Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 450/2012
PDF · 182.4 KB
No categories available
III. ÚS 450/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej spoločnosťou A. s. r. o., K., v mene
ktorej koná konateľ a advokát Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3 Co/395/2011 z 30. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012
doručená sťažnosť E. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/395/2011 z 30. marca
2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na návrh sťažovateľky vyporiadal Okresný súd
Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 22 C 82/2007 z 11. marca 2008
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že schválil navrhnutý súdny zmier týkajúci sa
vlastníctva nehnuteľností a v prevyšujúcej časti, ktorá sa týkala hnuteľného majetku,
konanie zastavil, pretože sťažovateľka vzala návrh v tejto časti späť. Okresný súd
v odôvodnení rozsudku zároveň uviedol, že v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) má schválený zmier účinky rozsudku. Tento rozsudok
môže súd zrušiť uznesením, ak je zmier podľa hmotného práva neplatný. Návrh možno
podať do troch rokov od právoplatnosti uznesenia o schválení zmieru.
Sťažovateľka sa novým návrhom podaným okresnému súdu 4. júna 2009 domáhala
vyporiadania hnuteľných vecí, a to aj niektorých tých, ktoré boli predmetom konania
sp. zn. 22 C 82/2007. Okresný súd uznesením č. k. 22 C/77/2009-301 z 25. októbra 2011
konanie zastavil, keďže bol toho názoru, že uzatvoreným súdnym zmierom bol vyporiadaný
celý majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to časť súdnym
rozhodnutím a časť na základe dohody v zmysle zásad uvedených v § 150 OSP. Podľa
prvostupňového súdu navrhovateľka, keď zistila, že sa nevyporiadal celý majetok, mala
v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 OSP v lehote troch rokov od právoplatnosti uznesenia
o schválenom súdnom zmieri požiadať o jeho zrušenie.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský
súd uznesením č. k. 3 Co/395/2011-310 z 30. marca 2012 rozhodnutie okresného súdu
potvrdil, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci správne a zákonne.
Podľa sťažovateľky krajský súd zasiahol do jej základných práv najmä tým, že svoje
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, rozhodol bez nariadenia pojednávania
a v neprítomnosti sťažovateľky.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
«Zdôrazňujeme, že tak Okresný súd Košice II ako aj Krajský súd v Košiciach sa
žiadnym spôsobom nevysporiadal so zásadnou argumentáciou sťažovateľky o možnosti
podať nový žalobný návrh na vyporiadanie zvyšnej časti BSM, ktoré súdnym zmierom
vyporiadané nebolo a išlo o majetok, ktorý nebol do dohody, ktorá bola schválená ako
súdny zmier, zahrnutý. Krajský súd sa s touto otázkou vyporiadal púhym konštatovaním:
„podľa relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čiastočné
vyporiadanie spoločného majetku dohodou nie je správne a prípustné.“ Takáto reakcia
krajského súdu je absolútnym zásahom do základných práv sťaž o vate ľa z dôvodu absencie
riadnej a dostatočnej odôvodnenosti reakcie krajského súdu na zásadnú námietku
uplatnenú sťažovateľkou vo svojom odvolaní.
Zároveň v odôvodnení uznesenia krajského súdu absentuje akýkoľvek vzťah medzi
skutkovými zisteniami krajského súdu a právnymi závermi, ku ktorým dospel. Právne závery
krajského súdu sú zjavne nedostačujúce, nakoľko tvrdenie krajského súdu o tom, že
„čiastočné vyporiadanie spoločného majetku dohodou nie je správne a prípustné“ je
nepodloženým právnym záverom, kde krajský súd nepoukázal na žiadne zákonné
ustanovenie ani na žiadnu krajským súdom tvrdenú relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu
SR, na základe ktorého k takémuto záveru prišiel, ani tento právny záver nijako
neodôvodnil. Takáto arbitrárna reakcia krajského súdu na zásadnú námietku sťažovateľky
uvedenú v odvolaní nie je absolútne prípustná a vyvoláva nepreskúmateľnosť rozhodnutia
krajského súdu pre nedostatok dôvodov, na základe ktorých je založené. Z rozhodnutia
krajského súdu nie je možné vyvodiť z akého dôvodu je neprípustný žalobný návrh na
dodatočné vysporiadanie majetku BSM (novoobjaveného majetku alebo majetku, ktorý
nebol vyporiadaný) podaný riadne v lehote na súde. Len poukazujeme na skutočnosť, že
žiaden právny predpis neobmedzuje a nevylučuje uplatnenie návrhu na súde, ktorého
predmetom bude vyporiadanie majetku patriaceho do BSM, ktorý vyporiadaný nebol...
