Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 143/2012
PDF · 330.36 KB
No categories available
II. ÚS 143/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. J., K., a E. P., K., zastúpených advokátkou
JUDr. K. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C 1015/2002 (predtým vedenom pod sp. zn. 17 C 220/2000) a postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 21/2011 (predtým vedenom
pod sp. zn. 4 Co 336/2008) a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1015/2002 a Krajský
súd v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 336/2008 a pod sp. zn.
4 Co 21/2011 p o r u š i l i základné právo M. J. a E. P., aby sa ich vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1015/2002
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. M. J. a E. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každej po 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť im
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. J. a E. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každej po 500 €
(slovom päťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. M. J. a E. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,60 €
(slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiat centov), ktoré j e Okresný súd Košice II
p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. K. P., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 143/2012-14 z 30. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J. a E. P. (ďalej len „sťažovateľka 2,
spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 1015/2002 (predtým vedenom pod sp. zn. 17 C 220/2000) a postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 21/2011 (predtým vedenom pod sp. zn. 4 Co 336/2008).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „(...) K porušeniu nášho práva ako sťažovateliek
v 1. a v 2. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2
Ústavy(...) a článku 6 ods. 1 Dohovoru(...) došlo a dochádza v doposiaľ právoplatne
neskončenom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 17C/1015/2002 a t. č.
na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn. 4Co/21/2011 v právnej veci žalobkýň 1) M. J.(...),
2) E. P.(...) žalovanej MUDr. Ľ. U.(...) o zaplatenie sumy 4.794,66 € s príslušenstvom, tým,
že v uvedených časových úsekoch súd nevykonal žiaden úkon. (...)
Od začiatku súdneho konania vedeného Okresnom súde Košice II. a následne
na Krajskom súde v Košiciach do dnešného dňa ubehlo viac ako 9 rokov a 8 mesiacov,
a v predmetnom súdnom konaní nebolo vydané právoplatné rozhodnutie vo veci samej. (...)
1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci:
Predmetom konania je zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Z obsahu spisu,
predložených listinných dôkazov, ako aj vykonaných znaleckých posudkov vyplýva, že nejde
o právne zložitú vec. Faktická zložitosť predmetného sporu spočívala v nedostatočných
listinných dôkazoch, ktorá bola mala byť odstránená vykonaným znaleckým dokazovaním.
Napriek tomu označený súd nedospel k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej ani
po 116 mesiacoch.
2) Pokiaľ ide o správanie sa účastníka predmetného konania:
Pokiaľ ide o dané kritérium pri rozhodovaní o tom, či došlo k zbytočným prieťahom
a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, máme za to, že zo strany účastníkov
konania k žiadnym prieťahom nedošlo, keďže sa na pojednávaniach zúčastňovali a to
osobne, resp. prostredníctvom právneho zástupcu a poskytovali súdu náležitú súčinnosť.
3) Pokiaľ ide o spôsob, akým súd v konaní postupoval:
Domnievame sa, že k porušeniu nášho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky došlo v dôsledku
nekonania súdu, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby súd vo veci nekonal ako i jeho
konaním, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. (...)
Vo veci prieťahov v konaní sme podali viacero urgencií konania, ako aj sťažnosť
predsedovi Okresného súdu Košice II. a predsedovi Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov.
Vyššie uvedené urgencie a sťažnosti na prieťahy v konaní pokračujú, a zjavne
neviedli k náprave. (...)
Máme za to, že v dôsledku prieťahov v konaní na Okresnom súde Košice II. a na
Krajskom súde v Košiciach došlo k následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť alebo
odstrániť.
Sme v nepriaznivej situácii, pretože dlhotrvajúci súdny spor a právna neistota len
prehlbuje rozpory medzi účastníkmi konania a vedie k vzniku ďalších konfliktných situácií.
Označené súdy si v rozpore s princípmi právneho štátu, resp. v rozpore s právnymi
predpismi, neplnia jednu zo svojich základných úloh, a to poskytnutie rýchlej a účinnej
ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov súdneho konania.
