Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 350/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. T. T., Š., vo veci namietaného porušenia , 2 a 5 a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn.

a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť R. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia , 2 a 5 a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. júla

2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 8. júla 2011 bolo proti

sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin lúpeže podľa .

Uznesením okresného súdu sp. zn. 35/2011 z 10. júla 2011 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. júla 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodu uvedeného v ustanovení s tým, že väzba

začala plynúť od 8. júla 2011 o 01.25 h. Dňa 13. decembra 2011 sťažovateľ požiadal

o prepustenie z väzby a zároveň aj o nahradenie väzby písomným sľubom. Dňa 3. januára

2012 podal prokurátor návrh na predĺženie väzobnej lehoty sťažovateľa do 30. apríla 2012.

Uznesením okresného súdu č. k. 35/2011-117 z 25. januára 2012 bol sťažovateľ

prepustený z väzby, avšak uznesením krajského súdu č. k. -1269 zo 7. februára

2012 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, pričom krajský súd žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamietol, jeho písomný sľub neprijal a zároveň rozhodol o predĺžení

lehoty jeho väzby do 30. apríla 2012. Dňa 31. januára 2012 podal prokurátor na sťažovateľa

obžalobu. Uznesením okresného súdu č. k. -254 zo 4. apríla 2012, ktoré vydal

sudca pre prípravné konanie postupom podľa , bol

sťažovateľ aj naďalej ponechaný vo väzbe. Uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 60/2012-

279 z 15. mája 2012 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu

v zmysle ustanovenia zamietnutá z dôvodu, že sa

sťažovateľ vzdal práva podať sťažnosť.

Podľa názoru sťažovateľa uvedeným postupom a uzneseniami okresného súdu

zo 4. apríla 2012 a krajského súdu z 15. mája 2012 došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa podľa a dohovoru.

Postup krajského súdu, ktorý zamietol sťažnosť s poukazom na to, že sťažovateľ sa

tohto práva predtým vzdal, nie je akceptovateľný. Zo zápisnice zo 4. apríla 2012 vyplýva, že

túto sťažovateľ nepodpísal (rovnako ani prokurátor a obhajca), a preto nie je možné hovoriť

o riadnom vzdaní sa práva podať sťažnosť. Ak sa totiž niekto v konaní vzdá procesného

práva, potom musí svoj úkon, ktorým sa ho vzdáva, potvrdiť písomne.

Aj keby malo byť pravdou, že krajský súd nemohol meritórne konať o sťažnosti

vzhľadom na to, že sa sťažovateľ práva podať sťažnosť vzdal, i tak by bolo jeho

povinnosťou námietky sťažovateľa preskúmať vzhľadom na ustanovenie § 79 ods. 1

, a to ex offo.

Ďalším porušením označených práv je podľa sťažovateľa skutočnosť, že hoci väzba

bola naposledy v prípravnom konaní predĺžená do 30. apríla 2012, o ponechaní sťažovateľa

vo väzbe po podaní obžaloby nebolo rozhodnuté do 30. apríla 2012, keďže krajský súd

rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní

vo väzbe až 15. mája 2012. Krajský súd mal preto sťažovateľa správne prepustiť. Navyše,

k rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe došlo neúmerne dlhý čas po tom, ako bola podaná

obžaloba.

Ďalej je sťažovateľ presvedčený, že o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby

nemohol rozhodovať sudca pre prípravné konania (ako k tomu došlo podľa neho v danom

prípade), pretože jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa podaním obžaloby 31. januára

2012 skončila. V súlade so zákonom nie je ani to, že o ponechaní vo väzbe rozhodoval

samosudca.

Napokon sťažovateľ vytýka, že o ponechaní vo väzbe rozhodoval okresný súd

na hlavnom pojednávaní, hoci sa tak malo stať ešte pred hlavným pojednávaním

na verejnom zasadnutí, ktoré sa malo konať krátko po podaní obžaloby. Krajský súd v danej

súvislosti v rozpore so skutočnosťou tvrdí, že okresný súd rozhodoval na verejnom

zasadnutí.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

okresného súdu zo 4. apríla 2012 a krajského súdu z 15. mája 2012 zrušené a krajskému

súdu bolo prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Požaduje tiež priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €, ako aj náhradu trov konania

vo výške 313,66 €.