...Po tom, čo na Okresnom súde Košice II bolo dňa 18. 10. 2011 odročené
pojednávanie z dôvodov práceneschopnosti navrhovateľky, súd bez akéhokoľvek nariadenia
pojednávania bezdôvodne uznesením zo dňa 25. 10. 2011 rozhodol o zastavení konania
napriek tomu, že zákonné podmienky na prejednanie a rozhodnutie vo veci bez nariadenia
pojednávania neboli splnené žiadne.
Takýmto postupom Okresného súdu Košice II odňatá aj možnosť vyjadriť sa
k predmetnej veci a zaujať stanovisko, ako i prejaviť svoju vôľu pokračovať v konaní.
„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu
v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožni realizáciu tých práv, ktoré
mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho
procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno
zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené
podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvoial alebo ak rozhodol bez toho,
aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania.“ (NS SR, sp. zn.
4 Cdo 96/2010, zo dňa 20. mája 2010).
Konaním okresného súdu a krajského súdu a ich rozhodnutím došlo voči
sťažovateľke k denegatio iustitiae, t. j. odmietnutiu spravodlivosti, kedy sa oba súdy
odmietli zaoberať predmetom konania, žalobnými námietkami sťažovateľky sa nezaoberali
(ako sme poukázali vyššie), z dôvodu ich postupu nemala sťažovateľka možnosť obrany voči
konaniu okresného a krajského súdu (ako sme poukázali vyššie - rozhodnutie Okresného
súdu Košice II bez nariadenia pojednávania) a ich rozhodnutím došlo k odňatiu možnosti
sťažovateľky konať pred súdom.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti
rozhodol nálezom takto:
„Základné právo sťažovateľky E. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to v konaní vedenom na Krajskom súde
v Košiciach pod sp. zn. 3 Co/395/2011, porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30. 03. 2012,
sp. zn. 3 Co/395/2011-310 v právnej veci sťažovateľky ako navrhovateľky proti odporcovi
B. K., K., v konaní o vyporiadanie BSM, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu
Okresného súdu Košice II z 25. októbra 2011, č. k. 22 C/77/2009-301 a vec vracia
Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 323,50
EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľky.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podstatou námietok sťažovateľky sú tvrdenia o nesprávnosti rozsudku krajského
súdu č. k. 3 Co/395/2011-310 z 30. marca 2012, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu o zastavení konania o dodatočnom vyporiadaní hnuteľného majetku,
ktorý nebol vyporiadaný v právoplatne ukončenom konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 22 C 82/2007. Najzávažnejším nedostatkom rozhodnutia krajského súdu je
podľa sťažovateľky nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a rozhodovanie bez
pojednávania a v jej neprítomnosti, čím podľa nej krajský súd porušil jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd preskúmal sťažnosť, jej prílohy a napadnuté uznesenie krajského súdu.
Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP, pretože
ho považoval za vecne správne, a zmysle odseku 2 uvedeného ustanovenia konštatoval
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožnil, a vzhľadom na
odvolacie námietky sťažovateľky k veci ešte dodal:
«Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, jeho vyporiadanie sa vykoná
podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“).
