Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 434/2012
PDF · 327.84 KB
No categories available
IV. ÚS 434/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej
a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B.
sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009;
- prípisom Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pn 919/09-7 zo 7. júna 2010;
- uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010;
- prípisom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
spravodajskej jednotky finančnej polície č. PPZ-BOK-FP-IV-121-002/2010 z 31. augusta
2010;
- uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej
a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B.
sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE z 13. septembra 2010;
- prípisom Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pn 919/09-26 z 11. októbra 2010;
- prípisom Krajskej prokuratúry v B. č. k. 1 KN 548/10-8 z 20. októbra 2010;
- uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej
služby, odboru inšpekčnej služby, I. inšpekčného oddelenia č. ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2010
z 22. novembra 2010;
-uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry B. sp. zn. O Pn 900/10 z 23. decembra
2010; a
- prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1477/10-11
z 3. januára 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 24. februára
2011 doručená sťažnosť JUDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej uvádza:
«Po tom, čo som z vyrozumenia poisťovne A., a. s. (ďalej len „Poisťovňa“) zo dňa
11. 05. 2009 zistil, že pevná rezerva mojej neinvestičnej životnej zmluvy 84114 nevzrástla
minimálne o toľko, koľko som zaplatil v roku 2008, a keďže išlo už o deviaty rok poistenia,
keď minimálne o toľko vzrásť mala, podal som v Poisťovni viacero reklamácií. Minimálny
rozdiel medzi skutočným a ideálnym stavom bol 332 EUR. Na reklamáciu z 20. 05. 2009 mi
Poisťovňa v liste zo dňa 28. mája 2009 píše len reklamné texty a tvrdí, že nerozumiem
podstate poistenia, pričom v tejto odpovedi uvádza zas inú sumu stavu mojej poistnej
zmluvy, než vo vyrozumení zo dňa 11. 05. 2009. Po pokuse o zmier a po bezúspešnom
obrátení sa na Predstavenstvo poisťovne a na jej Dozornú radu listami zo dňa 03. 06. 2009,
som podal dňa 24. 08. 2009 trestné oznámenie na Okresnej prokuratúre v Ž., ktoré som
doplnil ústne dňa 10. 09. 2009. Podľa listinných dôkazov - riadnych vyúčtovaní Poisťovne
za uplynulé poistné obdobia - a vyžiadaného prehľadu rastu pevnej rezervy poistnej zmluvy
84114 za celú dobu poistenia od Poisťovne s dátumom 18. augusta 2009 bolo dokázané, že
Poisťovňa falšuje hospodárske výsledky. Vec sa z dôvodu miestnej príslušnosti postúpila do
B. Keďže ešte v apríli 2010 som nemal žiadnu informáciu o vyšetrovaní, podal som dňa 03.
05. 2010 sťažnosť na prieťahy.
1. Reakciou sťažnosti na prieťahy bola listová zásielka zo dňa 07. júna 2010
(1 Pn 919/09-7) prokurátorky Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H., kde táto prokurátorka
lživo tvrdí, že som si neprebral zásielku o odmietnutí trestného oznámenia. Jej lživé tvrdenie
jej evidentné už z textu jej listu. Okrem toho, nikdy mi žiadne oznámenie nebolo
doručované, čo však nikdy nikto nechcel preverovať.
2. Text uznesenia povereného príslušníka Policajného zboru z Okresného riaditeľstva
B. Bc. M. F. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 zo dňa 30. 09. 2009, ktoré mi oneskorene
prokurátorka JUDr. P. H. takto poslala, má byť evidentne textom uznesenia človeka, ktorý v
dôvodnej obave o vlastné zamestnanie jasné čísla, ktoré svedčia o neodškriepiteľnom
deficite na pevnej rezerve mojej poistnej zmluvy 84114, a ktorý evidentne vznikol trestným
činom, nazval rovnako ako Poisťovňa len mojou nespokojnosťou, trestné stíhanie takýmto
klamlivým postupom odmietol a pre istotu kamufloval doručovanie uznesenia na moju
adresu, a dúfal, že sa na celú vec zabudne. Podľa celej dokumentácie pritom išlo o jasné
narušenie môjho vlastníckeho práva ako absolútneho subjektívneho práva, zlý úmysel
neznámych osôb v Poisťovni bol taktiež evidentný, zlý úmysel členov Predstavenstva a
Dozornej rady v Poisťovni bol taktiež evidentný a dokázaný, a mnohé okolnosti
naznačovali, že ide o súčasť plošného skresľovania hospodárskych výsledkov Poisťovňou.
Pre povereného policajta mal byť však nezákonný postup jednoduchší, než trestné stíhanie
manažmentu Poisťovne, ktorá má mať aj v politických kruhoch dobré kontakty. Aj
prokurátorka JUDr. P. H. pravdepodobne z rovnakých dôvodov nevyužila jej dozorné
oprávnenie dané zákonom a nezrušila jasne nezákonné rozhodnutie policajta, aby mohla
sama viesť vyšetrovanie.
3. Maximálne som dodržal riadny postup. Sťažnosť voči uzneseniu ČVS: OR-2720/1-
OSV-B1-2009 zo dňa 30. 09. 2009 som podal riadne v lehote dňa 22. 06. 2010 (lehota
v rámci riadneho doručenia).
