Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 251/2012
PDF · 243.12 KB
No categories available
II. ÚS 251/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť mal. J. K., K., a L. K., K., zastúpených advokátom
JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod
sp. zn. 23 P 66/09 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 66/09 p o r u š i l
základné právo mal. J. K. a L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Mal. J. K. a L. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume
po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť
im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Mal. J. K. a L. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
416,28 € (slovom štyristošestnásť eur a dvadsaťosem centov), ktoré j e Okresný súd Košice
II p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokáta JUDr. M. H., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 251/2012-10 z 10. júla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. J. K. a L. K. (ďalej len „sťažovateľka“,
spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 66/09.
Sťažovateľky uviedli, že «Sťažovateľka L. K., matka maloletej J. K., návrhom
z 13. marca 2009 požiadala o úpravu styku otca s maloletou, ktorých styk bol pôvodne
upravený rozsudkom Okresného súdu Košice II(...), sp. zn. 11 C 45/2005 z 10. decembra
2007.
Napriek viac ako trojročnému trvaniu súdneho konania v tak citlivej veci, okresný
súd žiadnym, čo i len neprávoplatným spôsobom vo veci samej nerozhodol.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľka podľa § 62 odsek 1 zákona č. 754/2004 Z. z.
o súdoch v znení neskorších predpisov podala 19. marca 2012 predsedovi okresného súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní.
Predseda okresného súdu v odpovedi z 22. marca 2012 konštatoval čiastočnú
dôvodnosť sťažnosti „v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne“
a následnému prideleniu veci iným sudcom, ktorí „z objektívnych dôvodov“ neboli schopní
konať a rozhodovať plynulo. Zároveň poukázal na potrebu znaleckých dokazovaní,
ustanovovaní tlmočníka a opakované podávanie predbežných opatrení.
Od tejto odpovede predsedu okresného súdu nebol vykonaný vo veci žiaden úkon
smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.».
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd
o sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23P 66/2009 porušil základné
právo J. K. a L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy(…) a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru(…)
J. K. a L. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 3 500,-
Eur(...), ktoré im je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
J. K. a L. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia(…)“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. SprV 437/2012 z 8. augusta
2012 a právny zástupca sťažovateliek stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu
z 12. septembra 2012.
2.1 Predseda okresného súdu s poukazom na vykonané úkony v namietanom konaní
uviedol, že „jediným prieťahom v danom konaní bolo obdobie nečinnosti tunajšieho súdu
od 29. 1. 2010 do 9. 9. 2010. Jednalo sa však o prieťah ojedinelý a v predmetnom konaní
výnimočný, spôsobený dlhodobou práceneschopnosťou zákonnej sudkyne, ktorá trvala
od 11. 1. 2010 do 9. 12. 2010. V uvedenom období boli všetky nerozhodnuté a nevybavené
veci súdneho oddelenia tejto sudkyne prerozdelené do súdnych oddelení dvoch sudkýň
rozhodujúcich v tejto agende, ktoré z objektívnych dôvodov neboli schopné konať
vo všetkých pridelených veciach plynulo. Následne neboli zo strany súdnych osôb
tunajšieho súdu zistené žiadne prieťahy.
Je však potrebné poukázať na skutočnosť, že dĺžka predmetného konania bola
zapríčinená predovšetkým jeho skutkovou obtiažnosťou, o čom svedčí fakt nutnosti
zabezpečenia znaleckého dokazovania, zabezpečením dôkazu z cudziny, ktorý navrhla sama
sťažovateľka, s čím súvisela nevyhnutne potreba zabezpečenia prekladateľa v konaní, a to
opakovane. Na dĺžku daného konania nepochybne vplývalo i správanie samotnej
sťažovateľky, ktorá dvakrát požiadala o odročenie vytýčeného pojednávania, po nariadení
znaleckého dokazovania neposkytla súčinnosť ustanovenej znalkyni, keď táto z dôvodu
nemožnosti vypracovania posudku práve z tohto dôvodu musela túto skutočnosť oznámiť
súdu, ale i opakovanými návrhmi na vydanie predbežných opatrení. Jedná sa nepochybne
o procesné právo sťažovateľky, avšak pri jeho využití jej musí byť zrejmé, že vytvára časový
posun pre vytýčenie pojednávania vo veci samej. Napokon rozhodnutia tunajšieho súdu
o oboch predbežných opatreniach boli odvolacím súdom potvrdené, jednalo sa teda o vecne
správne rozhodnutia.
Nie je tiež zrejmé, z akého dôvodu podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v čase,
keď súd vo veci plynulo konal, keď dokonca obdržala predvolanie na pojednávanie.
