Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 465/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Krajského školského úradu v Prešove..., právne

zastúpeného Mgr. P. G., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a tiež porušenie Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. septembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Krajského školského úradu v Prešove o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012

doručená sťažnosť Krajského školského úradu v Prešove..., právne zastúpeného Mgr. P. G.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na verejné

prerokovanie veci a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa (ďalej len „“) a tiež porušenie

ods. 1 písm. a) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z

23. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že predmetom napadnutého

konania bolo rozhodovanie o žalobe navrhovateľa PhDr. J. M. proti nečinnosti orgánu

verejnej správy (sťažovateľa) a o návrhu na uloženie pokuty. Krajský súd o žalobe rozhodol

napadnutým uznesením tak, že uložil sťažovateľovi zaplatiť pokutu vo výške 3 000 €

a zaviazal ho nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 303,31 €.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Prešove rozhodol o udelení majetkovej sankcie aj napriek tomu, že

návrh na jej udelenie nebol predmetom žaloby, teda k uvedenému návrhu sme sa nemohli

ani vyjadriť, a teda konať pred súdom a chrániť majetok štátu, ktorého sme správcom

v zmysle o správe majetku štátu v znení neskorších

predpisov.

Mali sme možnosť vyjadriť sa k žalobe, ktorá nám, bola doručená, a ktorá, ako bolo

spomenuté vyššie neobsahovala návrh na udelenie majetkovej sankcie.

Je síce pravdou, že navrhovateľ udelenie majetkovej sankcie navrhol v podaní,

ktorým sa vyjadril k nášmu stanovisku k podanej žalobe, v jeho prípade išlo teda o zmenu

petitu, ktorý by súd musel pripustiť samostatným uznesením, čo sa nestalo, teda platí

pôvodný, v žalobe uvedený petit.

V uvedenej súvislosti si dovoľujeme upriamiť pozornosť Ústavného súdu Slovenskej

republiky na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky naše odvolanie odmietol

s poukázaním na ustanovenie , podľa ktorého odvolanie proti

rozhodnutiu súdu nie je prípustné. Na vysvetlenie nášho postupu uvádzame, že sme sa

riadili poučením o opravnom prostriedku uvedenom v uznesení súdu zo dňa 23. 9. 2011.

Považujeme za dôležité uviesť, že v zmysle § 250u súd je oprávnený majetkovú

sankciu uložiť len na opakovaný návrh účastníka. Teda na jej uloženie neboli splnené

zákonné predpoklady, odhliadnuc od skutočnosti, že táto sankcia bola uložená v hornej

hranici jej rozpätia, čo považujeme za neodôvodnené.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že napadnutým uznesením

krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu bolo porušené jeho základné

právo na verejné prerokovanie veci a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , ako aj .

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove

zo dňa 23. 9. 2011, číslo konania a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie,

Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť napadnutého uznesenia

Krajského súdu v Prešove do právoplatného skončenia konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

(m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatoval, že aj keď

v petite sťažnosti nie sú výslovne označené základné práva, ktoré mali byť napadnutým

uznesením krajského súdu porušené, možno z obsahu sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci a základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ako aj

porušenie napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu (na prvej strane sťažnosti je ako porušovateľ základného

práva výslovne označený len krajský súd, pozn.).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesenie z 23. septembra 2011. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyplýva, že krajský súd uložil sťažovateľovi (ako odporcovi) pokutu vo výške 3 000 €

v súlade s (ďalej aj „OSP“) z toho dôvodu, že

nedodržal lehotu na rozhodnutie určenú mu v uznesení krajského súdu č. k. -30

z 26. februára 2010; týmto uznesením mu bola podľa uložená povinnosť, aby

v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti uvedeného uznesenia rozhodol o odvolaní

navrhovateľa z 12. augusta 2003 proti rozhodnutiu vedúceho služobného úradu Okresného

úradu vo Vranove nad Topľou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo 16. júla 2003

a zároveň rozhodol vo veci vymenovania navrhovateľa do štátnej služby.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie v súlade

s (nesprávnym) poučením krajského súdu uvedeným v záverečnej časti tohto rozhodnutia.