Celý priebeh konania u nás vzbudzuje silný pocit straty dôvery k súdu ako inštitúcii,
ktorej hlavnou úlohou je ochrana zákonnosti, a ktorá svojim postupom hrubo porušuje
základný zákon štátu, resp. jedno zo základných práv zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ÚS 58/02). (...)
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a skutočnosť, že nečinnosťou Okresného
súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach, ako aj zbytočnými prieťahmi v zmysle článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, žiadame Ústavný súd, aby nám priznal primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €.
Z dôvodu, že konanie pre Okresným súdom Košice II. sa vedie od začiatku roka
30. 01. 2002, čo predstavuje do dnešného dňa dobu viac ako 9 rokov a 8 mesiacov, pričom
vo veci samej nebolo vydané právoplatné rozhodnutie a v konaní došlo k zbytočným
prieťahom v dĺžke 116 mesiacov, máme ako sťažovateľky za to, že výška nami
požadovaného zadosťučinenia je primeraná. (...)
Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že postupom Okresného súdu
v Košiciach II a Krajského súdu v Košiciach, t. j. nečinnosťou v konaní 17C/1015/2002,
následne 4Co/336/2008 a 4Co/21/2011 došlo k prieťahom v konaní, a tým k porušeniu
nášho základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, a to práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd na základe
vyššie uvedených skutkových a právnych skutočností a vykonanému dokazovaniu vo veci
nálezom rozhodol:
1) Základné právo sťažovateliek v 1. a v 2. rade na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu
Košice II. v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/1015/2002 a neskôr postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/336/2008 a 4Co/21/2011 porušené bolo.
2) Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/21/2011 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3) Sťažovateľkám M. J. a E. P. priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 5.000 €
pre M. J. a 5.000 € pre E. P., ktoré sú Okresný súd Košice II. a Krajský súd v Košiciach
povinní vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4) Okresný súd v Košiciach a Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť
sťažovateľkám trovy konania na účet ich právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV/356/2012 zo 17. júla
2012, krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV/430/2012 z 27. júla
2012 a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného
súdu a krajského súdu zo 7. augusta 2012.
2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných okresným
súdom v danej veci a uviedol tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Z(...) chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že konanie na súde
prvého stupňa nebolo poznačené dlhodobejšími obdobiami nečinnosti; za jediné takéto
dlhodobejšie obdobie možno určiť časový priestor medzi 15. 11. 2004, kedy sa uskutočnilo
pojednávanie a 19. 10. 2005, kedy bolo vydané uznesenie na doplnenie znaleckého
dokazovania.
Aj v období, keď sa spis nachádzal u ustanovenej súdnej znalkyne, ktorej
povinnosťou bolo vypracovať kontrolný znalecký posudok, súd z dôvodu nedodržania lehoty
na jeho predloženie znalkyňu opakovane urgoval, právoplatne jej uložil poriadkovú pokutu
a po jej uložení znalkyňu opakovane urgoval na predloženie posudku.
Dĺžku predmetného konania ovplyvnila i skutková obtiažnosť veci, keď v konaní bolo
potrebné nariadiť dvakrát znalecké dokazovanie, ako aj zabezpečiť vypracovanie dodatku
k už podanému znaleckému posudku.
Je potrebné tiež poukázať na tú skutočnosť, že v čase podania ústavnej sťažnosti bola
vec už tunajším súdom niekoľko rokov rozhodnutá. (...) Poznamenávam len, že aj po vrátení
spisu z odvolacieho súdu bez rozhodnutia za účelom opravy priezviska účastníčky konania
(22. 11. 2010), bol tento po vydaní opravného uznesenia bezodkladne vrátený odvolaciemu
súdu (17. 1. 2011).
Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej
na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“
2.2 Predseda krajského súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných krajským
súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 17C 1015/2002 bol prvý raz predložený
Krajskému súdu v Košiciach ako odvolaciemu súdu dňa 4. novembra 2008. Vzhľadom
na vysokú zaťaženosť odvolacieho senátu (vybavovanie vecí v poradí ako došli odvolaciemu
súdu) prišla vec na rad v 3. štvrťroku 2010. Odvolací súd zistil nezrovnalosti v označovaní
priezviska žalobkyne v 2. rade (keď jej priezvisko bolo v spise uvádzané v rôznych verziách,
a to aj v podaniach jej právnej zástupkyne) a tak uznesením zo dňa 27. septembra 2010,
č. k. 4 Co 336/2008-325 vrátil vec súdu prvého stupňa za účelom zistenia správneho
priezviska žalobkyne v 2. rade.
Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 6. decembra 2010, č. k. 17C 1015/2002-334
opravil priezvisko žalobkyne v 2. rade v „záhlaví“ rozsudku Okresného súdu Košice II
zo dňa 25. 04. 2008, č. k. 17C 1015/2002-238 na správne znenie „P.“.
Spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 17C 1015/2002 bol druhý raz predložený
Krajskému súdu v Košiciach dňa 17. 01. 2011.
Pri pretrvávajúcej zaťaženosti senátu 4 Co a naštudovaní vecí, bolo vo veci
nariadené pojednávanie na deň 14. júna 2012 s tým, že účastníci, resp. ich zástupcovia
podľa § 213 ods. 2 O. s. p. boli poučení o možnosti posúdenia veci podľa § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) a bola im uložená lehota na vyjadrenie do 8. júna 2012.
Pojednávanie zo dňa 14. júna 2012 po vyjadrení právnych zástupcov účastníkov aj
k možnosti aplikácie § 137 ods. 1 OZ a záverečných prednesov odročil na deň 28. júna
2012 o 10.00 hod. za účelom vyhlásenia rozhodnutia.
Dňa 28. júna 2012 bol verejne vyhlásený rozsudok, ktorým Krajský súd v Košiciach
zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 25. apríla 2008, č. k. 17C 1015/2002-334
v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zastavení konania v prevyšujúcej časti tak, že:
1. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyniam v 1. a 2. rade každej po 947,98 €,
2. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Zrušil rozsudok okresného súdu vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia
vec vrátil na ďalšie konanie.
Písomné vyhotovenie rozsudku bolo po vyhlásení rozsudku doručené prítomným
zástupcom účastníkov.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (postupom krajského súdu) dovolíme si poznamenať, že ak aj došlo
k niekoľko mesačným prieťahom tak to bolo spôsobené faktickou zložitosťou veci, ako aj
náročným právnym posúdením veci. Po právnej stránke odvolací súd naprával pochybenie
Okresného súdu Košice II.
Nemožno obísť ani správanie sa účastníkov (lepšie povedané právnej zástupkyne
žalobkýň), osobitne u žalobkyne v 2. rade, keď jej priezvisko počas konania bolo používané
v rôznych zneniach a tak odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len toto pochybenie
naprávať prostredníctvom okresného súdu (viď uznesenie odvolacieho súdu z 27. 09. 2010,
č. k. 4 Co 336/2002-325).
Poukazujeme aj na mimoriadnu pracovnú zaťaženosť odvolacích senátov v rokoch
2010 - 2011, kedy došlo k nárastu odvolacej agendy a k znižovaniu stavu administratívnych
pracovníkov - asistentiek - a tak dochádzalo aj prieťahom pri opisovacích prácach
v súdnych kanceláriách.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť (voči krajskému súdu)
odmietnuť.
Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej
ústavnej sťažnosti. (...)»
