Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 258/2012
PDF · 212.78 KB
No categories available
III. ÚS 258/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť Ing. T. B., Ž., a A. V., B., zastúpených Mgr. M. H., Advokátska
kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 24/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. T. B. a A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 24/2009
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 24/2009 p r i k a z u j e konať
bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. T. B. a A. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto
eur) pre každého z nich, ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý zaplatiť Ing. T. B. a A. V. trovy právneho
zastúpenia v sume 331,97 € (slovom tristotridsaťjeden eur a deväťdesiatsedem centov)
na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. H., Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 258/2012-18 z 13. júna 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. T. B., Ž.,
a A. V., B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 24/2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa žalobou podanou
okresnému súdu 30. januára 2009 domáhajú zaplatenia 5 763,41 € z titulu bezdôvodného
obohatenia.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že okresný súd nekonal od podania žaloby,
v dôsledku čoho podali 22. septembra 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
okresného súdu, ktorá bola „vyhodnotená ako čiastočne dôvodná“.
Sťažovatelia namietali, že okresný súd im nedoručil všetky procesné podania
žalovaných, a v tejto súvislosti uviedli: „... až na našu žiadosť z 17.12.2010 nám boli
doručené prílohy vyjadrenia žalovaných z 08.12.2009 a podanie žalovaných z 15.05.2009
(doručené na súd 21.05.2009). Ostatné vyjadrenia žalovaných, ktoré mali byť doručené
súdu 01.12.2009, 09.12.2009, nám neboli do dnešného dňa doručené. Súd tak postupoval
v rozpore s § 114 ods. 2 OSP, keď nám nedoručil všetky vyjadrenia žalovaných a keď nám
ich nedoručil bezodkladne. Na výzvu súdu a po doručení vyžiadaných ďalších dokladov sme
sa dňa 21.01.2011 vyjadrili k návrhu žalovaného na zriadenie vecného bremena. Tento
návrh je však s právoplatnosťou dňa 03.11.2010 samostatným konaním a tieto úkony súd
robil už vo vylúčenom konaní 18C 250/2010. Uznesenia z 01.10.2010 o zamietnutí návrhu
žalovaných na spojenie predmetnej veci s inými konaniami a o vylúčení vzájomného návrhu
žalovaných na samostatné konanie nadobudli právoplatnosť 03.11.2010. Súd vo veci
od vtedy nekoná.“
Podľa názoru sťažovateľov teda okresný súd „vo veci nekonal s krátkodobými
prieťahmi od zaplatenia súdneho poplatku po doručenie výzvy žalovaným na vyjadrenie
k návrhu a s dlhodobými prieťahmi od doručenia vyjadrenia žalovaných dňa 21.052009
do vydania uznesení dňa 01.10.2010, t. j. viac ako 1 rok a 4 mesiace a od nadobudnutia
právoplatnosti uznesení vydaných dňa 01.10.2010 (právoplatné 03.11.2010) do súčasnosti,
t. j. viac ako 5 mesiacov“.
Nečinnosť okresného súdu podľa sťažovateľov „spôsobuje, že žalovaný užívaním
našich pozemkov bez nášho súhlasu naďalej porušuje naše vlastnícke právo bez toho, aby
bol akokoľvek sankcionovaný. Z dôvodu, že sme takto nútení trpieť nezákonné porušovanie
nášho vlastníckeho práva a z dôvodu neistoty postoja súdu k našej žiadosti o zabezpečenie
zákonnosti pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote,
považujeme za primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 € pre každého z nás.“.
V závere sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 24/2009, prikázal okresnému
súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. júla
2012 obsahovalo chronologický prehľad procesných úkonov konania a zároveň odkazovalo
na stanovisko zákonného sudcu, s ktorým sa predseda okresného súdu stotožnil. Zákonný
sudca v predmetnom vyjadrení v podstate uznal nečinnosť okresného súdu vo veci
sťažovateľov, a to v období od 26. mája 2009 do októbra 2010, ako aj v období
od 15. novembra 2011 až do spísania svojho stanoviska zdôvodňujúc tento stav neúmerne
rozsiahlou agendou mu pridelených vecí.
V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 20. augusta 2012 vyjadrili súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia. Vo svojom vyjadrení k stanovisku
okresného súdu sťažovatelia neuznali obhajobu okresného súdu, resp. zákonného sudcu
opierajúcu sa o okolnosti nadmerne rozsiahlej agendy.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu
a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Okresnému súdu bola podaná 30. januára 2009 žaloba sťažovateľov, ktorou sa
domáhali voči žalovaným zaplatenia sumy 5 763,41 €, a to z titulu bezdôvodného
obohatenia získaného užívaním nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľov bez právneho
dôvodu a bez poskytnutia protiplnenia.
