Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 90/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

v zložení z predsedníčky senátu Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana

Ľalíka prerokoval sťažnosť M. R., Č., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. R. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy konania v sume

306,33 € (slovom tristošesť eur a tridsaťtri centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr.

E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 22. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C

74/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť sťažovateľa pri

predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 16. decembra 2011, vyplýva, že

sťažovateľ sa v napadnutom konaní na okresnom súde domáha odškodnenia za poškodenie

na jeho zdraví, ku ktorému došlo v dôsledku dopravnej nehody zo 14. júla 2002 a ktorej bol

účastníkom. Z toho titulu si sťažovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia, ktoré navrhol mimoriadne zvýšiť o 50-násobok bodového

ohodnotenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Návrh bol na okresnom súde podaný

11. marca 2005 a do podania sťažnosti ústavnému súdu nie je napadnuté konanie stále

právoplatne skončené. Okresný súd rozhodol vo veci samej prvýkrát rozsudkom

z 9. decembra 2009, proti ktorému sa sťažovateľ a aj odporca v 1. rade (K., a. s.) odvolali.

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 11. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom

rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne sa na okresnom súde uskutočnilo

niekoľko pojednávaní a na pojednávaní 11. marca 2011 bol vyhlásený v poradí už druhý

rozsudok okresného súdu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal opätovne

sťažovateľ, ako aj odporca v 1. rade odvolanie. Okresný súd predložil 30. júna 2011 spis

krajskému súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach. V čase podania sťažnosti

ústavnému súdu sa spis ešte nachádzal na krajskom súde a o nárokoch sťažovateľa tak stále

nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ uviedol, že napadnuté konanie, predmetom ktorého je

odškodnenie vytrpenej bolesti a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, si vyžaduje

zo strany súdu mimoriadnu starostlivosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Okresný súd

však vo veci sťažovateľa tak nepostupuje, napadnuté konanie už trvá vyše 6 rokov, čo

u sťažovateľa vyvoláva pocit bezmocnosti, neistoty a nedôvery v rozhodovaciu činnosť

súdov vôbec. Z toho dôvodu sa sťažovateľ obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, pretože

podľa jeho názoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Na základe výzvy ústavného súdu predsedníčka okresného súdu opísala priebeh

napadnutého konania a vo vzťahu k existencii prieťahov v napadnutom konaní iba uviedla,

že „... k prieťahom v konaní subjektívnym zavinením zákonnej sudkyne nedošlo“. Spolu

s vyjadrením predsedníčky okresného súdu bol ústavnému súdu doručený aj spis okresného

súdu vedený v napadnutej veci. Z jeho obsahu ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľa,

ako aj odporcu v 1. rade proti rozsudku okresného súdu z 11. marca 2011 rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2012. Krajský súd potvrdil napadnutý

rozsudok okresného súdu v merite veci čiastočne, a to v časti priznania náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia, zamietnutia návrhu vo zvyšku nároku proti odporcovi v 1. rade

a zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2. rade. Rozsudok okresného súdu v časti náhrady

z titulu bolestného, trov konania sťažovateľa a trov štátu bol zrušený a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie. O nároku sťažovateľa v časti bolestného tak bude

okresný súd ešte konať a rozhodovať. Z uvedeného vyplýva, že o významnej časti nároku

sťažovateľa, ktorou je náhrada za bolesť, nie je právoplatne rozhodnuté. V čase

rozhodovania ústavného súdu tak napadnuté konanie pred okresným súdom nie je

právoplatne skončené. Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom

pojednávaní, a v rovnakom zmysle sa vyjadril aj sťažovateľ. Ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania vo veci podľa , pretože dospel k názoru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa .

Podľa ustanovenia každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. ).

Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného,

ale aj trestného či iného konania vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania,

ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho

znamenalo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl.

48 ods. 2 . Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať

v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto

súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky

toho-ktorého konania. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej zložitosť,

závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania (1), ďalej o spôsob správania účastníkov

v priebehu konania (2), o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť

prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre (3)

(porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997,

Pélissier; a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009

sp. zn. a tiež ). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd

toho názoru, že napadnuté konanie nebolo v primeranej lehote predovšetkým právoplatne

skončené.

1. Predmetom napadnutého konania je nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia

náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorého sa sťažovateľ domáha

z dôvodu poškodenia jeho zdravia. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu

vec tvoriacu rozhodovaciu agendu súdov. Charakter tejto veci preto neodôvodňuje

doterajšiu dĺžku konania, pretože jej zložitosť neprekračuje rámec obdobných nárokov.