2.3 Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam
súdov uviedla:
„(...) So závermi oboch konajúcich súdov o tom, že prejednávaná vec nebola
poznačená dlhodobejšími obdobiami nečinnosti súdu, že dĺžku konania ovplyvnila skutková
obtiažnosť veci, zložitosť veci, náročnosť právneho posúdenia a správanie sa účastníkov,
resp. právnej zástupkyne žalobcov, ako aj mimoriadna pracovná zaťaženosť odvolacích
senátov Krajský súd v Košiciach nesúhlasím. Z chronologického prehľadu jednotlivých
úkonov súdu I. stupňa je možné zistiť, že sú medzi nimi veľké, nadmerné a zbytočné časové
medzery. Napr: od rozšírenia žaloby po výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za zmenený
návrh - 8 mesiacov, od nariadenia znaleckého dokazovania po vydanie uznesenia
o doplnení znaleckého posudku 1 rok, od nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania
po doručenie odborného stanoviska znalkyne 1 a pol roka. Na odvolacom súde sa vec
nachádzala, bez akéhokoľvek konania v nej, 2 roky. Až po 2 rokoch Krajský súd v Košiciach
zistil, že v priezvisku žalobkyne v 2. rade sú nezrovnalosti a vec vrátil Okresnému súdu
Košice II na opravu.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že postupom Okresného súdu Košice II a Krajského
súdu v Košiciach došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na konanie pre všetky
štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Toto základné
právo zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom inštitútov, ktoré sú štátne orgány, vrátane
všeobecných súdov povinné využívať. Takými inštitútmi sú aj ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré sú účinnými prostriedkami zabezpečujúcimi plynulosť a optimálnu
dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.
Podľa môjho názoru Okresný súd Košice II bol nečinný najmä v čase od 12. 3. 2002
do 27. 11. 2002, od 15. 11. 2004 do 19. 10. 2005 a jeho činnosť bola nesústredená
a neefektívna, najmä v čase od 13. 1. 2006 do 3. 5. 2006 a potom od 3. 5. 2006
do 12. 12. 2007, kedy sa vec nachádzala u znalkyne. Bolo povinnosťou súdu I. stupňa buď
ustanoviť iného znalca alebo uložiť znalkyni poriadkovú pokutu oveľa skôr. Krajský súd
v Košiciach bez akejkoľvek zákonnej prekážky nekonal v období od 4. 11. 2008
do 27. 10. 2010, teda 2 roky. Jeho činnosť ako štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty, ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľky na štátny orgán
(všeobecný súd) vo svojej veci obrátili, aby o nej rozhodol.
Som toho názoru, že mimoriadnu pracovnú zaťaženosť odvolacích senátov Krajského
súdu v Košiciach v rokoch 2010 až 2011 a znižovanie stavu administratívnych pracovníkov,
nemožno akceptovať ako obranu, pre ktorú dochádzalo, aj k prieťahom v konaní.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého
nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy,
nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu
za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti nemožno zohľadniť
v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov. Preto navrhujem, aby obranu Krajského súdu v Košiciach v tomto
smere Ústavný súd SR v Košiciach neakceptoval. Som presvedčená, že všetky vyššie
uvedené skutočnosti sú predsedovi krajského súdu známe a jeho stanovisko možno hodnotiť
ako špekulatívne v snahe vyhnúť sa zodpovednosti Krajskému súdu v Košiciach za vzniknuté
prieťahy v konaní.
Navrhujem, aby Ústavný súd SR rozhodol, že u sťažovateliek došlo k porušenie
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II
a Krajského súdu v Košiciach a priznal im primerané zadosťučinenie každej vo výške 5000
Eur a náhradu trov konania.
Netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 1015/2002 a na krajskom súde pod
sp. zn. 4 Co 21/2011 (predtým vedeného pod sp. zn. 4 Co 336/2008):
Dňa 30. januára 2002 okresný súd uznesením vylúčil na samostatné konanie nárok
sťažovateliek na zaplatenie sumy 144 000 Sk. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn.
17 C 1015/2002.
Dňa 12. marca 2002 sťažovateľky predložili návrh na zmenu – rozšírenie žaloby.
Dňa 27. novembra 2002 okresný súd vyzval sťažovateľky na zaplatenie súdneho
poplatku za zmenený návrh. Tento bol zaplatený 11. decembra 2002.
Dňa 20. marca 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. apríl 2003.
Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito pre účely pripojenia súvisiaceho
spisu.
Dňa 23. mája 2003 okresný súd zistil, že spis nie je možné pripojiť, pretože 14. mája
2003 bol v súvisiacej veci vyhlásený rozsudok.
Dňa 30. septembra 2003 okresný súd opätovne zisťoval stav súvisiaceho konania.
