Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 342/2012
PDF · 205.89 KB
No categories available
II. ÚS 342/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.
P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra
2011 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP 09/2011 z 1. marca 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011 a rozhodnutím Rady pre
vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RP 09/2011 z 1. marca 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom
zmenil rozhodnutie rady o výške pokuty uloženej sťažovateľke pre porušenie § 16 ods. 3
písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“)
a v ostatných častiach rozhodnutie rady potvrdil.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že „Najvyšší súd
SR ako aj Rada udelili sťažovateľovi sankciu - pokutu uloženú za údajné nedodanie
súvislých záznamov z vysielania programovej služby J. určených vo výroku rozhodnutia
Rady. Sťažovateľ v konaní pred Najvyšším súdom SR tvrdil a svoje tvrdenie tiež preukázal
listinným dôkazom, že Rade predmetné záznamy dodal v celom rozsahu. Pravdivosť
a pravosť tohto dôkazu Rada ako správny orgán nerozporovala. Dodanie záznamov bolo
potvrdené pracovníčkou Rady, ktorá zásielky určené Rade preberá a potvrdenie o dodaní
záznamov bolo opatrené pečiatkou Rady, tak ako je to obvyklé pri dodaniach záznamov
Rada na základe žiadosti Rady podľa § 16 ods. 3 písmeno 1) zákona o vysielaní
a retransmisii.“.
Podľa ďalšieho tvrdenia sťažovateľky „Najvyšší súd SR ako aj Rada deklarovali, že
sťažovateľ sa dopustil správneho deliktu nedodania súvislých záznamov z vysielania
programovej služby J., hoci ani jeden zo štátnych orgánov nepreukázal, že sťažovateľ
naozaj nedodal Rade súvislé záznamy v požadovanej kvalite a časomiere.“. Na základe
uvedeného sťažovateľka tvrdí, že „Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako aj rozhodnutie
Rady je preto výsledkom mocenského rozhodnutia štátnych orgánov, a to v kontexte
absencie akýchkoľvek dôkazov, že sťažovateľ nedodal súvislé záznamy v kvalite resp.
časomiere požadovanej Radou...
Najvyšší súd SR ako aj Rada sa v konaniach nedostatočne vysporiadali
s predloženým dôkazom o splnení povinnosti sťažovateľa podľa § 16 ods.3 písmeno 1)
zákona o vysielaní a retransmisii, nevykonali iné dôkazy, ktoré by boli v prospech ich
tvrdení a preto napadnuté rozhodnutia štátnych orgánov nemajú základ vo vykonanom
dokazovaní... Rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR ako aj Rady tieto štátne orgány
zakladajú nebezpečný precedens, na základe ktorého akýkoľvek štátny orgán môže
autoritatívne a svojvoľne vyhlásiť, že podanie účastníka konania na štátny orgán alebo
akýkoľvek iný dôkaz predložený účastníkom konania ktorý účastník fyzicky predložil alebo
navrhol, čo štátny orgán aj potvrdil úradnou pečiatkou neexistuje.“.
Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR ako aj Rada uvedeným postupom
porušili základné princípy právneho štátu, upreli sťažovateľovi právnu istotu
a spravodlivosť v konaniach pred dotknutými štátnymi orgánmi. Nemožno akceptovať stav,
že štátny orgán či už Najvyšší súd SR alebo Rada, deklaruje porušenie zákona, deklaruje
spáchanie správneho deliktu, bez dôkazov, na základe tvrdení štátneho orgánu, ktoré sa
vymykajú spod kontroly a dozoru sťažovateľa ako účastníka konania. Sťažovateľ ako
účastník konania nemá reálnu možnosť, či tvrdenia správneho orgánu (Rady) sú pravdivé
a či na základe týchto tvrdení Rada mocensky alebo svojvoľne nerozhodla o porušení § 16
ods.3 písmeno l) zákona o vysielaní a retransmisii sťažovateľom.“.