4. Dňa 25. 06. 2010 som poslal podanie Úradu boja proti organizovanému zločinu
v B., keďže malo ísť o súčasť organizovaného okrádania klientov Poisťovne. Vyjadril som v
tomto podaní aj podozrenie na trestné činy orgánov činných v trestnom konaní: policajta
Bc. M. F. a prokurátorku JUDr. P. H. Toto podanie sa však postúpilo opäť na okresné
riaditeľstvo Policajného zboru B. a tam sa stratilo.
5. Dňa 20. 07. 2010 som podal podnet v Národnej Banke Slovenska (ďalej len
„NBS“). NBS však namiesto okamžitej kontroly v teréne si vyžiadala podľa jej
informovania zo dňa 27. júla 2010 len vysvetlenie od Poisťovne, a podpísala sa pod to. Ide
o vyjadrenie z 19. augusta 2010, že vraj mi Poisťovňa asi štyri roky mala pripisovať
nadhodnotený stav pevnej rezervy životného poistenia 84114 a že „prechodom na inú
platformu dňa 31. 3. 2008 je rezerva načítaná v správnej výške“. Ide o jasný logický,
účtovný a právny nezmysel, ktorý mi Poisťovňa dokonca odkázala len prostredníctvom
tretieho subjektu (NBS), a navyše odkázala mi to až po roku od reklamácie v samotnej
Poisťovni, hoci na to mala dovtedy možností neúrekom.
6. Dňa 25. 08. 2010 som poslal email i doporučený list priamo Spravodajskej
jednotke finančnej polície Úradu boja proti organizovanému zločinu pod názvom „Trestné
oznámenie na neznámeho páchateľa a podnet na prešetrenie činnosti A., a. s. a Národnej
banky Slovenska“. Tento špecializovaný policajný orgán mal byť najkompetentnejším
vyšetrovacím orgánom legalizácie príjmov z trestnej činnosti, ku ktorým v Poisťovni a
Poisťovňou dochádzalo a pravdepodobne aj dochádza. Poverený pracovník Spravodajskej
jednotky finančnej polície pplk. Ing. R. K. sa však zbavil zodpovednosti a vec urýchlene
postúpil zas na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B., kde kolega už označeného
policajta Bc. M. F. npor. R. Š. v uznesení ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE zo dňa 13.
09. 2010 opísal len vyjadrenie NBS z 19. augusta 2010, ktoré je vlastne oneskoreným lživým
vyjadrením Poisťovne prostredníctvom NBS.
7. Medzitým som dňa 30. 08. 2010 osobne podal rozšírenie trestného oznámenia na
Okresnej prokuratúre B. na neznámu osobu v Národnej banke Slovenska. Týmto sa žiadny
orgán činný v trestnom konaní nikdy nezaoberal.
8. Keďže evidentne už išlo o viaceré trestné činy viacerých verejných činiteľov, podal
som dňa 23. 09. 2010 osobne ako opravný prostriedok podanie na Úrade špeciálnej
prokuratúry na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá ho ale napriek
závažným skutočnostiam uvádzaným v tomto podaní aj napriek podozreniu na nadržovanie
orgánmi činnými v trestnom konaní páchateľom trestných činov ohľadom daňových únikov
posúdila len ako žiadosť o preverenie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom
konaní a postúpila ho Krajskej prokuratúre v B. Táto Krajská prokuratúra s najväčšou
pravdepodobnosťou dala neoficiálne avízo prokurátorke okresnej prokuratúry B. JUDr. P.
H., lebo táto mi dňa 11. októbra poslala vyrozumenie 1 Pn 919/09-26, v ktorom zas popri
účtovných a právnych nezmysloch evidentne nadržuje npor. Bc. M. F., ktorý sa mal dopustiť
minimálne marenia úlohy verejným činiteľom (§ 327 trestného zákona v platnom znení),
keďže podľa jeho uznesenia z 30. 09. 2009, ktoré mi ani neodoslal v riadnom čase, nesplnil
úlohu, ktorú mal splniť v čase, keď mala byť splnená, čím dal páchateľom trestných činov
dostatok času na ničenie stôp. Navyše JUDr. P. H. podľa upovedomenia Krajskej
prokuratúry v B. zo dňa 08. 10. 2010 (1 Kn 584/10-4) predsa už nemala mať daný spis
dispozícii. Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. JUDr. D. S. v jeho vyrozumení 1 Kn
548/10-8 zo dňa 20. 10. 2010 opomenul podstatnú časť môjho podania na Úrad špeciálnej
prokuratúry zo dňa 23. 09. 2010, vec nazval len záväzkovým vzťahom, hoci išlo krádež z
pevnej rezervy neinvestičného životného poistenia, a teda išlo o evidentné porušenie môjho
vlastníckeho práva ako absolútneho subjektívneho práva, ktoré musia rešpektovať všetci.
Mal pritom jasné dôkazy o trestných činoch prokurátorky Okresnej prokuratúry B. JUDr. P.
H., i policajtov Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. npor. Bc. M. F. a npor. R. Š.
Priamy úmysel nadržovať týmto orgánom činným v trestnom. konaní zo strany Prokurátora
Krajskej prokuratúry JUDr. D. Š. je tiež jasný.
