Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 342/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.

P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -25 z 29. septembra

2011 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP 09/2011 z 1. marca 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) č. k. -25 z 29. septembra 2011 a rozhodnutím Rady pre

vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RP 09/2011 z 1. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

zmenil rozhodnutie rady o výške pokuty uloženej sťažovateľke pre porušenie § 16 ods. 3

písm. l) o vysielaní a retransmisii a o zmene

Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“)

a v ostatných častiach rozhodnutie rady potvrdil.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že „Najvyšší súd

SR ako aj Rada udelili sťažovateľovi sankciu - pokutu uloženú za údajné nedodanie

súvislých záznamov z vysielania programovej služby J. určených vo výroku rozhodnutia

Rady. Sťažovateľ v konaní pred Najvyšším súdom SR tvrdil a svoje tvrdenie tiež preukázal

listinným dôkazom, že Rade predmetné záznamy dodal v celom rozsahu. Pravdivosť

a pravosť tohto dôkazu Rada ako správny orgán nerozporovala. Dodanie záznamov bolo

potvrdené pracovníčkou Rady, ktorá zásielky určené Rade preberá a potvrdenie o dodaní

záznamov bolo opatrené pečiatkou Rady, tak ako je to obvyklé pri dodaniach záznamov

Rada na základe žiadosti Rady podľa § 16 ods. 3 písmeno 1) zákona o vysielaní

a retransmisii.“.

Podľa ďalšieho tvrdenia sťažovateľky „Najvyšší súd SR ako aj Rada deklarovali, že

sťažovateľ sa dopustil správneho deliktu nedodania súvislých záznamov z vysielania

programovej služby J., hoci ani jeden zo štátnych orgánov nepreukázal, že sťažovateľ

naozaj nedodal Rade súvislé záznamy v požadovanej kvalite a časomiere.“. Na základe

uvedeného sťažovateľka tvrdí, že „Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako aj rozhodnutie

Rady je preto výsledkom mocenského rozhodnutia štátnych orgánov, a to v kontexte

absencie akýchkoľvek dôkazov, že sťažovateľ nedodal súvislé záznamy v kvalite resp.

časomiere požadovanej Radou...

Najvyšší súd SR ako aj Rada sa v konaniach nedostatočne vysporiadali

s predloženým dôkazom o splnení povinnosti sťažovateľa podľa § 16 ods.3 písmeno 1)

zákona o vysielaní a retransmisii, nevykonali iné dôkazy, ktoré by boli v prospech ich

tvrdení a preto napadnuté rozhodnutia štátnych orgánov nemajú základ vo vykonanom

dokazovaní... Rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR ako aj Rady tieto štátne orgány

zakladajú nebezpečný precedens, na základe ktorého akýkoľvek štátny orgán môže

autoritatívne a svojvoľne vyhlásiť, že podanie účastníka konania na štátny orgán alebo

akýkoľvek iný dôkaz predložený účastníkom konania ktorý účastník fyzicky predložil alebo

navrhol, čo štátny orgán aj potvrdil úradnou pečiatkou neexistuje.“.

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR ako aj Rada uvedeným postupom

porušili základné princípy právneho štátu, upreli sťažovateľovi právnu istotu

a spravodlivosť v konaniach pred dotknutými štátnymi orgánmi. Nemožno akceptovať stav,

že štátny orgán či už Najvyšší súd SR alebo Rada, deklaruje porušenie zákona, deklaruje

spáchanie správneho deliktu, bez dôkazov, na základe tvrdení štátneho orgánu, ktoré sa

vymykajú spod kontroly a dozoru sťažovateľa ako účastníka konania. Sťažovateľ ako

účastník konania nemá reálnu možnosť, či tvrdenia správneho orgánu (Rady) sú pravdivé

a či na základe týchto tvrdení Rada mocensky alebo svojvoľne nerozhodla o porušení § 16

ods.3 písmeno l) zákona o vysielaní a retransmisii sťažovateľom.“.

