Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 90/2012
PDF · 192.65 KB
No categories available
I. ÚS 90/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
v zložení z predsedníčky senátu Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka prerokoval sťažnosť M. R., Č., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2005 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2005 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 74/2005 konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. R. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy konania v sume
306,33 € (slovom tristošesť eur a tridsaťtri centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr.
E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. I. ÚS 90/2012 z 22. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C
74/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť sťažovateľa pri
predbežnom prerokovaní odmietnutá.
Zo sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 16. decembra 2011, vyplýva, že
sťažovateľ sa v napadnutom konaní na okresnom súde domáha odškodnenia za poškodenie
na jeho zdraví, ku ktorému došlo v dôsledku dopravnej nehody zo 14. júla 2002 a ktorej bol
účastníkom. Z toho titulu si sťažovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré navrhol mimoriadne zvýšiť o 50-násobok bodového
ohodnotenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Návrh bol na okresnom súde podaný
11. marca 2005 a do podania sťažnosti ústavnému súdu nie je napadnuté konanie stále
právoplatne skončené. Okresný súd rozhodol vo veci samej prvýkrát rozsudkom
z 9. decembra 2009, proti ktorému sa sťažovateľ a aj odporca v 1. rade (K., a. s.) odvolali.
O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
14 Co 97/2010 z 11. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom
rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne sa na okresnom súde uskutočnilo
niekoľko pojednávaní a na pojednávaní 11. marca 2011 bol vyhlásený v poradí už druhý
rozsudok okresného súdu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal opätovne
sťažovateľ, ako aj odporca v 1. rade odvolanie. Okresný súd predložil 30. júna 2011 spis
krajskému súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach. V čase podania sťažnosti
ústavnému súdu sa spis ešte nachádzal na krajskom súde a o nárokoch sťažovateľa tak stále
nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ uviedol, že napadnuté konanie, predmetom ktorého je
odškodnenie vytrpenej bolesti a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, si vyžaduje
zo strany súdu mimoriadnu starostlivosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Okresný súd
však vo veci sťažovateľa tak nepostupuje, napadnuté konanie už trvá vyše 6 rokov, čo
u sťažovateľa vyvoláva pocit bezmocnosti, neistoty a nedôvery v rozhodovaciu činnosť
súdov vôbec. Z toho dôvodu sa sťažovateľ obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, pretože
podľa jeho názoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe výzvy ústavného súdu predsedníčka okresného súdu opísala priebeh
napadnutého konania a vo vzťahu k existencii prieťahov v napadnutom konaní iba uviedla,
že „... k prieťahom v konaní subjektívnym zavinením zákonnej sudkyne nedošlo“. Spolu
s vyjadrením predsedníčky okresného súdu bol ústavnému súdu doručený aj spis okresného
súdu vedený v napadnutej veci. Z jeho obsahu ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľa,
ako aj odporcu v 1. rade proti rozsudku okresného súdu z 11. marca 2011 rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 275/2011 z 24. mája 2012. Krajský súd potvrdil napadnutý
rozsudok okresného súdu v merite veci čiastočne, a to v časti priznania náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, zamietnutia návrhu vo zvyšku nároku proti odporcovi v 1. rade
a zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2. rade. Rozsudok okresného súdu v časti náhrady
z titulu bolestného, trov konania sťažovateľa a trov štátu bol zrušený a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie. O nároku sťažovateľa v časti bolestného tak bude
okresný súd ešte konať a rozhodovať. Z uvedeného vyplýva, že o významnej časti nároku
sťažovateľa, ktorou je náhrada za bolesť, nie je právoplatne rozhodnuté. V čase
rozhodovania ústavného súdu tak napadnuté konanie pred okresným súdom nie je
právoplatne skončené. Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom
pojednávaní, a v rovnakom zmysle sa vyjadril aj sťažovateľ. Ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania vo veci podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného,
ale aj trestného či iného konania vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania,
ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho
znamenalo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl.
48 ods. 2 ústavy. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať
v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto
súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské
práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky
toho-ktorého konania. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej zložitosť,
závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania (1), ďalej o spôsob správania účastníkov
v priebehu konania (2), o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť
prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre (3)
(porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997,
Pélissier; a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009
sp. zn. I. ÚS 257/08 a tiež I. ÚS 413/08). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd
toho názoru, že napadnuté konanie nebolo v primeranej lehote predovšetkým právoplatne
skončené.
1. Predmetom napadnutého konania je nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorého sa sťažovateľ domáha
z dôvodu poškodenia jeho zdravia. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu
vec tvoriacu rozhodovaciu agendu súdov. Charakter tejto veci preto neodôvodňuje
doterajšiu dĺžku konania, pretože jej zložitosť neprekračuje rámec obdobných nárokov.
