Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 277/2012
PDF · 199.72 KB
No categories available
I. ÚS 277/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
v konaní o sťažnosti MVDr. A. H., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. B.,
R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000 takto
rozhodol:
1. Základné právo MVDr. A. H. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C
8/2000 konal bez zbytočných prieťahov.
3. MVDr. A. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť MVDr. A. H. trovy právneho
zastúpenia v sume 243 € (slovom dvestoštyridsaťtri eur) na účet jeho právneho zástupcu
advokáta JUDr. J. B., R., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012
doručená sťažnosť MVDr. A. H., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. B., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ podáva sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000, týkajúcom sa zaplatenia sumy
2.589,13 €.
Sťažovateľ ako žalobca podal dňa 26. 05. 1997 (teda pred 15 rokmi !!!) na Okresný
súd Bratislava I. žalobný návrh, v ktorom sa proti odporcovi J. A. domáhal zaplatenia sumy
216.500,-Sk. Išlo o nároky zo skončeného pracovného pomeru...
Sťažovateľ už v návrhu označil ako dôkazy listiny, ktoré má k dispozícií iba odporca
a žiadal súd, aby zabezpečil ich vyžiadanie od odporcu.
Súd nelogicky a bez vecného a právneho dôvodu vylúčil počas začatého konania časť
nároku na samostatné konanie, hoci vzájomná spätosť nárokov bola zrejmá a dokazovanie
bolo navzájom prepojené.
Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 18 C 61/97, časť nárokov vylúčených na
samostatné konanie bola riešená v konaní 18 C 8/2000.
Konanie vo veci 18 C 61/97 je právoplatne ukončené.
Vo veci 18 C 8/2000 súd rozhodol rozsudkom zo dňa 4. apríla 2006 a dopĺňacím
rozsudkom zo dňa 27. 04. 2006...
Odvolací súd (KS Bratislava) uznesením zo dňa 3. mája 2011 napadnutý rozsudok
v znení opravného rozsudku zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie.
Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 24. 04. 2012, hoci na OS
Bratislava I. bol z KS Bratislava doručený už 01. 06. 2011...
Sťažovateľ nemá ani po 15 rokoch právoplatne rozhodnuté o podstatnej časti
žalovaného nároku...
S poukazom na právny názor odvolacieho súdu a časový odstup viac ako 15 rokov
bude obtiažne, ak nie nemožné vykonať potrebné dokazovanie a vypočuť svedkov
na preukázanie rozhodujúcich skutočností...
Skutočnosť, že spor nie je právoplatne skončený ani po 15 rokoch, musí sťažovateľ
pokladať za hrubé porušenie jeho ústavného práva a zmarenie reálnej možnosti v spore
uspieť...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa, upravené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
bolo postupom Okresného súdu Bratislava I. porušené.
2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I., aby v konaní
č. 31 Cb 97/2009 bezodkladne konal v intenciách právneho záveru odvolacieho súdu.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť sťažovateľovi do 15
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Porušiteľ je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia...“
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000, ktoré sa začalo žalobou
sťažovateľa doručenou okresnému súdu 26. mája 1997 a bolo pôvodne vedené pod sp. zn.
18 C 61/97 (a po vylúčení časti nárokov na samostatné konanie 20. januára 2000 vedené
pod sp. zn. 18 C 8/2000). Preto nesprávne uvedenú spisovú značku konania v druhom
odseku sťažovateľom navrhovaného petitu vyhodnotil ústavný súd ako zrejmú nesprávnosť
v písaní.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 277/2012-10
zo 6. júna 2012 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd listom č. Spr 3488/2012
zo 17. júla 2012 a uviedol: „Vec sa na súde vedie od 20. 01. 2000. Navrhovateľ však
nezaložil plnú moc, odporca nezaložil listinné dôkazy na ktoré sa odvoláva, preto ich bolo
potrebné vyzývať. Súd tak urobil dňa 01. 02. 2000. Navrhovateľ podal neúplný návrh,
listinnými dôkazmi odkázal na spoločnosť I. s. r. o. a preto bolo potrebné ich vyzvať. Súd
tak urobil dňa 30. 03. 2000. Keďže navrhovateľ a odporca nezaložili žiadané, opätovne ich
súd musel dňa 27. 06. 2000 vyzývať. Navrhovateľ návrh nedoplnil, preto ho súd opätovne
pod hrozbou zastavenia konania vyzval. Zásielka sa od navrhovateľa vrátila ako
odsťahovaný, preto bolo potrebné opätovne žiadosť o doplnenie doručiť na novú adresu.
