Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 274/2011
PDF · 233.91 KB
No categories available
II. ÚS 274/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. októbra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu
Sergeja Kohuta o sťažnosti M. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. J., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava V sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37
Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra
2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia M.
S. v sume 396,60 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiat centov), z toho 261,80 €
(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiat centov) na účet jej advokátky JUDr. I. Š.,
B., a sumu 134,80 € (slovom stotridsaťštyri eur a osemdesiat centov) na účet jej advokáta
JUDr. R. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2011 doručená sťažnosť M. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010.
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka si z dôvodu finančnej
tiesne zobrala od spoločnosti P., s. r. o. …(ďalej len „P.“) drobný úver vo výške 8.000,-
Sk...
Zmluva o úvere bola dohodnutá podľa Obchodného práva a spoločnosť P. neuviedla
v zmluve všetky zákonom požadované náležitosti. Zmluva neobsahovala najmä ročnú
percentuálnu mieru nákladov, čo malo za následok, že úver má byť považovaný za
bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských
úveroch). Napriek tomu exekučný súd OS Bratislava V na porušenie zákona neprihliadol,
poveril súdneho exekútora JUDr. R. K. vykonávaním exekúcie (spis. zn. 37 Er/6813/2008)
v celom rozsahu judikovanom exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) a došlo tak
k nezákonnému postihnutiu majetku sťažovateľky.
Na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len
„SRS“) SRS z 13. 5. 2008 č. SR 03933/08 začal vykonávať exekúciu súdny exekútor
JUDr. R. K., ktorý bol bývalým zamestnancom spoločnosti P. a v minulosti poberal od nej
príjmy zo závislej činnosti.
V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že súdny exekútor z úradnej povinnosti
neoznámil súdu dôvody na zastavenie exekúcie, aj keď podľa informácií od vedľajšieho
účastníka, mal JUDr. K. z iných ním vedených exekúcií preukázané, že súdy exekúcie
zastavujú pre neprijateľnú rozhodcovskú doložku oprávneného, resp. z dôvodu, že sa
exekučným titulom vymáha plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
O tom, že súdny exekútor, ktorý vedie proti nej exekúciu, je bývalým zamestnancom
spoločnosti P., sa sťažovateľka dozvedela až v priebehu exekúcie. V deň, keď sa túto
skutočnosť dozvedela, podala voči exekútorovi námietku zaujatosti a žiadala exekučný súd,
aby ho vylúčil z vykonávania exekúcie, pretože vznikajú prinajmenšom pochybnosti o jeho
nestrannosti s ohľadom na pomer k oprávnenému.»
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla: „Máme vedomosť, že vylúčenia tohto
exekútora z vykonávania exekúcií pre bývalého zamestnávateľa spoločnosť P. sa na
Slovensku domáhajú viacerí spotrebitelia. Uznesením Okresného súdu Prešov z 1. 3. 2010
č. 28 Er 349/2009 (príloha č. 3) bol už dokonca vylúčený. … Súd v uznesení stroho (jednou
vetou) skonštatoval, že bývalý zamestnanecký pomer s oprávneným nie je dôvodom na
vylúčenie exekútora. Takéto zdôvodnenie je na úkor preskúmateľnosti rozhodnutia a na
úkor procesného práva na presvedčivé zdôvodnenie podľa § 157 ods. 2 in fine OSP.… Súd
však mal vyriešiť otázku, či sú pochybnosti o pomere exekútora k účastníkovi konania, ako
k svojmu bývalému zamestnávateľovi. Jednovetné konštatovanie, že súd bez ďalšieho
nepovažuje túto okolnosť za dôležitú na vylúčenie exekútora, je nepresvedčivé, najmä ak
súdu musia byť známe niektoré dôležité skutočnosti priamo z výkonu jeho činnosti…“
Sťažovateľka považuje „rozhodnutie o nevylúčení za arbitrárne, popiera základné
ústavné právo na súdnu ochranu, spravodlivý a nestranný súd a spravodlivý súdny proces.
Exekučný súd sa vôbec nevysporiadal s dôvodmi svojho rozhodnutia, a preto ani jeho
odôvodnenie nie je spôsobilé osvedčiť správnosť jeho právneho posúdenia
a postupu. … Právo na súdnu ochranu sťažovateľa bolo porušené aj z dôvodu, že
v obdobnej veci iný súd rozhodol odlišne (OS Prešov č. k. 28 Er 349/2009-19).“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I. Právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR
bolo postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní č. k. 37 Er/6813/2008-51 porušené.
II. Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava
V v konaní č. k. 37 Er/6813/2008-51 porušené.
III. Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku Hlava VI.
Čl. II 107 Charty základných práv Európskej únie bolo postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní č. k. 37 Er/6813/2008-51 porušené.
IV. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. 12. 2010
č. 37Er/6813/2008-51.
V. Okresný súd Bratislava V je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“
3. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 274/2011-16 zo 14. júna 2011 prijal sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru uznesením okresného súdu
sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť
odmietol pre nedostatok právomoci.
4. Na základe opakovanej výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.
Spr. 2052/2011 z 3. mája 2012 vyjadril predseda okresného súdu. Z obsahu tohto vyjadrenia
vyplýva:
„Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd pri rozhodovaní
o nevylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v uznesení č. k. 37Er 6831/2008
zo dňa 20. 12. 10 sa nevysporiadal s podstatným právnym argumentom sťažovateľky,
týkajúci sa povinnosti súdneho exekútora oznámiť súdu dôvody na zastavenie exekúcie
s argumentom existencie pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, s ohľadom na jeho
pomer k oprávnenému, a tiež nezohľadnenie rozhodnutia iných exekúcií súdov v obdobných
právnych veciach oprávneného. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu považuje
sťažovateľka za arbitrárne, popierajúce jej základné právo na súdnu ochranu, spravodlivý
a nestranný súd a spravodlivý súdny proces.
Vzhľadom na rozhodnutie zákonného sudcu o nevylúčení súdneho exekútora
nezaujímam k tomuto rozhodnutiu stanovisko, keďže mi neprináleží hodnotiť správnosť
alebo nesprávnosť tohto rozhodnutia ako orgánu štátnej správy.“
5. Právna zástupkyňa sťažovateľky JUDr. I. Š., B., oznámila ústavnému súdu listom
z 20. júla 2012, že došlo k vypovedaniu plnej moci na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom, a následne JUDr. R. J., B., listom z 23. júla 2012 oznámil prevzatie právneho
zastúpenia sťažovateľky na základe udelenej plnej moci.
6. Predseda okresného súdu v podaní z 3. mája 2012 a právny zástupca sťažovateľky
v podaní z 23. júla 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len "zákon o ústavnom súde") upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
11. Podľa § 3 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu.
Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku je exekútor povinný predložiť vec súdu
bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie
exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Podstatou sťažnosti v rozsahu prijatom na ďalšie konanie je tvrdenie
sťažovateľky, že okresný súd sa pri rozhodovaní o nevylúčení súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie v napadnutom uznesení sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra
2010 nevysporiadal ústavne súladným spôsobom s podstatným právnym argumentom
sťažovateľky týkajúcim sa povinnosti súdneho exekútora oznámiť súdu dôvody
na zastavenie exekúcie, s argumentom existencie pochybností o nezaujatosti súdneho
exekútora s ohľadom na jeho pomer k oprávnenému, a tiež, že nezohľadnil rozhodnutia
iných exekučných súdov v obdobných právnych veciach oprávneného. Napadnuté
rozhodnutie okresného súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, popierajúce jej základné
právo na súdnu ochranu, spravodlivý a nestranný súd a spravodlivý súdny proces.
15. Ústavný súd uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
16. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, III. ÚS 322/2010) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Okresný súd v uznesení sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 uviedol: „Súd
po preskúmaní námietky zaujatosti povinnej uplatnenej voči poverenému súdnemu
exekútorovi dospel k záveru, že táto je neopodstatnená. V zmysle § 30 ods. 1 E. p. exekútor
je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je
predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Okolnosti, pre ktoré je exekútor vylúčený z vykonávania
exekúcie možno teda rozdeliť na vecné, spočívajúce vo vzťahu exekútora k veci, ktorá je
predmetom ekxekúcie a osobne, ktoré spočívajú v pomere exekútora k účastníkom
exekučného konania alebo ich zástupcom (zákonným aj na základe plnomocenstva). Pomer
exekútora k účastníkom alebo ich zástupcom treba vnímať predovšetkým ako vzťah, ktorý
môže kladne alebo záporne ovplyvniť prejednávanie a rozhodovanie veci, t. j. najmä
priateľský alebo naopak nepriateľský pomer súdneho exekútora k účastníkom alebo ich
zástupcom, ktorý má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania.
