Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 450/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej spoločnosťou A. s. r. o., K., v mene

ktorej koná konateľ a advokát Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu a inú ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 30. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012

doručená sťažnosť E. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. marca

2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na návrh sťažovateľky vyporiadal Okresný súd

Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 11. marca 2008

bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že schválil navrhnutý súdny zmier týkajúci sa

vlastníctva nehnuteľností a v prevyšujúcej časti, ktorá sa týkala hnuteľného majetku,

konanie zastavil, pretože sťažovateľka vzala návrh v tejto časti späť. Okresný súd

v odôvodnení rozsudku zároveň uviedol, že v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) má schválený zmier účinky rozsudku. Tento rozsudok

môže súd zrušiť uznesením, ak je zmier podľa hmotného práva neplatný. Návrh možno

podať do troch rokov od právoplatnosti uznesenia o schválení zmieru.

Sťažovateľka sa novým návrhom podaným okresnému súdu 4. júna 2009 domáhala

vyporiadania hnuteľných vecí, a to aj niektorých tých, ktoré boli predmetom konania

sp. zn. . Okresný súd uznesením č. k. -301 z 25. októbra 2011

konanie zastavil, keďže bol toho názoru, že uzatvoreným súdnym zmierom bol vyporiadaný

celý majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to časť súdnym

rozhodnutím a časť na základe dohody v zmysle zásad uvedených v . Podľa

prvostupňového súdu navrhovateľka, keď zistila, že sa nevyporiadal celý majetok, mala

v zmysle ustanovenia v lehote troch rokov od právoplatnosti uznesenia

o schválenom súdnom zmieri požiadať o jeho zrušenie.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský

súd uznesením č. k. -310 z 30. marca 2012 rozhodnutie okresného súdu

potvrdil, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci správne a zákonne.

Podľa sťažovateľky krajský súd zasiahol do jej základných práv najmä tým, že svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, rozhodol bez nariadenia pojednávania

a v neprítomnosti sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

«Zdôrazňujeme, že tak Okresný súd Košice II ako aj Krajský súd v Košiciach sa

žiadnym spôsobom nevysporiadal so zásadnou argumentáciou sťažovateľky o možnosti

podať nový žalobný návrh na vyporiadanie zvyšnej časti BSM, ktoré súdnym zmierom

vyporiadané nebolo a išlo o majetok, ktorý nebol do dohody, ktorá bola schválená ako

súdny zmier, zahrnutý. Krajský súd sa s touto otázkou vyporiadal púhym konštatovaním:

„podľa relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čiastočné

vyporiadanie spoločného majetku dohodou nie je správne a prípustné.“ Takáto reakcia

krajského súdu je absolútnym zásahom do základných práv sťaž o vate ľa z dôvodu absencie

riadnej a dostatočnej odôvodnenosti reakcie krajského súdu na zásadnú námietku

uplatnenú sťažovateľkou vo svojom odvolaní.

Zároveň v odôvodnení uznesenia krajského súdu absentuje akýkoľvek vzťah medzi

skutkovými zisteniami krajského súdu a právnymi závermi, ku ktorým dospel. Právne závery

krajského súdu sú zjavne nedostačujúce, nakoľko tvrdenie krajského súdu o tom, že

„čiastočné vyporiadanie spoločného majetku dohodou nie je správne a prípustné“ je

nepodloženým právnym záverom, kde krajský súd nepoukázal na žiadne zákonné

ustanovenie ani na žiadnu krajským súdom tvrdenú relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu

SR, na základe ktorého k takémuto záveru prišiel, ani tento právny záver nijako

neodôvodnil. Takáto arbitrárna reakcia krajského súdu na zásadnú námietku sťažovateľky

uvedenú v odvolaní nie je absolútne prípustná a vyvoláva nepreskúmateľnosť rozhodnutia

krajského súdu pre nedostatok dôvodov, na základe ktorých je založené. Z rozhodnutia

krajského súdu nie je možné vyvodiť z akého dôvodu je neprípustný žalobný návrh na

dodatočné vysporiadanie majetku BSM (novoobjaveného majetku alebo majetku, ktorý

nebol vyporiadaný) podaný riadne v lehote na súde. Len poukazujeme na skutočnosť, že

žiaden právny predpis neobmedzuje a nevylučuje uplatnenie návrhu na súde, ktorého

predmetom bude vyporiadanie majetku patriaceho do BSM, ktorý vyporiadaný nebol...

...Po tom, čo na Okresnom súde Košice II bolo dňa 18. 10. 2011 odročené

pojednávanie z dôvodov práceneschopnosti navrhovateľky, súd bez akéhokoľvek nariadenia

pojednávania bezdôvodne uznesením zo dňa 25. 10. 2011 rozhodol o zastavení konania

napriek tomu, že zákonné podmienky na prejednanie a rozhodnutie vo veci bez nariadenia

pojednávania neboli splnené žiadne.

Takýmto postupom Okresného súdu Košice II odňatá aj možnosť vyjadriť sa

k predmetnej veci a zaujať stanovisko, ako i prejaviť svoju vôľu pokračovať v konaní.

„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu

v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožni realizáciu tých práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho

procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno

zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené

podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvoial alebo ak rozhodol bez toho,

aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania.“ (NS SR, sp. zn.

, zo dňa 20. mája 2010).

