Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 406/2012
PDF · 157.13 KB
No categories available
III. ÚS 406/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., B., zastúpeného spoločnosťou B., s. r. o., B., v
mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. B. J., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 9/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2012
doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. marca 2012 v konaní vedenom pod sp.
zn. 4 Obdo 9/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 3 CoZm 23/2011 z 23. novembra 2011 potvrdil rozsudok Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 CbZm 19/08 zo 6. apríla 2011
v právnej veci, ktorou sa navrhovateľ domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia 9 958,18 €
s prísl. zo zmenky.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom
namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, čím bol naplnený dovolací dôvod
v zmysle § 241 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to,
žepostupom tohto súdu mu bola odňatá možnosť konať pred ním podľa § 237 písm. f) OSP.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol
a v rozhodnutí sa zaoberal len dovolacím dôvodom, ktorým sťažovateľ namietal len
nesprávne právne posúdenie veci. Podľa sťažovateľa najvyšší súd opomenul zaoberať sa
namietaným odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, čím
považuje uznesenie najvyššieho súdu za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené.
Najvyšší súd v uznesení v závere len konštatoval, že „právnym posúdením sa súd
nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 OSP“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že najvyšší súd „nesprávne aplikoval
ustanovenie § 237 písm. f) OSP, pretože mal za to, že nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov (aj keď má za následok odňatie možnosti účastníka konať pred
súdom), nemôže založiť procesnú prípustnosť dovolania, čím odňal sťažovateľovi právo
na prístup k súdu“.
Sťažovateľ tiež uviedol, že k „odňatiu možnosti konať pred súdom zo strany
krajského súdu došlo nesprávnym právnym posúdením koncentračnej zásady v konaní
o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 9//2012 z 30. marca 2012 došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho požaduje zrušenie rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 9/2012 z 30. marca 2012 a vrátenie veci najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie. Domáha sa aj úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľa, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 78/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Ústavný súd zo sťažnosti a z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
4 Obdo 9/2012 z 30. marca 2012 zistil, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
3 CoZm 23/2011 z 23. novembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.
3 CbZm 19/08 zo 6. apríla 2011 v právnej veci, ktorou sa navrhovateľ domáhal voči
sťažovateľovi zaplatenia 9 958,18 € s prísl. zo zmenky, napadol sťažovateľ dovolaním.
V dovolaní namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a že rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd
rozhodnutím sp. zn. 4 Obdo 9/2012 z 30. marca 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol ako
neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218 písm. c) OSP.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu. Porušenie práv vidí sťažovateľ v tom, že uznesenie najvyššieho súdu je
nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, pretože najvyšší súd sa zaoberal iba
dovolacím dôvodom, ktorým sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci
krajským súdom, ale nedal mu žiadnu odpoveď na jeho námietku, že v konaní došlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Okrem toho tvrdí, že najvyšší súd „nesprávne aplikoval ustanovenie § 237 písm. f)
OSP“, keď uviedol „že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov..., nemôže
založiť procesnú prípustnosť dovolania“, čím odňal jeho právo na prístup k súdu.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa
preskúmal, či procesný postup najvyššieho súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.
Ako z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 30. marca 2012 vyplýva,
v dovolacom konaní boli najprv preskúmané procesné podmienky podľa § 236 a nasl. OSP
a po zistení, že v predmetnej veci krajský súd rozhodoval rozsudkom, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, dospel k záveru, že
v danom prípade nie je splnený žiadny z dôvodov prípustnosti dovolania uvedený v § 238
ods. 1 až 3 OSP (s. 4).
V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberal aj námietkou
sťažovateľa, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j.
že toto konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. f) OSP, keď na s. 5 a s. 6 výslovne uviedol:
„Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.) treba rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva.
Dovolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil
nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady
konania v zmysle § 237 O. s. p. Právne posúdenie veci súdmi nižšieho stupňa je Najvyšším
súdom... považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len)
procesné prípustné dovolanie. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nezakladá procesnú prípustnosť dovolania.
Dovolanie je v ustanovení O. s. p. upravené ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
V prejednávanej vecí by uvedený dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) bolo
možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 ods. 3 O. s. p.
V posudzovanom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť
dovolania nevyslovil.
Najvyšší súd..., dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 O. s. p.,
ani v zmysle § 237 O. s. p., preto dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako neprípustné odmietol.“
Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z ústavne
významných hľadísk je toho názoru, že najvyšší súd primeraným a zrozumiteľným
spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal s dovolacími
námietkami sťažovateľa a postup najvyššieho súdu bol v sťažovateľovom prípade v súlade
s procesno-právnou úpravou (v danom prípade s Občianskym súdnym poriadkom).
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu tiež konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje
znaky arbitrárnosti, a preto je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil existenciu
skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Obdo 9/2012 z 30. marca 2012 bolo možné považovať za popierajúce zmysel a podstatu
základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom
neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne
neopodstatnená a je na mieste ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012