Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 258/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Ing. T. B., Ž., a A. V., B., zastúpených Mgr. M. H., Advokátska

kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. T. B. a A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e konať

bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. T. B. a A. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto

eur) pre každého z nich, ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý zaplatiť Ing. T. B. a A. V. trovy právneho

zastúpenia v sume 331,97 € (slovom tristotridsaťjeden eur a deväťdesiatsedem centov)

na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. H., Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 z 13. júna 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. T. B., Ž.,

a A. V., B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa žalobou podanou

okresnému súdu 30. januára 2009 domáhajú zaplatenia 5 763,41 € z titulu bezdôvodného

obohatenia.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že okresný súd nekonal od podania žaloby,

v dôsledku čoho podali 22. septembra 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi

okresného súdu, ktorá bola „vyhodnotená ako čiastočne dôvodná“.

Sťažovatelia namietali, že okresný súd im nedoručil všetky procesné podania

žalovaných, a v tejto súvislosti uviedli: „... až na našu žiadosť z 17.12.2010 nám boli

doručené prílohy vyjadrenia žalovaných z 08.12.2009 a podanie žalovaných z 15.05.2009

(doručené na súd 21.05.2009). Ostatné vyjadrenia žalovaných, ktoré mali byť doručené

súdu 01.12.2009, 09.12.2009, nám neboli do dnešného dňa doručené. Súd tak postupoval

v rozpore s , keď nám nedoručil všetky vyjadrenia žalovaných a keď nám

ich nedoručil bezodkladne. Na výzvu súdu a po doručení vyžiadaných ďalších dokladov sme

sa dňa 21.01.2011 vyjadrili k návrhu žalovaného na zriadenie vecného bremena. Tento

návrh je však s právoplatnosťou dňa 03.11.2010 samostatným konaním a tieto úkony súd

robil už vo vylúčenom konaní . Uznesenia z 01.10.2010 o zamietnutí návrhu

žalovaných na spojenie predmetnej veci s inými konaniami a o vylúčení vzájomného návrhu

žalovaných na samostatné konanie nadobudli právoplatnosť 03.11.2010. Súd vo veci

od vtedy nekoná.“

Podľa názoru sťažovateľov teda okresný súd „vo veci nekonal s krátkodobými

prieťahmi od zaplatenia súdneho poplatku po doručenie výzvy žalovaným na vyjadrenie

k návrhu a s dlhodobými prieťahmi od doručenia vyjadrenia žalovaných dňa 21.052009

do vydania uznesení dňa 01.10.2010, t. j. viac ako 1 rok a 4 mesiace a od nadobudnutia

právoplatnosti uznesení vydaných dňa 01.10.2010 (právoplatné 03.11.2010) do súčasnosti,

t. j. viac ako 5 mesiacov“.

Nečinnosť okresného súdu podľa sťažovateľov „spôsobuje, že žalovaný užívaním

našich pozemkov bez nášho súhlasu naďalej porušuje naše vlastnícke právo bez toho, aby

bol akokoľvek sankcionovaný. Z dôvodu, že sme takto nútení trpieť nezákonné porušovanie

nášho vlastníckeho práva a z dôvodu neistoty postoja súdu k našej žiadosti o zabezpečenie

zákonnosti pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote,

považujeme za primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 € pre každého z nás.“.

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému

súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné

zadosťučinenie v sume 1 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. júla

2012 obsahovalo chronologický prehľad procesných úkonov konania a zároveň odkazovalo

na stanovisko zákonného sudcu, s ktorým sa predseda okresného súdu stotožnil. Zákonný

sudca v predmetnom vyjadrení v podstate uznal nečinnosť okresného súdu vo veci

sťažovateľov, a to v období od 26. mája 2009 do októbra 2010, ako aj v období

od 15. novembra 2011 až do spísania svojho stanoviska zdôvodňujúc tento stav neúmerne

rozsiahlou agendou mu pridelených vecí.

V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 20. augusta 2012 vyjadrili súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia. Vo svojom vyjadrení k stanovisku

okresného súdu sťažovatelia neuznali obhajobu okresného súdu, resp. zákonného sudcu

opierajúcu sa o okolnosti nadmerne rozsiahlej agendy.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu

a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Okresnému súdu bola podaná 30. januára 2009 žaloba sťažovateľov, ktorou sa

domáhali voči žalovaným zaplatenia sumy 5 763,41 €, a to z titulu bezdôvodného

obohatenia získaného užívaním nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľov bez právneho

dôvodu a bez poskytnutia protiplnenia.