Na vytýčenom pojednávaní dňa 29. 6. 2012 bolo vo veci rozhodnuté a proti rozsudku
sťažovateľka nepodala odvolanie. Možno teda predpokladať, že sa s týmto rozsudkom
stotožňuje.“
2.3 Právny zástupca sťažovateliek v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu
okresného súdu uviedol, že «Predovšetkým podávanie návrhov na vydanie predbežných
opatrení sťažovateľkou v súdnom konaní nebolo samoúčelným aktom sťažovateľky. Prvý
takýto návrh na vydanie predbežného opatrenia bol sťažovateľkou podaný až 23. 11. 2011,
čiže po viac ako 32 mesiacoch od podania návrhu vo veci samej (18. 03. 2009), pričom
podnetom k takémuto konaniu sťažovateľky bola práve nečinnosť súdu. Dôvodom
podávania návrhov na vydanie predbežných opatrení bolo zabezpečiť, aspoň predbežne a
teda dočasne do rozhodnutia súdu vo veci samej, zdravý, a to najmä psychický vývin
maloletej J. K. Styk maloletej J. K. s otcom jej totiž spôsobuje emocionálnu traumu, o čom
svedčí Lekárska správa – nález(...) zo dňa 05. 01. 2012, Zápisnica o výsluchu osoby mladšej
ako 14 rokov zo dňa 27. 02. 2012 (ČVS: ORP 960/2 0VK-KE-2011), ako aj samotný
Znalecký posudok PhDr. E. S. č. 87/2011 (vypracovaný pre účely súdneho konania). To, že
sťažovateľka nepodala odvolanie vo veci samej, neznamená jej úplné stotožnenie sa s
rozsudkom, no vzhľadom na prebiehajúce prieťahy v konaní a aby vec bola konečne
právoplatne ukončená, nepodanie odvolania vo veci samej bolo tak povediac „menším
zlom“ (aj vzhľadom na skutočnosť, že styk otca s maloletou mal byť realizovaný za
prítomnosti matky, resp. starej matky maloletej, čo maloletej bude spôsobovať určite menšiu
emocionálnu traumu ako bez zabezpečenia ich prítomnosti, s ktorým „počíta“ pôvodné
rozhodnutie o úprave styku).».
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 P 66/09:
Dňa 18. marca 2009 sťažovateľky doručili okresnému súdu návrh na úpravu styku
otca s maloletou sťažovateľkou.
Dňa 24. apríla 2009 okresný súd uznesením ustanovil maloletej kolízneho
opatrovníka, ktorý bol zároveň požiadaný o prešetrenie pomerov a podanie správy v lehote
30 dní, opis návrhu bol doručovaný odporcovi (otcovi maloletej). Správa z Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v K. bola okresnému súdu doručená 20. mája 2009.
Dňa 30. septembra 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 20. november
2009.
Dňa 19. novembra 2009 požiadala sťažovateľka o odročenie pojednávania určeného
na 20. november 2009 zo zdravotných dôvodov. Pojednávanie bolo odročené na 29. január
2010. Pojednávanie z 29. januára 2010 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne
na neurčito.
Dňa 22. februára 2010 bol predmetný spis z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti
zákonnej sudkyne pridelený inému sudcovi.
Dňa 9. septembra 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 13. október 2010.
Pojednávanie sa 13. októbra 2010 uskutočnilo a bolo odročené na neurčito pre účely
podania vyjadrenia zo strany odporcu a kolízneho opatrovníka.
Dňa 4. januára 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 18. február 2011.
Dňa 16. februára 2011 požiadala sťažovateľka o odročenie nariadeného pojednávania
zo zdravotných dôvodov. Na základe jej žiadosti bolo pojednávanie zrušené.
Dňa 18. februára 2011 sa uskutočnil mimo pojednávania výsluch odporcu.
Dňa 24. februára 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 1. apríl 2011.
Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito na účely nariadenia znaleckého
dokazovania.
Dňa 15. apríla 2011 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie.
Dňa 21. apríla 2011 okresný súd uznesením ustanovil v konaní prekladateľa.
Dňa 19. júla 2011 okresný súd zaslal spis ustanovenej znalkyni na vypracovanie
znaleckého posudku a zároveň uznesením z uvedeného dňa bola ustanovená prekladateľka
na vypracovanie prekladu správy doručenej zo Španielska.
Dňa 13. septembra 2011 ustanovená znalkyňa oznámila, že sťažovateľka s dieťaťom
sa dvakrát na jej predvolanie nedostavila a mailom jej oznámila, že so znaleckým
vyšetrením nesúhlasí. Požiadala teda okresný súd o odporúčanie, ako má v danej veci ďalej
postupovať.
Prípisom z 3. októbra 2011 bola sťažovateľka upozornená na povinnosť poskytnúť
ustanovenej znalkyni potrebnú súčinnosť a možnosť uloženia poriadkových opatrení.
Uznesením z 26. októbra 2011 bol okresným súdom ustanovený iný prekladateľ
z dôvodu vyčiarknutia zo zoznamu pôvodného prekladateľa.
Dňa 11. novembra 2011 požiadala sťažovateľka o odpustenie poplatkov vo veci
prekladateľského úkonu.
Dňa 15. novembra 2011 okresný súd uznesením určil odmenu prekladateľa.
