Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 434/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej

a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B.

sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009;

- prípisom Okresnej prokuratúry B. č. k. -7 zo 7. júna 2010;

- uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. -19 z 19. augusta 2010;

- prípisom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,

spravodajskej jednotky finančnej polície č. PPZ-BOK-FP-IV-121-002/2010 z 31. augusta

2010;

- uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej

a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B.

sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE z 13. septembra 2010;

- prípisom Okresnej prokuratúry B. č. k. -26 z 11. októbra 2010;

- prípisom Krajskej prokuratúry v B. č. k. -8 z 20. októbra 2010;

- uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej

služby, odboru inšpekčnej služby, I. inšpekčného oddelenia č. ČVS: IS-1-V-2010

z 22. novembra 2010;

-uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry B. sp. zn. z 23. decembra

2010; a

- prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1477/10-11

z 3. januára 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 24. februára

2011 doručená sťažnosť JUDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej uvádza:

«Po tom, čo som z vyrozumenia poisťovne A., a. s. (ďalej len „Poisťovňa“) zo dňa

11. 05. 2009 zistil, že pevná rezerva mojej neinvestičnej životnej zmluvy 84114 nevzrástla

minimálne o toľko, koľko som zaplatil v roku 2008, a keďže išlo už o deviaty rok poistenia,

keď minimálne o toľko vzrásť mala, podal som v Poisťovni viacero reklamácií. Minimálny

rozdiel medzi skutočným a ideálnym stavom bol 332 EUR. Na reklamáciu z 20. 05. 2009 mi

Poisťovňa v liste zo dňa 28. mája 2009 píše len reklamné texty a tvrdí, že nerozumiem

podstate poistenia, pričom v tejto odpovedi uvádza zas inú sumu stavu mojej poistnej

zmluvy, než vo vyrozumení zo dňa 11. 05. 2009. Po pokuse o zmier a po bezúspešnom

obrátení sa na Predstavenstvo poisťovne a na jej Dozornú radu listami zo dňa 03. 06. 2009,

som podal dňa 24. 08. 2009 trestné oznámenie na Okresnej prokuratúre v Ž., ktoré som

doplnil ústne dňa 10. 09. 2009. Podľa listinných dôkazov - riadnych vyúčtovaní Poisťovne

za uplynulé poistné obdobia - a vyžiadaného prehľadu rastu pevnej rezervy poistnej zmluvy

84114 za celú dobu poistenia od Poisťovne s dátumom 18. augusta 2009 bolo dokázané, že

Poisťovňa falšuje hospodárske výsledky. Vec sa z dôvodu miestnej príslušnosti postúpila do

B. Keďže ešte v apríli 2010 som nemal žiadnu informáciu o vyšetrovaní, podal som dňa 03.

05. 2010 sťažnosť na prieťahy.

1. Reakciou sťažnosti na prieťahy bola listová zásielka zo dňa 07. júna 2010

(-7) prokurátorky Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H., kde táto prokurátorka

lživo tvrdí, že som si neprebral zásielku o odmietnutí trestného oznámenia. Jej lživé tvrdenie

jej evidentné už z textu jej listu. Okrem toho, nikdy mi žiadne oznámenie nebolo

doručované, čo však nikdy nikto nechcel preverovať.

2. Text uznesenia povereného príslušníka Policajného zboru z Okresného riaditeľstva

B. Bc. M. F. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 zo dňa 30. 09. 2009, ktoré mi oneskorene

prokurátorka JUDr. P. H. takto poslala, má byť evidentne textom uznesenia človeka, ktorý v

dôvodnej obave o vlastné zamestnanie jasné čísla, ktoré svedčia o neodškriepiteľnom

deficite na pevnej rezerve mojej poistnej zmluvy 84114, a ktorý evidentne vznikol trestným

činom, nazval rovnako ako Poisťovňa len mojou nespokojnosťou, trestné stíhanie takýmto

klamlivým postupom odmietol a pre istotu kamufloval doručovanie uznesenia na moju

adresu, a dúfal, že sa na celú vec zabudne. Podľa celej dokumentácie pritom išlo o jasné

narušenie môjho vlastníckeho práva ako absolútneho subjektívneho práva, zlý úmysel

neznámych osôb v Poisťovni bol taktiež evidentný, zlý úmysel členov Predstavenstva a

Dozornej rady v Poisťovni bol taktiež evidentný a dokázaný, a mnohé okolnosti

naznačovali, že ide o súčasť plošného skresľovania hospodárskych výsledkov Poisťovňou.

Pre povereného policajta mal byť však nezákonný postup jednoduchší, než trestné stíhanie

manažmentu Poisťovne, ktorá má mať aj v politických kruhoch dobré kontakty. Aj

prokurátorka JUDr. P. H. pravdepodobne z rovnakých dôvodov nevyužila jej dozorné

oprávnenie dané zákonom a nezrušila jasne nezákonné rozhodnutie policajta, aby mohla

sama viesť vyšetrovanie.

3. Maximálne som dodržal riadny postup. Sťažnosť voči uzneseniu ČVS: OR-2720/1-

OSV-B1-2009 zo dňa 30. 09. 2009 som podal riadne v lehote dňa 22. 06. 2010 (lehota

v rámci riadneho doručenia).