Vo vzťahu k porušeniu svojich práv sťažovateľka uviedla, že „... rozhodnutím Rady
potvrdeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu
a inú ochranu sťažovateľa a to porušením práva sťažovateľa na spravodlivý proces (kedy
Najvyšší súd SR aj Rada udelili sťažovateľovi pokutu bez spoľahlivého dokázania či sa
skutok - správny delikt naozaj stal, len na základe nepreukázaného tvrdenia Rady
o spáchaní správneho deliktu sťažovateľom, ktorý v sebe nesie prvky autoritárstva
a svojvôle), spôsobeným nerešpektovaním princípov právneho štátu a právnej istoty a tým
odňatím možnosti sťažovateľa konať pred súdom resp. iným orgánom a účinne obhajovať
svoje práva a záujmy“.
K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že rozhodnutie
najvyššieho súdu je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je
nepreskúmateľné, zmätočné (nulitné) a z týchto dôvodov nezákonné. Zistenie skutkového
stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, je v rozpore
s obsahom správneho, ako aj súdneho spisu.
Sťažovateľka napokon vytýka rade jej pochybenia pri uplatňovaní zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Správny poriadok“), a to predovšetkým jej nečinnosťou pri uplatnení zásady zmierlivého
urovnania a zásady súčinnosti s účastníkom konania. Sťažovateľka v konkrétnosti uviedla,
že „... Rada je pri výkone svojej právomoci a pôsobnosti procesne viazaná zákonom
č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov a preto v zmysle § 3 ods. 2
a 3 Správneho poriadku má v konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom konania
a pokúsiť sa o zmierlivé urovnanie veci.
Rada sa o zmierlivé vybavenie veci so sťažovateľom nepokúsila, neinformovala
sťažovateľa ako účastníka konania o akomkoľvek údajnom probléme s obsahom dodaných
DVD nosičov. Prvú informáciu o údajnom nedodaní záznamov z vysielania dostal
sťažovateľ až v oznámení o začatí konania o porušení povinnosti podľa zákona o vysielaní
a retransmisii... kedy sťažovateľ už nemohol opätovne predložiť Rade súvislé záznamy
z vysielania z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 16 ods.3 písmeno l) zákona o vysielaní
a retransmisii t. j. lehoty 45 dní odo dňa vysielania dotknutých programov.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky mala rada „konať v úzkej súčinnosti so sťažovateľom
ako účastníkom konania, dať mu príležitosť, aby sťažovateľ mohol účinne obhajovať svoje
práva a záujmy, napr. aj opätovne predložiť súvislé záznamy z vysielania, aby sa vyhol
správnemu konaniu v dôsledku nepredloženia záznamov... V rozpore so zákonom
ustanoveným postupom v konaní Rada dala na vedomie sťažovateľovi, že s ním začína
správne konanie pre nedodanie záznamov v čase, keď sťažovateľ súvislými záznamami už
nedisponoval...
... Najvyšší súd SR potvrdením rozhodnutia Rady konvalidoval a ospravedlnil postup
Rady, keď táto nekonala v súčinnosti so sťažovateľom, neumožnila mu, aby účinne
obhajoval svoje práva za účelom predchádzania administratívnemu konaniu. Rada začala
správne konanie pre nedodanie záznamov v čase, keď sťažovateľ už záznamami
nedisponoval, čím porušila ustanovenia § 3 ods.2 a 3 Správneho poriadku. Ďalej Najvyšší
súd SR uložil sťažovateľovi pokutu, hoci Rada nepreukázala, že nedostatočnú kvalitu
záznamov nespôsobila sama, a napriek tomu, že sťažovateľ predložil v správnom konaní
potvrdenie o doložení záznamov spôsobom, ktorý je Radou zaužívaný. Najvyšší súd SR sa
uspokojil s tvrdením Rady, hoci v súdnom konaní mala Rada a sťažovateľ rovnaké procesné
postavenie, čím Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý
proces...
Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší súd SR svojim napadnutým rozhodnutím
potvrdil rozhodnutie Rady čo do existencie správneho deliktu, ktorého sa sťažovateľ údajne
dopustil, a teda aj čo do dôvodnosti uloženia akejkoľvek sankcie, sťažovateľ je toho názoru,
že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu je potrebné zrušiť ako rozhodnutie, ktorým bolo
sťažovateľom odňaté právo na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy
SR v dôsledku nerešpektovania princípu právneho štátu, princípu právnej istoty, v dôsledku
nerešpektovania zásady neprípustnosti trestania v kontexte absencie dokázania skutku -
správneho deliktu resp. v dôsledku prenášania dôkazného bremena na účastníka konania
v prípade, ak toto znáša štát prostredníctvom svojich orgánov.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Sž/9/2011 zo dňa 29. 09. 2011 ako aj rozhodnutím Rady pre vysielanie a
retransmisiu č. RP/09/2011 zo dňa 01. 03. 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011 sp. zn. 8 Sž/9/2011, sa zrušuje
vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší Súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť právnemu zástupcovi
sťažovateľa trovy konania o podanej ústnej sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky
vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011, sp. zn. 8 Sž/9/2011 až do
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto sťažnosti“, a tento
návrh odôvodnila tým, že „Odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu
SR nebude predstavovať zásah do verejného záujmu, nakoľko nedôjde k zásahu do žiadnych
iných práv tretích osôb... Navyše na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že
ústavná sťažnosť je dôvodná, spôsobila k zrušeniu napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu
SR ako aj rozhodnutia Rady, a teda nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva na
ochranu základných práv sťažovateľa... Odkladom vykonateľnosti napadnutého rozsudku...
by nevznikla žiadnym osobám, vrátane štátu zastúpeného Radou, ujma, ktorá by bola
porovnateľná s ujmou, ktorú by utrpel sťažovateľ zaplatením sankcie na základe
právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR...“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011 a rozhodnutím rady č. RP 09/2011 z 1. marca
2011.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky rozhodnutím rady
č. RP/09/2011 z 1. marca 2011, sťažnosť bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd len vtedy, pokiaľ
o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V dôsledku toho namietané porušenie niektorého
zo základných práv a slobôd podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy o ľudských právach
nezakladá automaticky právomoc ústavného súdu na konanie. Pokiaľ pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí že sťažovateľ/ka sa ochrany svojho základného
práva (práv) mohol/mohla domôcť využitím dostupných a účinných právnych prostriedkov
nápravy v rámci všeobecného súdnictva, takúto sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej
právomoci. V okolnostiach prípadu ústavný súd zohľadnil svoju skoršiu judikatúru, podľa
ktorej ak zákon priznáva účastníkovi konania oprávnenie navrhnúť preskúmanie
rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve, je právomoc ústavného súdu
vylúčená (I. ÚS 69/96).
Ako vyplynulo z napadnutého rozhodnutia rady, sťažovateľka mala v prípade
námietok proti nemu k dispozícii opravný prostriedok, na základe ktorého ho mohol
preskúmať najvyšší súd (§ 64 ods. 6 zákona o vysielaní) podľa § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľka tento opravný prostriedok aj využila,
v dôsledku čoho o jej veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý o nej aj konal a rozhodol
(rozsudok č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011). Z uvedeného je zrejmé, že čo sa týka
namietaného porušenia základných práv označeným rozhodnutím rady mala sťažovateľka
v systéme všeobecného (správneho) súdnictva účinný právny prostriedok nápravy, ktorý aj
využila. V dôsledku toho bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože ochranu
označených základných práv boli sťažovateľke oprávnené poskytnúť všeobecné súdy
na základe opravného prostriedku v rámci správneho súdnictva, a nie ústavný súd v konaní
o jej ústavnej sťažnosti.
