Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 350/2012
PDF · 136.44 KB
No categories available
II. ÚS 350/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. T. T., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn.
2 T 17/2012 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 5 Tos 60/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012
doručená sťažnosť R. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 17/2012 a Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 5 Tos 60/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. júla
2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 8. júla 2011 bolo proti
sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona.
Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 35/2011 z 10. júla 2011 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 45/2011 z 28. júla 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba
začala plynúť od 8. júla 2011 o 01.25 h. Dňa 13. decembra 2011 sťažovateľ požiadal
o prepustenie z väzby a zároveň aj o nahradenie väzby písomným sľubom. Dňa 3. januára
2012 podal prokurátor návrh na predĺženie väzobnej lehoty sťažovateľa do 30. apríla 2012.
Uznesením okresného súdu č. k. Tp 35/2011-117 z 25. januára 2012 bol sťažovateľ
prepustený z väzby, avšak uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo 4/2012-1269 zo 7. februára
2012 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, pričom krajský súd žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby zamietol, jeho písomný sľub neprijal a zároveň rozhodol o predĺžení
lehoty jeho väzby do 30. apríla 2012. Dňa 31. januára 2012 podal prokurátor na sťažovateľa
obžalobu. Uznesením okresného súdu č. k. 2 T 17/2012-254 zo 4. apríla 2012, ktoré vydal
sudca pre prípravné konanie postupom podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, bol
sťažovateľ aj naďalej ponechaný vo väzbe. Uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 60/2012-
279 z 15. mája 2012 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu
v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietnutá z dôvodu, že sa
sťažovateľ vzdal práva podať sťažnosť.
Podľa názoru sťažovateľa uvedeným postupom a uzneseniami okresného súdu
zo 4. apríla 2012 a krajského súdu z 15. mája 2012 došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.
Postup krajského súdu, ktorý zamietol sťažnosť s poukazom na to, že sťažovateľ sa
tohto práva predtým vzdal, nie je akceptovateľný. Zo zápisnice zo 4. apríla 2012 vyplýva, že
túto sťažovateľ nepodpísal (rovnako ani prokurátor a obhajca), a preto nie je možné hovoriť
o riadnom vzdaní sa práva podať sťažnosť. Ak sa totiž niekto v konaní vzdá procesného
práva, potom musí svoj úkon, ktorým sa ho vzdáva, potvrdiť písomne.
Aj keby malo byť pravdou, že krajský súd nemohol meritórne konať o sťažnosti
vzhľadom na to, že sa sťažovateľ práva podať sťažnosť vzdal, i tak by bolo jeho
povinnosťou námietky sťažovateľa preskúmať vzhľadom na ustanovenie § 79 ods. 1
Trestného poriadku, a to ex offo.
Ďalším porušením označených práv je podľa sťažovateľa skutočnosť, že hoci väzba
bola naposledy v prípravnom konaní predĺžená do 30. apríla 2012, o ponechaní sťažovateľa
vo väzbe po podaní obžaloby nebolo rozhodnuté do 30. apríla 2012, keďže krajský súd
rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní
vo väzbe až 15. mája 2012. Krajský súd mal preto sťažovateľa správne prepustiť. Navyše,
k rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe došlo neúmerne dlhý čas po tom, ako bola podaná
obžaloba.
Ďalej je sťažovateľ presvedčený, že o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby
nemohol rozhodovať sudca pre prípravné konania (ako k tomu došlo podľa neho v danom
prípade), pretože jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa podaním obžaloby 31. januára
2012 skončila. V súlade so zákonom nie je ani to, že o ponechaní vo väzbe rozhodoval
samosudca.
Napokon sťažovateľ vytýka, že o ponechaní vo väzbe rozhodoval okresný súd
na hlavnom pojednávaní, hoci sa tak malo stať ešte pred hlavným pojednávaním
na verejnom zasadnutí, ktoré sa malo konať krátko po podaní obžaloby. Krajský súd v danej
súvislosti v rozpore so skutočnosťou tvrdí, že okresný súd rozhodoval na verejnom
zasadnutí.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
2 T 17/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 60/2012 s tým, aby boli uznesenia
okresného súdu zo 4. apríla 2012 a krajského súdu z 15. mája 2012 zrušené a krajskému
súdu bolo prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Požaduje tiež priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €, ako aj náhradu trov konania
vo výške 313,66 €.