Dňa 23. novembra 2011 podala sťažovateľka návrh na vydanie predbežného
opatrenia. Uznesením z 25. novembra 2011 bol jej návrh zamietnutý.
Dňa 1. decembra 2011 bol ustanovenou znalkyňou okresnému súdu doručený
znalecký posudok.
Dňa 6. decembra 2011 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom
konania.
Dňa 9. decembra 2011 podala sťažovateľka proti uzneseniu o zamietnutí návrhu
na vydanie predbežného opatrenia odvolanie.
Dňa 11. januára 2012 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).
Dňa 6. februára 2012 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu. Spis bol
vrátený 8. februára 2012.
Dňa 3. februára 2012 podala sťažovateľka opakovanú žiadosť o vydanie predbežného
opatrenia. Uznesením z 13. februára 2012 bolo konanie o nariadenie predbežného opatrenia
zastavené.
Dňa 1. marca 2012 podala sťažovateľka opäť návrh na vydanie predbežného
opatrenia. Uznesením z 5. marca 2012 bolo konanie o návrhu zastavené.
Dňa 1. marca 2012 podala sťažovateľka proti uzneseniu odvolanie.
Dňa 12. marca 2012 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý ho vrátil 19. marca
2012 ako predčasne predložený s odôvodnením, že uznesenie o zastavení konania nebolo
doručené všetkým účastníkom konania.
Dňa 18. mája 2012 bol spis opakovane predložený krajskému súdu.
Dňa 21. mája 2012 krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu
o zastavení konania o nariadenie predbežného opatrenia.
Dňa 25. mája 2012 okresný súd určil termín pojednávania na 29. jún 2012.
Dňa 28. júna 2012 okresný súd uznesením nepriznal sťažovateľke oslobodenie
od súdnych poplatkov. Dňa 11. júla 2012 podala sťažovateľka proti uzneseniu odvolanie.
Dňa 29. júna 2012 okresný súd rozsudkom vo veci rozhodol.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 66/09 dochádzalo k porušovaniu základného práva
sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom
prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru
ústavného súdu bola závislá od zložitosti veci len sčasti. Vec z právneho hľadiska nemožno
považovať za zložitú, pretože ide o bežnú agendu všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú
zložitosť, tú predstavovala potreba zabezpečenia dôkazu z cudziny. Tieto skutočnosti
ústavný súd zohľadnil pri určení finančného zadosťučinenia.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala
byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľky okrem ojedinelého prípadu,
keď krátku dobu došlo k zdržiavaniu vypracovania znaleckého posudku, neprispeli svojím
správaním k zbytočným prieťahom v konaní, aktívne sa dožadovali pokračovania v konaní
aj podávaním návrhov na vydanie predbežných opatrení. Využitie možností daných
sťažovateľkám procesnými predpismi (podľa Občianskeho súdneho poriadku)
na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce
predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého
sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a konštatuje, že okresný súd okrem opakovaného vykonávania úkonov v dvojmesačných
intervaloch (napr. od 30. septembra 2009 do 19. novembra 2009, od 24. februára 2011
do 15. apríla 2011) bol vo veci nečinný v období od 24. apríla 2009 do 30. septembra 2009
(päť mesiacov), v období od 20. novembra 2009 do 22. februára 2010 (tri mesiace),
v období od 22. februára 2010 do 9. septembra 2010 (sedem mesiacov), v období
od 9. septembra 2010 do 4. januára 2011 (štyri mesiace) – pričom okresný súd v tomto
období okrem ojedinelých administratívnych úkonov nič nevykonal. Uvedené obdobie
nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať
za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože
k uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania
sťažovateliek, ale predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Ústavný súd pritom
už opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda
vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.
Uvedenú nečinnosť nie je možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými
vo vyjadrení predsedu okresného súdu, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom
na jej povahu a význam pre sťažovateľky. Samotná zákonná úprava (§ 176 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku) predpokladá konanie súdu bez zbytočných prieťahov
a rozhodnutie vo veci do šiestich mesiacov od začiatku konania. Zároveň Európsky súd pre
ľudské práva zdôraznil, že ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi
a deťmi, konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu
starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto
rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla
1987, § 85). Vo svetle tejto požiadavky sa potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie
prieťahov v predmetnej veci vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy, účelom ktorého je, aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie (mutatis
mutandis II. ÚS 66/02).
S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 23 P 66/09 vyslovil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia
v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 29. júna 2012 bol v predmetnej veci na okresnom súde
vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa
§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľky požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každej v sume
3 500 € vzhľadom na závažnosť konania, ktoré je pre ne bytostne dôležité, ovplyvňujúce ich
každodenný život, a vzhľadom na to, že nečinnosť okresného súdu vyvoláva u nich „pocit
márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli“.
S prihliadnutím na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia
základného práva sťažovateliek, najmä vzhľadom na povahu napadnutého konania považuje
za primerané každej zo sťažovateliek v sume 1 500 €.
6. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 416,28 €,
ktorú mu ústavný súd priznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
7. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateliek
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012