Z dôvodu podaného odvolania proti trovám konania sa spis nachádzal na krajskom súde.
Dňa 3. novembra 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 17. december
2003, pričom toto pojednávanie bolo odročené na účely vypracovania znaleckého posudku.
Dňa 27. apríla 2004 okresný súd nariadil dokazovanie znalcom z odboru oceňovania
nehnuteľností; lehota na vypracovanie znaleckého posudku bola stanovená na 30 dní.
Dňa 8. júna 2004 ustanovený znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie
posudku o 60 dní; dňa 18. júna 2004 bol daný súhlas na predĺženie lehoty.
Dňa 30. augusta 2004 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.
Dňa 6. septembra 2004 bolo rozhodnuté o znalečnom a 7. septembra 2004 bol
znalecký posudok doručený právnym zástupcom účastníkov konania. Vyjadrenia
k znaleckému posudku boli okresnému súdu doručené v dňoch 24. a 28. septembra 2004.
Dňa 1. októbra 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. november
2004. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito na dopracovanie znaleckého
posudku.
Dňa 19. októbra 2005 okresný súd uznesením rozhodol o doplnení znaleckého
posudku.
Dňa 27. decembra 2005 bol okresnému súdu doručený doplnok k znaleckému
posudku.
Dňa 13. januára 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. február 2006,
ktoré bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalovanej pre účely nariadenia
kontrolného znaleckého dokazovania.
Dňa 3. mája 2006 okresný súd nariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie
a 7. júna 2006 bol spis zaslaný ustanovenej znalkyni na vypracovanie posudku. Ustanovená
znalkyňa nevyhotovila znalecký posudok v stanovenej lehote; 19. marca 2007 a 19. júla
2007 jej boli zasielané urgencie a uznesením z 12. októbra 2007 jej bola uložená poriadková
pokuta. Ani po uložení poriadkového opatrenia znalecký posudok predložený nebol, preto
bola zasielaná opakovaná urgencia pod hrozbou uloženia opakovanej poriadkovej pokuty.
Dňa 12. decembra 2007 predložila znalkyňa odborné stanovisko, ktoré bolo
19. decembra 2007 doručované právnym zástupcom účastníkov konania.
Dňa 26. marca 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 22. apríl 2008, ktoré
sa uskutočnilo a bolo odročené na 25. apríl 2008 na účely vyhlásenia rozsudku.
Dňa 25. apríla 2008 bol vo veci vyhlásený rozsudok.
Dňa 18. júna 2008 podali sťažovateľky proti rozsudku odvolanie a 19. júna 2008 sa
odvolala aj žalovaná.
Dňa 1. júla 2008 boli odvolania zaslané na vyjadrenie procesným protistranám
a odvolávajúcim sa účastníkom konania boli zaslané výzvy na zaplatenie súdnych poplatkov
za podané odvolania. Vyjadrenia účastníkov konania k doručeným odvolaniam boli
okresnému súdu doručené 24. a 29. júla 2008.
Dňa 18. augusta 2008 podala sťažovateľka 2 proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť
súdny poplatok odvolanie a zároveň požiadala o priznanie oslobodenia od zaplatenia
súdneho poplatku za podané odvolanie.
Dňa 19. augusta 2008 okresný súd zisťoval majetkové pomery sťažovateľky 2.
V septembri 2008 boli doručené odpovede na žiadosti o zistenie majetkových pomerov.
Dňa 2. októbra 2008 bolo sťažovateľke 2 priznané oslobodenie od zaplatenia
súdneho poplatku; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2008.
Dňa 29. októbra 2008 bol spis predložený krajskému súdu. Vec bola zaevidovaná
pod sp. zn. 4 Co 336/2008.
Dňa 27. septembra 2010 krajský súd uznesením rozhodol o vrátení veci okresnému
súdu na účely objasnenia správneho mena a priezviska sťažovateľky 2.
Dňa 22. novembra 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 6. decembra 2010 okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým bolo opravené
priezvisko sťažovateľky 2; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2011.