Okresný súd vyzval 12. februára 2009 sťažovateľov na úhradu súdneho poplatku,
ktorý sťažovatelia zaplatili 27. februára 2009. Okresný súd následne 2. apríla 2009 vyzval
sťažovateľov na predloženie potrebného množstva kópií príloh žaloby. Uvedená výzva bola
sťažovateľmi splnená 27. apríla 2009. Okresný súd adresoval 6. mája 2009 odporcom výzvu
na predloženie vyjadrenia k podanej žalobe. Žalovaní predložili okresnému súdu svoje
vyjadrenie a protinávrh 21. mája 2009. Okresnému súdu predložili žalovaní 1. decembra
2009 písomné podklady a 10. decembra 2009 úpravu protinávrhu a návrh na spojenie vecí
(vedených na okresnom súde).
Okresný súd 1. októbra 2010 uzneseniami vylúčil protinávrh žalovaných
na samostatné konanie a zamietol ich návrh na spojenie vecí (uznesenia nadobudli
právoplatnosť 3. novembra 2010).
Okresný súd uskutočnil 27. septembra 2012 pojednávanie.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľov pred okresným súdom
meritórne skončená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľov v priebehu konania (2)
a napokon aj postup okresného súdu (3).
2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov,
ktorým sa proti žalovaným domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia z titulu užívania
nehnuteľnosti v ich vlastníctve bez právneho dôvodu a bez primeranej náhrady. Na základe
posúdenia obsahu súdneho spisu, resp. preskúmaním jednotlivých dosiaľ vykonaných
procesných úkonov, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálna právna alebo skutková
zložitosť veci nemala a ani nemohla mať vplyv na narušenie plynulosti konania vo veci
sťažovateľov, pretože okresný súd v rámci doterajšej fázy konania k riešeniu priamych
skutkových a právnych otázok zatiaľ nepristúpil a venoval sa skôr úkonom procesno-
technického charakteru.
2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú
aktivitu sťažovateľov ako jeho účastníkov, a preto uzavrel, že negatívny vplyv správania
sťažovateľov ako účastníkov konania na plynulosť posudzovaného konania nezistil.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel
k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia
nečinnosti okresného súdu, v ktorých tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná
prekážka.
Ústavný súd zistil, že súdne konanie bolo poznačené pasivitou okresného súdu už
v počiatočnom období, a to v úseku od 21. mája 2009, keď mu žalovaní doručili svoje
vyjadrenie k podanej žalobe, do 1. októbra 2010, keď okresný súd vydal uznesenia
o vylúčení protinávrhu žalovaných na samostatné konanie a o zamietnutí návrhu žalovaných
na spojenie vecí na spoločné konanie. Vymedzenému obdobiu kvantitatívne zodpovedá
nečinnosť v rozsahu približne 4 mesiacov.
Rozsiahle obdobie nečinnosti okresného súdu trvajúce takmer 1 rok
a deväť mesiacov vykazuje nasledujúca etapa súdneho konania v rozmedzí od 3. novembra
2010, keď nadobudli právoplatnosť označené uznesenia, do 27. septembra 2012, t. j.
do okresným súdom určeného termínu pojednávania.
Ústavný súd tak konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné
prieťahy, ktorých sa dopustili v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej dĺžke 2
roky a 1 mesiac).
Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn.
III. ÚS 14/00 otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú
v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní
(mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02), preto obranu okresného súdu spočívajúcu
vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu, ako aj v neplnení pokynov zákonného
sudcu vyšším súdnym úradníkom neakceptoval.
S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného
pred okresným súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru
za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov
zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva
sťažovateľov boli porušené.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva
na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci
nachádzajú.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia
neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a pocitom právnej neistoty. Vychádzajúc
z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu
1 000 €, na zaplatenie ktorej žiadali zaviazať okresný súd, a to vo vzťahu ku každému
z nich.
Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľom čl. 48 ods. 2 ústavy
a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť
obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie
nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,
priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľom sumu
500 €, a to každému z nich, ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní
a nemajetkovú ujmu sťažovateľov spočívajúcu v ich psychickej záťaži a pocite právnej
neistoty.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovali sumou 419,84 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala
sumu 741 €.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011), a vychádzal pritom
z ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
podľa ktorých je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom
za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny
(123,50 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu
61,75, pretože v prípade sťažovateľov ide o spoločne zastupované osoby. Vychádzajúc
z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané pre dve osoby v roku 2011 patrí
odmena v sume 2 x 61,75 € x 2, k tomu tiež 4 x režijný paušál 7,41 €, zvýšené o 20 % DPH,
ktorej je právny zástupca platcom, teda odmena v celkovej sume 331,97 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) okresný súd, a to do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012