Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 455/2012
PDF · 234.37 KB
No categories available
I. ÚS 455/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. H., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 To 133/2011 zo 6. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2012 doručená sťažnosť Ing. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl.
46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 133/2011 zo 6. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie
zo 6. decembra 2011“) a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ svoju sťažnosť
doplnil podaním z 24. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 46 T 53/2006 z 26. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok z 26. apríla 2007“) bol
sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1
písm. a) a ods. 3 Trestného zákona a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného
roka, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvadsať mesiacov a zároveň
bol v ňom poškodený v zmysle § 229 ods. 1 Trestného poriadku odkázaný
na občianskoprávne konanie. Proti rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 podali
odvolanie sťažovateľ aj poškodený.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 133/2001 zo 6. decembra 2010 podľa § 321
ods. 1 písm. f) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu z 26. apríla 2007
vo výroku o náhrade škody a podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie poškodeného
zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa ho v predmetnom konaní krajský súd uznal vinným
za skutok, ktorý nie je trestným činom, pretože jeho konaním nebol naplnený žiadny
z obligatórnych zákonných znakov skutkovej podstaty predmetného prečinu spočívajúci
v konaní, ktorým dôjde čo i len k čiastočnému zmareniu uspokojenia svojho veriteľa.
Sťažovateľ mal podľa rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2004 zmluvou o prevode časti
obchodného podielu zmariť uspokojenie poškodeného ako svojho veriteľa v sume
533 400 Sk.
V konaní, ktorého predmetom bolo zaplatenie pohľadávky v sume 553 400 Sk,
okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 Cb 393/01 zo 7. apríla 2003, ktorý bol
potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Cob 222/03 z 29. januára 2004 a ktorý
sa stal vykonateľný 4. apríla 2004. Zmluva o prevode časti obchodného podielu bola
podpísaná 13. novembra 2003. Z uvedeného je zrejmé, že k prevodu obchodného podielu na
nových spoločníkov došlo v čase, keď o predmetnej pohľadávke spoločnosti nebolo ešte
vôbec právoplatne rozhodnuté.
Sťažovateľ navyše poukázal na skutočnosť, že prevodom obchodného podielu
nedochádza k zníženiu základného imania obchodnej spoločnosti ani k zmenšeniu jej
obchodného majetku, pretože obchodný podiel nie je majetkom obchodnej spoločnosti, ale
je majetkom jej spoločníka. Prevodom obchodného podielu dochádza iba k zmene
v osobách spoločníkov spoločnosti, pričom výška aktív a pasív spoločnosti tým nie je
dotknutá. Zmena v osobách spoločníkov spoločnosti teda nemá z hľadiska schopnosti
spoločnosti plniť svoje záväzky voči veriteľom žiaden vplyv (sťažovateľ v záujme
preukázania tejto skutočnosti súdom zúčastneným na rozhodovaní v predmetnej veci
predložil potvrdenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 9. marca 2007
č. I/251/3392 o tom, že prevodom podielu na spoločnosť s ručením obmedzeným dochádza
len k zmene jej vlastníka, t. j. spoločníka, a nie k zániku obchodnej spoločnosti ako takej).
K uvedeným záverom dospel aj Mestský súd v Prahe vo svojom rozhodnutí sp. zn.
7 To 196/2005 publikovanom pod sp. zn. TpR 1/2006, ktorý sťažovateľ predložil v rámci
svojej obrany v odvolacom konaní pred krajským súdom. Krajský súd sa týmito
argumentmi sťažovateľa nezaoberal a nevzal do úvahy ani tú skutočnosť, že spoločnosť
MP BEST, s. r. o., v ktorej sťažovateľ vykonával funkciu konateľa, v čase prevodu časti
obchodného podielu nemala dostatočný majetok na uspokojenie uvedenej pohľadávky.
V uvedenej súvislosti sťažovateľ poukázal taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. R 36/2007-III, z obsahu ktorého vyplýva, že trestný čin
poškodzovania veriteľa nie je možné spáchať prevodom iného majetku ako majetku
spoločnosti, ktorá je dlžníkom.
Zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 nie je zrejmé,
odstránením akého majetku a v akej konkrétnej sume mal sťažovateľ poškodiť veriteľa
(poškodeného), na druhej strane však v nej špecifikuje úplne presne konkrétnou sumou
(553 400 Sk) škodu spôsobenú poškodenému v dôsledku konania sťažovateľa. Tento záver
súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci „odporuje zásadám formálnej
logiky“.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci konanie sťažovateľa podriadili
pod ustanovenie § 263 ods. 3 Trestného zákona, a preto považovali za preukázané, že bola
spôsobená aspoň väčšia škoda. Pri skúmaní existencie a výšky škody sa súdy zúčastnené
na rozhodovaní v tejto veci nezaoberali výškou majetku obchodnej spoločnosti M., s. r. o., v
čase realizácie prevodu obchodného podielu sťažovateľa. Záver okresného súdu, ktorým
konštatoval, že trestným činom sťažovateľa došlo k spôsobeniu škody v sume 533 400, Sk
pravdepodobne vychádza len zo sumy spornej pohľadávky poškodeného v tom čase
uplatnenej v konaní pred krajským súdom pod sp. zn. 12 Cob 222/03. Uvedený záver súdov
zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci nevyplýva z vykonaných dôkazov, pretože
jediným dôkazom v tomto smere je výpoveď sťažovateľa, podľa ktorej spoločnosť
pred prevodom obchodného podielu sťažovateľa nemala žiaden majetok ani finančné
prostriedky. S ohľadom na uvedené sťažovateľ záver okresného súdu a krajského súdu
týkajúci sa výšky spôsobenej škody považuje za predčasný a dôkazne nepodložený. V tejto
súvislosti sťažovateľ poukázal na závery Najvyššieho súdu Českej republiky vyslovené
v jeho rozsudkoch sp. zn. 5 Tdo 762/2006 zo 17. augusta 2006 a sp. zn. 5 Tdo 490/2006
z 24. mája 2006, podľa ktorých „Soud zjišťující způsobenou škodu trestného činu
poškozování věřitele podle § 256 odst. 1 písm. a), odst. 3 tr. zák. tedy musí kromě výše
pohledávky, jejíž uspokojení bylo jednáním obviněného zmařeno, zjistit také hodnotu
majetku zcizeného obviněným, a teprve poté může činit závěry ohledně výše škody trestným
činem způsobené.“.
V prípade trestného činu poškodzovania veriteľa je výška škody limitovaná výškou
pohľadávky, ktorej uspokojenie bolo trestným činom zmarené, a jednak hodnotou
odstráneného majetku, z ktorého sa mohla pohľadávka uspokojiť, pričom pri určovaní
výšky škody je potrebné aplikovať ustanovenie § 89 ods. 14 Trestného zákona.
Podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tomto konaní vôbec
nezaoberali prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa existencie a hodnoty majetku, ktorú je
potrebné posúdiť pre záver o existencii škody. Presné určenie výšky škody je pritom
obsahom výrokovej vety rozsudku a je relevantné z hľadiska právnej kvalifikácie skutku,
tak ako to vyplýva z vymedzenia skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa
podľa § 256 ods. 3 Trestného zákona. Postup súdov v tejto veci, ktorým zisťovali výšku
škody, bol podľa sťažovateľa v rozpore s § 89 ods. 14 Trestného zákona.
Z rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 nie je možné zistiť, na základne akých
skutkových a právnych záverov dospel tento súd k vysloveniu viny sťažovateľa a uloženiu
mu trestu, preto sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.
Krajský súd sa taktiež otázkou smerujúcou k zisteniu konkrétneho majetku dlžníka –
spoločnosti M., s. r. o., ktorý mal byť sťažovateľom odstránený, nezaoberal a v odôvodnení
svojho rozsudku zo 6. decembra 2011 neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na základe
ktorých dospel k ním prijatým skutkovým a právnym záverom.
Podľa sťažovateľa právny záver súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej
veci, podľa ktorého sťažovateľ tým, že previedol časť obchodného podielu na tretie osoby,
zmaril uspokojenie pohľadávky poškodeného, je právne neudržateľný, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní ani v platnom právnom poriadku, je zjavne neodôvodnený
a arbitrárny, pretože uvedené konanie sťažovateľa nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného
činu. Súdy konajúce v uvedenej veci nevzali „do úvahy existenciu rôznych subjektov
a to obžalovaného ako majiteľa spoločnosti a spoločnosť ako dlžníka, ktorá mala vo vzťahu
k poškodenému svoj záväzok, ktorý nebol uspokojený. Je potrebné v tomto prípade dôsledne
odlišovať osobu dlžníka a osobu, ktorá je majiteľom dlžníka, nakoľko ide o základné
princípy obchodného práva a právnej úpravy obchodných spoločností, ktoré boli postupom
Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave popreté“.