Dňa 17. januára 2011 bol spis opätovne predložený krajskému súdu. Vec bola
zaevidovaná pod sp. zn. 4 Co 21/2011.
Dňa 21. mája 2012 krajský súd stanovil termín pojednávania na 14. jún 2012, ktoré
sa uskutočnilo a bolo odročené na 28. jún 2012 na účely vyhlásenia rozhodnutia.
Dňa 28. júna 2012 krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1015/2002 a postupom krajského súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 336/2008 a sp. zn. 4 Co 21/2011 dochádzalo
k porušovaniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v napadnutom konaní mohlo predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s potrebou
opakovaného znaleckého dokazovania, avšak zdĺhavý priebeh napadnutých konaní ústavný
súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek
v preskúmavaných konaniach, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by
mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a krajského súdu
v napadnutých konaniach a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie týchto konaní
viac ako desať rokov je už samo osebe neprimerané.
III.1 Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 17 C 1015/2002
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek
dôvodov nečinný v období od 12. marca 2002 do 27. novembra 2002 (osem mesiacov),
od 3. novembra 2003 do 27. apríla 2004 (päť mesiacov) a od 1. októbra 2004 do 19. októbra
2005 (dvanásť mesiacov). Okresný súd teda minimálne počas dvoch rokov vo veci
nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľky v danej veci nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom
nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu
okresného súdu.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateliek na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
III.2 Vec vedená krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 336/2008 a sp. zn.
Ústavný súd konštatuje, že z chronológie vykonaných úkonov v bode II tohto nálezu
vyplýva, že krajský súd bol vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Co 336/2008 minimálne jeden rok
a vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Co 21/2011 najmenej šesť mesiacov bez akýchkoľvek
dôvodov nečinný, teda nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v danej veci nachádzali, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru. K prieťahom pritom ani v tomto
prípade nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu
krajského súdu.
Obranu krajského súdu, podľa ktorého v daných súvislostiach treba zohľadniť aj
„mimoriadnu pracovnú zaťaženosť odvolacích senátov v rokoch 2010 - 2011, kedy došlo
k nárastu odvolacej agendy a k znižovaniu stavu administratívnych pracovníkov -
asistentiek - a tak dochádzalo aj prieťahom pri opisovacích prácach v súdnych
kanceláriách“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd
pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, posudzoval postup krajského súdu, a nie to, či toto právo bolo
porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu alebo asistenta
vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno
prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedu krajského
súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie
súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len
dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali
včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia
predsedu krajského súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že krajský súd
mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu
účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý
je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateliek na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj vo vzťahu ku krajskému
súdu tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na uvedený výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľkám (už iba vo vzťahu k trovám konania) ústavný súd vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľky požadovali priznať finančné zadosťučinenie v sume každej po 5 000 €
s odôvodnením, že „Sme v nepriaznivej situácii, pretože dlhotrvajúci súdny spor a právna
neistota len prehlbuje rozpory medzi účastníkmi konania a vedie k vzniku ďalších
konfliktných situácií. Označené súdy si v rozpore s princípmi právneho štátu, resp.
v rozpore s právnymi predpismi, neplnia jednu zo svojich základných úloh, a to poskytnutie
rýchlej a účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov súdneho
konania.“
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad
spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateliek,
najmä aj na výšku uplatneného nároku považuje za primerané každej vo výške po 1 500 €
vo vzťahu k okresnému súdu a každej vo výške po 500 € vo vzťahu ku krajskému súdu.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3 a 4.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou
za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 3. októbra
2011, spísanie sťažnosti z 3. októbra 2011 a zaujatie stanoviska k vyjadreniu súdov
zo 7. augusta 2012). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát
po 123,50 €, teda 247 €, a dvakrát režijný paušál v sume po 7,41 €, teda 14,82 €, a za jeden
úkon vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 €,
preto trovy právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú sumu 396,61 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri
zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 198,30 €. Spolu s režijným
paušálom teda jednej sťažovateľke prislúcha odmena v sume 198,30 €. V prípade dvoch
sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu 396,60 €
v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkami
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2012