Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 455/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. H., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 6. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2012 doručená sťažnosť Ing. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl.

46 ods. 1, a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie

zo 6. decembra 2011“) a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ svoju sťažnosť

doplnil podaním z 24. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 26. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok z 26. apríla 2007“) bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1

písm. a) a ods. 3 a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného

roka, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvadsať mesiacov a zároveň

bol v ňom poškodený v zmysle odkázaný

na občianskoprávne konanie. Proti rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 podali

odvolanie sťažovateľ aj poškodený.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. decembra 2010 podľa § 321

ods. 1 písm. f) a ods. 2 zrušil rozsudok okresného súdu z 26. apríla 2007

vo výroku o náhrade škody a podľa odvolanie poškodeného

zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa ho v predmetnom konaní krajský súd uznal vinným

za skutok, ktorý nie je trestným činom, pretože jeho konaním nebol naplnený žiadny

z obligatórnych zákonných znakov skutkovej podstaty predmetného prečinu spočívajúci

v konaní, ktorým dôjde čo i len k čiastočnému zmareniu uspokojenia svojho veriteľa.

Sťažovateľ mal podľa rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2004 zmluvou o prevode časti

obchodného podielu zmariť uspokojenie poškodeného ako svojho veriteľa v sume

533 400 Sk.

V konaní, ktorého predmetom bolo zaplatenie pohľadávky v sume 553 400 Sk,

okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 7. apríla 2003, ktorý bol

potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. januára 2004 a ktorý

sa stal vykonateľný 4. apríla 2004. Zmluva o prevode časti obchodného podielu bola

podpísaná 13. novembra 2003. Z uvedeného je zrejmé, že k prevodu obchodného podielu na

nových spoločníkov došlo v čase, keď o predmetnej pohľadávke spoločnosti nebolo ešte

vôbec právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ navyše poukázal na skutočnosť, že prevodom obchodného podielu

nedochádza k zníženiu základného imania obchodnej spoločnosti ani k zmenšeniu jej

obchodného majetku, pretože obchodný podiel nie je majetkom obchodnej spoločnosti, ale

je majetkom jej spoločníka. Prevodom obchodného podielu dochádza iba k zmene

v osobách spoločníkov spoločnosti, pričom výška aktív a pasív spoločnosti tým nie je

dotknutá. Zmena v osobách spoločníkov spoločnosti teda nemá z hľadiska schopnosti

spoločnosti plniť svoje záväzky voči veriteľom žiaden vplyv (sťažovateľ v záujme

preukázania tejto skutočnosti súdom zúčastneným na rozhodovaní v predmetnej veci

predložil potvrdenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 9. marca 2007

č. I/251/3392 o tom, že prevodom podielu na spoločnosť s ručením obmedzeným dochádza

len k zmene jej vlastníka, t. j. spoločníka, a nie k zániku obchodnej spoločnosti ako takej).

K uvedeným záverom dospel aj Mestský súd v Prahe vo svojom rozhodnutí sp. zn.

publikovanom pod sp. zn. TpR 1/2006, ktorý sťažovateľ predložil v rámci

svojej obrany v odvolacom konaní pred krajským súdom. Krajský súd sa týmito

argumentmi sťažovateľa nezaoberal a nevzal do úvahy ani tú skutočnosť, že spoločnosť

MP BEST, s. r. o., v ktorej sťažovateľ vykonával funkciu konateľa, v čase prevodu časti

obchodného podielu nemala dostatočný majetok na uspokojenie uvedenej pohľadávky.

V uvedenej súvislosti sťažovateľ poukázal taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. R 36/2007-III, z obsahu ktorého vyplýva, že trestný čin

poškodzovania veriteľa nie je možné spáchať prevodom iného majetku ako majetku

spoločnosti, ktorá je dlžníkom.

Zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 nie je zrejmé,

odstránením akého majetku a v akej konkrétnej sume mal sťažovateľ poškodiť veriteľa

(poškodeného), na druhej strane však v nej špecifikuje úplne presne konkrétnou sumou

(553 400 Sk) škodu spôsobenú poškodenému v dôsledku konania sťažovateľa. Tento záver

súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci „odporuje zásadám formálnej

logiky“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci konanie sťažovateľa podriadili

pod ustanovenie , a preto považovali za preukázané, že bola

spôsobená aspoň väčšia škoda. Pri skúmaní existencie a výšky škody sa súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci nezaoberali výškou majetku obchodnej spoločnosti M., s. r. o., v

čase realizácie prevodu obchodného podielu sťažovateľa. Záver okresného súdu, ktorým

konštatoval, že trestným činom sťažovateľa došlo k spôsobeniu škody v sume 533 400, Sk

pravdepodobne vychádza len zo sumy spornej pohľadávky poškodeného v tom čase

uplatnenej v konaní pred krajským súdom pod sp. zn. . Uvedený záver súdov

zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci nevyplýva z vykonaných dôkazov, pretože

jediným dôkazom v tomto smere je výpoveď sťažovateľa, podľa ktorej spoločnosť

pred prevodom obchodného podielu sťažovateľa nemala žiaden majetok ani finančné

prostriedky. S ohľadom na uvedené sťažovateľ záver okresného súdu a krajského súdu

týkajúci sa výšky spôsobenej škody považuje za predčasný a dôkazne nepodložený. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukázal na závery Najvyššieho súdu Českej republiky vyslovené

v jeho rozsudkoch sp. zn. zo 17. augusta 2006 a sp. zn.

z 24. mája 2006, podľa ktorých „Soud zjišťující ůsobenou škodu trestného činu

poškozování věřitele podle § 256 odst. 1 písm. a), odst. 3 tr. zák. tedy musí kromě výše

pohledávky, jejíž uspokojení bylo jednáním obviněného zmařeno, zjistit také hodnotu

majetku zcizeného obviněným, a teprve poté může činit závěry ohledně výše škody trestným

činem ůsobené.“.

V prípade trestného činu poškodzovania veriteľa je výška škody limitovaná výškou

pohľadávky, ktorej uspokojenie bolo trestným činom zmarené, a jednak hodnotou

odstráneného majetku, z ktorého sa mohla pohľadávka uspokojiť, pričom pri určovaní

výšky škody je potrebné aplikovať ustanovenie .

Podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tomto konaní vôbec

nezaoberali prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa existencie a hodnoty majetku, ktorú je

potrebné posúdiť pre záver o existencii škody. Presné určenie výšky škody je pritom

obsahom výrokovej vety rozsudku a je relevantné z hľadiska právnej kvalifikácie skutku,

tak ako to vyplýva z vymedzenia skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa

podľa . Postup súdov v tejto veci, ktorým zisťovali výšku

škody, bol podľa sťažovateľa v rozpore s .

Z rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 nie je možné zistiť, na základne akých

skutkových a právnych záverov dospel tento súd k vysloveniu viny sťažovateľa a uloženiu

mu trestu, preto sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Krajský súd sa taktiež otázkou smerujúcou k zisteniu konkrétneho majetku dlžníka –

spoločnosti M., s. r. o., ktorý mal byť sťažovateľom odstránený, nezaoberal a v odôvodnení

svojho rozsudku zo 6. decembra 2011 neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na základe

ktorých dospel k ním prijatým skutkovým a právnym záverom.

Podľa sťažovateľa právny záver súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej

veci, podľa ktorého sťažovateľ tým, že previedol časť obchodného podielu na tretie osoby,

zmaril uspokojenie pohľadávky poškodeného, je právne neudržateľný, nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní ani v platnom právnom poriadku, je zjavne neodôvodnený

a arbitrárny, pretože uvedené konanie sťažovateľa nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného

činu. Súdy konajúce v uvedenej veci nevzali „do úvahy existenciu rôznych subjektov

a to obžalovaného ako majiteľa spoločnosti a spoločnosť ako dlžníka, ktorá mala vo vzťahu

k poškodenému svoj záväzok, ktorý nebol uspokojený. Je potrebné v tomto prípade dôsledne

odlišovať osobu dlžníka a osobu, ktorá je majiteľom dlžníka, nakoľko ide o základné

princípy obchodného práva a právnej úpravy obchodných spoločností, ktoré boli postupom

Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave popreté“.

