Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 547/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. B. S., Advokátska

kancelária, S., vo veci namietaného porušenia ,

základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 20. decembra 2011 v spojení

s opravnými uzneseniami z 11. januára 2012 a 18. januára 2012 a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. septembra 2012 doručená sťažnosť P. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“) a

základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. decembra 2011 v spojení

s opravnými uzneseniami z 11. januára 2012 a 18. januára 2012 a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2012 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol účastníkom

konania v právnej veci o zaplatenie sumy 6 638,78 € spolu s príslušenstvom vedeného

okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd v predmetnej veci rozhodol

rozsudkom z 20. decembra 2011 tak, že žalobe žalobcu vyhovel. Vzhľadom na chyby

uvedené v rozsudku okresný súd vydal dve opravné uznesenia z 11. januára 2012

a 18. januára 2012. Na základe podaného odvolania sťažovateľa rozhodoval krajský súd,

ktorý svojím napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) ako vecne správny.

Sťažovateľ v sťažnosti okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka, že

nepostupovali v súlade s princípmi právneho štátu, najmä s princípom právnej istoty,

a porušenie odôvodňuje tým, že „interpretácia práva v ich podaní

nevyústila v zabezpečenie vnútornej zrozumiteľnosti a odôvodniteľnosti rozhodnutí, čo sa

v maximálnej miere a opakovane prejavilo najmä v rozhodnutiach

Porušovateľa 1. a následne aj v rozhodnutí Porušovateľa 2., ktorý sa stotožnil so závermi

napadnutého prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby sa odvolací súd, od ktorého by sa

v právnom štáte okrem samostatnej individuálnej rozhodovacej činnosti malo očakávať aj

zabezpečovanie jednotného výkladu práva na globálnej úrovni, bližšie zaoberal

a jednoznačne vysporiadal s logickými nedostatkami, na ktorých bolo postavené

rozhodnutie Porušovateľa 1. V tomto prípade Sťažovateľovi z obsahu napadnutých

rozhodnutí Porušovateľov do dnešného dňa nie je zrejmé, z akého dôvodu obaja

Porušovatelia odignorovali existenciu dohody o pristúpení k záväzku podľa § 534

medzi Sťažovateľom a spoločnosťou G., s.r.o. a následne

jednoznačné vyjadrenie svedka Ing. R. S. na pojednávaní dňa 15.12.2011, ktorý potvrdil, že

sporná úhrada zo strany spoločnosti G., s.r.o. v prospech odporcu v sume 200.000,-Sk bola

úhradou pôžičky, ktorú si zobral Sťažovateľ od navrhovateľa.“.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa namieta nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť

odôvodnenia písomného vyhovovania rozsudkov okresného súdu, ako aj krajského súdu,

a tento nedostatok podľa názoru sťažovateľa spôsobuje porušenie základného práva podľa

. Sťažovateľ v tomto smere v sťažnosti poukazoval na skutkové tvrdenia

kľúčového svedka, s ktorými sa okresný súd, ako aj krajský súd dostatočne nevysporiadal,

resp. sa vysporiadal podľa názoru sťažovateľa arbitrárne.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod

sp. zn. , Rozsudkom č. k. -184 zo dňa 20.12.2011 v spojení

s opravnými uneseniami zo dna 11.1.2012 č. k, -205 a zo dňa 18.1.2012

č. k. -205 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1Ústavy (právo na súdnu

ochranu).

2. Okresný súd Žilina v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina, pod

sp. zn. , Rozsudkom č. k. -184 zo dňa 20.12.2011 v spojení

s opravnými uneseniami zo dňa 11.1.2012 č. k. -205 a zo dňa 18.1.2012

č. k. -205 porušil SR (princíp právnej istoty).

3. Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. zo dňa 31.5.2012 porušil

právo Sťažovateľa podľa (právo na súdnu ochranu).

4. Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. zo dňa 31.5.2012 porušil čl.