Na základe uvedeného došlo v predmetnom konaní podľa sťažovateľa k jeho
odsúdeniu za konanie, ktoré podľa zákona nie je trestným činom.
V súvislosti s rozsudkom okresného súdu z 26. apríla 2007 sťažovateľ poukázal
na skutočnosť, že okresný súd v ňom „bez toho, aby to nejako zdôvodnil alebo sa tým vôbec
počas konania zaoberal, pri vyhlásení rozsudku zmenil dátum účinnosti zmluvy z 13. 11.
2003 uvedeného v obžalobe na 9. 2. 2004 uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa, pričom
ide o nesprávny a nezákonný postup. Chceme v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že
súd je viazaný obžalobným návrhom a musí rozhodnúť výlučne iba o skutku, ktorý je
uvedený v obžalobe, tzv. jednota skutku. Táto jednota skutku bola týmto konaním Okresného
súdu Bratislava III porušená.“.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 30. januára 2006 (doručené
sťažovateľovi 20. februára 2006). Hlavné pojednávanie na okresnom súde, na ktorom bol
vynesený rozsudok, sa vo veci uskutočnilo 26. apríla 2007. Na tomto hlavnom pojednávaní
sťažovateľ po vyhlásení rozsudku podal odvolanie proti vine aj trestu. V zápisnici
o hlavnom pojednávaní však okresný súd v dôsledku chyby v písaní zaznamenal len
podanie odvolania týkajúceho sa výroku o škode a výroku o treste. O opravu tejto chyby
požiadal sťažovateľ ešte v deň konania hlavného pojednávania, avšak okresný súd o nej
rozhodol až 1. júla 2011, čo je takmer po 4 rokoch od podania žiadosti sťažovateľa.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa § 180 v spojitosti s § 172 ods. 3
Trestného poriadku je uznesenie potrebné vyhotoviť v lehote 30 dní odo dňa jeho
vyhlásenia. Ku dňu podania sťažnosti v predmetnej veci uplynuli už takmer dva mesiace
a predmetné uznesenie krajského súdu sťažovateľovi stále nebolo doručené.
Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním z 11. septembra 2012 následne potom,
ako mu bolo doručené uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2011 (právna zástupkyňa
sťažovateľa toto uznesenie prevzala 14. augusta 2012), v ktorom okrem iného uviedol:
„Odvolacie konanie na Krajskom súde v Bratislave sa viedlo na podklade odvolania
obžalovaného, ktoré smerovalo proti výroku o vine a treste ako aj odvolania poškodeného,
ktoré smerovalo proti výroku o náhrade škody...
Zo zápisnice Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. 12. 2011 ako aj z písomne
vyhotoveného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že hoci o odvolaní sťažovateľa tento
súd konal, rozhodol len o odvolaní poškodeného. Podľa § 321 ods. 1 písm. f), ods. 2
Trestného poriadku zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o náhrade škody
a podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie poškodeného Ing. Ľ. Ž. – V. L., zamietol.
Výrok, ktorý by riešil otázku viny a trestu v týchto podkladoch nie je.
Keďže odvolací súd odvolanie obžalovaného v zmysle ust. § 316 Trestného poriadku
nezamietol, bol povinný podľa ust. § 317 Trestného poriadku preskúmať zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal i odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. V tomto zmysle bol odvolací súd
povinný preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výroku o vine a treste ako aj konanie, ktoré
týmto výrokom predchádzalo.
Pokiaľ by odvolací súd zistil, že odvolanie nie je dôvodné mal ho v zmysle ust. § 319
Trestného poriadku zamietnuť. V prípade zistenia jeho dôvodnosti mal, na základe
konkrétneho zisteného dôvodu, napadnuté výroky zrušiť a postupovať podľa príslušných
ustanovení § 320 – 321 Trestného poriadku.
Vychádzajúc z tejto právnej skutočnosti je potrebné konštatovať, že Krajský súd
v Bratislave ako odvolací súd nerozhodol o odvolaní sťažovateľa, čím porušil ustanovenia
V závere uvádzam, že sa v celom rozsahu pridržiavame nášho podania zo dňa 05. 02.