Okresný súd vyzval 12. februára 2009 sťažovateľov na úhradu súdneho poplatku,

ktorý sťažovatelia zaplatili 27. februára 2009. Okresný súd následne 2. apríla 2009 vyzval

sťažovateľov na predloženie potrebného množstva kópií príloh žaloby. Uvedená výzva bola

sťažovateľmi splnená 27. apríla 2009. Okresný súd adresoval 6. mája 2009 odporcom výzvu

na predloženie vyjadrenia k podanej žalobe. Žalovaní predložili okresnému súdu svoje

vyjadrenie a protinávrh 21. mája 2009. Okresnému súdu predložili žalovaní 1. decembra

2009 písomné podklady a 10. decembra 2009 úpravu protinávrhu a návrh na spojenie vecí

(vedených na okresnom súde).

Okresný súd 1. októbra 2010 uzneseniami vylúčil protinávrh žalovaných

na samostatné konanie a zamietol ich návrh na spojenie vecí (uznesenia nadobudli

právoplatnosť 3. novembra 2010).

Okresný súd uskutočnil 27. septembra 2012 pojednávanie.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľov pred okresným súdom

meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľov v priebehu konania (2)

a napokon aj postup okresného súdu (3).

2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov,

ktorým sa proti žalovaným domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia z titulu užívania

nehnuteľnosti v ich vlastníctve bez právneho dôvodu a bez primeranej náhrady. Na základe

posúdenia obsahu súdneho spisu, resp. preskúmaním jednotlivých dosiaľ vykonaných

procesných úkonov, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálna právna alebo skutková

zložitosť veci nemala a ani nemohla mať vplyv na narušenie plynulosti konania vo veci

sťažovateľov, pretože okresný súd v rámci doterajšej fázy konania k riešeniu priamych

skutkových a právnych otázok zatiaľ nepristúpil a venoval sa skôr úkonom procesno-

technického charakteru.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov

v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú

aktivitu sťažovateľov ako jeho účastníkov, a preto uzavrel, že negatívny vplyv správania

sťažovateľov ako účastníkov konania na plynulosť posudzovaného konania nezistil.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia

nečinnosti okresného súdu, v ktorých tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná

prekážka.

Ústavný súd zistil, že súdne konanie bolo poznačené pasivitou okresného súdu už

v počiatočnom období, a to v úseku od 21. mája 2009, keď mu žalovaní doručili svoje

vyjadrenie k podanej žalobe, do 1. októbra 2010, keď okresný súd vydal uznesenia

o vylúčení protinávrhu žalovaných na samostatné konanie a o zamietnutí návrhu žalovaných

na spojenie vecí na spoločné konanie. Vymedzenému obdobiu kvantitatívne zodpovedá

nečinnosť v rozsahu približne 4 mesiacov.

Rozsiahle obdobie nečinnosti okresného súdu trvajúce takmer 1 rok

a deväť mesiacov vykazuje nasledujúca etapa súdneho konania v rozmedzí od 3. novembra

2010, keď nadobudli právoplatnosť označené uznesenia, do 27. septembra 2012, t. j.

do okresným súdom určeného termínu pojednávania.

Ústavný súd tak konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustili v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej dĺžke 2

roky a 1 mesiac).

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn.

otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú

v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní

(mutatis mutandis , ), preto obranu okresného súdu spočívajúcu

vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu, ako aj v neplnení pokynov zákonného

sudcu vyšším súdnym úradníkom neakceptoval.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného

pred okresným súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru

za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov

zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva

sťažovateľov boli porušené.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie práva

na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci

nachádzajú.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia

neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a pocitom právnej neistoty. Vychádzajúc

z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu

1 000 €, na zaplatenie ktorej žiadali zaviazať okresný súd, a to vo vzťahu ku každému

z nich.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľom

a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť

obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,

priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľom sumu

500 €, a to každému z nich, ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní

a nemajetkovú ujmu sťažovateľov spočívajúcu v ich psychickej záťaži a pocite právnej

neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovali sumou 419,84 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala

sumu 741 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011), a vychádzal pritom

z ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

podľa ktorých je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom

za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny

(123,50 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu

61,75, pretože v prípade sťažovateľov ide o spoločne zastupované osoby. Vychádzajúc

z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané pre dve osoby v roku 2011 patrí

odmena v sume 2 x 61,75 € x 2, k tomu tiež 4 x režijný paušál 7,41 €, zvýšené o 20 % DPH,

ktorej je právny zástupca platcom, teda odmena v celkovej sume 331,97 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s

Zb. v znení neskorších predpisov) okresný súd, a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012