Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 386/2012
PDF · 170.96 KB
No categories available
II. ÚS 386/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou..., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ advokát doc. JUDr. B.
F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 7865/2012 až sp. zn. Rvp 7877/2012 vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto Nad Váhom v bližšie
neoznačených konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7865/2012 až
sp. zn. Rvp 7877/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. mája 2012
osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Nové Mesto Nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v bližšie
neoznačených konaniach (súdnym exekútorom boli veci vedené – ako to označila
sťažovateľka – pod spisovými značkami: EX 5122006, EX 1402004, EX 1382001,
EX 3652007, EX 6152006, EX 6162006, EX 162007, EX 5202007, EX 3772007,
EX 9722005, EX 10492006, EX 912005, EX 12312007).
Zo sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7865/2012 až sp. zn.
Rvp 7877/2012 (s takmer identickým obsahom, s rozdielom len v označení povinného, čísla
zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených konaní, pod ktorými sú konania vedené
súdnym exekútorom) vyplýva, že sťažovateľka (ako oprávnená) osobitne podanými
návrhmi požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcií. Sťažovateľkou zvolený súdny
exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na
vykonanie exekúcií. Okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora rozhodol a vykonaním
exekúcií ho poveril. Sťažovateľka uplatňujúc postup podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku podala okresnému súdu v napadnutých konaniach návrhy na zmenu súdneho
exekútora, o ktorých okresný súd zatiaľ nerozhodol aj napriek skutočnosti, že tieto veci
podľa jej názoru nevykazujú znaky právnej a faktickej zložitosti, pričom jej správanie
v napadnutých exekučných konaniach nemohlo byť dôvodom zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka uvádza, že jej dosiaľ neboli zo strany okresného súdu oznámené ani spisové
značky, pod ktorými sa napádané exekučné konania vedú, preto ich identifikovala len
pomocou označenia účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.
Vzhľadom na podľa tvrdenia sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny
postup okresného súdu sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu 23. marca 2012 sťažnosti na prieťahy v ňou
iniciovaných exekučných konaniach, na ktoré do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu
nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.
V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v namietaných konaniach (bližšie neoznačených spisovou značkou) boli
porušené ňou označené práva, a aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných
prieťahov. Sťažovateľka sa zároveň domáha, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7865/2012 až sp. zn. Rvp 7877/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení
sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom
okresného súdu v bližšie neoznačených konaniach
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa
musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon
neustanovuje inak.
V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až ods. 3 zákona o ústavnom súde sa v celom
rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), čo
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu v texte sťažností ani v ich petite neuviedla spisové značky, pod
ktorými sú ňou namietané konania vedené okresným súdom, a ani ústavnému súdu
so sťažnosťami nedoručila relevantné (k návrhu sa vzťahujúce) písomné podklady, hoci na
prvom liste sťažností uvádza, že tvoria ich prílohu (s označením „listiny podľa textu“,
pozn.).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tejto súvislosti naďalej zostáva v platnosti
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide
o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie
je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino tvrdenie, že jej dosiaľ neboli zo strany
okresného súdu oznámené spisové značky konaní, pod ktorými sa jej exekučné konania
vedú. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom nepreukázala, že by tieto údaje žiadala oznámiť
a že by jej ich okresný súd odmietol sprístupniť. Na základe uvedených skutočností ústavný
súd zastáva názor, že sú splnené predpoklady na odmietnutie označených sťažností
sťažovateľky z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, poukazujúc pritom aj
na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade
identické sťažnosti sťažovateľky (pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn.
I. ÚS 283/2012, sp. zn. I. ÚS 284/2012, sp. zn. I. ÚS 306/2012, sp. zn. III. ÚS 263/2012,
sp. zn. III. ÚS 275/2012, sp. zn. II. ÚS 282/2012).
Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd
považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
(ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne
postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že podanie sťažností
predsedovi okresného súdu 23. marca 2012, t. j. v pomerne krátkom čase pred doručením
sťažností ústavnému súdu (14. mája 2012), sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému
nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného
súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom
vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05, I. ÚS 233/08).
Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia
sťažností sťažovateľky na prieťahy v konaní predsedom okresného súdu, sťažovateľka
mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného
krajského súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa domáha
ochrany svojich práv v napadnutých konaniach prostredníctvom sťažností podľa čl. 127
ods. 1 ústavy predčasne, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností z dôvodu
neprípustnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.
Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd
nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery
rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012