4. Dňa 25. 06. 2010 som poslal podanie Úradu boja proti organizovanému zločinu

v B., keďže malo ísť o súčasť organizovaného okrádania klientov Poisťovne. Vyjadril som v

tomto podaní aj podozrenie na trestné činy orgánov činných v trestnom konaní: policajta

Bc. M. F. a prokurátorku JUDr. P. H. Toto podanie sa však postúpilo opäť na okresné

riaditeľstvo Policajného zboru B. a tam sa stratilo.

5. Dňa 20. 07. 2010 som podal podnet v Národnej Banke Slovenska (ďalej len

„NBS“). NBS však namiesto okamžitej kontroly v teréne si vyžiadala podľa jej

informovania zo dňa 27. júla 2010 len vysvetlenie od Poisťovne, a podpísala sa pod to. Ide

o vyjadrenie z 19. augusta 2010, že vraj mi Poisťovňa asi štyri roky mala pripisovať

nadhodnotený stav pevnej rezervy životného poistenia 84114 a že „prechodom na inú

platformu dňa 31. 3. 2008 je rezerva načítaná v správnej výške“. Ide o jasný logický,

účtovný a právny nezmysel, ktorý mi Poisťovňa dokonca odkázala len prostredníctvom

tretieho subjektu (NBS), a navyše odkázala mi to až po roku od reklamácie v samotnej

Poisťovni, hoci na to mala dovtedy možností neúrekom.

6. Dňa 25. 08. 2010 som poslal email i doporučený list priamo Spravodajskej

jednotke finančnej polície Úradu boja proti organizovanému zločinu pod názvom „Trestné

oznámenie na neznámeho páchateľa a podnet na prešetrenie činnosti A., a. s. a Národnej

banky Slovenska“. Tento špecializovaný policajný orgán mal byť najkompetentnejším

vyšetrovacím orgánom legalizácie príjmov z trestnej činnosti, ku ktorým v Poisťovni a

Poisťovňou dochádzalo a pravdepodobne aj dochádza. Poverený pracovník Spravodajskej

jednotky finančnej polície pplk. Ing. R. K. sa však zbavil zodpovednosti a vec urýchlene

postúpil zas na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B., kde kolega už označeného

policajta Bc. M. F. npor. R. Š. v uznesení ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE zo dňa 13.

09. 2010 opísal len vyjadrenie NBS z 19. augusta 2010, ktoré je vlastne oneskoreným lživým

vyjadrením Poisťovne prostredníctvom NBS.

7. Medzitým som dňa 30. 08. 2010 osobne podal rozšírenie trestného oznámenia na

Okresnej prokuratúre B. na neznámu osobu v Národnej banke Slovenska. Týmto sa žiadny

orgán činný v trestnom konaní nikdy nezaoberal.

8. Keďže evidentne už išlo o viaceré trestné činy viacerých verejných činiteľov, podal

som dňa 23. 09. 2010 osobne ako opravný prostriedok podanie na Úrade špeciálnej

prokuratúry na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá ho ale napriek

závažným skutočnostiam uvádzaným v tomto podaní aj napriek podozreniu na nadržovanie

orgánmi činnými v trestnom konaní páchateľom trestných činov ohľadom daňových únikov

posúdila len ako žiadosť o preverenie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom

konaní a postúpila ho Krajskej prokuratúre v B. Táto Krajská prokuratúra s najväčšou

pravdepodobnosťou dala neoficiálne avízo prokurátorke okresnej prokuratúry B. JUDr. P.

H., lebo táto mi dňa 11. októbra poslala vyrozumenie -26, v ktorom zas popri

účtovných a právnych nezmysloch evidentne nadržuje npor. Bc. M. F., ktorý sa mal dopustiť

minimálne marenia úlohy verejným činiteľom ( v platnom znení),

keďže podľa jeho uznesenia z 30. 09. 2009, ktoré mi ani neodoslal v riadnom čase, nesplnil

úlohu, ktorú mal splniť v čase, keď mala byť splnená, čím dal páchateľom trestných činov

dostatok času na ničenie stôp. Navyše JUDr. P. H. podľa upovedomenia Krajskej

prokuratúry v B. zo dňa 08. 10. 2010 (-4) predsa už nemala mať daný spis

dispozícii. Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. JUDr. D. S. v jeho vyrozumení 1 Kn

548/10-8 zo dňa 20. 10. 2010 opomenul podstatnú časť môjho podania na Úrad špeciálnej

prokuratúry zo dňa 23. 09. 2010, vec nazval len záväzkovým vzťahom, hoci išlo krádež z

pevnej rezervy neinvestičného životného poistenia, a teda išlo o evidentné porušenie môjho

vlastníckeho práva ako absolútneho subjektívneho práva, ktoré musia rešpektovať všetci.

Mal pritom jasné dôkazy o trestných činoch prokurátorky Okresnej prokuratúry B. JUDr. P.

H., i policajtov Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. npor. Bc. M. F. a npor. R. Š.

Priamy úmysel nadržovať týmto orgánom činným v trestnom. konaní zo strany Prokurátora

Krajskej prokuratúry JUDr. D. Š. je tiež jasný.