Vec bola predložená na prípravu na pojednávanie vyššiemu súdnemu úradníkovi v zmysle
zákona č. 425/2002 Z. z. a č. 549/2003 Z. z. Na základe žiadosti bol navrhovateľ vypočutý
dožiadaným súdom. Spis z dožiadaného súdu Okresného súdu Cheb sa vrátil dňa 04. 05.
2004. Navrhovateľ zmenil žalobný návrh, o ktorom bolo potrebné rozhodnúť a dňa 24. 01.
2005 súd vytýčil termín pojednávania na 18. 03. 2005. Odporca ani jeho právny zástupca
sa nedostavili na pojednávanie, preto bolo potrebné pojednávanie odročiť. Dňa 19. 05.
2005 sa uskutočnilo pojednávanie, odporca sa opäť nedostavil, hoci bol volaný pod
hrozbou uloženia pokuty a predvedenia. Dňa 08. 09. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie,
ktoré bolo odročené na termín pojednávania dňa 15. 11. 2005. Na pojednávaní dňa 08. 09.
2005 bola odporcovi uložená aj poriadková pokuta, pretože odporca sa na pojednávanie
nedostavil a svoju neprítomnosť neospravedlnil. Dňa 30. 09. 2005 navrhovateľ navrhol
vykonanie ďalších dôkazov. Dňa 06. 10. 2005 bola zisťovaná adresa právneho zástupcu
odporcu a bol predvolaný svedok pod hrozbou pokuty. Dňa 12. 10. 2005 bolo súdu
doručené odvolanie vo veci uloženia poriadkovej pokuty. Dňa 15. 11. 2005 sa uskutočnilo
pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín dňa 31. 01. 2006 za účelom doručenia
mzdovej a účtovnej agendy odporcom. Navrhovateľ neoznačil adresu ekonómky, a preto bol
dňa 05. 12. 2005 vyzvaný na oznámenie presnej adresy a dňa 13. 01. 2006 bol opakovane
vyzvaný. Dňa 04. 04. 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktoré sa nedostavil právny
zástupca odporcu, na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok. Dňa 27. 04. 2006 sa uskutočnilo
pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený dopĺňací rozsudok. Dňa 26. 05. 2006 podal odporca
odvolanie proti rozsudku zo dňa 04. 04. 2006 a jeho doplnenia zo dňa 27. 04. 2006. Dňa 07.
06. 2006 bol spis predložený spolu s opravným prostriedkom, ktorý podal odporca
Krajskému súdu v Bratislave. Navrhovateľ dňa 12. 09. 2006 podal na odvolací súd žiadosť
o oslobodenie od súdneho poplatku, a preto Krajský súd dňa 15. 01. 2007 vec vrátil
na tunajší súd za účelom rozhodnutia o oslobodení. Dňa 20. 06. 2007 vyšší súdny úradník
vyzval na preukázanie majetkových pomerov, opätovne bolo potrebné doručovať právnemu
zástupcovi odporcu. Dňa 08. 12. 2009 súd vydal uznesenie, ktorým odporcovi priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 08. 03. 2010 bola vec znova predložená Krajskému
súdu v Bratislave. Spisový materiál sa súdu vrátil dňa 01. 06. 2011 spolu s uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 85/2010-180 zo dňa 03. 05. 2011. Dňa 08. 07. 2011
súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania dňa 04. 10. 2011. Dňa 04. 10.