2. V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011 je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd počas predbežného prerokovania nezistil, že by najvyšší súd ako
v konaní o opravnom prostriedku podanom sťažovateľkou, ako ani vo svojom rozsudku
postupoval svojvoľne na ujmu základných práv označených sťažovateľkou. V okolnostiach
prípadu sa uvedené konštatovanie vzťahuje predovšetkým na tie konania rady, ktoré podľa
sťažovateľky zakladali porušenie Správneho poriadku a v dôsledku toho porušenie ňou
označených práv a ktoré najvyšší súd posúdil ako súladné so zákonom. Sťažovateľka vo
svojej sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej práva na spravodlivý proces došlo v dôsledku
toho, že rada, ako aj najvyšší súd jej udelili pokutu bez spoľahlivého dokázania, či sa
správny delikt (t. j. nezaslanie požadovaných súvislých záznamov z vysielania) skutočne
stal, pričom sťažovateľka nedostala možnosť účinne obhajovať svoje záujmy, t. j.
„opätovne predložiť súvislé záznamy z vysielania“. V tejto súvislosti sťažovateľka vytkla
tak rade, ako aj najvyššiemu súdu, že ich rozhodnutia sú dôsledkom „mocenského
rozhodnutia“ a predstavujú „nebezpečný precedens“, na základe ktorého môže akýkoľvek
štátny orgán „autoritatívne a svojvoľne vyhlásiť, že podanie... alebo akýkoľvek dôkaz...
ktorý účastník konania fyzicky predložil alebo navrhol... neexistuje“. Takýto postup podľa
sťažovateľky tiež predstavuje porušenie základných zásad správneho konania, a to
súčinnosti jeho účastníkov a zmierlivého urovnania veci podľa § 2 Správneho poriadku.
V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že v právnom štáte požívajú
konania a rozhodnutia orgánov verejnej správy prezumpciu ústavnosti a zákonnosti,
v dôsledku čoho ich treba považovať za platné a účinné až do obdobia, pokiaľ nie sú
zmenené alebo zrušené administratívnym alebo súdnym orgánom na to zmocneným
zákonom. V okolnostiach prípadu ústavný súd potom poukazuje na skutočnosť, že ochrana
základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces predpokladá nielen riadny
výklad a uplatňovanie hmotnoprávnych a procesných noriem administratívnym alebo
súdnym orgánom, ale aj nevyhnutnú a včasnú súčinnosť účastníkov konania
(prostredníctvom konkrétnych procesných úkonov) spôsobom, v rozsahu a v lehotách
stanovených viac či menej presne príslušným zákonom tak, aby bola zabezpečená účinná
ochrana ich základných práv a slobôd. Len takáto súčinnosť garantuje ochranu ich
základných práv a slobôd spôsobom a v rozsahu predpokladanom ústavou
a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach. Povinnosť takejto súčinnosti sa vzťahuje
tak na účastníkov konania, ako aj na orgán verejnej moci, pred ktorým prebieha konanie,
v ktorom je potrebné garantovať niektoré zo základných práv alebo slobôd. Z uvedeného
dôvodu účastník konania nemôže (bez ďalšieho) namietať porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces postupom alebo rozhodnutím
administratívneho, prípadne súdneho orgánu, pokiaľ na ich účinnú ochranu neposkytol
zákonom požadovanú súčinnosť, prípadne ju poskytol spôsobom, v rozsahu a lehote, keď je
príspevok na ochranu týchto práv nulový, a preto bez akéhokoľvek reálneho významu.
Podľa ústavného súdu u sťažovateľky ide práve o takýto prípad.