9. Dňa 05. 11. 2010 som poslal podanie Sekcii kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra SR, kde opisujem trestné činy doposiaľ spomenutých orgánov činných

v trestnom konaní, ktoré dokladám riadnymi listinnými dôkazmi. Odpoveďou ale bolo

chaotické uznesenie ČVS: IS-1-V-2010 mjr. Ing. Z. D., v ktorom odobruje postup

Bc. M. F., hoci jej tvrdenia ohľadom sporného doručovania/nedoručovania prvého

uznesenia tohto policajta sa zas rozchádzajú s tvrdením prokurátorky Okresnej prokuratúry

B. JUDr. P. H., a hoci Bc. M. F. minimálne nedbanlivosťou sa dopustil Marenia úlohy

verejným činiteľom, keď zmaril splnenie úlohy v čase, v ktorom mala byť splnená a dal

Poisťovni dostatok času a priestoru na zahladenie stôp po trestnom čine/ po trestných

činoch. Toto uznesenie odobrila Vojenská obvodná prokuratúra v B. dňa 23. decembra

2010 (OPn 900/10).

10. Pokiaľ ide o záležitosť s doručovaním prvého uznesenia npor. Bc. M. F. z 30. 09.

2009, ktorou ostatné spomínané orgány činné v trestnom konaní majú zahmlievať omnoho

podstatnejšie pochybenia npor. Bc. M. F. a ďalších jeho kolegov (R. Š. a ďalších),

chronologicky opíšem jednotlivé až absurdné protirečenia orgánov činných v trestnom

konaní s doručenkou k nemu; a) Vo vyrozumení z 07. júna 2010 (-7) mi

prokurátorka JUDr. P. H. píše: „Citovanými uzneseniami sa poverený

príslušník PZ neriadil (...) Z poštovej doručenky nevyplýva, že zásielka bola uložená na

pošte a že bol uskutočnený nový bezvýsledný pokus o doručovanie.“ b) V uznesení z 22. 11.

2010 (ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2009) mi mjr. Ing. Z. D. z Inšpekčnej služby MV SR naopak

píše: „Predmetné uznesenie bolo zaslané formou doporučenej zásielky oznamovateľovi na

adresu, ktorú uviedol v zápisnici o trestnom oznámení (...). Vo svojom prípise adresovanom

oznamovateľovi, dozorná prokurátorka konštatuje, že v spôsobe doručovania príslušníka

PZ došlo k pochybeniu, keď namiesto zaslania uznesenia do vlastných rúk zaslal písomnosť

adresátovi len doporučene.“ Tento spôsob doručovania protirečí tvrdeniu o doručovaní

policajtom od prokurátorky JUDr. P. H. Avšak evidentne má mjr. Ing. Z. D. tiež nadržovať

npor. Bc. M. F. Evidentne z toho vyplýva, že naozaj sa to neodoslalo.

11. Dňa 10. 12. 2010 po upovedomení Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti

korupcii zo dňa 23. 11. 2010 o postúpení časti podania na Sekciu kontroly a inšpekčnej

služby Ministerstva vnútra z 05. 11. 2010 na Generálnu prokuratúru som kvôli zlým

skúsenostiam s orgánmi činnými v trestnom konaní podal osobne spomenuté podanie

z 05. 11. 2010 tiež na Generálnu prokuratúru, pričom som toto odoslanie patrične

okomentoval. Prokurátor trestného odboru Generálnej prokuratúry JUDr. P. G. to však

vrátane podania z 05. 11. 2010 nedôvodné celé nazval opakovaným podaním. V reakcii na

to som teda dňa 29. 12. 2010 podal podanie s dátumom 27. 12. 2010 tomuto prokurátorovi,

kde jednak dokazujem pochybenia a trestné činy orgánov činných v trestnom konaní vo veci

Poisťovne, a jednak dokazujem, že nejde o opakované podanie, lebo toto podanie v prvom

rade obsahuje nové skutočnosti, a v druhom rade o väčšine starších skutočností sa nikdy

nekonalo. Odpoveďou bolo vyrozumenie tohto prokurátora trestného odboru Generálnej

prokuratúry IV/1 Gn 1477/10-11 zo dňa 03. 01. 2011, v ktorom obchádza tiež podstatné

časti všetkých mojich doterajších podaní, vec nazýva sporom pre občianskoprávne konanie,

hoci ide o trestný čin, a čitateľne nadržiava Poisťovni a napadnutým orgánom činným v

trestnom konaní. Už úplne arogantné je tvrdenie prokurátora JUDr. P. G., že „až v

prípade, že by z rozhodnutia príslušného súdu v občianskoprávnom alebo

obchodnoprávnom konaní vyplynuli skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania

pre konkrétny čin uvedený v osobitnej časti , budú môcť prijať orgány

činné v trestnom konaní príslušné opatrenia.“ Takéto dehonestovanie v

platnom znení zo strany prokurátora Generálnej prokuratúry SR je na uváženie. Podľa

tohto prokurátora, keď Poisťovňa ako banková inštitúcia skresľuje s tichým požehnaním

NBS hospodárske výsledky a okráda klientov o majetok na ich účtoch, majú títo klienti viesť

dlhé občianske spory, a až na ich základe má orgán činný v trestnom konaní niečo

podpísať.»

Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového stavu namieta, že Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby,

I. inšpekčné oddelenie (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky (ďalej „generálna prokuratúra“ alebo aj „prokurátor generálnej

prokuratúry“) «sa neústavným konaním a opomínaním povinného konania dopustili týchto

pochybení:

1. Policajt npor. Bc. M. F. opomenutím povinného konania voči narušiteľovi môjho

vlastníckeho práva Poisťovňou porušil článok SR, keď mi uprel moje

právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952

(ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná. Sporenie na účte mojej

neinvestičnej zmluvy životného poistenia číslo 84114 v Poisťovni bolo a je sporením na môj

dôchodok.

2. Prokurátorka Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H. opomenutím jej riadneho

dozoru nad činnosťou policajta npor. Bc. M. F. porušila tiež články 20 ods. 1 a 46 ods. 1

SR. Tiež porušila moje právo garantované článkom 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku).

Zároveň tým porušila moje právo garantované článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je

Slovenská republika viazaná. Tieto pochybenia a porušenia mojich uvedených práv

prokurátorkou JUDr. P. H. vznikli jej uznesením -19 zo dňa 19. augusta 2010

a upovedomením -26 zo dňa 11. októbra 2010.

3. Spravodajská jednotka finančnej polície Úradu boja proti organizovanej

kriminalite ako špecializovaná policajná jednotka disponuje technikou a odborníkmi na

finančnú kriminalitu, ktorá sa pácha aj prostredníctvom IT technológií. Podklady na začatie

konania v Poisťovni táto jednotka mala dostatočné, avšak konať nezačala. Týmto

opomenutím konania a postúpením veci do pôsobnosti priamych kolegov npor. Bc. M. F.,

ktorého som označil za podozrivého z nadržovania (upovedomenie PPZ-BOK-FP-IV-121-

002/2010 zo dňa 31. 08. 2010), došlo zo strany Spravodajskej jednotky finančnej polície

Úradu boja proti organizovanej kriminalite k porušeniu môjho práva garantovaného

článkom 20 ods. 1 , podľa ktorého „vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ Zároveň táto špecializovaná jednotka

porušila moje právo garantované článkom 46 ods. 1 SR. Týmto sa zároveň porušil

článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná.

4. Policajt Okresného riaditeľstva policajného zboru B. a kolega policajta npor. Bc.

M. F. npor. R. Š. opomenutím povinného konania voči Poisťovni ako narušiteľovi môjho

vlastníckeho práva porušil článok SR, keď mi uprel moje právo na

ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku),

ktorým je Slovenská republika viazaná. Opomenutím povinného konania voči kolegovi npor.

Bc. M. F. a voči prokurátorke JUDr. P. H. porušil znova okrem týchto porušení

spomínaných v súvislosti so zanedbaním ochrany majetku aj moje právo garantované

článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný

opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je Slovenská republika viazaná.

5. Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. JUDr. D. Š. v jeho vyrozumení 1 Kn 548/10-

8 zo dňa 20. 10. 2010 schválením nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní

porušil moje právo garantované článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je

Slovenská republika viazaná. Opomenutím konaní na ochranu môjho narušeného

vlastníckeho práva, ktorého porušenie v zlom úmysle popiera, porušil článok čl. 20 ods. 1

SR, keď mi uprel moje právo na ochranu podľa . Týmto zároveň porušil

článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná.

6. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Odboru inšpekčnej služby MV SR jej

uznesením mjr. Ing. Z. D.ČVS:SKIS-403/IS-1-V-2010 zo dňa 22. 11. 2010 porušila moje

právo garantované článkom 46 ods. 1 SR a Obvodná vojenská prokuratúra v B. v jej

uznesení OPn 900/10 zo dňa 23. decembra 2010 tiež porušila moje právo garantované

článkom 46 ods. 1 SR a porušila aj právo garantované článkom 13 (právo na účinný

opravný prostriedok) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04.

XI. 1950.

7. Prokurátor trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr.

P. G. vyrozumením IV/1 Gn 1477/-11 zo dňa 03. 01. 2011 a schválením nezákonného

postupu orgánov činných v trestnom konaní porušil moje právo garantované článkom 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný

prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je Slovenská republika viazaná. Opomenutím konaní na

ochranu môjho narušeného vlastníckeho práva, ktorého porušenie v zlom úmysle popiera,

porušil článok SR, keď mi uprel moje právo na ochranu podľa

ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská

republika viazaná.».

V tejto súvislosti sťažovateľ žiada (v časti označenej ako „Návrh na rozhodnutie

vo veci samej“) „1. ... podľa preskúmanie

porušení mnou uvádzaných práv a slobôd.