9. Dňa 05. 11. 2010 som poslal podanie Sekcii kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra SR, kde opisujem trestné činy doposiaľ spomenutých orgánov činných
v trestnom konaní, ktoré dokladám riadnymi listinnými dôkazmi. Odpoveďou ale bolo
chaotické uznesenie ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2010 mjr. Ing. Z. D., v ktorom odobruje postup
Bc. M. F., hoci jej tvrdenia ohľadom sporného doručovania/nedoručovania prvého
uznesenia tohto policajta sa zas rozchádzajú s tvrdením prokurátorky Okresnej prokuratúry
B. JUDr. P. H., a hoci Bc. M. F. minimálne nedbanlivosťou sa dopustil Marenia úlohy
verejným činiteľom, keď zmaril splnenie úlohy v čase, v ktorom mala byť splnená a dal
Poisťovni dostatok času a priestoru na zahladenie stôp po trestnom čine/ po trestných
činoch. Toto uznesenie odobrila Vojenská obvodná prokuratúra v B. dňa 23. decembra
2010 (OPn 900/10).
10. Pokiaľ ide o záležitosť s doručovaním prvého uznesenia npor. Bc. M. F. z 30. 09.
2009, ktorou ostatné spomínané orgány činné v trestnom konaní majú zahmlievať omnoho
podstatnejšie pochybenia npor. Bc. M. F. a ďalších jeho kolegov (R. Š. a ďalších),
chronologicky opíšem jednotlivé až absurdné protirečenia orgánov činných v trestnom
konaní s doručenkou k nemu; a) Vo vyrozumení z 07. júna 2010 (1 Pn 919/09-7) mi
prokurátorka JUDr. P. H. píše: „Citovanými uzneseniami Trestného poriadku sa poverený
príslušník PZ neriadil (...) Z poštovej doručenky nevyplýva, že zásielka bola uložená na
pošte a že bol uskutočnený nový bezvýsledný pokus o doručovanie.“ b) V uznesení z 22. 11.
2010 (ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2009) mi mjr. Ing. Z. D. z Inšpekčnej služby MV SR naopak
píše: „Predmetné uznesenie bolo zaslané formou doporučenej zásielky oznamovateľovi na
adresu, ktorú uviedol v zápisnici o trestnom oznámení (...). Vo svojom prípise adresovanom
oznamovateľovi, dozorná prokurátorka konštatuje, že v spôsobe doručovania príslušníka
PZ došlo k pochybeniu, keď namiesto zaslania uznesenia do vlastných rúk zaslal písomnosť
adresátovi len doporučene.“ Tento spôsob doručovania protirečí tvrdeniu o doručovaní
policajtom od prokurátorky JUDr. P. H. Avšak evidentne má mjr. Ing. Z. D. tiež nadržovať
npor. Bc. M. F. Evidentne z toho vyplýva, že naozaj sa to neodoslalo.
11. Dňa 10. 12. 2010 po upovedomení Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti
korupcii zo dňa 23. 11. 2010 o postúpení časti podania na Sekciu kontroly a inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra z 05. 11. 2010 na Generálnu prokuratúru som kvôli zlým
skúsenostiam s orgánmi činnými v trestnom konaní podal osobne spomenuté podanie
z 05. 11. 2010 tiež na Generálnu prokuratúru, pričom som toto odoslanie patrične
okomentoval. Prokurátor trestného odboru Generálnej prokuratúry JUDr. P. G. to však
vrátane podania z 05. 11. 2010 nedôvodné celé nazval opakovaným podaním. V reakcii na
to som teda dňa 29. 12. 2010 podal podanie s dátumom 27. 12. 2010 tomuto prokurátorovi,
kde jednak dokazujem pochybenia a trestné činy orgánov činných v trestnom konaní vo veci
Poisťovne, a jednak dokazujem, že nejde o opakované podanie, lebo toto podanie v prvom
rade obsahuje nové skutočnosti, a v druhom rade o väčšine starších skutočností sa nikdy
nekonalo. Odpoveďou bolo vyrozumenie tohto prokurátora trestného odboru Generálnej
prokuratúry IV/1 Gn 1477/10-11 zo dňa 03. 01. 2011, v ktorom obchádza tiež podstatné
časti všetkých mojich doterajších podaní, vec nazýva sporom pre občianskoprávne konanie,
hoci ide o trestný čin, a čitateľne nadržiava Poisťovni a napadnutým orgánom činným v
trestnom konaní. Už úplne arogantné je tvrdenie prokurátora JUDr. P. G., že „až v
prípade, že by z rozhodnutia príslušného súdu v občianskoprávnom alebo
obchodnoprávnom konaní vyplynuli skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania
pre konkrétny čin uvedený v osobitnej časti trestného zákona, budú môcť prijať orgány
činné v trestnom konaní príslušné opatrenia.“ Takéto dehonestovanie trestného poriadku v
platnom znení zo strany prokurátora Generálnej prokuratúry SR je na uváženie. Podľa
tohto prokurátora, keď Poisťovňa ako banková inštitúcia skresľuje s tichým požehnaním
NBS hospodárske výsledky a okráda klientov o majetok na ich účtoch, majú títo klienti viesť
dlhé občianske spory, a až na ich základe má orgán činný v trestnom konaní niečo
podpísať.»
Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového stavu namieta, že Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby,
I. inšpekčné oddelenie (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky (ďalej „generálna prokuratúra“ alebo aj „prokurátor generálnej
prokuratúry“) «sa neústavným konaním a opomínaním povinného konania dopustili týchto
pochybení:
1. Policajt npor. Bc. M. F. opomenutím povinného konania voči narušiteľovi môjho
vlastníckeho práva Poisťovňou porušil článok čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď mi uprel moje
právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952
(ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná. Sporenie na účte mojej
neinvestičnej zmluvy životného poistenia číslo 84114 v Poisťovni bolo a je sporením na môj
dôchodok.
2. Prokurátorka Okresnej prokuratúry B. JUDr. P. H. opomenutím jej riadneho
dozoru nad činnosťou policajta npor. Bc. M. F. porušila tiež články 20 ods. 1 a 46 ods. 1
Ústavy SR. Tiež porušila moje právo garantované článkom 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku).
Zároveň tým porušila moje právo garantované článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je
Slovenská republika viazaná. Tieto pochybenia a porušenia mojich uvedených práv
prokurátorkou JUDr. P. H. vznikli jej uznesením 1 Pn 919/09-19 zo dňa 19. augusta 2010
a upovedomením 1 Pn 919/09-26 zo dňa 11. októbra 2010.
3. Spravodajská jednotka finančnej polície Úradu boja proti organizovanej
kriminalite ako špecializovaná policajná jednotka disponuje technikou a odborníkmi na
finančnú kriminalitu, ktorá sa pácha aj prostredníctvom IT technológií. Podklady na začatie
konania v Poisťovni táto jednotka mala dostatočné, avšak konať nezačala. Týmto
opomenutím konania a postúpením veci do pôsobnosti priamych kolegov npor. Bc. M. F.,
ktorého som označil za podozrivého z nadržovania (upovedomenie PPZ-BOK-FP-IV-121-
002/2010 zo dňa 31. 08. 2010), došlo zo strany Spravodajskej jednotky finančnej polície
Úradu boja proti organizovanej kriminalite k porušeniu môjho práva garantovaného
článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ Zároveň táto špecializovaná jednotka
porušila moje právo garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Týmto sa zároveň porušil
článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná.
4. Policajt Okresného riaditeľstva policajného zboru B. a kolega policajta npor. Bc.
M. F. npor. R. Š. opomenutím povinného konania voči Poisťovni ako narušiteľovi môjho
vlastníckeho práva porušil článok čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď mi uprel moje právo na
ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku),
ktorým je Slovenská republika viazaná. Opomenutím povinného konania voči kolegovi npor.
Bc. M. F. a voči prokurátorke JUDr. P. H. porušil znova okrem týchto porušení
spomínaných v súvislosti so zanedbaním ochrany majetku aj moje právo garantované
článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný
opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je Slovenská republika viazaná.
5. Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. JUDr. D. Š. v jeho vyrozumení 1 Kn 548/10-
8 zo dňa 20. 10. 2010 schválením nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní
porušil moje právo garantované článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je
Slovenská republika viazaná. Opomenutím konaní na ochranu môjho narušeného
vlastníckeho práva, ktorého porušenie v zlom úmysle popiera, porušil článok čl. 20 ods. 1
Ústavy SR, keď mi uprel moje právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Týmto zároveň porušil
článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská republika viazaná.
6. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Odboru inšpekčnej služby MV SR jej
uznesením mjr. Ing. Z. D.ČVS:SKIS-403/IS-1-V-2010 zo dňa 22. 11. 2010 porušila moje
právo garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a Obvodná vojenská prokuratúra v B. v jej
uznesení OPn 900/10 zo dňa 23. decembra 2010 tiež porušila moje právo garantované
článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a porušila aj právo garantované článkom 13 (právo na účinný
opravný prostriedok) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04.
XI. 1950.
7. Prokurátor trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr.
P. G. vyrozumením IV/1 Gn 1477/-11 zo dňa 03. 01. 2011 a schválením nezákonného
postupu orgánov činných v trestnom konaní porušil moje právo garantované článkom 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný
prostriedok) z 04. XI. 1950, ktorým je Slovenská republika viazaná. Opomenutím konaní na
ochranu môjho narušeného vlastníckeho práva, ktorého porušenie v zlom úmysle popiera,
porušil článok čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď mi uprel moje právo na ochranu podľa čl. 46
ods. 1. Týmto zároveň porušil článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd z 20. III. 1952 (ochrana majetku), ktorým je Slovenská
republika viazaná.».
V tejto súvislosti sťažovateľ žiada (v časti označenej ako „Návrh na rozhodnutie
vo veci samej“) „1. ... podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky preskúmanie
porušení mnou uvádzaných práv a slobôd.
2. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky na základe preskúmania
podľa časti III/1 tejto ústavnej sťažnosti žiadam priznanie finančného zadosťučinenia
od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v celkovej výške 15 332,- EUR, na plnenie ktorého majú byť tieto orgány povinné spoločne
a nerozdielne. Ide o súčet súm 332,- EUR, ktorú odcudzila z pevnej rezervy môjho životného
neinvestičného poistenia poisťovňa A., a. s., sumy 1000,- EUR, ktorá je súčtom nákladov na
poštovné, nákladov na realizáciu korešpondencie ohľadom celej veci (hovorné telefónnych
operátorov, náklady na elektrickú energiu v súvislosti s vyhotovením zásielok, ekonomická
strata ohľadom času venovanému realizácii zásielok), sumy 7 000,- EUR ako kompenzácie
nemajetkovej psychickej a morálnej ujmy spôsobenej menovanými zložkami Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, ktoré ako orgány ochrany práva a štátnej represie vedome
opomínali výkon ich zákonných povinností a nerešpektovali Ústavu Slovenskej republiky a
medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ďalšia sumy 7 000,- EUR
má byť kompenzácia psychickej a morálnej ujmy spôsobenej menovanými zložkami
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktoré takisto ako orgány ochrany práva a
štátnej represie vedome opomínali výkon ich zákonných povinností a nerešpektovali Ústavu
Slovenskej republiky a medzinárodné dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná.
3. Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky žiadam po preskúmaní
spomínaných pochybení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky o prikázanie povinného konania, ktoré podľa časti I. tejto ústavnej
sťažnosti opomenuli.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je
zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava
ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho
sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Petit navrhovaný sťažovateľom má síce formálne nedostatky, z obsahu doručenej
sťažnosti a z jej príloh ústavný súd však ustálil jeho znenie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) orgánmi verejnej moci, a to
- uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej
a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania B.
(ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30.
septembra 2009;
- prípisom Okresnej prokuratúry B. (ďalej „okresná prokuratúra“ alebo aj
„prokurátorka okresnej prokuratúry“) č. k. 1 Pn 919/09-7 zo 7. júna 2010;
- uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010;
- prípisom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
spravodajskej jednotky finančnej polície (ďalej len „prezídium PZ“) č. PPZ-BOK-FP-IV-
121-002/2010 z 31. augusta 2010;
- uznesením okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE
z 13. septembra 2010;
- prípisom okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-26 z 11. októbra 2010;
- prípisom Krajskej prokuratúry v B. (ďalej „krajská prokuratúra“ alebo aj
„prokurátor krajskej prokuratúry“) č. k. 1 KN 548/10-8 z 20. októbra 2010;
- uznesením ministerstva vnútra č. ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2010 z 22. novembra
2010;
-uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry B. (ďalej len „vojenská obvodná
prokuratúra“) sp. zn. O Pn 900/10 z 23. decembra 2010;
- prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného
riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009 ústavný súd
uvádza, že vec napadla na Obvodnom oddelení Policajného zboru Ž. na základe trestného
oznámenia sťažovateľa, ktoré podal proti neznámemu páchateľovi v súvislosti s podozrením
zo spáchania trestného činu podvodu, a bola vedená pod sp. zn.
ČVS: ORP-2273/ZV-ZA-2009. Z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti bola postúpená
okresnému riaditeľstvu PZ. Okresné riaditeľstvo PZ označeným uznesením odmietlo vec
sťažovateľa týkajúcu sa podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu. Ústavný súd
k tejto časti sťažnosti uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity je sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti neprípustná, pretože proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený (a toto
oprávnenie aj využil) podať sťažnosť.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa okresnou prokuratúrou
uznesením č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010, ktorým prokurátorka okresnej
prokuratúry zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva PZ sp. zn.
ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009. Ústavný súd uvádza, že napriek
tomu, že proti namietanému uzneseniu je vylúčené podanie opravného prostriedku,
sťažovateľ mal k dispozícii a mohol využiť podanie podnetu a opakovaného podnetu podľa
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 153/2001 Z. z.“). Vzhľadom na princíp subsidiarity je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
neprípustná, pretože proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť.
3. Čo sa týka namietaného porušenia označených práv sťažovateľa prípisom okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-26 z 11. októbra 2010, ktorým okresná prokuratúra reagovala
na postup okresného riaditeľstva PZ, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa mu nedoručilo
uznesenie sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009, prokurátorka
okresnej prokuratúry sťažovateľovi v súvislosti s namietaným prípisom oznámila, že táto
skutočnosť už bola preverovaná v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o preskúmanie
postupu okresného riaditeľstva PZ z 3. mája 2010 a bola vybavená prípisom okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-7 zo 7. júna 2010 tak, že sťažovateľovi zaslala v prílohe opis
napadnutého rozhodnutia okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ORP-2720/1-OSV-B1-2009
z 30. septembra 2009 s tým, že je proti nemu prípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľ
v zákonnej lehote podal a o ktorej rozhodla uznesením č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta
2010. Uvedený postup prokurátorky okresnej prokuratúry bol preskúmaný generálnou
prokuratúrou na základe podaní sťažovateľa z 5. novembra 2010, 10. decembra 2010
a 27. decembra 2010, ktoré boli posúdené ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je
príslušná generálna prokuratúra podľa zákona č. 153/2001 Z. z., pričom v prípise č. k.
IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011 generálna prokuratúra konštatovala, že v postupe
prokurátorky okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 919/09 nezistila žiadnu
nezákonnosť. Znamená to, že sťažovateľ využil možnosť podania opakovaných podnetov
na preskúmanie postupu prokurátorky okresnej prokuratúry. Vychádzajúc z princípu
subsidiarity je preto sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu v tejto časti
neprípustná.
4. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom prezídia PZ
sp. zn. PPZ-BOK-FP-IV-121-002/2010 z 31. augusta 2010, ktorým prezídium PZ
upovedomilo sťažovateľa o tom, že 31. augusta 2010 bolo jeho trestné oznámenie na
neznámeho páchateľa týkajúce sa podvodného konania neznámej osoby v poisťovni
(odcudzením časti pevnej rezervy z jeho poistnej zmluvy č. 84114 v celkovej výške 332,14
€) odstúpené z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti okresnému riaditeľstvu PZ na ďalšie
rozhodnutie. Ústavný súd uvádza, že namietaný prípis mohol sťažovateľ napadnúť
právnymi prostriedkami, a to podnetom príslušným orgánom prokuratúry, resp. ministerstvu
vnútra. Vzhľadom na uvedené a uplatniac princíp subsidiarity ústavného súdu je sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa názoru ústavného súdu neprípustná.
5. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného
riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2279/1-OSV-B1-2010-ŠE z 13. septembra 2010, ktorým
odmietlo trestné oznámenie sťažovateľa na neznámeho páchateľa a podnet na prešetrenie
činnosti poisťovne v súvislosti s odcudzením finančnej čiastky z jeho už uvedenej poistnej
zmluvy uzatvorenej s poisťovňou, pretože nezistilo dôvod na začatie trestného stíhania
s poukazom na už vydané rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-
OSV-B1-2009. Ústavný súd uvádza, že vzhľadom na to, že proti tomuto uzneseniu bola
prípustná sťažnosť, uplatniac princíp subsidiarity je sťažnosť v tejto časti neprípustná.
6. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom krajskej
prokuratúry č. k. 1 Kn 548/10-8 z 20. októbra 2010, v ktorom krajská prokuratúra
preskúmala podnet sťažovateľa doručený jej 23. septembra 2010, v ktorom sťažovateľ
vyslovuje nespokojnosť s uznesením okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-2720/1-
OSV-B1-2009 z 30. septembra 2009, ako aj s uznesením okresnej prokuratúry č. k.
1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010, ústavný súd uvádza, že z namietaného prípisu vyplýva,
že krajská prokuratúra posúdila podnet sťažovateľa na základe vyžiadania príslušného
spisového materiálu a dospela k záveru, že obe označené uznesenia sú zákonné a v súlade
so zisteným skutkovým stavom. Z obsahu trestného oznámenia sťažovateľa nevyplýva
podozrenie zo žiadneho trestného činu, ide o zmluvný vzťah sťažovateľa s poisťovňou.
Na základe zistených skutočností krajská prokuratúra, keďže nezistila nezákonnosť
pri preskúmavaní označených uznesení, podnet ako nedôvodný odložila a vo veci neurobila
žiadne opatrenia.
Ústavný súd zistil, že na základe podaní z 5. novembra 2010, 10. decembra 2010
a 27. decembra 2010, ktoré boli posúdené ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je
príslušná generálna prokuratúra, prokurátor generálnej prokuratúry preskúmal príslušný
postup prokurátora krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 548/10
z 20. októbra 2010 a dospel k záveru, že v jeho postupe nezistil žiadnu nezákonnosť
a v celom rozsahu sa s ním stotožnil. Uplatniac princíp subsidiarity ústavný súd aj túto časť
sťažnosti sťažovateľa považuje za neprípustnú.
7. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením ministerstva
vnútra č. ČVS: SKIS-403/IS-1-V-2010 z 22. novembra 2010, ktorým odmietlo trestné
oznámenia sťažovateľa z 5. novembra 2010 «v časti týkajúcej sa podozrenia z prečinov
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c) Trestného zákona
a marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mali
dopustiť dvaja príslušníci PZ zaradení na Oddelení skráteného vyšetrovania B., Úradu
justičnej a kriminálnej polície OR PZ v B. v mieste výkonu svojej služobnej činnosti v B.
tým, že podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietli trestné oznámenia
menovaného vydaním uznesení zo dňa 30. 09. 2009 pod ČVS:ORP-2720/1-OSV-B1-2009 a
zo dňa 13. 09. 2010 pod ČVS:ORP-2279/1-OSV-B1-2010, pričom jeden z nich mal
neuvedeným spôsobom kamuflovať doručovanie jeho prvého uznesenia v roku 2009 na
adresu oznamovateľa a pokus o doručenie nezopakoval, čím mali „dať priestor poisťovni
na machinácie, ktoré sťažujú hodnoverné zistenie skutkového stavu“, odmietam, nakoľko
nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku». Proti tomuto uzneseniu bol sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť; toto svoje
oprávnenie aj využil a na základe jeho sťažnosti vojenská obvodná prokuratúra uznesením
sp. zn. O Pn 900/10 z 23. decembra 2010 zamietla sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že nie je
dôvodná. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti považuje za neprípustnú
rešpektujúc svoju subsidiárnu právomoc pri ochrane základných práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie ministerstva vnútra „je
uznesením na celkom iné podanie“, ako podal, mal podľa názoru ústavného súdu túto
skutočnosť namietať v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu. Z uznesenia vojenskej
obvodnej prokuratúry vyplýva, že sa týka len tých skutočností, ktoré zakladali vlastnú vecnú
pôsobnosť vojenskej súčasti prokuratúry v zmysle opatrenia generálneho prokuratúra, to
znamená iba protiprávne konania príslušníkov Policajného zboru. Pokiaľ sťažovateľ
v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu ministerstva vnútra namieta, že sa nezaoberalo
a nerozhodlo o celom jeho trestnom oznámení, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa mal
domáhať vybavenia svojho trestného oznámenia v časti nepatriacej do právomoci vojenskej
obvodnej prokuratúry právnymi prostriedkami, ktoré mal k dispozícii podľa príslušných
trestnoprávnych predpisov, resp. na základe právnych prostriedkov, ktoré mu poskytuje
zákon č. 153/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že tak neurobil, ústavný súd aj túto časť sťažnosti
odmietol z dôvodu jej neprípustnosti.
8. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom prokuratúra
generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1477/10-11 z 3. januára 2011, ktorým prokurátor
generálnej prokuratúry odložil podnety sťažovateľa ako nedôvodné vo všetkých bodoch ich
obsahu, ústavný súd uvádza, že preskúmal napadnutý prípis prokurátora generálnej
prokuratúry. Prokurátor generálnej prokuratúry odôvodnil svoj právny názor na opakované
podnety sťažovateľa takto:
„Na základe podaní z 05. 11. 2010, 10. 12. 2010 a 27. 12. 2010, ktoré boli posúdené
ako opakované podnety, na vybavenie ktorých je podľa zákona o prokuratúre príslušná
Generálna prokuratúra SR, preskúmal som príslušný postup prokurátora Krajskej
prokuratúry v B. vo veci pod sp. zn. 1 Kn 548/10 z 20. 10. 2010, ako aj postup prokurátorky
Okresnej prokuratúry B. vo veci sp. zn. I Pn 919/09.
V ich postupe, som nezistil žiadnu nezákonnosť.
S rozhodnutím prokurátora Krajskej prokuratúry v B. sa preto v celom rozsahu
stotožňujem a na jeho stanovisko z 20. 10. 2010 poukazujem.“
Tento záver generálnej prokuratúry je založený na posúdení uznesenia okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pn 919/09-19 z 19. augusta 2010, ktoré odôvodnila takto:
„Napadnuté uznesenie ako aj na vec sa vzťahujúci spisový materiál som preskúmala
a zistila som, že po formálnej stránke spĺňa všetky náležitosti, ktoré sú uvedené
v ustanoveniach § 176 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku.
Podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo
iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak
na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa § 212 odsek 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní
a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Objektívna stránka trestného činu podvodu podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona
spočíva v obohatení seba alebo inej osoby podvodným konaním (t. j. uvedením iného
do omylu alebo využitím omylu iného), čím musí byť spôsobená malá škoda. Uvedením
do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade
so skutočným stavom veci. Pri využití omylu iného páchateľ k omylu neprispel, ale
v príčinnom vzťahu s ním konal tak, aby ku škode cudzieho majetku seba alebo iného
obohatil. Trestný čin podvodu je z hľadiska subjektívnej stránky úmyselným trestným činom.
V uvedenom prípade k naplneniu skutkovej podstaty prečinu podvodu nedošlo
po objektívnej ani subjektívnej stránke. Oznamovateľ namieta nesúlad výšky pevnej rezervy,
ktorá mu bola priebežne za jednotlivé časové obdobia oznamovaná poisťovňou
vo vyúčtovaniach (od obdobia za rok 2004 do obdobia za rok 2008) s výškou pevnej rezervy
vyčíslenej vo výpise poisťovne za rovnaké časové obdobia (list poisťovne z 18. 08. 2009). Je
pravdou, že stav pevnej rezervy uvádzaný poisťovňou vo výpise je nižší ako stav rezervy
uvádzaný v jednotlivých vyúčtovaniach, čo však nemožno považovať za úmyselné podvodné
konanie v trestnoprávnom zmysle zo strany zodpovedných pracovníkov poisťovne. V danom
prípade taktiež absentuje akékoľvek vykonanie majetkovej dispozície v omyle.
Konanie popísané vo výrokovej časti tohto uznesenia taktiež nenapĺňa skutkovú
podstatu prečinu krádeže podľa § 212 odsek 1 Trestného zákona. Vykazovanie nižšej výšky
pevnej rezervy vo výpise adresovanom oznamovateľovi nemožno považovať za úmyselné
odňatie veci z dispozície vlastníka a jej prisvojenie zodpovednými pracovníkmi poisťovne.
Som toho názoru, že v danom prípade nedošlo ani k naplneniu skutkovej podstaty žiadneho
iného trestného činu uvedeného osobitnej časti Trestného zákona.