Vo všeobecnosti by určitá náročnosť v takomto druhu konania mohla vyplývať z potreby
zabezpečenia či doplnenia znaleckého dokazovania. Takáto okolnosť však v napadnutom
konaní nenastala, účastníci nemali námietky voči záverom znaleckých posudkov, od ktorých
sťažovateľ odvodzoval svoje nároky. Vzhľadom na to, že predmetom sporu je rozhodovanie
o žalobe, sťažovateľ z titulu náhrady škody na zdraví a povahu tohto konania determinuje
ponímanie pojmu zbytočné prieťahy a osobitne starostlivý a efektívny prístup konajúceho
súdu v prísnejšom meradle, ako to je pri iných sporoch, ktoré sa netýkajú existenčných
otázok účastníka konania. Na to však okresný súd dôsledne neprihliadol. K určitej
zdĺhavosti v konaní mohla prispieť potreba doručovania písomností odporcovi v 2. rade
do zahraničia. Táto skutočnosť však zásadnejšie neovplyvnila dĺžku konania, navyše
odporca v 2. rade si v priebehu konania zvolil kvalifikovaného právneho zástupcu
na zastupovanie v napadnutom konaní.
2. Správanie sťažovateľa je ďalším kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri
posudzovaní otázky, či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k prieťahom,
a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení
adresovanom ústavného súdu uviedla, že sťažovateľ nepodal okresnému súdu bezchybný
návrh. Návrh sťažovateľa totiž nebol podpísaný a absentovali v ňom tiež kópie príloh
pre odporcu. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu urýchlene tento nedostatok odstránil
a návrh podpísal. Sťažovateľ však napriek výzve nepredložil okresnému súdu kópie príloh
návrhu pre odporcu, preto ich vyhotovil okresný súd. Tento nedostatok však sám osebe
nepredstavuje takú prekážku v konaní, ktorá by bola spôsobilá významne ovplyvniť priebeh
napadnutého konania. Sťažovateľ reagoval aktívne a v primeraných lehotách na výzvy
okresného súdu, akceptoval nariadené termíny pojednávaní. Ústavný súd preto nezistil
žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by poukazovala na to, že sťažovateľ sám prispel k dĺžke
konania.
3. Ústavný súd napokon posudzoval existenciu osobitných okolností, ktoré mohli
spôsobiť prieťahy v napadnutom konaní, a dospel k záveru, že k nim nedošlo. V rámci
uvedeného kritéria zohľadnil ústavný súd aj otázku, čo bolo pre sťažovateľa v hre.
Sťažovateľ sa domáha mimoriadneho zvýšenia náhrady za utrpenú bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia. Je nepochybné, že sťažovateľ má vzhľadom na závažnosť
poškodenia svojho zdravia, ako ťaživosť svojej osobnej situácie, záujem na definitívnom
ukončení napadnutého konania a nastolení právnej istoty týkajúcej sa oboch uplatnených
nárokov.
Ústavný súd po vyhodnotení všetkých troch kritérií, ako aj celkovej dĺžky konania
dospel k názoru, že postup okresného súdu prekročil dané medze konať bez zbytočných
prieťahov a predovšetkým skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2
ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Ako z vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu, ako aj predloženého spisu okresného súdu vyplýva, vec sťažovateľa nebola ani v čase
rozhodovania ústavného súdu v celom rozsahu právoplatne skončená. V priebehu konania
sa spis trikrát nachádzal na krajskom súde pre účely rozhodovania o odvolaní proti obom
rozsudkom, ktoré okresný súd vo veci vydal, resp. o vstupe vedľajšieho účastníka
do konania. Celkove tak ide o obdobie jedného roku a desiatich mesiacov, ktoré nemožno
pripísať v neprospech okresného súdu. Napadnuté konanie však celkove trvá už vyše 7
rokov a takúto dĺžku konania a rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich zo škody na zdraví
nemožno akceptovať. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné
rozhodnutie v jeho veci, je totiž neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej spravodlivosti
konania. Neprimeraná dĺžka konania sa priamo odráža v dôvere občana v štát, jeho súdne
inštitúcie a v právo ako také, čo je základnou podmienkou na fungovanie legitímneho
demokratického a právneho štátu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
III.
V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľa ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 €,
ktoré odôvodnil tým, že postup okresného súdu v jeho veci u neho vyvoláva „... pocit
bezmocnosti, neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov, by dokonca pocit, že súdy
nekonajú nestranne a nezávisle“. Sťažovateľ v sťažnosti však napádal aj ďalšie dve konania
vedené na okresnom súde o jeho nárokoch, ako aj konania vedené na krajskom súde,
vo vzťahu ku ktorým bola sťažnosť odmietnutá.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení jeho výšky
ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Súčasne sa pritom riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je
dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že
k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen
deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva.
Vzhľadom na povahu napadnutého konania, celkovú dĺžku konania a najmä to, že
napadnuté konanie nebolo do rozhodovania ústavného súdu v celom rozsahu stále
právoplatne skončené, považoval ústavný súd priznanie sumy 2 000 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Napokon rozhodol ústavný súd aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Sťažovateľ
požiadal o priznanie náhrady trov konania vo výške 306,33 €. Takto vyčíslená výška trov
konania je nižšia, aká by mu prislúchala za vykonané úkony (vyhláška Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), a neodporuje vyhláške.
Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov v požadovanej výške 306,33 €, ktorú
je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. E. B. (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku; bod 4 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012