Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 490/2012
PDF · 225.26 KB
No categories available
IV. ÚS 490/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej
advokátom JUDr. J. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10838/2012, sp. zn. Rvp 10839/2012,
sp. zn. Rvp 10840/2012 a sp. zn. Rvp 10841/2012 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Košiciach v bližšie neoznačených konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 10838/2012,
sp. zn. Rvp 10839/2012, sp. zn. Rvp 10840/2012 a sp. zn. Rvp 10841/2012 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10838/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačených konaniach.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka 14. júna 2010 podala krajskému
súdu spolu 13 687 samostatných návrhov vo veci nečinnosti Obvodného úradu K. ako
orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v priestupkových konaniach začatých pre podozrenie z porušenia § 21a ods. 1 zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Podľa vyjadrenia
sťažovateľky „Jednotlivé konania na Krajskom súde Košice boli identifikované podľa
dlžníka sťažovateľ[ky] a predmetu sporu, ktorého sa týkalo konanie o sťažnosti pre
porušenie základného práva sťažovateľ[ky] pred Ústavným súdom SR, v súvislosti s ktorým
došlo k spáchaniu priestupku podľa zákona č. 21a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.“.
Vzhľadom na podľa sťažovateľky „... enormn[ú] stagnáci[u] konania...“
na krajskom súde sa sťažovateľka obrátila na jeho predsedu sťažnosťami podľa § 62 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) so zámerom docieliť prijatie opatrení
smerujúcich ku skončeniu vecí, t. j. k vydaniu meritórnych rozhodnutí v prerokúvaných
veciach. Keďže ani využitím tohto účinného prostriedku nápravy podľa sťažovateľky
nedošlo ku skončeniu predmetných vecí krajským súdom, podala sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľka v podaných sťažnostiach v podstatnom argumentovala tým, že
„... podáva sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky po tom, čo v občianskom
súdnom konaní využil[a] všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy. Tieto však neviedli
k odstráneniu prieťahov a stagnácie konania. Doterajšia nečinnosť a neefektívna činnosť
štátneho orgánu spôsobila sťažovateľ[ke] ničím neodôvodniteľné problémy v je[j]
podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére je[j] práv stav dlhotrvajúcej neistoty. Okrem
toho, žiadne prostriedky nápravy nemôžu konvalidovať časový aspekt konania. Právny
prostriedok nápravy upravený ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. (o súdoch a zmene
a doplnení niektorých zákonov) vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemôže zaručiť
potrebnú účinnosť.“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka doložila aj podrobné
citácie z rozhodovacej praxe ústavného súdu vzťahujúce sa na obdobné prípady.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti L., a. s... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Košice v Konaní porušené
bolo.
2. Krajskému súdu Košice prikazuje, aby v Konaní konal bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti L., a. s... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 830 €...
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti L., a. s... trovy
konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo
slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.:
Rvp 10838/2012, Rvp 10839/2012, Rvp 10840/2012 a Rvp 10841/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom
krajského súdu v bližšie neoznačených konaniach
Vychádzajúc z obsahu sťažností a k nim priložených príloh ústavný súd konštatuje,
že tieto napriek tomu, že sťažovateľka je zastúpená advokátom, nespĺňajú náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 2
a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20
zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)].
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2
ústavy).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu (ktorý zrejme koncipoval aj text sťažností) v texte podaných
sťažností ani v ich petite neuviedla spisové značky, pod ktorými sú ňou namietané konania
vedené, resp. by mali byť vedené krajským súdom, čo je zjavne v rozpore s § 50 ods. 1
písm. b) zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľkou predložený návrh rozhodnutia
vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom,
aby mohol byť východiskom na jeho rozhodnutie v uvedených veciach a v súlade s § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka síce v petite podaných sťažností uvádza, ktoré
jej základné práva mali byť porušené, rozchádza sa však v presnom označení súdu, ktorý
mal byť ich porušovateľom, keď v bodoch 1 a 2 označila za porušovateľa krajský súd
a v bode 4 označila za subjekt, ktorý je povinný uhradiť jej trovy konania, Okresný súd
Bratislava I.
V rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepredložila ústavnému súdu dôkaz
o zásahu do svojich označených práv, keď ani porovnaním obsahu sťažovateľkou podaných
sťažností a k nim doloženej prílohy, a to „Potvrdenia o prijatí podaní“ krajským súdom
14. júna 2010 (ďalej len „potvrdenie“), nevyplýva zhoda medzi sťažovateľkou označenými
dlžníkmi v sťažnostiach a dlžníkmi označenými v potvrdení. Dôsledkom tohto rozporu je
skutočnosť, že sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu hodnoverný dôkaz (doklad)
o tom, že v súvislosti s dlžníkmi označenými v podaných sťažnostiach sa obrátila na krajský
súd s podaním (návrhom) na začatie konania podľa § 250t OSP.
Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom
zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Ústavný súd podotýka,
že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010
a iné). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie
je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažovateľkou podaných sťažností podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd
považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie
ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka
nepreukázala (nepredložila) podanie kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy v konaní
adresovanej predsedovi súdu, čo je samo osebe je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej
neprípustnosť. Táto skutočnosť vyplýva opäť z porovnania obsahu podaných sťažností
a k nim pripojenej prílohy – podania adresovaného predsedovi krajskému súdu z 3. augusta
2011, ako aj z písomného vyrozumenia predsedu krajského súdu právnemu zástupcovi
sťažovateľky z 25. augusta 2011, v ktorých nie sú uvedené ani spisové značky napadnutých
konaní, ani označení dlžníci totožní s tými, ktorých presná identifikácia je uvedená
v sťažnostiach.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa domáha
ochrany svojich práv postupom krajského súdu v bližšie neoznačených konaniach
prostredníctvom sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tiež predčasne, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažností z dôvodu neprípustnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažovateľkou podané sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti. Keďže
sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012