Na základe uvedeného došlo v predmetnom konaní podľa sťažovateľa k jeho

odsúdeniu za konanie, ktoré podľa zákona nie je trestným činom.

V súvislosti s rozsudkom okresného súdu z 26. apríla 2007 sťažovateľ poukázal

na skutočnosť, že okresný súd v ňom „bez toho, aby to nejako zdôvodnil alebo sa tým vôbec

počas konania zaoberal, pri vyhlásení rozsudku zmenil dátum účinnosti zmluvy z 13. 11.

2003 uvedeného v obžalobe na 9. 2. 2004 uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa, pričom

ide o nesprávny a nezákonný postup. Chceme v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že

súd je viazaný obžalobným návrhom a musí rozhodnúť výlučne iba o skutku, ktorý je

uvedený v obžalobe, tzv. jednota skutku. Táto jednota skutku bola týmto konaním Okresného

súdu Bratislava III porušená.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 30. januára 2006 (doručené

sťažovateľovi 20. februára 2006). Hlavné pojednávanie na okresnom súde, na ktorom bol

vynesený rozsudok, sa vo veci uskutočnilo 26. apríla 2007. Na tomto hlavnom pojednávaní

sťažovateľ po vyhlásení rozsudku podal odvolanie proti vine aj trestu. V zápisnici

o hlavnom pojednávaní však okresný súd v dôsledku chyby v písaní zaznamenal len

podanie odvolania týkajúceho sa výroku o škode a výroku o treste. O opravu tejto chyby

požiadal sťažovateľ ešte v deň konania hlavného pojednávania, avšak okresný súd o nej

rozhodol až 1. júla 2011, čo je takmer po 4 rokoch od podania žiadosti sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa § 180 v spojitosti s § 172 ods. 3

je uznesenie potrebné vyhotoviť v lehote 30 dní odo dňa jeho

vyhlásenia. Ku dňu podania sťažnosti v predmetnej veci uplynuli už takmer dva mesiace

a predmetné uznesenie krajského súdu sťažovateľovi stále nebolo doručené.

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním z 11. septembra 2012 následne potom,

ako mu bolo doručené uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2011 (právna zástupkyňa

sťažovateľa toto uznesenie prevzala 14. augusta 2012), v ktorom okrem iného uviedol:

„Odvolacie konanie na Krajskom súde v Bratislave sa viedlo na podklade odvolania

obžalovaného, ktoré smerovalo proti výroku o vine a treste ako aj odvolania poškodeného,

ktoré smerovalo proti výroku o náhrade škody...

Zo zápisnice Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. 12. 2011 ako aj z písomne

vyhotoveného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že hoci o odvolaní sťažovateľa tento

súd konal, rozhodol len o odvolaní poškodeného. Podľa § 321 ods. 1 písm. f), ods. 2

zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o náhrade škody

a podľa odvolanie poškodeného Ing. Ľ. Ž. – V. L., zamietol.

Výrok, ktorý by riešil otázku viny a trestu v týchto podkladoch nie je.

Keďže odvolací súd odvolanie obžalovaného v zmysle ust.

nezamietol, bol povinný podľa ust. preskúmať zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal i odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. V tomto zmysle bol odvolací súd

povinný preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výroku o vine a treste ako aj konanie, ktoré

týmto výrokom predchádzalo.

Pokiaľ by odvolací súd zistil, že odvolanie nie je dôvodné mal ho v zmysle ust. § 319

zamietnuť. V prípade zistenia jeho dôvodnosti mal, na základe

konkrétneho zisteného dôvodu, napadnuté výroky zrušiť a postupovať podľa príslušných

ustanovení – 321 .

Vychádzajúc z tejto právnej skutočnosti je potrebné konštatovať, že Krajský súd

v Bratislave ako odvolací súd nerozhodol o odvolaní sťažovateľa, čím porušil ustanovenia

.

V závere uvádzam, že sa v celom rozsahu pridržiavame nášho podania zo dňa 05. 02.

