Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 416/2012
PDF · 219.98 KB
No categories available
II. ÚS 416/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., B.,
vedené pod sp. zn. Rvp 10644/2012 až sp. zn. Rvp 10663/2012 vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17
Er 389/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
2131/2009 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
2024/2009 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
1853/2009 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
1006/2009 a jeho uznesením z 29. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er
3844/2006 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Er
574/2008 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4163/2007
a jeho uznesením z 29. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Er 1855/2008 a jeho
uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Er 2283/2008 a jeho
uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 66/2009 a jeho uznesením
z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1414/2010 a jeho uznesením z 1. júna
2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 236/2010 a jeho uznesením z 1. júna 2012, v
konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 2361/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 Er 2363/2010 a jeho uznesením z 1. júna 2012, v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 2458/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Er 1413/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Er 1411/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Er 844/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012 a v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 Er 282/2011 a jeho uznesením z 29. mája 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 10644/2012 až
sp. zn. Rvp 10663/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 10644/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2012
doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 389/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
2131/2009 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
2024/2009 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
1853/2009 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er
1006/2009 a jeho uznesením z 29. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er
3844/2006 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Er
574/2008 a jeho uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4163/2007
a jeho uznesením z 29. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Er 1855/2008 a jeho
uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Er 2283/2008 a jeho
uznesením z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 66/2009 a jeho uznesením
z 30. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1414/2010 a jeho uznesením
z 1. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 236/2010 a jeho uznesením
z 1. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 2361/2010 a jeho uznesením
z 31. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 2363/2010 a jeho uznesením z 1. júna
2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 2458/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 1413/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Er 1411/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012, v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 844/2010 a jeho uznesením z 31. mája 2012 a v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 Er 282/2011 a jeho uznesením z 29. mája 2012 (ďalej len „uznesenia“).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,
ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) od 6. júna 2007. V označených exekučných konaniach sťažovateľ vykonával
exekúcie pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej aj „oprávnená“), s ktorou bol v
pracovnom pomere do 5. júna 2007, na vymoženie finančných pohľadávok oprávnenej zo
zmlúv o pôžičkách poskytnutých fyzickým osobám.
Po doručení podaní sťažovateľa okresnému súdu, ktorými sťažovateľ plniac
si povinnosť podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku oznámil exekučnému súdu
skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcií, okresný súd
napadnutými rozhodnutiami ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania
exekúcií, pretože sú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
konania z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom
oprávnenej.
3. Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach napáda uvedené uznesenia okresného súdu,
ktorými okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií, a postup
všeobecného súdu, ktorý viedol k ich vydaniu. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd porušil
jeho práva, a to konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené či. 20 ods. 1 Ústavy SR;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy SR;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich
práv. Tvrdí, že „všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz
i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o.
voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a. s.“.
4. Sťažovateľ v sťažnostiach zastáva názor, že je osobou aktívne legitimovanou
na podanie individuálnej sťažnosti, aj keď nie je účastníkom namietaných exekučných
konaní. V tejto súvislosti uviedol: „V tomto prípade je súdny exekútor subjektom
so základnými právami a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania,
pretože takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní.
Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán
exekučného konania, dodržiavať základné práva a slobody súdneho exekútora a preto súdny
exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu
exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávanie exekúcie.
... pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či
sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, ktoré bolo pre neho ukončené vynesením
poškodzujúceho rozhodnutia, ale rozhodujúceho pre status sťažovateľa ako poškodenej
osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva...“
5. Sťažovateľ ďalej uvádza: „Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako
súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ
ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom
rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení...
Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty
sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol
legitímne očakávať, že uskutočnením činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu
odmeny za výkon exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo
také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež
došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných
právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej
činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu...
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho
právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod
je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania.“
6. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil
porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupom
okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými rozhodnutiami, napadnuté
uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
7. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
8. V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
9. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 10644/2012 až sp. zn. Rvp 10663/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak
ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
15. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo
neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia
o prijatí návrhu.
16. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
20. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
IV.
22. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že napadnutými
uzneseniami okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z výkonu exekúcií z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti vo vzťahu k oprávnenej
(spoločnosti P., s. r. o.), boli porušené jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu.
23. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady
meritórneho prerokovania ústavných sťažností (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
24. Ústavný súd konštatuje, že o návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou
sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.
25. Ústavný súd už vo viacerých veciach sťažovateľa (napr. I. ÚS 491/2011,
II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) uviedol, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej
činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku;
ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5
Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci
postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol
štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie
konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má
význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho
vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie,
ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci
povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú
štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich
základných práv ako v konaní pred súdmi.
26. Súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu,
ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v danej veci, pre jeho pomer k účastníkovi
konania (oprávnenému) v zmysle ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto
prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci
nie je účastníkom exekučného konania a nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to
ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).
27. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že ide o sťažnosti podané zjavne neoprávnenou osobou, a preto ich odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný
súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
28. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti taktiež zistil, že
sťažovateľ sa naň opakovane obracia, tak ako sa to stalo aj v tomto prípade, v skutkovo
a právne takmer identických veciach, v porovnaní so skoršími sťažnosťami sťažovateľa,
o ktorých už ústavný súd rozhodol. Sťažovateľovi tak musí byť právny názor ústavného
súdu na danú problematiku dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka,
aký význam a efektivitu má pre neho uvedený postup, keďže aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci B. proti Č., rozsudok z 26. novembra
2002, sťažnosť č. 36541/97, § 48 až § 51; L. a L. proti A., rozsudok z 20. apríla 2010,
sťažnosti č. 12315/04 a č. 17605/04, § 45 - § 47; K. a ostatní proti H., rozsudok zo 6. mája
2003, sťažnosti č. 39343/98, č. 39651/98, č. 43147/98 a č. 46664/99, § 158) nie je
nevyhnutné, ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán,
vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho
hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
29. S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady efektivity
a procesnej hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ bude aj
naďalej podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky v zákonom
ustanovených procesných podmienkach konania v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sú mu známe z rozhodovacej činnosti ústavného súdu týkajúcej sa obdobných vecí
sťažovateľa, je ústavný súd oprávnený využiť možnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 25
ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti
neodôvodňovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2012