Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 449/2012
PDF · 162.52 KB
No categories available
II. ÚS 449/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. L. D.,
M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 215/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Č. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012
doručená sťažnosť P. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 215/2010 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:
«(...) Na sťažovateľa dňa 04. 01. 2007 podala žalobný návrh spoločnosť E.,
spol. s r. o., na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a na vydanie predbežného opatrenia. (...)
Okresný súd v Čadci v konaní vedenom pod číslom 7C/1/2007 rozhodol o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia uznesením zo dňa 24. 01. 2007, ktorým tento návrh
zamietol. (...)
Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 12. 02. 2008. (...)
Dňa 31. 12. 2008 Okresný súd Čadca prijal podanie od navrhovateľa označené
číslom konania 7C/1/2007 ako doplnenie žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy, kde
navrhovateľ žiadal aby súd rozhodol o vstupe do konania na strane žalovaného aj
MVDr. S. G. (...)
Dňa 08. 04. 2009 sťažovateľ žiadal Okresný súd v Čadci o pokračovanie v konaní.
(...)
V máji 2009 sa uskutočnilo pojednávanie v konaní, ktoré bolo odročené na neurčito.
Následne boli odporcovia vyzvaní na podanie stanoviska, ktoré bolo súdu odoslané
11. 06. 2009. Od tohto momentu sa opäť konanie „zaseklo“ a dňa 03. 12. 2009 bola na súd
zaslaná opätovná žiadosť o pokračovanie v konaní. (...)
Dňa 05. 03. 2010 bola súdu zaslaná ďalšia žiadosť o pokračovanie v konaní, v ktorej
sťažovateľ namieta prieťahy v konaní. 08. 04. 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom
sa nezúčastnil navrhovateľ, rovnako tak ani právny zástupca navrhovateľa. Na tomto
pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobu zamietol a zaviazal navrhovateľa
uhradiť odporcom trovy konania. Dňa 15. 05. 2010 bola na Okresný súd Čadca zaslaná
sťažnosť na postup zákonnej sudkyne z dôvodu, že ani v lehote na to určenej, teda 30 dní
od vyhlásenia rozsudku nebol doručený. (...)
Rozsudok bol doručený sťažovateľovi až dňa 27. 05. 2010. Dňa 31. 05. 2010 právny
zástupca odporcu obdržal aj vyjadrenie predsedu OS Čadca ku sťažnosti, kde sa vyjadruje
k sťažnosti ako k neodôvodnenej. (...)
Navrhovateľ sa voči rozsudku odvolal v lehote a žiadal zrušenie rozsudku súdu
prvého stupňa. Dňa 26. 07. 2010 bolo elektronickou poštou zaslané vyjadrenie odporcu
k odvolaniu navrhovateľa. (...)
Vec bola postúpená odvolaciemu súdu, teda Krajskému súdu v Žiline, ktorý ju
eviduje pod spisovou značkou 7 Co 215/2010.
Dňa 13. 10. 2010 odporca opäť žiada o pokračovanie v konaní vzhľadom na to, že
rozhodnutie v spore má byť cestou k ukončeniu aj ďalších súvisiacich sporov, žiada
o urýchlené rozhodnutie vo veci. (...)
Odporca bol súdom vyzvaný, aby doložil predchádzajúci priebeh konania. Tak aj
urobil a to podaním zo dňa 12. 05. 2011 spolu s vyčíslením trov odvolacieho konania, ktoré
bolo KS Žilina doručené prostredníctvom elektronickej pošty. (...)
Keďže vyriešenie protiprávnych krokov navrhovateľa, a odstránenie prekážok, ktoré
bránia užívaniu svojho majetku odporcom, je možné iba rozhodnutím v spore o platnosť
kúpnej zmluvy. Navrhovateľ sústavnými obštrukciami bráni odporcovi v jeho vlastníckych
právach. Ako ustanovuje § 3 OSP „Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti
a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany
práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.“
Momentálny stav konania je rovnako v rozpore s ustanovením § 6 OSP, ktorý
ustanovuje:
V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná.
Sťažovateľ sa domnieva, že Ústava SR vo svojom článku 48 ods. 2 priznáva aj právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (...)
K prieťahom v konaní v žiadnom prípade neprispelo správanie sa sťažovateľa ako
účastníka konania, ktorý sa naopak sústavne domáhal pokračovania v konaní, bol aktívny,
zúčastňoval sa na pojednávaní a predkladal dôkazy.
Sťažovateľ sa preto domnieva, že takýmto postupom súdu bolo porušené jeho ústavné
právo podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, teda právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a to tým, že po dobu takmer jedného roka od doloženia
predchádzajúceho konania a vyčíslenia trov odvolacieho konania Krajskému súdu v Žiline
sa vo veci nič nedeje. Toto ostro kontrastuje s ustanoveniami o prerokovaní veci bez
zbytočných prieťahov.
Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhujem, aby Ústavný súd vyhovel sťažnosti
a v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 2 Ústavy prikázal Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci
konal a odstránil prieťahy v súdnom konaní.
Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby vzhľadom k dĺžke prieťahov v konaní, ktoré vznikli
nečinnosťou súdu, aby súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ považuje za primerané zadosťučinenie sumu 3.000 €. Súčasne navrhuje zaviazať
odporcu k náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslim po prijatí sťažnosti súdom.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 215/2010.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17
ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej aj
po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok
ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako
aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ – ktorý je
kvalifikovane právne zastúpený – sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju
nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno
vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd
opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04)
dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu (najmä na obdobie, ktoré do podania
ústavnej sťažnosti uplynulo na krajskom súde) niet dôvodu predpokladať, že by využitie
sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva
sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu
neprípustnosti.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že žiadosť sťažovateľa adresovanú
krajskému súdu a nie predsedovi krajského súdu „o pokračovanie v konaní“ v okolnostiach
danej veci nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy. Pokiaľ by však v budúcnosti
v postupe všeobecného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľovi nič nebráni
v tom, aby po vyčerpaní uvedených účinných prostriedkov nápravy opätovne podal
sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2012