II.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní sp. zn. 2 T 17/2012 zo 4. apríla 2012 inter alia
vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, ktorým podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku bol
sťažovateľ ponechaný vo väzbe, a po poučení o opravných prostriedkoch obhajca,
prokurátor a sťažovateľ uviedli, že sa vzdávajú práva podať odvolanie.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 60/2012-273 z 15. mája 2012 vyplýva, že ním
bola podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažnosť podaná sťažovateľom proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 17/2012 zo 4. apríla 2012 zamietnutá. Krajský súd sa
nemohol meritórne zaoberať sťažnosťou, keďže sťažovateľ podal sťažnosť po tom, ako sa
práva na jej podanie výslovne vzdal. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu
totiž vyplýva, že po vyhlásení predmetného uznesenia sťažovateľ po poučení o opravnom
prostriedku vyhlásil, že sťažnosť nepodáva a tejto sa vzdáva, pričom v zápisnici je
nesprávne omylom namiesto sťažnosť uvedené odvolanie. Podľa § 193 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak bola podaná osobou, ktorá sa
jej výslovne vzdala. Keďže sťažovateľ sa práva podať sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu vzdal a následne ju podal, bolo potrebné postupovať v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia a sťažnosť zamietnuť bez meritórneho preskúmania veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.
5 Tos 60/2012 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najpodstatnejšou námietkou sťažovateľa sa javí jeho nesúhlas s tým, že krajský súd
zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bez meritórneho skúmania, keďže
vychádzal z toho, že sťažovateľ sa už predtým práva podať sťažnosť vzdal. Podľa názoru
sťažovateľa bol tento postup nesprávny, pretože do zápisnice o hlavnom pojednávaní
okresného súdu konanom 4. apríla 2012 svojím podpisom nepotvrdil vlastné vyhlásenie,
podľa ktorého sa práva podať opravný prostriedok vzdáva. Odhliadnuc od toho v zmysle
§ 79 ods. 1 Trestného poriadku bolo povinnosťou krajského súdu ex offo sťažovateľa
prepustiť z väzby.
Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie
trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený
ihneď prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom rozhodne prokurátor.
Podľa § 188 ods. 1 Trestného poriadku oprávnená osoba sa môže sťažnosti výslovne
vzdať.
Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého účinné vzdanie sa práva podať sťažnosť si
vyžaduje vlastnoručný podpis oprávnenej osoby, teda písomnú formu takéhoto právneho
úkonu, nezodpovedá zneniu ustanovenia § 188 ods. 1 Trestného poriadku, keďže
podmienkou vzdania sa tohto práva je len to, aby k nemu došlo výslovným prejavom vôle.
Nepostačovalo by preto napríklad vyhlásenie, podľa ktorého oprávnený subjekt nechce
podať sťažnosť, prípadne nepodáva sťažnosť.
Ústavný súd navyše poznamenáva, že sťažovateľ nijako nespochybňuje, že
v zápisnici o hlavnom pojednávaní protokolované vyhlásenie urobil. Rovnako sťažovateľ
nenamieta mylnú formuláciu v zápisnici, podľa ktorej sa mal vzdať práva podať odvolanie,
hoci správne išlo o právo podať sťažnosť.
Za uvedeného stavu treba argumentáciu krajského súdu, ktorý sťažnosť zamietol bez
meritórneho skúmania jej obsahu, považovať za dostačujúcu a presvedčivú. V nijakom
prípade ju nemožno hodnotiť ako arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej bolo povinnosťou krajského súdu
prepustiť sťažovateľa z väzby z moci úradnej postupom podľa § 79 ods. 1 Trestného
poriadku, treba uviesť, že krajský súd môže takto postupovať len v rámci opravného
konania o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Podmienky na takýto postup
krajského súdu však neboli splnené, pretože sťažovateľ podal sťažnosť po tom, ako sa tohto
práva výslovne vzdal.
Vzhľadom na uvedený záver o správnosti postupu krajského súdu nie je už potrebné
zaoberať sa ďalšími uplatnenými námietkami sťažovateľa, pretože tieto by bolo možné
skúmať iba v prípade, keby krajský súd meritórne rozhodol o sťažnosti a sťažovateľove
námietky by neuznal.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 T 17/2012. Túto časť sťažnosti treba považovať
za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Treba konštatovať (a to na základe už uvedených záverov), že hoci sťažovateľ podal
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 17/2012-254 zo 4. apríla 2012 sťažnosť, urobil tak
potom, ako predtým 4. apríla 2012 po vyhlásení uznesenia na hlavnom pojednávaní
okresného súdu vyhlásil, že sa vzdáva práva podať odvolanie (správne sťažnosť). Znamená
to, že z formálneho hľadiska sťažovateľ síce vyčerpal riadny opravný prostriedok v podobe
sťažnosti, avšak v skutočnosti (materiálne vzaté) tak neurobil, pretože jeho oprávnenie
podať sťažnosť zaniklo tým, že sa tohto práva výslovne vzdal. To zakladá neprípustnosť
tejto časti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval),
že práva podať sťažnosť sa vzdal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani
neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v intenciách ustanovenia § 53 ods. 2
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012