Vo vzťahu k porušeniu svojich práv sťažovateľka uviedla, že „... rozhodnutím Rady

potvrdeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu

a inú ochranu sťažovateľa a to porušením práva sťažovateľa na spravodlivý proces (kedy

Najvyšší súd SR aj Rada udelili sťažovateľovi pokutu bez spoľahlivého dokázania či sa

skutok - správny delikt naozaj stal, len na základe nepreukázaného tvrdenia Rady

o spáchaní správneho deliktu sťažovateľom, ktorý v sebe nesie prvky autoritárstva

a svojvôle), spôsobeným nerešpektovaním princípov právneho štátu a právnej istoty a tým

odňatím možnosti sťažovateľa konať pred súdom resp. iným orgánom a účinne obhajovať

svoje práva a záujmy“.

K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že rozhodnutie

najvyššieho súdu je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je

nepreskúmateľné, zmätočné (nulitné) a z týchto dôvodov nezákonné. Zistenie skutkového

stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, je v rozpore

s obsahom správneho, ako aj súdneho spisu.

Sťažovateľka napokon vytýka rade jej pochybenia pri uplatňovaní

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Správny poriadok“), a to predovšetkým jej nečinnosťou pri uplatnení zásady zmierlivého

urovnania a zásady súčinnosti s účastníkom konania. Sťažovateľka v konkrétnosti uviedla,

že „... Rada je pri výkone svojej právomoci a pôsobnosti procesne viazaná zákonom

č. Správny poriadok v znení neskorších predpisov a preto v zmysle

a 3 Správneho poriadku má v konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom konania

a pokúsiť sa o zmierlivé urovnanie veci.

Rada sa o zmierlivé vybavenie veci so sťažovateľom nepokúsila, neinformovala

sťažovateľa ako účastníka konania o akomkoľvek údajnom probléme s obsahom dodaných

DVD nosičov. Prvú informáciu o údajnom nedodaní záznamov z vysielania dostal

sťažovateľ až v oznámení o začatí konania o porušení povinnosti podľa zákona o vysielaní

a retransmisii... kedy sťažovateľ už nemohol opätovne predložiť Rade súvislé záznamy

z vysielania z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 16 ods.3 písmeno l) zákona o vysielaní

a retransmisii t. j. lehoty 45 dní odo dňa vysielania dotknutých programov.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky mala rada „konať v úzkej súčinnosti so sťažovateľom

ako účastníkom konania, dať mu príležitosť, aby sťažovateľ mohol účinne obhajovať svoje

práva a záujmy, napr. aj opätovne predložiť súvislé záznamy z vysielania, aby sa vyhol

správnemu konaniu v dôsledku nepredloženia záznamov... V rozpore so zákonom

ustanoveným postupom v konaní Rada dala na vedomie sťažovateľovi, že s ním začína

správne konanie pre nedodanie záznamov v čase, keď sťažovateľ súvislými záznamami už

nedisponoval...

... Najvyšší súd SR potvrdením rozhodnutia Rady konvalidoval a ospravedlnil postup

Rady, keď táto nekonala v súčinnosti so sťažovateľom, neumožnila mu, aby účinne

obhajoval svoje práva za účelom predchádzania administratívnemu konaniu. Rada začala

správne konanie pre nedodanie záznamov v čase, keď sťažovateľ už záznamami

nedisponoval, čím porušila ustanovenia § 3 ods.2 a 3 Správneho poriadku. Ďalej Najvyšší

súd SR uložil sťažovateľovi pokutu, hoci Rada nepreukázala, že nedostatočnú kvalitu

záznamov nespôsobila sama, a napriek tomu, že sťažovateľ predložil v správnom konaní

potvrdenie o doložení záznamov spôsobom, ktorý je Radou zaužívaný. Najvyšší súd SR sa

uspokojil s tvrdením Rady, hoci v súdnom konaní mala Rada a sťažovateľ rovnaké procesné

postavenie, čím Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý

proces...

Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší súd SR svojim napadnutým rozhodnutím

potvrdil rozhodnutie Rady čo do existencie správneho deliktu, ktorého sa sťažovateľ údajne

dopustil, a teda aj čo do dôvodnosti uloženia akejkoľvek sankcie, sťažovateľ je toho názoru,

že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu je potrebné zrušiť ako rozhodnutie, ktorým bolo

sťažovateľom odňaté právo na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 a 2

SR v dôsledku nerešpektovania princípu právneho štátu, princípu právnej istoty, v dôsledku

nerešpektovania zásady neprípustnosti trestania v kontexte absencie dokázania skutku -

správneho deliktu resp. v dôsledku prenášania dôkazného bremena na účastníka konania

v prípade, ak toto znáša štát prostredníctvom svojich orgánov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a 2 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29. 09. 2011 ako aj rozhodnutím Rady pre vysielanie a

retransmisiu č. zo dňa 01. 03. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011 sp. zn. , sa zrušuje

vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší Súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť právnemu zástupcovi

sťažovateľa trovy konania o podanej ústnej sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky

vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011, sp. zn. až do

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto sťažnosti“, a tento

návrh odôvodnila tým, že „Odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu

SR nebude predstavovať zásah do verejného záujmu, nakoľko nedôjde k zásahu do žiadnych

iných práv tretích osôb... Navyše na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že

ústavná sťažnosť je dôvodná, spôsobila k zrušeniu napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu

SR ako aj rozhodnutia Rady, a teda nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva na

ochranu základných práv sťažovateľa... Odkladom vykonateľnosti napadnutého rozsudku...

by nevznikla žiadnym osobám, vrátane štátu zastúpeného Radou, ujma, ktorá by bola

porovnateľná s ujmou, ktorú by utrpel sťažovateľ zaplatením sankcie na základe

právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR...“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

č. k. -25 z 29. septembra 2011 a rozhodnutím rady č. RP 09/2011 z 1. marca

2011.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky rozhodnutím rady

č. z 1. marca 2011, sťažnosť bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd len vtedy, pokiaľ

o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V dôsledku toho namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd podľa alebo medzinárodnej zmluvy o ľudských právach

nezakladá automaticky právomoc ústavného súdu na konanie. Pokiaľ pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí že sťažovateľ/ka sa ochrany svojho základného

práva (práv) mohol/mohla domôcť využitím dostupných a účinných právnych prostriedkov

nápravy v rámci všeobecného súdnictva, takúto sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej

právomoci. V okolnostiach prípadu ústavný súd zohľadnil svoju skoršiu judikatúru, podľa

ktorej ak zákon priznáva účastníkovi konania oprávnenie navrhnúť preskúmanie

rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve, je právomoc ústavného súdu

vylúčená ().

Ako vyplynulo z napadnutého rozhodnutia rady, sťažovateľka mala v prípade

námietok proti nemu k dispozícii opravný prostriedok, na základe ktorého ho mohol

preskúmať najvyšší súd (§ 64 ods. 6 zákona o vysielaní) podľa § 247 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľka tento opravný prostriedok aj využila,

v dôsledku čoho o jej veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý o nej aj konal a rozhodol

(rozsudok č. k. -25 z 29. septembra 2011). Z uvedeného je zrejmé, že čo sa týka

namietaného porušenia základných práv označeným rozhodnutím rady mala sťažovateľka

v systéme všeobecného (správneho) súdnictva účinný právny prostriedok nápravy, ktorý aj

využila. V dôsledku toho bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože ochranu

označených základných práv boli sťažovateľke oprávnené poskytnúť všeobecné súdy

na základe opravného prostriedku v rámci správneho súdnictva, a nie ústavný súd v konaní

o jej ústavnej sťažnosti.