Podľa § 149 OZ existujú tri spôsoby vyporiadania, a to dohodou, súdnym
rozhodnutím a uplynutím doby. Zákon preferuje dohodu, pre ktorú, pokiaľ jej predmetom
nie sú nehnuteľnosti, nie je stanovená žiadna forma. Dohoda môže byť uzatvorená písomne,
ústne i mlčky, resp. konkludentným činom. Svojou povahou je však právnym úkonom,
a preto sa na ňu vzťahujú ust. §§ 34 až 58 OZ. Pre platnosť dohody je tiež nevyhnutné, aby
sa týkala všetkého majetku, tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo (pozri rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/83/98, ZSP 12/1999). Dohoda iba o časti bezpodielového
spoluvlastníctva by následne pri súdnom vyporiadaní znemožnila komplexne usporiadať
majetkové vzťahy medzi manželmi so zreteľom ku všetkým hľadiskám obsiahnutým v týchto
zásadách. Takémuto výkladu nebráni ani § 149 ods. 4 OZ, podľa ktorého, ak v lehote 3
rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu
dohodou, alebo ak v nej nebol podaný návrh na vyporiadanie rozhodnutím súdu, platí
nevyvrátiteľná domnienka, spočívajúca v tom, že hnuteľné veci si manželia vyporiadali
podľa stavu, v akom každý z nich túto vec užíval pre potrebu svoju, svojej rodiny
a domácnosti výlučne ako vlastník a ostatné hnuteľné veci, ktoré výlučne neužíval žiadny
zo spoluvlastníkov a všetky nehnuteľné veci sú v podielovom spoluvlastníctve, pričom
podiely oboch sú rovnaké. To isté platí primerane aj o ostatných spoločných majetkových
právach.
Pokiaľ ide o prípustnosť čiastočného vyporiadania spoločného majetku po zániku
manželstva, je pravdou, že súdna prax v Českej republike sa vyvíjala pomerne odlišným
spôsobom, ako na Slovensku, ale podľa relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, čiastočné vyporiadaniedohodou nie je správne a prípustné.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na citované
zákonné ustanovenia, uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil, pretože v konečnom dôsledku bolo vecne správne. Odvolací súd zastáva
názor, že v konaní o vyporiadanie BSM vedenom na tamojšom súde pod sp. zn.
22 C/82/2007, v ktorom bol schválený súdny zmier, mal byt' vyporiadaný všetok majetok
účastníkov, ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov po zániku BSM. Ak sa
tak nestalo, súdny zmier bol schválený v rozpore so zákonom, preto účastníci mali možnosť
podať návrh na jeho zrušenie v lehote troch rokov. Ak tak neurobili, dnes bráni konaniu
o vyporiadanie BSM prekážka rozhodnutej veci v súlade s ust. § 159 ods. 3 O. s. p.»
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
K námietke nedostatočne odôvodneného rozhodnutia krajského súdu a rozhodnutia
v neprítomnosti sťažovateľky a bez pojednávania ústavný súd poukazuje na účel opravného
konania, ktorým je náprava právnych alebo skutkových pochybení prvostupňového súdu.
V odvolacom konaní je druhostupňový súd limitovaný v možnostiach zasahovať
do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného
apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach.
Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie viazaný skutkovým stavom zisteným súdom
prvého stupňa (s výnimkami uvedenými v § 213 ods. 2 až 7 OSP) a svoju pozornosť
primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti prvostupňového
rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní. Za predpokladu zistenia vecnej
správnosti rozsudku súdu prvého stupňa tento potvrdí.
Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a stotožnil sa s dôvodmi
prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 1 a 2 OSP), tak postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel
k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký
výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (najmä § 149 ods. 4)
a Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým ustanovenia § 99 ods. 4 a § 159 ods. 3),
ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj s ohľadom na čl. 51 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach
zákonov, v danom prípade citovaného Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci
ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a stotožnil sa
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto
základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených
základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na už uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012