2. Podľa článku 127 ods. 3 na základe preskúmania

podľa časti III/1 tejto ústavnej sťažnosti žiadam priznanie finančného zadosťučinenia

od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v celkovej výške 15 332,- EUR, na plnenie ktorého majú byť tieto orgány povinné spoločne

a nerozdielne. Ide o súčet súm 332,- EUR, ktorú odcudzila z pevnej rezervy môjho životného

neinvestičného poistenia poisťovňa A., a. s., sumy 1000,- EUR, ktorá je súčtom nákladov na

poštovné, nákladov na realizáciu korešpondencie ohľadom celej veci (hovorné telefónnych

operátorov, náklady na elektrickú energiu v súvislosti s vyhotovením zásielok, ekonomická

strata ohľadom času venovanému realizácii zásielok), sumy 7 000,- EUR ako kompenzácie

nemajetkovej psychickej a morálnej ujmy spôsobenej menovanými zložkami Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, ktoré ako orgány ochrany práva a štátnej represie vedome

opomínali výkon ich zákonných povinností a nerešpektovali a

medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ďalšia sumy 7 000,- EUR

má byť kompenzácia psychickej a morálnej ujmy spôsobenej menovanými zložkami

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktoré takisto ako orgány ochrany práva a

štátnej represie vedome opomínali výkon ich zákonných povinností a nerešpektovali Ústavu

Slovenskej republiky a medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná.

3. Podľa článku 127 ods. 2 žiadam po preskúmaní

spomínaných pochybení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky o prikázanie povinného konania, ktoré podľa časti I. tejto ústavnej

sťažnosti opomenuli.“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa ,

resp. podľa ako prostriedku ochrany (alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je

zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

ani taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,

ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv (, ).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho

sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv ( ).

Petit navrhovaný sťažovateľom má síce formálne nedostatky, z obsahu doručenej

sťažnosti a z jej príloh ústavný súd však ustálil jeho znenie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ

namieta porušenie svojich základných práv podľa a a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) orgánmi verejnej moci, a to

- uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej

a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B.

(ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30.

septembra 2009;

- prípisom Okresnej prokuratúry B. (ďalej „okresná prokuratúra“ alebo aj

„prokurátorka okresnej prokuratúry“) č. k. -7 zo 7. júna 2010;

- uznesením okresnej prokuratúry č. k. -19 z 19. augusta 2010;

- prípisom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,

spravodajskej jednotky finančnej polície (ďalej len „prezídium PZ“) č. PPZ-BOK-FP-IV-

121-002/2010 z 31. augusta 2010;

- uznesením okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE

z 13. septembra 2010;

- prípisom okresnej prokuratúry č. k. -26 z 11. októbra 2010;

- prípisom Krajskej prokuratúry v B. (ďalej „krajská prokuratúra“ alebo aj

„prokurátor krajskej prokuratúry“) č. k. -8 z 20. októbra 2010;

- uznesením ministerstva vnútra č. ČVS: IS-1-V-2010 z 22. novembra

2010;

-uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry B. (ďalej len „vojenská obvodná

prokuratúra“) sp. zn. z 23. decembra 2010;

- prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného

riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009 ústavný súd

uvádza, že vec napadla na Obvodnom oddelení Policajného zboru Ž. na základe trestného

oznámenia sťažovateľa, ktoré podal proti neznámemu páchateľovi v súvislosti s podozrením

zo spáchania trestného činu podvodu, a bola vedená pod sp. zn.

ČVS: ORP-2273/ZV-ZA-2009. Z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti bola postúpená

okresnému riaditeľstvu PZ. Okresné riaditeľstvo PZ označeným uznesením odmietlo vec

sťažovateľa týkajúcu sa podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu. Ústavný súd

k tejto časti sťažnosti uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity je sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti neprípustná, pretože proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený (a toto

oprávnenie aj využil) podať sťažnosť.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa okresnou prokuratúrou

uznesením č. k. -19 z 19. augusta 2010, ktorým prokurátorka okresnej

prokuratúry zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZ sp. zn.

ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009. Ústavný súd uvádza, že napriek

tomu, že proti namietanému uzneseniu je vylúčené podanie opravného prostriedku,

sťažovateľ mal k dispozícii a mohol využiť podanie podnetu a opakovaného podnetu podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Vzhľadom na princíp subsidiarity je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

neprípustná, pretože proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť.

3. Čo sa týka namietaného porušenia označených práv sťažovateľa prípisom okresnej

prokuratúry č. k. -26 z 11. októbra 2010, ktorým okresná prokuratúra reagovala

na postup okresného riaditeľstva PZ, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa mu nedoručilo

uznesenie sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009, prokurátorka

okresnej prokuratúry sťažovateľovi v súvislosti s namietaným prípisom oznámila, že táto

skutočnosť už bola preverovaná v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o preskúmanie

postupu okresného riaditeľstva PZ z 3. mája 2010 a bola vybavená prípisom okresnej

prokuratúry č. k. -7 zo 7. júna 2010 tak, že sťažovateľovi zaslala v prílohe opis

napadnutého rozhodnutia okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ORP-2720/1-OSV-B1-2009

z 30. septembra 2009 s tým, že je proti nemu prípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľ

v zákonnej lehote podal a o ktorej rozhodla uznesením č. k. -19 z 19. augusta

2010. Uvedený postup prokurátorky okresnej prokuratúry bol preskúmaný generálnou

prokuratúrou na základe podaní sťažovateľa z 5. novembra 2010, 10. decembra 2010

a 27. decembra 2010, ktoré boli posúdené ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je

príslušná generálna prokuratúra podľa , pričom v prípise č. k.

IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011 generálna prokuratúra konštatovala, že v postupe

prokurátorky okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. nezistila žiadnu

nezákonnosť. Znamená to, že sťažovateľ využil možnosť podania opakovaných podnetov

na preskúmanie postupu prokurátorky okresnej prokuratúry. Vychádzajúc z princípu

subsidiarity je preto sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu v tejto časti

neprípustná.

4. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom prezídia PZ

sp. zn. PPZ-BOK-FP-IV-121-002/2010 z 31. augusta 2010, ktorým prezídium PZ

upovedomilo sťažovateľa o tom, že 31. augusta 2010 bolo jeho trestné oznámenie na

neznámeho páchateľa týkajúce sa podvodného konania neznámej osoby v poisťovni

(odcudzením časti pevnej rezervy z jeho poistnej zmluvy č. 84114 v celkovej výške 332,14

€) odstúpené z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti okresnému riaditeľstvu PZ na ďalšie

rozhodnutie. Ústavný súd uvádza, že namietaný prípis mohol sťažovateľ napadnúť

právnymi prostriedkami, a to podnetom príslušným orgánom prokuratúry, resp. ministerstvu

vnútra. Vzhľadom na uvedené a uplatniac princíp subsidiarity ústavného súdu je sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa názoru ústavného súdu neprípustná.

5. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného

riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE z 13. septembra 2010, ktorým

odmietlo trestné oznámenie sťažovateľa na neznámeho páchateľa a podnet na prešetrenie

činnosti poisťovne v súvislosti s odcudzením finančnej čiastky z jeho už uvedenej poistnej

zmluvy uzatvorenej s poisťovňou, pretože nezistilo dôvod na začatie trestného stíhania

s poukazom na už vydané rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-

OSV-B1-2009. Ústavný súd uvádza, že vzhľadom na to, že proti tomuto uzneseniu bola

prípustná sťažnosť, uplatniac princíp subsidiarity je sťažnosť v tejto časti neprípustná.

6. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom krajskej

prokuratúry č. k. -8 z 20. októbra 2010, v ktorom krajská prokuratúra

preskúmala podnet sťažovateľa doručený jej 23. septembra 2010, v ktorom sťažovateľ

vyslovuje nespokojnosť s uznesením okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-

OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009, ako aj s uznesením okresnej prokuratúry č. k.

-19 z 19. augusta 2010, ústavný súd uvádza, že z namietaného prípisu vyplýva,

že krajská prokuratúra posúdila podnet sťažovateľa na základe vyžiadania príslušného

spisového materiálu a dospela k záveru, že obe označené uznesenia sú zákonné a v súlade

so zisteným skutkovým stavom. Z obsahu trestného oznámenia sťažovateľa nevyplýva

podozrenie zo žiadneho trestného činu, ide o zmluvný vzťah sťažovateľa s poisťovňou.

Na základe zistených skutočností krajská prokuratúra, keďže nezistila nezákonnosť

pri preskúmavaní označených uznesení, podnet ako nedôvodný odložila a vo veci neurobila

žiadne opatrenia.

Ústavný súd zistil, že na základe podaní z 5. novembra 2010, 10. decembra 2010

a 27. decembra 2010, ktoré boli posúdené ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je

príslušná generálna prokuratúra, prokurátor generálnej prokuratúry preskúmal príslušný

postup prokurátora krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn.

z 20. októbra 2010 a dospel k záveru, že v jeho postupe nezistil žiadnu nezákonnosť

a v celom rozsahu sa s ním stotožnil. Uplatniac princíp subsidiarity ústavný súd aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa považuje za neprípustnú.

7. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením ministerstva

vnútra č. ČVS: IS-1-V-2010 z 22. novembra 2010, ktorým odmietlo trestné

oznámenia sťažovateľa z 5. novembra 2010 «v časti týkajúcej sa podozrenia z prečinov

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

a marenia úlohy verejným činiteľom podľa , ktorého sa mali

dopustiť dvaja príslušníci PZ zaradení na Oddelení skráteného vyšetrovania B., Úradu

justičnej a kriminálnej polície OR PZ v B. v mieste výkonu svojej služobnej činnosti v B.

tým, že podľa odmietli trestné oznámenia

menovaného vydaním uznesení zo dňa 30. 09. 2009 pod ČVS:ORP-2720/1-OSV-B1-2009 a

zo dňa 13. 09. 2010 pod ČVS:ORP-2279/1-OSV-B1-2010, pričom jeden z nich mal

neuvedeným spôsobom kamuflovať doručovanie jeho prvého uznesenia v roku 2009 na

adresu oznamovateľa a pokus o doručenie nezopakoval, čím mali „dať priestor poisťovni

na machinácie, ktoré sťažujú hodnoverné zistenie skutkového stavu“, odmietam, nakoľko

nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného

poriadku». Proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť; toto svoje

oprávnenie aj využil a na základe jeho sťažnosti vojenská obvodná prokuratúra uznesením

sp. zn. z 23. decembra 2010 zamietla sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že nie je