2. V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

č. k. -25 z 29. septembra 2011 je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd počas predbežného prerokovania nezistil, že by najvyšší súd ako

v konaní o opravnom prostriedku podanom sťažovateľkou, ako ani vo svojom rozsudku

postupoval svojvoľne na ujmu základných práv označených sťažovateľkou. V okolnostiach

prípadu sa uvedené konštatovanie vzťahuje predovšetkým na tie konania rady, ktoré podľa

sťažovateľky zakladali porušenie Správneho poriadku a v dôsledku toho porušenie ňou

označených práv a ktoré najvyšší súd posúdil ako súladné so zákonom. Sťažovateľka vo

svojej sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej práva na spravodlivý proces došlo v dôsledku

toho, že rada, ako aj najvyšší súd jej udelili pokutu bez spoľahlivého dokázania, či sa

správny delikt (t. j. nezaslanie požadovaných súvislých záznamov z vysielania) skutočne

stal, pričom sťažovateľka nedostala možnosť účinne obhajovať svoje záujmy, t. j.

„opätovne predložiť súvislé záznamy z vysielania“. V tejto súvislosti sťažovateľka vytkla

tak rade, ako aj najvyššiemu súdu, že ich rozhodnutia sú dôsledkom „mocenského

rozhodnutia“ a predstavujú „nebezpečný precedens“, na základe ktorého môže akýkoľvek

štátny orgán „autoritatívne a svojvoľne vyhlásiť, že podanie... alebo akýkoľvek dôkaz...

ktorý účastník konania fyzicky predložil alebo navrhol... neexistuje“. Takýto postup podľa

sťažovateľky tiež predstavuje porušenie základných zásad správneho konania, a to

súčinnosti jeho účastníkov a zmierlivého urovnania veci podľa § 2 Správneho poriadku.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že v právnom štáte požívajú

konania a rozhodnutia orgánov verejnej správy prezumpciu ústavnosti a zákonnosti,

v dôsledku čoho ich treba považovať za platné a účinné až do obdobia, pokiaľ nie sú

zmenené alebo zrušené administratívnym alebo súdnym orgánom na to zmocneným

zákonom. V okolnostiach prípadu ústavný súd potom poukazuje na skutočnosť, že ochrana

základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces predpokladá nielen riadny

výklad a uplatňovanie hmotnoprávnych a procesných noriem administratívnym alebo

súdnym orgánom, ale aj nevyhnutnú a včasnú súčinnosť účastníkov konania

(prostredníctvom konkrétnych procesných úkonov) spôsobom, v rozsahu a v lehotách

stanovených viac či menej presne príslušným zákonom tak, aby bola zabezpečená účinná

ochrana ich základných práv a slobôd. Len takáto súčinnosť garantuje ochranu ich

základných práv a slobôd spôsobom a v rozsahu predpokladanom

a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach. Povinnosť takejto súčinnosti sa vzťahuje

tak na účastníkov konania, ako aj na orgán verejnej moci, pred ktorým prebieha konanie,

v ktorom je potrebné garantovať niektoré zo základných práv alebo slobôd. Z uvedeného

dôvodu účastník konania nemôže (bez ďalšieho) namietať porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces postupom alebo rozhodnutím

administratívneho, prípadne súdneho orgánu, pokiaľ na ich účinnú ochranu neposkytol

zákonom požadovanú súčinnosť, prípadne ju poskytol spôsobom, v rozsahu a lehote, keď je

príspevok na ochranu týchto práv nulový, a preto bez akéhokoľvek reálneho významu.

Podľa ústavného súdu u sťažovateľky ide práve o takýto prípad.

Bez nutnosti zachádzať do podrobností ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že

rada sa na sťažovateľku obrátila so žiadosťou o dodanie súvislých záznamov z vysielania

ešte v zákonnej 45-dňovej lehote požadovanej § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, počas

ktorej ich bola povinná uchovávať. Sťažovateľka však na žiadosť rady nereagovala v tejto

lehote, ale požadované záznamy jej dodala až po jej uplynutí, čím sa zbavila možnosti

nahradiť súvislé záznamy, ktoré rada nepožadovala, tými, ktoré označila vo svojej žiadosti.