2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov
konania a svedka. Dňa 04. 10. 2011 súd predvolal účastníkov konania na termín
pojednávania dňa 26. 01. 2012. Dňa 26. 01. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré sa
odročilo na neurčito z dôvodu potreby vypočutia navrhovateľa a svedka opätovne pred
dožiadaným súdom. Na nové pojednávanie bude predvolaný právny zástupca navrhovateľa
a svedok.
Vychádzajúc z chronológie jednotlivých úkonov je možné konštatovať, že predmetné
konanie je poznačené prieťahmi, ktoré možno v danej veci charakterizovať ako objektívne
aj keď zaťaženosť súdneho oddelenia, resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť
dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Zároveň poukazujem na tú skutočnosť, že pojednávania sa odročovali z dôvodu
neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ako aj z dôvodu neprítomnosti
odporcu, jeho právneho zástupcu a svedkov. Prieťahy spôsobil aj sám navrhovateľ tým, že
v zmysle ust. § 79 ods. 2 neoznačil a nezaložil dôkazy, návrh bol vadný, rovnako skutočnosť,
že navrhovateľ sa odsťahoval a neoznámil súdu novú adresu na doručovanie.
V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, žiadam, aby vzal
do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní.
S poukazom na uvedené dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, žiadam Ústavný súd
Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného
zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v plnej
výške.
Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej
republiky...“
Okresný súd a právny zástupca sťažovateľa oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom
na predmet konania, ktorým je nárok na zaplatenie sumy 68 000 € z titulu náhrad spojených
s pracovným pomerom sťažovateľa u odporcu (náhrada za používanie vlastného
motorového vozidla, doplatok diét za služobné cesty, náhrada za sťažovateľom vynaložené
prostriedky v prospech odporcu), nie je možné napadnuté konanie považovať po vecnej
stránke za zložitejšie. Preto doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd
nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke ide
o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nie je právne zložitá.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri
preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ, ktorý je účastníkom
posudzovaného konania ako navrhovateľ, prispel k zbytočným prieťahom v konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Priebeh konania zistený ústavným
súdom z vyžiadaného spisu okresného súdu zodpovedá chronológii úkonov tak, ako boli
opísané v sťažnosti sťažovateľa, ako aj vo vyjadrení okresného súdu.
Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie sa začalo 26. mája 1997 podaním
návrhu sťažovateľom a na samostatné konanie bolo vylúčené z pôvodného konania
20. januára 2000, odkedy je vedené pod sp. zn. 18 C 8/2000 a doteraz nie je konanie vo veci
ukončené.
Okresný súd v podstatnej časti konania trvajúceho toho času viac ako 15 rokov
rozhodol prvýkrát rozsudkom zo 4. apríla 2006 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
z 27. apríla 2006, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 5 Co 85/10-180 z 3. mája 2011 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania v trvaní viac ako 15 rokov a vzhľadom
na zjavnú neefektívnosť činnosti okresného súdu, ktorého rozsudok bol zrušený odvolacím
súdom, je na mieste aj bez podrobnejšieho hodnotenia jednotlivých úkonov okresného súdu
konštatovať, že posudzované konanie ako celok charakterizujú prieťahy.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 8/2000 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva, najmä na doterajšiu dĺžku súdneho konania v trvaní viac ako 15 rokov, ústavný súd
považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi ním požadované finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 €, ktoré je okresný súd povinný mu zaplatiť.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby
odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 € spolu
s 20 % daňou z pridanej hodnoty spolu 323,40 €. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 202,50 € plus
20 % daň z pridanej hodnoty v sume 40,50 €, t. j. spolu v sume 243 €. Vzhľadom na to,
že sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov konania neprevyšuje jeho zákonný nárok
v zmysle citovanej vyhlášky, ústavný súd mu priznal nárok na náhradu trov v uplatnenej
sume.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012