1 ods. 1 SR (princíp právnej istoty).

5. Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.5.2012

č. k. , ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 20.12.2011

č. k. -184 v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 11.1.2012

č. k. -205 a zo dňa 18.1.2012 č. k. -205 zrušuje.

6. Ústavný súd Rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 20.12.2011

č. k. -184 v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 11.1.2012

č. k. -205 a zo dňa 18.1.2012 č. k. -205 zrušuje a vracia vec

Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

7. Okresný súd Žilina ... a Krajský súd v Žiline ... sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť trovy konania Sťažovateľa vo výške 456,80 €.“

Sťažovateľ zároveň v závere svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. z 20. decembra 2011

a napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s odôvodnením označeného

rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ odôvodnenia

uvedených rozsudkov všeobecných súdov považuje za arbitrárne, nedostatočné

a nepreskúmateľné a zároveň v ňom vidí porušenie a svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 označeným rozsudkom okresného súdu poukazuje na princíp subsidiarity

podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba

vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto

konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup

okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti označenému

rozsudku okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ako aj odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu,

na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry tvorí jeden celok

(), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené,

krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu, ako aj z odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že dôvodom vyhovenia návrhu žalobcu bola

nesporná skutočnosť, a to že sťažovateľ si skutočne požičal žalobou uplatnenú sumu

od žalobcu, pričom v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože nevedel dôveryhodne

preukázať splnenie svojho dlhu žalobcovi. Všeobecné súdy vychádzajúc z vykonaného

dokazovania dospeli k záveru, že sťažovateľove tvrdenia týkajúce sa splnenia dlhu boli

rozporuplné, a v tomto smere súdy poukázali na písomné dôkazy (list zo 17. decembra 2008

a príkaz na úhradu a na ňom uvedený variabilný symbol), ktoré vyvracajú účelovú svedeckú

výpoveď kľúčového svedka p. S., ktorý v rozpore s týmito dôkazmi tvrdil, že vykonanou

platbou chcel uhradiť dlh sťažovateľa. Súdy preto logicky na základe týchto rozhodujúcich

skutočností dospeli k záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľa, a preto ho

zaviazali uhradiť žalobcovi žalobou uplatnenú sumu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd v súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa, že krajský súd sa

v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku stotožnil s nepreskúmateľnými a arbitrárnymi

závermi okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na neprípustných úvahách, ktoré

nemali oporu vo vykonanom dokazovaní, poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, v ktorej krajský súd uviedol, že „na tieto odvolací súd

neprihliadal, lebo ani nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a prvostupňový

súd len nad rámec dokazovania uviedol, akými ďalšími úvahami sa pri rozhodovaní riadil“.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru,

že ho možno považovať za ústavne akceptovateľný. Ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani

za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ

pre jeho výrok. Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

z vykonaného dokazovania a relevantných noriem hmotného práva, ktorých účel a význam

nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich

proti napadnutému rozsudku krajského súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho

základného práva podľa umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia označeného základného práva. Z uvedeného dôvodu

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre

zjavnú neopodstatnenosť.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie princípu právnej istoty

vyplývajúceho z , ten má charakter všeobecného ústavného princípu,

ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(napr. ), a tento ústavný princíp je zároveň jedným z atribútov základného

práva na súdnu ochranu a jeho esenciálnej zložky – práva na spravodlivý proces. Z tohto

hľadiska sa konštatovaná zjavná neopodstatnenosť vo vzťahu k namietanému porušeniu

tohto základného práva podľa týka rovnako (materiálne) aj tejto

námietky.

Sťažovateľ uvedenú námietku premietol do samostatného bodu petitu, preto je

namieste zdôrazniť, že neformuluje žiadne základné právo ani slobodu

účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť

porušenie tohto ustanovenia (napr. ).

V tejto časti tak ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej meritórne prerokovanie v konaní podľa

(m. m. ).

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších

požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012