V dôsledku takéhoto postupu nebolo dôvodné vytýkať rade, že sťažovateľka nedostala

reálnu možnosť účinne obhajovať svoje práva, napr. opätovne predložiť súvislé záznamy

z vysielania, aby sa vyhla správnemu konaniu v dôsledku nepredloženia záznamov, keďže

k ich predloženiu z jej strany došlo až po lehote, dokedy ich mala povinnosť uchovávať.

Ústavný súd preto konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým potvrdil

zákonnosť postupu a rozhodnutia rady zohľadňujúcej potrebu súčinnosti sťažovateľky,

nezakladá možnosť porušenia ňou označených základných práv a slobôd, pretože táto jej

požadovanú súčinnosť neposkytla spôsobom a v lehote, ktorá by jej zabezpečila účinnú

ochranu jej práv. Uvedené konštatovanie sa vzťahuje aj na tú časť rozhodnutia rady, ktorým

sťažovateľke uložila finančný postih (pokutu) za nesplnenie svojej povinnosti podľa zákona

o vysielaní, hoci otázka jej výšky netvorí predmet konania o ústavnej sťažnosti. Z pohľadu

zabezpečenia reálnej ochrany práv sťažovateľky v konaní pred radou ústavný súd posúdil aj

napadnutú časť rozsudku, v ktorej najvyšší súd konštatuje, že „správny orgán, ale aj

účastník konania si nesplnili riadne svoje povinnosti. Správny orgán tým, že neskontroloval

v primeranej dobe obsah navrhovateľom predložených DVD nosičov, ktoré navrhovateľ

predložil odporkyni na základe jej žiadosti“, pokiaľ ide o sťažovateľku, podľa najvyššieho

súdu táto taktiež „pochybila keď svojou nečinnosťou neodstránila ňou zapríčinený

protiprávny stav, že dodatočne nepredložila po doručení oznamu o začatí správneho

konania odporkyňou požadované záznamy z vysielania“, a dospel k záveru, že výkon

označených činností rady, ako aj sťažovateľky pri neexistencii predmetu správneho konania

podľa zákona o vysielaní nemožno hodnotiť ako prostriedok účinnej garancie práv

účastníka takéhoto konania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom (rozhodnutím) tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,

pretože takáto situácia alebo stav možnosť jeho porušenia reálne vylučujú (,

, , ). Za zjavne neopodstatnený preto možno

považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu, reálnosť (dôvodnosť) ktorej by bolo treba posúdiť po jeho prijatí

na ďalšie konanie (, , , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež pravidelne poukazuje na to, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je ich alternatívou a ani ďalšou

opravnou inštanciou (mutatis mutandis , ), v dôsledku čoho nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Rovnako ústavný súd

nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké faktické či právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd (a v rámci konania o ústavnej sťažnosti)

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodnutie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (, ).

Sťažovateľka napadla rozsudok najvyššieho súdu aj z toho dôvodu, že je

nezrozumiteľný, neurčitý, nepreskúmateľný, zmätočný (nulitný), a preto nezákonný.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že najvyšší súd v konaní podľa a nasl.

postupoval v rámci právnych noriem, pri rozhodovaní zohľadnil všetky skutočnosti

relevantné na rozhodnutie a svoje rozhodnutie aj náležite zdôvodnil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v a 2 ,

resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným

rozhodnutím najvyššieho súdu absentuje príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu, aby sa ústavný súd zaoberal návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Z toho istého dôvodu sa ústavný súd nezaoberal

ani ďalšími jej požiadavkami (zrušiť napadnuté rozhodnutie, vrátiť vec na ďalšie konanie,

priznať náhradu trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012