II.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní sp. zn. zo 4. apríla 2012 inter alia

vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, ktorým podľa bol

sťažovateľ ponechaný vo väzbe, a po poučení o opravných prostriedkoch obhajca,

prokurátor a sťažovateľ uviedli, že sa vzdávajú práva podať odvolanie.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -273 z 15. mája 2012 vyplýva, že ním

bola podľa sťažnosť podaná sťažovateľom proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2012 zamietnutá. Krajský súd sa

nemohol meritórne zaoberať sťažnosťou, keďže sťažovateľ podal sťažnosť po tom, ako sa

práva na jej podanie výslovne vzdal. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu

totiž vyplýva, že po vyhlásení predmetného uznesenia sťažovateľ po poučení o opravnom

prostriedku vyhlásil, že sťažnosť nepodáva a tejto sa vzdáva, pričom v zápisnici je

nesprávne omylom namiesto sťažnosť uvedené odvolanie. Podľa § 193 ods. 1 písm. b)

nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak bola podaná osobou, ktorá sa

jej výslovne vzdala. Keďže sťažovateľ sa práva podať sťažnosť proti uzneseniu okresného

súdu vzdal a následne ju podal, bolo potrebné postupovať v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia a sťažnosť zamietnuť bez meritórneho preskúmania veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Najpodstatnejšou námietkou sťažovateľa sa javí jeho nesúhlas s tým, že krajský súd

zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bez meritórneho skúmania, keďže

vychádzal z toho, že sťažovateľ sa už predtým práva podať sťažnosť vzdal. Podľa názoru

sťažovateľa bol tento postup nesprávny, pretože do zápisnice o hlavnom pojednávaní

okresného súdu konanom 4. apríla 2012 svojím podpisom nepotvrdil vlastné vyhlásenie,

podľa ktorého sa práva podať opravný prostriedok vzdáva. Odhliadnuc od toho v zmysle

bolo povinnosťou krajského súdu ex offo sťažovateľa

prepustiť z väzby.

Podľa ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie

trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený

ihneď prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom rozhodne prokurátor.

Podľa oprávnená osoba sa môže sťažnosti výslovne

vzdať.

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého účinné vzdanie sa práva podať sťažnosť si

vyžaduje vlastnoručný podpis oprávnenej osoby, teda písomnú formu takéhoto právneho

úkonu, nezodpovedá zneniu ustanovenia , keďže

podmienkou vzdania sa tohto práva je len to, aby k nemu došlo výslovným prejavom vôle.

Nepostačovalo by preto napríklad vyhlásenie, podľa ktorého oprávnený subjekt nechce

podať sťažnosť, prípadne nepodáva sťažnosť.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že sťažovateľ nijako nespochybňuje, že

v zápisnici o hlavnom pojednávaní protokolované vyhlásenie urobil. Rovnako sťažovateľ

nenamieta mylnú formuláciu v zápisnici, podľa ktorej sa mal vzdať práva podať odvolanie,

hoci správne išlo o právo podať sťažnosť.

Za uvedeného stavu treba argumentáciu krajského súdu, ktorý sťažnosť zamietol bez

meritórneho skúmania jej obsahu, považovať za dostačujúcu a presvedčivú. V nijakom

prípade ju nemožno hodnotiť ako arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej bolo povinnosťou krajského súdu

prepustiť sťažovateľa z väzby z moci úradnej postupom podľa § 79 ods. 1 Trestného

poriadku, treba uviesť, že krajský súd môže takto postupovať len v rámci opravného

konania o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Podmienky na takýto postup

krajského súdu však neboli splnené, pretože sťažovateľ podal sťažnosť po tom, ako sa tohto

práva výslovne vzdal.

Vzhľadom na uvedený záver o správnosti postupu krajského súdu nie je už potrebné

zaoberať sa ďalšími uplatnenými námietkami sťažovateľa, pretože tieto by bolo možné

skúmať iba v prípade, keby krajský súd meritórne rozhodol o sťažnosti a sťažovateľove

námietky by neuznal.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému okresným súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať

za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Treba konštatovať (a to na základe už uvedených záverov), že hoci sťažovateľ podal

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -254 zo 4. apríla 2012 sťažnosť, urobil tak

potom, ako predtým 4. apríla 2012 po vyhlásení uznesenia na hlavnom pojednávaní

okresného súdu vyhlásil, že sa vzdáva práva podať odvolanie (správne sťažnosť). Znamená

to, že z formálneho hľadiska sťažovateľ síce vyčerpal riadny opravný prostriedok v podobe

sťažnosti, avšak v skutočnosti (materiálne vzaté) tak neurobil, pretože jeho oprávnenie

podať sťažnosť zaniklo tým, že sa tohto práva výslovne vzdal. To zakladá neprípustnosť

tejto časti sťažnosti v zmysle .

Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval),

že práva podať sťažnosť sa vzdal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani

neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v intenciách ustanovenia § 53 ods. 2

.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012