Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 490/2012
PDF · 176.19 KB
No categories available
I. ÚS 490/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 124/2012 z 21.
júna 2012 a sp. zn. 4 Er 413/2011 z 19. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12449/2012 a
sp. zn. Rvp 12450/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
10. septembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 4 Er 124/2012 z 21. júna 2012 a sp. zn. 4 Er 413/2011 z 19. júna
2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Okresný súd svojimi napadnutými rozhodnutiami rozhodol aj o vylúčení
konajúceho súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania
exekúcií vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 124/2012 a sp. zn. 4 Er 413/2011, a to
z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), čo podľa
názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
3. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k čomu bližšie uviedla:
„... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu,
nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že
všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie:
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“
Na podporu svojej argumentácie predložila ústavnému súdu na zváženie aj stanovisko
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne, z ktorého citovala, že „...
o námietke zaujatosti sa rozhoduje len na návrh a nie na základe oznámenia súdneho
exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci vylúčil. Namietať zaujatosť exekútora
môže len účastník alebo exekútor sa môže namietať sám, že je zaujatý.“.
4. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
5. Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka
odôvodnila tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala
byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že
všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným
exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom
konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné
zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu,
zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
10. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
11. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
12. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 12449/2012 a sp. zn. Rvp 12450/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
13. Ústavný súd po preskúmaní sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období. Vzhľadom na totožnosť tak
v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových
okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v jednotlivých
prípadoch, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe
dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch už ňou podaných sťažností
v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (vylúčenie súdneho
exekútora JUDr. K., pozn.) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako je to aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012, I. ÚS 220/2012
zo 16. mája 2012, III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím
rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd
v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,
a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.
14. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažností už iba dodáva, že napriek tomu,
že sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala
ani zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem
samotnej sťažnosti nepredložila žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej
strane sťažnosti (pozri stranu 1 „dokumenty podľa textu“). V neposlednom rade ústavný súd
nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody
podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už
právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva
podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to spoločnosťou P., s. r. o., ako aj súdnym
exekútorom JUDr. K. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je
potrebná ich konkretizácia.
15. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012