dôvodná. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti považuje za neprípustnú

rešpektujúc svoju subsidiárnu právomoc pri ochrane základných práv a slobôd fyzických

osôb a právnických osôb.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie ministerstva vnútra „je

uznesením na celkom iné podanie“, ako podal, mal podľa názoru ústavného súdu túto

skutočnosť namietať v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu. Z uznesenia vojenskej

obvodnej prokuratúry vyplýva, že sa týka len tých skutočností, ktoré zakladali vlastnú vecnú

pôsobnosť vojenskej súčasti prokuratúry v zmysle opatrenia generálneho prokuratúra, to

znamená iba protiprávne konania príslušníkov Policajného zboru. Pokiaľ sťažovateľ

v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu ministerstva vnútra namieta, že sa nezaoberalo

a nerozhodlo o celom jeho trestnom oznámení, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa mal

domáhať vybavenia svojho trestného oznámenia v časti nepatriacej do právomoci vojenskej

obvodnej prokuratúry právnymi prostriedkami, ktoré mal k dispozícii podľa príslušných

trestnoprávnych predpisov, resp. na základe právnych prostriedkov, ktoré mu poskytuje

Vzhľadom na to, že tak neurobil, ústavný súd aj túto časť sťažnosti

odmietol z dôvodu jej neprípustnosti.

8. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom prokuratúra

generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011, ktorým prokurátor

generálnej prokuratúry odložil podnety sťažovateľa ako nedôvodné vo všetkých bodoch ich

obsahu, ústavný súd uvádza, že preskúmal napadnutý prípis prokurátora generálnej

prokuratúry. Prokurátor generálnej prokuratúry odôvodnil svoj právny názor na opakované

podnety sťažovateľa takto:

„Na základe podaní z 05. 11. 2010, 10. 12. 2010 a 27. 12. 2010, ktoré boli posúdené

ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je podľa zákona o prokuratúre príslušná

Generálna prokuratúra SR, preskúmal som príslušný postup prokurátora Krajskej

prokuratúry v B. vo veci pod sp. zn. z 20. 10. 2010, ako aj postup prokurátorky

Okresnej prokuratúry B. vo veci sp. zn. .

V ich postupe, som nezistil žiadnu nezákonnosť.

S rozhodnutím prokurátora Krajskej prokuratúry v B. sa preto v celom rozsahu

stotožňujem a na jeho stanovisko z 20. 10. 2010 poukazujem.“

Tento záver generálnej prokuratúry je založený na posúdení uznesenia okresnej

prokuratúry č. k. -19 z 19. augusta 2010, ktoré odôvodnila takto:

„Napadnuté uznesenie ako aj na vec sa vzťahujúci spisový materiál som preskúmala

a zistila som, že po formálnej stránke spĺňa všetky náležitosti, ktoré sú uvedené

v ustanoveniach , .

Podľa , kto na škodu cudzieho majetku seba alebo

iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak

na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní

a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Objektívna stránka trestného činu podvodu podľa

spočíva v obohatení seba alebo inej osoby podvodným konaním (t. j. uvedením iného

do omylu alebo využitím omylu iného), čím musí byť spôsobená malá škoda. Uvedením

do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade

so skutočným stavom veci. Pri využití omylu iného páchateľ k omylu neprispel, ale

v príčinnom vzťahu s ním konal tak, aby ku škode cudzieho majetku seba alebo iného

obohatil. Trestný čin podvodu je z hľadiska subjektívnej stránky úmyselným trestným činom.

V uvedenom prípade k naplneniu skutkovej podstaty prečinu podvodu nedošlo

po objektívnej ani subjektívnej stránke. Oznamovateľ namieta nesúlad výšky pevnej rezervy,

ktorá mu bola priebežne za jednotlivé časové obdobia oznamovaná poisťovňou

vo vyúčtovaniach (od obdobia za rok 2004 do obdobia za rok 2008) s výškou pevnej rezervy

vyčíslenej vo výpise poisťovne za rovnaké časové obdobia (list poisťovne z 18. 08. 2009). Je

pravdou, že stav pevnej rezervy uvádzaný poisťovňou vo výpise je nižší ako stav rezervy

uvádzaný v jednotlivých vyúčtovaniach, čo však nemožno považovať za úmyselné podvodné

konanie v trestnoprávnom zmysle zo strany zodpovedných pracovníkov poisťovne. V danom

prípade taktiež absentuje akékoľvek vykonanie majetkovej dispozície v omyle.

Konanie popísané vo výrokovej časti tohto uznesenia taktiež nenapĺňa skutkovú

podstatu prečinu krádeže podľa . Vykazovanie nižšej výšky

pevnej rezervy vo výpise adresovanom oznamovateľovi nemožno považovať za úmyselné

odňatie veci z dispozície vlastníka a jej prisvojenie zodpovednými pracovníkmi poisťovne.

Som toho názoru, že v danom prípade nedošlo ani k naplneniu skutkovej podstaty žiadneho

iného trestného činu uvedeného osobitnej časti .