Vo všeobecnosti by určitá náročnosť v takomto druhu konania mohla vyplývať z potreby

zabezpečenia či doplnenia znaleckého dokazovania. Takáto okolnosť však v napadnutom

konaní nenastala, účastníci nemali námietky voči záverom znaleckých posudkov, od ktorých

sťažovateľ odvodzoval svoje nároky. Vzhľadom na to, že predmetom sporu je rozhodovanie

o žalobe, sťažovateľ z titulu náhrady škody na zdraví a povahu tohto konania determinuje

ponímanie pojmu zbytočné prieťahy a osobitne starostlivý a efektívny prístup konajúceho

súdu v prísnejšom meradle, ako to je pri iných sporoch, ktoré sa netýkajú existenčných

otázok účastníka konania. Na to však okresný súd dôsledne neprihliadol. K určitej

zdĺhavosti v konaní mohla prispieť potreba doručovania písomností odporcovi v 2. rade

do zahraničia. Táto skutočnosť však zásadnejšie neovplyvnila dĺžku konania, navyše

odporca v 2. rade si v priebehu konania zvolil kvalifikovaného právneho zástupcu

na zastupovanie v napadnutom konaní.

2. Správanie sťažovateľa je ďalším kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri

posudzovaní otázky, či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k prieťahom,

a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa . Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení

adresovanom ústavného súdu uviedla, že sťažovateľ nepodal okresnému súdu bezchybný

návrh. Návrh sťažovateľa totiž nebol podpísaný a absentovali v ňom tiež kópie príloh

pre odporcu. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu urýchlene tento nedostatok odstránil

a návrh podpísal. Sťažovateľ však napriek výzve nepredložil okresnému súdu kópie príloh

návrhu pre odporcu, preto ich vyhotovil okresný súd. Tento nedostatok však sám osebe

nepredstavuje takú prekážku v konaní, ktorá by bola spôsobilá významne ovplyvniť priebeh

napadnutého konania. Sťažovateľ reagoval aktívne a v primeraných lehotách na výzvy

okresného súdu, akceptoval nariadené termíny pojednávaní. Ústavný súd preto nezistil

žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by poukazovala na to, že sťažovateľ sám prispel k dĺžke

konania.

3. Ústavný súd napokon posudzoval existenciu osobitných okolností, ktoré mohli

spôsobiť prieťahy v napadnutom konaní, a dospel k záveru, že k nim nedošlo. V rámci

uvedeného kritéria zohľadnil ústavný súd aj otázku, čo bolo pre sťažovateľa v hre.

Sťažovateľ sa domáha mimoriadneho zvýšenia náhrady za utrpenú bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia. Je nepochybné, že sťažovateľ má vzhľadom na závažnosť

poškodenia svojho zdravia, ako ťaživosť svojej osobnej situácie, záujem na definitívnom

ukončení napadnutého konania a nastolení právnej istoty týkajúcej sa oboch uplatnených

nárokov.

Ústavný súd po vyhodnotení všetkých troch kritérií, ako aj celkovej dĺžky konania

dospel k názoru, že postup okresného súdu prekročil dané medze konať bez zbytočných

prieťahov a predovšetkým skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2

, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Ako z vyjadrenia predsedníčky okresného

súdu, ako aj predloženého spisu okresného súdu vyplýva, vec sťažovateľa nebola ani v čase

rozhodovania ústavného súdu v celom rozsahu právoplatne skončená. V priebehu konania

sa spis trikrát nachádzal na krajskom súde pre účely rozhodovania o odvolaní proti obom

rozsudkom, ktoré okresný súd vo veci vydal, resp. o vstupe vedľajšieho účastníka

do konania. Celkove tak ide o obdobie jedného roku a desiatich mesiacov, ktoré nemožno

pripísať v neprospech okresného súdu. Napadnuté konanie však celkove trvá už vyše 7

rokov a takúto dĺžku konania a rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich zo škody na zdraví

nemožno akceptovať. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné

rozhodnutie v jeho veci, je totiž neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej spravodlivosti

konania. Neprimeraná dĺžka konania sa priamo odráža v dôvere občana v štát, jeho súdne

inštitúcie a v právo ako také, čo je základnou podmienkou na fungovanie legitímneho

demokratického a právneho štátu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa .

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

III.

V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľa ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu

podľa a podľa konať

vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 €,

ktoré odôvodnil tým, že postup okresného súdu v jeho veci u neho vyvoláva „... pocit

bezmocnosti, neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov, by dokonca pocit, že súdy

nekonajú nestranne a nezávisle“. Sťažovateľ v sťažnosti však napádal aj ďalšie dve konania

vedené na okresnom súde o jeho nárokoch, ako aj konania vedené na krajskom súde,

vo vzťahu ku ktorým bola sťažnosť odmietnutá.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (). Pri určení jeho výšky

ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské

práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Súčasne sa pritom riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je

dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že

k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen

deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva.

Vzhľadom na povahu napadnutého konania, celkovú dĺžku konania a najmä to, že

napadnuté konanie nebolo do rozhodovania ústavného súdu v celom rozsahu stále

právoplatne skončené, považoval ústavný súd priznanie sumy 2 000 € za primerané

finančné zadosťučinenie podľa (bod 3 výroku nálezu).

Napokon rozhodol ústavný súd aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Sťažovateľ

požiadal o priznanie náhrady trov konania vo výške 306,33 €. Takto vyčíslená výška trov

konania je nižšia, aká by mu prislúchala za vykonané úkony (vyhláška Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), a neodporuje vyhláške.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov v požadovanej výške 306,33 €, ktorú

je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. E. B. (§ 31a

v spojení s ; bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012