2012 tak ako je to uvedené v našom písomne vyhotovenom podaní, v znení opraveného

petitu sťažnosti vedenej pod č. , zo dňa 24. 07. 2012.“

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a podľa , ako aj práva podľa a dohovoru boli postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. decembra 2011

porušené, uvedené uznesenie zruší a vec vráti späť na ďalšie konanie a prizná mu primerané

finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 2, , a a práv podľa a

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . K porušeniu

uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd ani krajský súd v predmetnom

konaní:

- sťažovateľa uznali vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa, hoci

v jeho prípade neboli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty tohto trestného

činu,

- realizácia prevodu obchodného podielu nemala byť posúdená ako konanie

naplňujúce skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa, pretože takýmto

prevodom dochádza iba k zmene v osobách spoločníkov, avšak nie k zmenšeniu majetku

samotnej obchodnej spoločnosti,

- nevzali do úvahy jeho argument, že obchodná spoločnosť v čase prevodu časti

obchodného podielu nemala majetok dostatočný na uspokojenie pohľadávky veriteľa,

- zo skutkovej vety uvedenej v rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 nie je zrejmé, odstránením akého majetku

a v akej výške malo dôjsť k poškodeniu veriteľa sťažovateľom,

- nevzali do úvahy existenciu rôznych subjektov, a to sťažovateľa ako majiteľa

obchodnej spoločnosti a obchodnú spoločnosť ako dlžníka veriteľa,

- postupovali v rozpore s jeho právom na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pričom v súvislosti

s touto námietkou poukázali na postup okresného súdu, ktorý na žiadosť sťažovateľa

o opravu zápisnice okresného súdu z hlavného pojednávania 26. apríla 2007 podanú v ten

istý deň reagoval až vydaním uznesenia z 1. júla 2011, t. j. po takmer po štyroch rokoch,

a taktiež na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2011 mu nebolo

doručené v zákonnej 30-dňovej lehote.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala sp. zn. , Ölveczky sp. zn. , Mamonov sp. zn. ,

Karlin sp. zn. ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa ak súd urobí úkony trestného konania uvedené

v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej doručení a informuje o tom

sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento

sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási,

že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3

musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu

na uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie

je prípustná.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k označenému zásahu sťažovateľ v rámci

procesnej úpravy trestného konania disponuje v zmysle až 6

priamo dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy, ktorým sa môže priamo

v rámci konania pred okresným súdom a následne aj pred nadriadeným krajským súdom

domáhať ochrany svojich práv. Sťažovateľ k sťažnosti doručenej ústavnému súdu žiadny

relevantný dôkaz o využití sťažnosti pre nečinnosť podľa

ústavnému súdu nepredložil. Pretože sťažovateľ nepreukázal využitie tohto prostriedku

nápravy v posudzovanej veci, ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

podľa k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany

základných práv a slobôd, a preto rozhodol v tejto časti o jej odmietnutí pre neprípustnosť

( v spojení s ).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a , ako aj práv podľa a dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z ustanovení [ a , , , ,

§ 321 písm. a) a nasl.] vyplýva, že proti nesprávnemu postupu okresného súdu

v predmetnom konaní sa mal sťažovateľ možnosť účinne brániť využitím svojich práv

obhajoby v rámci konania pred týmto súdom, a proti jeho uzneseniu z 26. apríla 2007 ako

výsledku uvedeného postupu mal možnosť podať odvolanie krajskému súdu, v právomoci

ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného

prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného súdu v konaní.

Sťažovateľ teda realizáciou svojich obhajobných práv v priebehu trestného konania mal ako

obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný

súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu

zo 6. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojich práv (okrem iných

aj základného práva podľa , ako aj svojho práva podľa

dohovoru) uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 argumentujúc okrem iného aj

nesprávnym právnym posúdením jeho veci krajským súdom (napr. nesprávne posúdenie

naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa

v jeho prípade), ktorého bezprostredným dôsledkom je právoplatné odsúdenie sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ,

podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom

posúdení veci.

V obsahu sťažnosti sťažovateľ neuviedol, že by v záujme ochrany svojich práv

využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú

na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa

, pričom zároveň z obsahu sťažnosti je zrejmé,

že proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie.

Za daných okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

za predčasne podanú, a preto ju odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj

právny názor (m. m. napr. , ), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť považovať za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná

v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

v okolnostiach danej veci krajského súdu (k tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012