Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 547/2012
PDF · 201.66 KB
No categories available
III. ÚS 547/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. B. S., Advokátska
kancelária, S., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 24 C 14/2010 z 20. decembra 2011 v spojení
s opravnými uzneseniami z 11. januára 2012 a 18. januára 2012 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 93/2012 z 31. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. septembra 2012 doručená sťažnosť P. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 14/2010 z 20. decembra 2011 v spojení
s opravnými uzneseniami z 11. januára 2012 a 18. januára 2012 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 93/2012 z 31. mája 2012 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol účastníkom
konania v právnej veci o zaplatenie sumy 6 638,78 € spolu s príslušenstvom vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 24 C 14/2010. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol
rozsudkom z 20. decembra 2011 tak, že žalobe žalobcu vyhovel. Vzhľadom na chyby
uvedené v rozsudku okresný súd vydal dve opravné uznesenia z 11. januára 2012
a 18. januára 2012. Na základe podaného odvolania sťažovateľa rozhodoval krajský súd,
ktorý svojím napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) ako vecne správny.
Sťažovateľ v sťažnosti okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka, že
nepostupovali v súlade s princípmi právneho štátu, najmä s princípom právnej istoty,
a porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy odôvodňuje tým, že „interpretácia práva v ich podaní
nevyústila v zabezpečenie vnútornej zrozumiteľnosti a odôvodniteľnosti rozhodnutí, čo sa
v maximálnej miere a opakovane prejavilo najmä v rozhodnutiach
Porušovateľa 1. a následne aj v rozhodnutí Porušovateľa 2., ktorý sa stotožnil so závermi
napadnutého prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby sa odvolací súd, od ktorého by sa
v právnom štáte okrem samostatnej individuálnej rozhodovacej činnosti malo očakávať aj
zabezpečovanie jednotného výkladu práva na globálnej úrovni, bližšie zaoberal
a jednoznačne vysporiadal s logickými nedostatkami, na ktorých bolo postavené
rozhodnutie Porušovateľa 1. V tomto prípade Sťažovateľovi z obsahu napadnutých
rozhodnutí Porušovateľov do dnešného dňa nie je zrejmé, z akého dôvodu obaja
Porušovatelia odignorovali existenciu dohody o pristúpení k záväzku podľa § 534
Občianskeho zákonníka medzi Sťažovateľom a spoločnosťou G., s.r.o. a následne
jednoznačné vyjadrenie svedka Ing. R. S. na pojednávaní dňa 15.12.2011, ktorý potvrdil, že
sporná úhrada zo strany spoločnosti G., s.r.o. v prospech odporcu v sume 200.000,-Sk bola
úhradou pôžičky, ktorú si zobral Sťažovateľ od navrhovateľa.“.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namieta nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť
odôvodnenia písomného vyhovovania rozsudkov okresného súdu, ako aj krajského súdu,
a tento nedostatok podľa názoru sťažovateľa spôsobuje porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v tomto smere v sťažnosti poukazoval na skutkové tvrdenia
kľúčového svedka, s ktorými sa okresný súd, ako aj krajský súd dostatočne nevysporiadal,
resp. sa vysporiadal podľa názoru sťažovateľa arbitrárne.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod
sp. zn. 24C/14/2010, Rozsudkom č. k. 24C/14/2010-184 zo dňa 20.12.2011 v spojení
s opravnými uneseniami zo dna 11.1.2012 č. k, 24C/14/2010-205 a zo dňa 18.1.2012
č. k. 24C/14/2010-205 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1Ústavy (právo na súdnu
ochranu).
2. Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina, pod
sp. zn. 24C/14/2010, Rozsudkom č. k. 24C/14/2010-184 zo dňa 20.12.2011 v spojení
s opravnými uneseniami zo dňa 11.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205 a zo dňa 18.1.2012
č. k. 24C/14/2010-205 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
3. Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. 9Co/93/2012 zo dňa 31.5.2012 porušil
právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).
4. Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. 9Co/93/2012 zo dňa 31.5.2012 porušil čl.
1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
5. Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.5.2012
č. k. 9Co/93/2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 20.12.2011
č. k. 24C/14/2010-184 v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 11.1.2012
č. k. 24C/14/2010-205 a zo dňa 18.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205 zrušuje.
6. Ústavný súd Rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 20.12.2011
č. k. 24C/14/2010-184 v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 11.1.2012
č. k. 24C/14/2010-205 a zo dňa 18.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205 zrušuje a vracia vec
Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
7. Okresný súd Žilina ... a Krajský súd v Žiline ... sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť trovy konania Sťažovateľa vo výške 456,80 €.“
Sťažovateľ zároveň v závere svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 14/2010 z 20. decembra 2011
a napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s odôvodnením označeného
rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ odôvodnenia
uvedených rozsudkov všeobecných súdov považuje za arbitrárne, nedostatočné
a nepreskúmateľné a zároveň v ňom vidí porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy označeným rozsudkom okresného súdu poukazuje na princíp subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba
vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto
konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup
okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti označenému
rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ako aj odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu,
na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry tvorí jeden celok
(II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené,
krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu,
a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Z odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu, ako aj z odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že dôvodom vyhovenia návrhu žalobcu bola
nesporná skutočnosť, a to že sťažovateľ si skutočne požičal žalobou uplatnenú sumu
od žalobcu, pričom v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože nevedel dôveryhodne
preukázať splnenie svojho dlhu žalobcovi. Všeobecné súdy vychádzajúc z vykonaného
dokazovania dospeli k záveru, že sťažovateľove tvrdenia týkajúce sa splnenia dlhu boli
rozporuplné, a v tomto smere súdy poukázali na písomné dôkazy (list zo 17. decembra 2008
a príkaz na úhradu a na ňom uvedený variabilný symbol), ktoré vyvracajú účelovú svedeckú
výpoveď kľúčového svedka p. S., ktorý v rozpore s týmito dôkazmi tvrdil, že vykonanou
platbou chcel uhradiť dlh sťažovateľa. Súdy preto logicky na základe týchto rozhodujúcich
skutočností dospeli k záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľa, a preto ho
zaviazali uhradiť žalobcovi žalobou uplatnenú sumu.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd v súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa, že krajský súd sa
v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku stotožnil s nepreskúmateľnými a arbitrárnymi
závermi okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na neprípustných úvahách, ktoré
nemali oporu vo vykonanom dokazovaní, poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, v ktorej krajský súd uviedol, že „na tieto odvolací súd
neprihliadal, lebo ani nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a prvostupňový
súd len nad rámec dokazovania uviedol, akými ďalšími úvahami sa pri rozhodovaní riadil“.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru,
že ho možno považovať za ústavne akceptovateľný. Ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani
za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ
pre jeho výrok. Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
z vykonaného dokazovania a relevantných noriem hmotného práva, ktorých účel a význam
nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich
proti napadnutému rozsudku krajského súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by
odôvodňoval vyslovenie porušenia označeného základného práva. Z uvedeného dôvodu
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
zjavnú neopodstatnenosť.
3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie princípu právnej istoty
vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy, ten má charakter všeobecného ústavného princípu,
ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011), a tento ústavný princíp je zároveň jedným z atribútov základného
práva na súdnu ochranu a jeho esenciálnej zložky – práva na spravodlivý proces. Z tohto
hľadiska sa konštatovaná zjavná neopodstatnenosť vo vzťahu k namietanému porušeniu
tohto základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týka rovnako (materiálne) aj tejto
námietky.
Sťažovateľ uvedenú námietku premietol do samostatného bodu petitu, preto je
namieste zdôrazniť, že čl. 1 ods. 1 ústavy neformuluje žiadne základné právo ani slobodu
účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť
porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).
V tejto časti tak ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej meritórne prerokovanie v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. III. ÚS 117/2012).
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších
požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2012