Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 513/2012
PDF · 111.25 KB
No categories available
III. ÚS 513/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Senica a jeho rozhodnutím sp. zn. 11 Er/582/2008 z 19. októbra
2011 a postupom Krajského súdu v Trnave a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 CoE/51/2012
z 28. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Senica
(ďalej len „okresný súd“) a jeho rozhodnutím sp. zn. 11 Er/582/2008 z 19. októbra 2011
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 CoE/51/2012 z 28. júna 2012 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere
poskytla dlžníkovi úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných
v úverovej zmluve. Keďže dlžník nesplnil svoje záväzky riadne a včas, tak ako sa zaviazal,
sťažovateľka v súlade s dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom prostredníctvom
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B., ako
exekučného titulu podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Na základe
poverenia udeleného okresným súdom začal súdny exekútor nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým uznesením
exekúciu zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím
vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka v predostretej obšírnej argumentácii atakovala právne závery
v rozhodovacej činnosti okresného súdu aj krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytla
ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na
jej právnu vec.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec im
vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie a úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka aj napriek
skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, opätovne
podala sťažnosť vo veci, ktorá je skutkovo a právne takmer identická s tými, ktoré už
ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom
ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných
sťažnostiach sťažovateľky. Vyvstáva preto otázka, aký význam a efektivitu má uvedený
postup pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad
možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok
nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne
zhodných prípadoch ako neefektívny.
Keďže vzhľadom na skutkové a právne okolnosti ide o sťažnosť v podstate identickú
s tými, ktoré už ústavný súd riešil, ústavný súd odkazujúc v podrobnostiach na nálezy
sp. zn. I. ÚS 382/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 242/2011,
III. ÚS 488/2012 a sp. zn. IV. ÚS 446/2011 opätovne dospel k záveru, že predloženú
sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie a zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku tohto
uznesenia).
Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej
hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu
podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho
rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných sťažností, môže ústavný súd využiť
možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie
sťažností neodôvodniť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012