Povinná v námietke zaujatosti namietala pomer povereného súdneho exekútora
k oprávnenému a ako okolnosť odôvodňujúcu vznik pochybnosti o nezaujatosti súdneho
exekútora uviedla, že súdny exekútor je bývalým zamestnancom oprávneného. Súd má za to,
že táto skutočnosť nezakladá pomer súdneho exekútora k oprávnenému a nie je ani
skutočnosťou, ktorá by mala za následok pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora.
Ako ďalšiu skutočnosť odôvodňujúcu vznik pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora
povinná uviedla, že na internetovej stránke oprávneného bolo zverejnené vyjadrenie
povereného súdneho exekútora, táto okolnosť rovnako podľa názoru súdu nie je okolnosťou
vzbudzujúcou pochybnosť o nezaujatosti súdneho exekútora, nakoľko ako vyplýva z podania
povinnej exekútor sa na tejto stránke vyjadril k vykonávaným exekúciám a označil ich
za poslednú bodku spravodlivosti. Takéto vyjadrenie nie je možné považovať za vyjadrenie,
z ktorého by sa dal vyvodiť pomer súdneho exekútora k oprávnenému. Napokon povinná
v námietke zaujatosti namietala tú skutočnosť, že poverený súdny exekútor nepodal v jej
prípade podnet na zastavenie exekúcie. Povinná tým v zásade namietala postup súdneho
exekútora v priebehu vykonávania exekúcie, pričom v zmysle ust. § 30 ods. 2 E. p. okolnosti
spočívajúce v postupe exekútora v exekučnom konaní nemožno považovať za dôvod, pre
ktorý by súdny exekútor mal byť z vykonávania exekúcie vylúčený.
Na základe vyššie uvedeného, nakoľko súd nezistil, že by tvrdenia povinnej bolo
možné považovať za okolnosti, ktoré by spôsobovali vznik pochybnosti o nezaujatosti
súdneho exekútora, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
17. Ústavný súd už konštatoval (III. ÚS 322/2010), že nezlučiteľnosť činnosti
(funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného
poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom
výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3
Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je
nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho
nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie
nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného
činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania
(v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie
podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,
v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto
exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
Výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho,
že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre účely zabezpečenia
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov. Exekučné súdne konanie
sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie
a rozvíjanie.
18. Ústavný súd tiež považuje za potrebné podotknúť, že v zmysle § 57 ods. 4
Exekučného poriadku je exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako
nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné
zastavenie exekúcie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú
judikatúru (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 329/2010, II. ÚS 421/2011), z ktorej vyplýva,
že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo
zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania.
19. Okresný súd v rozpore s už uvedeným napadnutým uznesením rozhodol tak, že
exekútora, ktorý bol zamestnancom účastníka exekučného konania v postavení
oprávneného, nevylúčil z vykonávania exekúcie napriek tomu, že táto skutočnosť oprávnene
vyvolala pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania.
Po preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 37 Er/6813/2008 z 20. decembra
2010 preto ústavný súd konštatuje, že výklad dotknutých ustanovení Exekučného poriadku,
ktorý v predmetnej veci uskutočnil okresný súd a ktorým v rozpore s ustanovením § 30
ods. 1 v spojení s § 4 Exekučného poriadku rozhodol o nevylúčení súdneho exekútora
z výkonu exekúcie napriek existujúcim pochybnostiam o jeho nezaujatosti vyplývajúcim
z pracovného pomeru exekútora u oprávneného z exekúcie, nie je ústavne konformný
a prieči sa princípom spravodlivého procesu.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením okresného súdu sp. zn.
37 Er/6813/2008 z 20. decembra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
20. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, zruší takéto rozhodnutie (čl. 127
ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie
[čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade
na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen označené uznesenie
okresného súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je okresný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný
právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, ktoré je v zmysle § 56
ods. 7 zákona o ústavnom súde vykonateľné jeho doručením.
21. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním pred ústavným súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej
sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 261,80 € pre jej advokátku JUDr. I. Š., B., za
dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
pričom odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 € a
režijný paušál 7,41 €.
Ústavný súd ďalej pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej
sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 134,80 € pre jej advokáta JUDr. R. J., B., za
jeden úkon právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18
ods. 3 vyhlášky, pričom odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje
sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €.
Ústavný súd priznal teda sťažovateľke trovy konania v celkovej sume 396,60 €
(bod 3 výroku nálezu).
22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2012