Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 279/2014
PDF · 152.08 KB
No categories available
IV. ÚS 279/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. H., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 6
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 86/2013 a jeho uznesením zo 16. októbra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2014 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 86/2013 a jeho uznesením zo 16. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie „je nezákonné, a súčasne predmetná
nezákonnosť založila ako rozhodnutie porušenie základných práv a slobôd...
Porušovateľ vo svojom rozhodnutí zaujal právny názor (osvojil si právny názor
prokuratúry), že nebola splnená druhá podmienka obnovy konania upravená v ustanovení
§ 394 ods. 1 Trestného poriadku a to, že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo pomerom sťažovateľa. Vyplývajúc z uvedeného podania je zrejmé,
že porušovateľ zastáva právny názor, že tzv. druhú podmienku je potrebné skúmať v tzv.
povoľovacom konaní osobitne. [Podľa] Trestného poriadku sa predpokladá skutočnosť
alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý je predmetom konania alebo
páchateľa, ako aj spôsobilosť takej skutočnosti alebo dôkazu privodiť podľa zákona
použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo treste.
Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom konštatuje pre prípad
v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného
poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý
prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného
nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní,
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.“.
Sťažovateľ poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, tvrdiac, že vzhľadom na nové skutočnosti, ktorými je tento nález, „by
pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere s účelom trestu alebo k pomerom páchateľa
a vzhľadom na ktoré by zákonný sudca mohol vyhodnotiť situáciu podľa stavu v súlade
s ústavou celkom inak. Preto posudzovanie primeranosti a neprimeranosti trestu uloženého
za podmienok protiústavných zákonných ustanovení je popieraním trestu uloženého
za podmienok účinnosti protiústavných zákonných ustanovení.“.
II.
Ústavný súd z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu zistil, že krajský súd
napadnutým uznesením rozhodol podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku o odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
3 T 101/2013 z 9. septembra 2013 [ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania
trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona a iné, za čo mu bol
uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov] tak, že jeho odvolanie zamietol ako
podané osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala.
Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie poukazom na zápisnicu o hlavnom
pojednávaní, z ktorej vyplynulo, že sťažovateľ po vyhlásení označeného rozsudku
okresného súdu a po zákonnom poučení vyhlásil, „že poučeniu porozumel, výslovne sa
vzdal práva podať odvolanie s tým, že nesúhlasí s podaním odvolania v jeho prospech ani
oprávnenými osobami“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 350/2012).
Najpodstatnejšou námietkou sťažovateľa sa javí jeho nesúhlas s tým, že krajský súd
zamietol jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 101/2013 z 9. septembra
2013 bez meritórneho skúmania, ako aj bez toho, aby prihliadol na nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky 21. decembra 2012, keďže vychádzal z toho, že sťažovateľ sa už
predtým výslovne vzdal práva podať proti uvedenému prvostupňovému rozsudku odvolanie.
Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nijako nespochybňuje, že v zápisnici
o hlavnom pojednávaní urobil protokolované vyhlásenie. Podmienky na takýto postup
krajského súdu teda boli splnené, pretože sťažovateľ podal odvolanie potom, ako sa tohto
práva výslovne vzdal.
Za uvedeného stavu treba argumentáciu krajského súdu, ktorý odvolanie sťažovateľa
zamietol bez meritórneho skúmania jeho obsahu, považovať za dostačujúcu a presvedčivú.
V nijakom prípade ju nemožno hodnotiť ako arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Treba konštatovať (a to na základe už uvedených záverov), že hoci sťažovateľ podal
proti rozsudku okresného súdu odvolanie, urobil tak však po tom, čo sa po jeho vyhlásení na
hlavnom pojednávaní okresného súdu výslovne tohto práva vzdal. Znamená to, že
z formálneho hľadiska sťažovateľ síce vyčerpal riadny opravný prostriedok v podobe
odvolania podľa § 306 a nasl. Trestného poriadku, avšak v skutočnosti (materiálne vzaté)
tak neurobil, pretože jeho oprávnenie podať odvolanie zaniklo tým, že sa tohto práva
výslovne vzdal. To zakladá neprípustnosť tejto sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval),
že sa práva podať odvolanie vzdal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani
neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v intenciách § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na
odstránenie jej nedostatkov (napr. podpísanie sťažnosti, predloženie splnomocnenia pre
advokáta).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014