O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) tak, že odvolanie odmietol s odôvodnením,

že proti rozhodnutiu súdu o nečinnosti orgánov verejnej správy a rozhodnutiu súdu

o uložení pokuty podľa nie je odvolanie prípustné podľa prvej

vety v spojení s (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). Dovolaním

doručeným najvyššiemu súdu 19. marca 2012 sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia

najvyššieho súdu ako vecne nesprávneho. Najvyšší súd s poukazom na svoju ustálenú

rozhodovaciu prax, podľa ktorej nie je vo veciach správneho súdnictva dovolacím súdom,

konanie zastavil podľa v spojení s .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,

či nebola podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že jednou zo základných

podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 . Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od

právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. ,

, ).

Sťažovateľ zastáva názor, že lehotu podľa

dodržal, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti najmä uvádza: „Rozhodnutie Najvyššieho súdu

sme obdržali 21. 5. 2012 (uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 2. mája 2012, pozn.), teda lehota na podanie ústavnej sťažnosti uplynie

21. 7. 2012.“

Ústavný súd aj vo veci sťažovateľa rešpektuje svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého sťažnosť podľa nepredstavuje právny prostriedok nápravy,

ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných

prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv

alebo slobôd (m. m. ). Uvedené platí aj vtedy, ak sa sťažovateľ pri podaní

právneho prostriedku nápravy (v danom prípade odvolania) riadi nesprávnym poučením

súdu prvého stupňa o možnosti podať opravný prostriedok v prípadoch, keď právna úprava

podanie odvolania vylučuje.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho prípade začala plynúť lehota na podanie

sťažnosti podľa odo dňa, keď mu bolo doručené

uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Ústavný súd sa s týmto právnym

názorom nemôže stotožniť.

Z použitím argumentu a contrario vyplýva, že

sťažnosť je prípustná po vyčerpaní opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

sťažovateľovi a na použitie ktorých je tento oprávnený podľa osobitných predpisov.

Opravným prostriedkom, ktorým je podľa podmienená

prípustnosť sťažnosti, nemôže byť však každý v zákone predvídaný opravný prostriedok,

ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť procesné vzťahy v príslušnom

konaní, ktoré vedú k meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m.

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej

doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa

V. časti (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri

predovšetkým uznesenie sp. zn. zo 16. februára 2010), čo v posudzovanom

prípade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako podanej oneskorene.

Na podporu tohto právneho záveru ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) týkajúcu sa požiadaviek

kladených na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka

ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D.

– KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha, C. H. Beck: 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23.

septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené konštatuje, že dovolanie uplatnené

sťažovateľom v jeho právnej veci v rámci správneho súdnictva nemožno s poukazom na

ustálenú judikatúru najvyššieho súdu akceptovanú zo strany ústavného súdu považovať za

účinný prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ musí (mal) vyčerpať pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

Ústavný súd zároveň poznamenáva, že vo všeobecnosti by nemohol považovať za

účinný prostriedok nápravy nielen dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu, ale ani odvolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

(vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu podľa štvrtej hlavy piatej

časti , pozn.). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol

nesprávne poučený krajským súdom, pričom sa týmto nesprávnym poučením riadil pri

podaní odvolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ústavný súd v danom

prípade považuje pre účely plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu za

posledný účinný prostriedok nápravy odvolanie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu.

Podľa zistení ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu, ktorým tento rozhodol

o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, nadobudlo

právoplatnosť 22. februára 2012 a vykonateľnosť 8. marca 2012. Z uvedeného vyplýva, že

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa s § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sťažovateľovi v danom prípade uplynula 22. apríla 2012, pričom sťažnosť

doručil ústavnému súdu až 23. júla 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012