Pokiaľ ide o namietanú príslušnosť povereného príslušníka Okresného riaditeľstva
PZ, Odboru skráteného vyšetrovania na rozhodnutie o trestnom oznámení, táto je daná
ustanovením § 202 Trestného poriadku, podľa ktorého skrátené vyšetrovanie o prečinoch,
pre ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri
roky, vykonáva policajt uvedený v §10 odsek 8 písmeno c) až h) Trestného poriadku. Toto
ustanovenia sa analogicky vzťahuje aj na postup pred začatím trestného stíhania a takýmto
policajtom je podľa § 10 odsek 8 písmeno c) Trestného poriadku práve poverený príslušník
PZ.
V danej veci sa jedná vyslovene o občianskoprávny spor, predmetom ktorého je
výška pevnej rezervy tvorenej na základe zmluvného vzťahu medzi oznamovateľom ako
poisteným a poisťovňou A., a. s. ako poisťovateľom. Nie je v právomoci orgánov činných v
trestnom konaní kontrolovať plnenie zmluvných povinností jednotlivými stranami. Použitie
inštitútov trestného práva prichádza do úvahy tam, kde prostriedky iných právnych odvetví
nepostačujú k ochrane práv dotknutých osôb a intenzita porušenia týchto práv dosahuje
mieru predpokladanú normami trestného práva. Pokiaľ sa oznamovateľ domnieva, že došlo
k porušeniu jeho práv, môže si ich uplatňovať v inom než trestnom konaní.
Podľa § 193 odsek 1 Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak
nie je prípustná, ak bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej
výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť,
alebo ak nie ja dôvodná.
S poukazom na skutočnosť, že všetky napadnuteľné výroky uznesenia sú správne
a nedošlo k porušeniu procesných ustanovení o konaní, ktoré vydaniu uznesenia
predchádzalo, možno konštatovať, že sťažnosť oznamovateľa nie je dôvodná a preto som ju
podľa 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku zamietla.“
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie prokurátorky okresnej prokuratúry
a dospel k záveru, že vychádza zo zisteného skutkového stavu, je v súlade s príslušnými
trestnoprávnymi predpismi, ktorých aplikácia nevykazuje znaky svojvôle. Uznesenie je
jasne a zrozumiteľne odôvodnené, nie je arbitrárne a je ústavne akceptovateľné. Tomuto
záveru korešponduje aj stanovisko generálnej prokuratúry, v ktorom sa uvádza:
«V predmetnej veci ide o spor, ktorý nie je možné riešiť v rámci trestného konania,
nakoľko zo samotného oznámenia, ako aj jeho príloh nevyplýva podozrenie zo spáchania
trestného činu.
Orgánom činným v trestnom konaní neprislúcha rozhodovať o veciach, ktoré spadajú
výlučne do rozhodovacej právomoci súdov v rámci občianskoprávneho, alebo obchodno-
právneho konania.
Prejudikovanie takéhoto rozhodnutia, teda rozhodnutia príslušného súdu orgánmi
činnými v trestnom konaní, by malo za následok jeho nezákonnosť.
Orgány činné v trestnom konaní nemôžu vysloviť jednoznačne záver o tom, či
konaním neznámej osoby v poisťovni, Vám boli odcudzené finančné prostriedky z pevnej
rezervy životného poistenia 000084114 vo výške 332,- € iba na základe Vášho
presvedčenia, pokiaľ vyjadrenia dotknutého subjektu relevantným spôsobom vysvetľujú, ako
k vzniku uvedenej situácii došlo.
Skutočnosť o trestno-právnom konaní musí vyplývať priamo z protiprávneho
konania, ktoré nie je potrebné inak dokazovať. V danom prípade by dokazovanie
„odcudzenia“ Vami uvádzanej sumy presiahlo rámec trestného konania. Preto začatie
trestného stíhania vo veci by bolo predčasné, neodôvodnené a teda aj nezákonné.
Preto až v prípade, že by z rozhodnutia príslušného súdu v občianskoprávnom, alebo
obchodno-právnom konaní vyplynuli skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania
pre konkrétny trestný čin uvedený v osobitnej časti trestného zákona, budú môcť prijať
orgány činné v trestnom konaní príslušné opatrenia.
Akým spôsobom by ste mali postupovať Vás prokuratúra nemôže usmerniť, nakoľko
prokurátor nemôže v rámci svojho postavenia zaväzovať iné orgány, alebo iné právnické
osoby, ale ani fyzické osoby svojimi výkladovými stanoviskami (§ 4 ods. 2 zák. č. 153/2001
Z. z.).»
Podľa názoru ústavného súdu je vybavenie opakovaných podnetov namietaným
prípisom prokurátora generálnej prokuratúry ústavne akceptovateľné. V napadnutom prípise
je identifikovaný predmet sporu, ktorý nemožno riešiť v rámci trestného konania
dostatočným spôsobom, ktorý je vecný a napriek stručnosti aj dostatočne presvedčivý.
Skutočnosť, že generálna prokuratúra nemôže v rámci svojho postavenia zaväzovať iné
orgány alebo právnické osoby a ani usmerňovať, vyplýva zo samotného postavenia
prokuratúry a toto stanovisko nemožno nijakým spôsobom spochybniť. Vzhľadom na
uvedené je táto časť sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom prokurátora generálnej prokuratúry
nestotožňuje, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého prípisu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Poukazujúc na čiastkové závery k jednotlivým častiam sťažnosti sťažovateľa ústavný
súd odmietol sťažnosť ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012