Pokiaľ ide o namietanú príslušnosť povereného príslušníka Okresného riaditeľstva

PZ, Odboru skráteného vyšetrovania na rozhodnutie o trestnom oznámení, táto je daná

ustanovením , podľa ktorého skrátené vyšetrovanie o prečinoch,

pre ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri

roky, vykonáva policajt uvedený v písmeno c) až h) . Toto

ustanovenia sa analogicky vzťahuje aj na postup pred začatím trestného stíhania a takýmto

policajtom je podľa písmeno c) práve poverený príslušník

PZ.

V danej veci sa jedná vyslovene o občianskoprávny spor, predmetom ktorého je

výška pevnej rezervy tvorenej na základe zmluvného vzťahu medzi oznamovateľom ako

poisteným a poisťovňou A., a. s. ako poisťovateľom. Nie je v právomoci orgánov činných v

trestnom konaní kontrolovať plnenie zmluvných povinností jednotlivými stranami. Použitie

inštitútov trestného práva prichádza do úvahy tam, kde prostriedky iných právnych odvetví

nepostačujú k ochrane práv dotknutých osôb a intenzita porušenia týchto práv dosahuje

mieru predpokladanú normami trestného práva. Pokiaľ sa oznamovateľ domnieva, že došlo

k porušeniu jeho práv, môže si ich uplatňovať v inom než trestnom konaní.

Podľa , nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak

nie je prípustná, ak bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej

výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť,

alebo ak nie ja dôvodná.

S poukazom na skutočnosť, že všetky napadnuteľné výroky uznesenia sú správne

a nedošlo k porušeniu procesných ustanovení o konaní, ktoré vydaniu uznesenia

predchádzalo, možno konštatovať, že sťažnosť oznamovateľa nie je dôvodná a preto som ju

podľa 193 odsek 1 písmeno c) zamietla.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie prokurátorky okresnej prokuratúry

a dospel k záveru, že vychádza zo zisteného skutkového stavu, je v súlade s príslušnými

trestnoprávnymi predpismi, ktorých aplikácia nevykazuje znaky svojvôle. Uznesenie je

jasne a zrozumiteľne odôvodnené, nie je arbitrárne a je ústavne akceptovateľné. Tomuto

záveru korešponduje aj stanovisko generálnej prokuratúry, v ktorom sa uvádza:

«V predmetnej veci ide o spor, ktorý nie je možné riešiť v rámci trestného konania,

nakoľko zo samotného oznámenia, ako aj jeho príloh nevyplýva podozrenie zo spáchania

trestného činu.

Orgánom činným v trestnom konaní neprislúcha rozhodovať o veciach, ktoré spadajú

výlučne do rozhodovacej právomoci súdov v rámci občianskoprávneho, alebo obchodno-

právneho konania.

Prejudikovanie takéhoto rozhodnutia, teda rozhodnutia príslušného súdu orgánmi

činnými v trestnom konaní, by malo za následok jeho nezákonnosť.

Orgány činné v trestnom konaní nemôžu vysloviť jednoznačne záver o tom, či

konaním neznámej osoby v poisťovni, Vám boli odcudzené finančné prostriedky z pevnej

rezervy životného poistenia 000084114 vo výške 332,- € iba na základe Vášho

presvedčenia, pokiaľ vyjadrenia dotknutého subjektu relevantným spôsobom vysvetľujú, ako

k vzniku uvedenej situácii došlo.

Skutočnosť o trestno-právnom konaní musí vyplývať priamo z protiprávneho

konania, ktoré nie je potrebné inak dokazovať. V danom prípade by dokazovanie

„odcudzenia“ Vami uvádzanej sumy presiahlo rámec trestného konania. Preto začatie

trestného stíhania vo veci by bolo predčasné, neodôvodnené a teda aj nezákonné.

Preto až v prípade, že by z rozhodnutia príslušného súdu v občianskoprávnom, alebo

obchodno-právnom konaní vyplynuli skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania

pre konkrétny trestný čin uvedený v osobitnej časti , budú môcť prijať

orgány činné v trestnom konaní príslušné opatrenia.

Akým spôsobom by ste mali postupovať Vás prokuratúra nemôže usmerniť, nakoľko

prokurátor nemôže v rámci svojho postavenia zaväzovať iné orgány, alebo iné právnické

osoby, ale ani fyzické osoby svojimi výkladovými stanoviskami (

Z. z.).»

Podľa názoru ústavného súdu je vybavenie opakovaných podnetov namietaným

prípisom prokurátora generálnej prokuratúry ústavne akceptovateľné. V napadnutom prípise

je identifikovaný predmet sporu, ktorý nemožno riešiť v rámci trestného konania

dostatočným spôsobom, ktorý je vecný a napriek stručnosti aj dostatočne presvedčivý.

Skutočnosť, že generálna prokuratúra nemôže v rámci svojho postavenia zaväzovať iné

orgány alebo právnické osoby a ani usmerňovať, vyplýva zo samotného postavenia

prokuratúry a toto stanovisko nemožno nijakým spôsobom spochybniť. Vzhľadom na

uvedené je táto časť sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom prokurátora generálnej prokuratúry

nestotožňuje, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého prípisu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Poukazujúc na čiastkové závery k jednotlivým častiam sťažnosti sťažovateľa ústavný

súd odmietol sťažnosť ako celok podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012