Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 519/2012
PDF · 118.38 KB
No categories available
III. ÚS 519/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 9923/2012 a sp. zn. Rvp 9924/2012, zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene
ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 5 Er 1485/2008 z 20. januára 2012, sp. zn. 2 Er 1124/2008
z 23. apríla 2012 a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
23 CoE 94/2012 zo 4. mája 2012 a sp. zn. 16 CoE 56/2012 z 24. mája 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9923/2012
a sp. zn. Rvp 9924/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. III. ÚS 519/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod
sp. zn. Rvp 9923/2012 a sp. zn. Rvp 9924/2012, doplnené na základe výzvy ústavného súdu
podaniami doručenými 9. októbra 2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
sp. zn. 5 Er 1485/2008 z 20. januára 2012, sp. zn. 2 Er 1124/2008 z 23. apríla 2012
a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
23 CoE 94/2012 zo 4. mája 2012 a sp. zn. 16 CoE 56/2012 z 24. mája 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutia okresného
súdu“).
Z dvoch sťažností sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že
dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., alebo tieto
pohľadávky sťažovateľky boli zabezpečené na základe dohody s dlžníkom notárskymi
zápisnicami. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu alebo notárske zápisnice boli exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným
súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu.
V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutými uzneseniami vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúcie zastavil. Krajský súd svojimi napadnutými
rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne
správne.
Sťažovateľka v predostretej obšírnej argumentácii atakovala právne závery
v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytla
ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na
jej právnu vec.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9923/2012 a sp. zn. Rvp 9924/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka aj
napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku,
podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými,
ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom
ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných
sťažnostiach sťažovateľky. Preto vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má uvedený
postup pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad
možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok
nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne
zhodných prípadoch ako neefektívny.
Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už
ústavný súd riešil, ústavný súd odkazujúc v podrobnostiach na nálezy
sp. zn. I. ÚS 382/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 242/2011,
III. ÚS 488/2012 a IV. ÚS 446/2011 opätovne dospel k záveru, že je potrebné ich
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto z dôvodu nedostatku
právomoci a zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky odmietol (bod 2 výroku).
Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej
hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu
podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho
rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť možnosť
vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností
neodôvodniť.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ak celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012