Konaním okresného súdu a krajského súdu a ich rozhodnutím došlo voči

sťažovateľke k denegatio iustitiae, t. j. odmietnutiu spravodlivosti, kedy sa oba súdy

odmietli zaoberať predmetom konania, žalobnými námietkami sťažovateľky sa nezaoberali

(ako sme poukázali vyššie), z dôvodu ich postupu nemala sťažovateľka možnosť obrany voči

konaniu okresného a krajského súdu (ako sme poukázali vyššie - rozhodnutie Okresného

súdu Košice II bez nariadenia pojednávania) a ich rozhodnutím došlo k odňatiu možnosti

sťažovateľky konať pred súdom.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

rozhodol nálezom takto:

„Základné právo sťažovateľky E. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to v konaní vedenom na Krajskom súde

v Košiciach pod sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30. 03. 2012,

sp. zn. -310 v právnej veci sťažovateľky ako navrhovateľky proti odporcovi

B. K., K., v konaní o vyporiadanie BSM, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu

Okresného súdu Košice II z 25. októbra 2011, č. k. -301 a vec vracia

Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 323,50

EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podstatou námietok sťažovateľky sú tvrdenia o nesprávnosti rozsudku krajského

súdu č. k. -310 z 30. marca 2012, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu o zastavení konania o dodatočnom vyporiadaní hnuteľného majetku,

ktorý nebol vyporiadaný v právoplatne ukončenom konaní vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. . Najzávažnejším nedostatkom rozhodnutia krajského súdu je

podľa sťažovateľky nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a rozhodovanie bez

pojednávania a v jej neprítomnosti, čím podľa nej krajský súd porušil jej základné právo

podľa a dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť, jej prílohy a napadnuté uznesenie krajského súdu.

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu podľa , pretože

ho považoval za vecne správne, a zmysle odseku 2 uvedeného ustanovenia konštatoval

správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožnil, a vzhľadom na

odvolacie námietky sťažovateľky k veci ešte dodal:

«Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, jeho vyporiadanie sa vykoná

podľa zásad uvedených v (ďalej len ,Z“).

Podľa existujú tri spôsoby vyporiadania, a to dohodou, súdnym

rozhodnutím a uplynutím doby. Zákon preferuje dohodu, pre ktorú, pokiaľ jej predmetom

nie sú nehnuteľnosti, nie je stanovená žiadna forma. Dohoda môže byť uzatvorená písomne,

ústne i mlčky, resp. konkludentným činom. Svojou povahou je však právnym úkonom,

a preto sa na ňu vzťahujú ust. § až 58 . Pre platnosť dohody je tiež nevyhnutné, aby

sa týkala všetkého majetku, tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo (pozri rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ZSP 12/1999). Dohoda iba o časti bezpodielového

spoluvlastníctva by následne pri súdnom vyporiadaní znemožnila komplexne usporiadať

majetkové vzťahy medzi manželmi so zreteľom ku všetkým hľadiskám obsiahnutým v týchto

zásadách. Takémuto výkladu nebráni ani , podľa ktorého, ak v lehote 3

rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu

dohodou, alebo ak v nej nebol podaný návrh na vyporiadanie rozhodnutím súdu, platí

nevyvrátiteľná domnienka, spočívajúca v tom, že hnuteľné veci si manželia vyporiadali

podľa stavu, v akom každý z nich túto vec užíval pre potrebu svoju, svojej rodiny

a domácnosti výlučne ako vlastník a ostatné hnuteľné veci, ktoré výlučne neužíval žiadny

zo spoluvlastníkov a všetky nehnuteľné veci sú v podielovom spoluvlastníctve, pričom

podiely oboch sú rovnaké. To isté platí primerane aj o ostatných spoločných majetkových

právach.

Pokiaľ ide o prípustnosť čiastočného vyporiadania spoločného majetku po zániku

manželstva, je pravdou, že súdna prax v Českej republike sa vyvíjala pomerne odlišným

spôsobom, ako na Slovensku, ale podľa relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, čiastočné vyporiadaniedohodou nie je správne a prípustné.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na citované

zákonné ustanovenia, uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 219 ods. 1

potvrdil, pretože v konečnom dôsledku bolo vecne správne. Odvolací súd zastáva

názor, že v konaní o vyporiadanie BSM vedenom na tamojšom súde pod sp. zn.

, v ktorom bol schválený súdny zmier, mal byt' vyporiadaný všetok majetok

účastníkov, ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov po zániku BSM. Ak sa

tak nestalo, súdny zmier bol schválený v rozpore so zákonom, preto účastníci mali možnosť

podať návrh na jeho zrušenie v lehote troch rokov. Ak tak neurobili, dnes bráni konaniu

o vyporiadanie BSM prekážka rozhodnutej veci v súlade s ust. »

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

K námietke nedostatočne odôvodneného rozhodnutia krajského súdu a rozhodnutia

v neprítomnosti sťažovateľky a bez pojednávania ústavný súd poukazuje na účel opravného

konania, ktorým je náprava právnych alebo skutkových pochybení prvostupňového súdu.

V odvolacom konaní je druhostupňový súd limitovaný v možnostiach zasahovať

do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného

apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach.

Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie viazaný skutkovým stavom zisteným súdom

prvého stupňa (s výnimkami uvedenými v až 7 ) a svoju pozornosť

primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti prvostupňového

rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní. Za predpokladu zistenia vecnej

správnosti rozsudku súdu prvého stupňa tento potvrdí.

Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a stotožnil sa s dôvodmi

prvostupňového rozhodnutia ( a ), tak postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel

k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký

výklad a aplikáciu príslušných ustanovení (najmä )

a (predovšetkým ustanovenia a ),

ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, a to aj s ohľadom na ,

podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v možno len v medziach

zákonov, v danom prípade citovaného .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. ,

). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci

ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a stotožnil sa

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto

základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených

základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na už uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012