoľko

oprávnený v exekúcii sa zriadením exekučného záložného práva stal záložným veriteľom.

Takýto výklad je podľa Sťažovateľa neprípustný, nakoľko popísaný postup nie je

ničím iným, než obchádzaním zákona, ktorý výslovne(tak v ustanovení § 151h ods. 6

, ako aj v ustanovení Exekučného poriadku) vyžaduje

na vedenie exekučného konania (teda nielen na výkon exekúcie predajom nehnuteľností) na

záloh zaťažený záložným právom predchádzajúci súhlas záložného veriteľa (pokiaľ

oprávnený sám nie je záložným veriteľom).“.

Konanie okresného súdu tak „bolo v rozpore so zákonom (keďže Okresný súd

Bratislava II mal podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu v rozsahu

vzťahujúcom sa na Nehnuteľnosti zastaviť, a namiesto toho návrh Sťažovateľa na

zastavenie exekúciu zamietol), a preto predstavovalo porušenie základného práva

Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa “.

K otázke právomoci ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti sťažovateľ

zvýraznil poučenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu,

podľa ktorého „proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie“, a poukázal na § 202

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) v spojitosti s § 58 ods. 4 Exekučného poriadku, z ktorých podľa jeho

názoru vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je odvolanie prípustné,

pretože „ide o uznesenie, ktorým Okresný súd Bratislava II zamietol návrh Sťažovateľa

na zastavenie exekúcie. Nejde teda o rozhodnutie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku (takýmto rozhodnutím by bolo uznesenie, ktorým by súd zastavil exekúciu, ak by

exekúciu vyhlásil za neprípustnú)...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol vo veci nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 06.03.2012, č. k.

-160, EX 246/10, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 06.03.2012, č. k.

160, EX 246/10, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava II sa ukladá povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia vo výške 323,50 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

pritom trovy právneho zastúpenia je povinný poukázať na účet Advokátskej kancelárie R.

s. r. o.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhuje vysloviť porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu uznesením okresného súdu č. k. -160 zo 6. marca

2012, ktoré obsahuje dva výroky. Prvým výrokom okresný súd zamietol návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie, druhým výrokom zamietol návrh sťažovateľa na odklad exekúcie.

Hoci z formulovaného petitu na prvý pohľad vyplýva, že sťažovateľ napáda uznesenie

okresného súdu ako celok, charakter jeho argumentácie v prospech tvrdeného porušenia

jeho základného práva podľa od. 1 bez pochybností dokazuje, že brojí

proti prvému výroku napadnutého uznesenia. Voči druhému výroku uznesenia okresného

súdu nepredniesol žiadne námietky.

Navyše, nemožno opomenúť istý stupeň závislosti oboch výrokov,

pretože z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ navrhoval „odklad

exekúcie, a to do právoplatnosti rozhodnutia súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie“,

teda s najväčšou pravdepodobnosťou (z obsahu sťažnosti ani z jej príloh to nebolo možné

zistiť) išlo o návrh podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého aj bez návrhu

môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Ústavný súd preto za predmet svojho prieskumu pri predbežnom prerokovaní

predloženej sťažnosti ustálil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým bol zamietnutý

návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

2. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pravidlo ustanovené v limituje právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje

ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

2.1 Svojou sťažnosťou sťažovateľ napáda uznesenie okresného súdu ako súdu

exekučného, ktorým bol jeho návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku zamietnutý.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie

zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo

nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo

nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným

veriteľom.

Podľa odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1

písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

2.2 Sťažovateľ v prospech danosti právomoci ústavného súdu na prerokovanie jeho

sťažnosti vyjadril názor, podľa ktorého napadnuté uznesenie okresného súdu nie je

rozhodnutím „podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku (takýmto rozhodnutím by

bolo uznesenie, ktorým by súd zastavil exekúciu, ak by exekúciu vyhlásil za neprípustnú),

a preto proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Predmetné uznesenie Okresného

súdu Bratislava II je právoplatné.“.

Ústavný súd však na okresnom súde zistil, že sťažovateľ podal proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -160 zo 6. marca 2012 odvolanie, ktoré bolo doručené

okresnému súdu 23. apríla 2012, pričom v tomto odvolaní sťažovateľ uvádza, že z § 58

ods. 4 Exekučného poriadku „vyplýva, že proti uzneseniu, ktorým súd zamietol môj návrh

na zastavenie exekúcie, ktorý som podal v zmysle § 57 ods. 1 písm. g), je možné podať

odvolanie“, a celkovo v ňom sťažovateľ predniesol identické meritórne námietky ako

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Formulácia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku pripúšťa možnosť dvojakého výkladu

z pohľadu prípustnosti odvolania proti uzneseniu exekučného súdu, ktorým bol návrh

povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku

zamietnutý. Dosvedčuje to i rozhodovacia prax všeobecných súdov [napr. uznesenie

Okresného súdu Košice II č. k. -184 z 3. augusta 2007 (spis ústavného súdu

vo veci sp. zn. ), ktorým bol zamietnutý návrh povinného podaný

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom podľa poučenia je

proti uvedenému uzneseniu odvolanie prípustné a odvolací súd ho na základe podaného

odvolania aj meritórne preskúmal, na druhej strane napr. uznesenie Krajského súdu

v Prešove č. k. -173 z 31. januára 2012 (spis ústavného súdu vo veci

sp. zn. ), ktorým bolo odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu

povinného na zastavenie exekúcie odmietnuté ako neprípustné]. Nemožno v tejto súvislosti

opomenúť, že dôvody, ktoré môžu viesť k záveru o neprípustnosti exekúcie a k jej

následnému zastaveniu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, môžu byť veľmi

rozmanité, a to aj z hľadiska záveru, či nimi povinný sleduje výlučne odďaľovanie núteného

vymoženia exekučného titulu, alebo prednáša odôvodnené skutkové tvrdenia spôsobilé

viesť k zastaveniu exekúcie. Preto aj v rovine prípustnosti odvolania proti zamietavému

uzneseniu exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je nevyhnutné

dôsledne posudzovať individuálne okolnosti každého prejednávaného prípadu.

Sťažovateľ ako povinný v označenom exekučnom konaní založil svoj návrh

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku na tvrdení o nerešpektovaní pozície

prednostného záložného veriteľa povereným súdnym exekútorom, ktorý vydal exekučný

príkaz na zriadenie exekučného záložného práva bez súhlasu prednostného záložného

veriteľa. Sporná skutočnosť teda nastala po začatí predmetného exekučného konania, nemá

žiadny skutkový ani právny vzťah k základnému nachádzaciemu konaniu, výsledkom

ktorého bol exekučný titul, a aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, na ktorú samotný

sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, je zrejmá rôznosť právnych názorov na povahu súhlasu

podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku. Na prvý pohľad sa tak sťažovateľov návrh

na zastavenie exekúcie nejaví ako špekulatívny, spojený so snahou „umelo“ odďaľovať

nútený výkon exekučného titulu. Podrobné závery však v tomto smere bude oprávnený

urobiť príslušný všeobecný súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa.

2.3 Na základe formulovaných názorov v spojení s preukázanou skutočnosťou

podania odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľom tak ústavný

súd dospel podľa k záveru o nedostatku svojej

právomoci na prerokovanie predloženej sťažnosti v zmysle princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , pretože o podanom odvolaní bude rozhodovať

príslušný krajský súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012