Bez nutnosti zachádzať do podrobností ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že
rada sa na sťažovateľku obrátila so žiadosťou o dodanie súvislých záznamov z vysielania
ešte v zákonnej 45-dňovej lehote požadovanej § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, počas
ktorej ich bola povinná uchovávať. Sťažovateľka však na žiadosť rady nereagovala v tejto
lehote, ale požadované záznamy jej dodala až po jej uplynutí, čím sa zbavila možnosti
nahradiť súvislé záznamy, ktoré rada nepožadovala, tými, ktoré označila vo svojej žiadosti.
V dôsledku takéhoto postupu nebolo dôvodné vytýkať rade, že sťažovateľka nedostala
reálnu možnosť účinne obhajovať svoje práva, napr. opätovne predložiť súvislé záznamy
z vysielania, aby sa vyhla správnemu konaniu v dôsledku nepredloženia záznamov, keďže
k ich predloženiu z jej strany došlo až po lehote, dokedy ich mala povinnosť uchovávať.
Ústavný súd preto konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým potvrdil
zákonnosť postupu a rozhodnutia rady zohľadňujúcej potrebu súčinnosti sťažovateľky,
nezakladá možnosť porušenia ňou označených základných práv a slobôd, pretože táto jej
požadovanú súčinnosť neposkytla spôsobom a v lehote, ktorá by jej zabezpečila účinnú
ochranu jej práv. Uvedené konštatovanie sa vzťahuje aj na tú časť rozhodnutia rady, ktorým
sťažovateľke uložila finančný postih (pokutu) za nesplnenie svojej povinnosti podľa zákona
o vysielaní, hoci otázka jej výšky netvorí predmet konania o ústavnej sťažnosti. Z pohľadu
zabezpečenia reálnej ochrany práv sťažovateľky v konaní pred radou ústavný súd posúdil aj
napadnutú časť rozsudku, v ktorej najvyšší súd konštatuje, že „správny orgán, ale aj
účastník konania si nesplnili riadne svoje povinnosti. Správny orgán tým, že neskontroloval
v primeranej dobe obsah navrhovateľom predložených DVD nosičov, ktoré navrhovateľ
predložil odporkyni na základe jej žiadosti“, pokiaľ ide o sťažovateľku, podľa najvyššieho
súdu táto taktiež „pochybila keď svojou nečinnosťou neodstránila ňou zapríčinený
protiprávny stav, že dodatočne nepredložila po doručení oznamu o začatí správneho
konania odporkyňou požadované záznamy z vysielania“, a dospel k záveru, že výkon
označených činností rady, ako aj sťažovateľky pri neexistencii predmetu správneho konania
podľa zákona o vysielaní nemožno hodnotiť ako prostriedok účinnej garancie práv
účastníka takéhoto konania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom (rozhodnutím) tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,
pretože takáto situácia alebo stav možnosť jeho porušenia reálne vylučujú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 431/2011). Za zjavne neopodstatnený preto možno
považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu, reálnosť (dôvodnosť) ktorej by bolo treba posúdiť po jeho prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež pravidelne poukazuje na to, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je ich alternatívou a ani ďalšou
opravnou inštanciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), v dôsledku čoho nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Rovnako ústavný súd
nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké faktické či právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd (a v rámci konania o ústavnej sťažnosti)
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodnutie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň malo za
následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).
Sťažovateľka napadla rozsudok najvyššieho súdu aj z toho dôvodu, že je
nezrozumiteľný, neurčitý, nepreskúmateľný, zmätočný (nulitný), a preto nezákonný.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že najvyšší súd v konaní podľa § 247 a nasl. OSP
postupoval v rámci právnych noriem, pri rozhodovaní zohľadnil všetky skutočnosti
relevantné na rozhodnutie a svoje rozhodnutie aj náležite zdôvodnil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným
rozhodnutím najvyššieho súdu absentuje príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu, aby sa ústavný súd zaoberal návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Z toho istého dôvodu sa ústavný súd nezaoberal
ani ďalšími jej požiadavkami (zrušiť napadnuté rozhodnutie, vrátiť vec na ďalšie konanie,
priznať náhradu trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012