2012 tak ako je to uvedené v našom písomne vyhotovenom podaní, v znení opraveného
petitu sťažnosti vedenej pod č. Rvp 2057/2012, zo dňa 24. 07. 2012.“
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a podľa čl. 49 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru boli postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 133/2011 a jeho uznesením zo 6. decembra 2011
porušené, uvedené uznesenie zruší a vec vráti späť na ďalšie konanie a prizná mu primerané
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 133/2011. K porušeniu
uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd ani krajský súd v predmetnom
konaní:
- sťažovateľa uznali vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa, hoci
v jeho prípade neboli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty tohto trestného
činu,
- realizácia prevodu obchodného podielu nemala byť posúdená ako konanie
naplňujúce skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa, pretože takýmto
prevodom dochádza iba k zmene v osobách spoločníkov, avšak nie k zmenšeniu majetku
samotnej obchodnej spoločnosti,
- nevzali do úvahy jeho argument, že obchodná spoločnosť v čase prevodu časti
obchodného podielu nemala majetok dostatočný na uspokojenie pohľadávky veriteľa,
- zo skutkovej vety uvedenej v rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 v spojení
s uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 nie je zrejmé, odstránením akého majetku
a v akej výške malo dôjsť k poškodeniu veriteľa sťažovateľom,
- nevzali do úvahy existenciu rôznych subjektov, a to sťažovateľa ako majiteľa
obchodnej spoločnosti a obchodnú spoločnosť ako dlžníka veriteľa,
- postupovali v rozpore s jeho právom na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pričom v súvislosti
s touto námietkou poukázali na postup okresného súdu, ktorý na žiadosť sťažovateľa
o opravu zápisnice okresného súdu z hlavného pojednávania 26. apríla 2007 podanú v ten
istý deň reagoval až vydaním uznesenia z 1. júla 2011, t. j. po takmer po štyroch rokoch,
a taktiež na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2011 mu nebolo
doručené v zákonnej 30-dňovej lehote.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 To 133/2011
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
Zívala sp. zn. III. ÚS 3/02, Ölveczky sp. zn. III. ÚS 18/04, Mamonov sp. zn. III. ÚS 75/05,
Karlin sp. zn. IV. ÚS 76/05).
Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu
ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako
primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlo
k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia
alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí
bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom
a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené
v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej doručení a informuje o tom
sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento
sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási,
že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.
Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3
musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak
a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,
b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu
na uskutočnenie namietaného úkonu.
Podľa § 55 ods. 6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie
je prípustná.
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k označenému zásahu sťažovateľ v rámci
procesnej úpravy trestného konania disponuje v zmysle § 55 ods. 3 až 6 Trestného poriadku
priamo dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy, ktorým sa môže priamo
v rámci konania pred okresným súdom a následne aj pred nadriadeným krajským súdom
domáhať ochrany svojich práv. Sťažovateľ k sťažnosti doručenej ústavnému súdu žiadny
relevantný dôkaz o využití sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 Trestného poriadku
ústavnému súdu nepredložil. Pretože sťažovateľ nepreukázal využitie tohto prostriedku
nápravy v posudzovanej veci, ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany
základných práv a slobôd, a preto rozhodol v tejto časti o jej odmietnutí pre neprípustnosť
(§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006
Z ustanovení Trestného poriadku [§ 34 ods. 1 a 4, § 238 ods. 1, § 306, § 317 ods. 1,
§ 321 písm. a) a nasl.] vyplýva, že proti nesprávnemu postupu okresného súdu
v predmetnom konaní sa mal sťažovateľ možnosť účinne brániť využitím svojich práv
obhajoby v rámci konania pred týmto súdom, a proti jeho uzneseniu z 26. apríla 2007 ako
výsledku uvedeného postupu mal možnosť podať odvolanie krajskému súdu, v právomoci
ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného
prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného súdu v konaní.
Sťažovateľ teda realizáciou svojich obhajobných práv v priebehu trestného konania mal ako
obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný
súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu
zo 6. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojich práv (okrem iných
aj základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 argumentujúc okrem iného aj
nesprávnym právnym posúdením jeho veci krajským súdom (napr. nesprávne posúdenie
naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa
v jeho prípade), ktorého bezprostredným dôsledkom je právoplatné odsúdenie sťažovateľa.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,
podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom
posúdení veci.
V obsahu sťažnosti sťažovateľ neuviedol, že by v záujme ochrany svojich práv
využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú
na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom zároveň z obsahu sťažnosti je zrejmé,
že proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie.
Za daných okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
za predčasne podanú, a preto ju odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj
právny názor (m. m. napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť považovať za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná
v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
v okolnostiach danej veci krajského súdu (k tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012