Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 504/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. D., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva vlastniť majetok zaručeného v

a ods. 4 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2012 doručená sťažnosť L. D., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a ods. 4

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom (ďalej len „žaloba“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

domáhal preskúmania zákonnosti „rozhodnutia“ – „odpovede“ Krajského

stavebného úradu v Košiciach (ďalej len „žalovaný“) č. 2010/00870 zo 6. októbra 2010 –

ktorým žalovaný vybavil „sťažnosť“ sťažovateľa z 13. augusta 2010 smerujúcu proti

stanovisku mesta M. (ďalej len „mesto“) č. 2010/2418-Ka zo 14. júla 2010 k jeho

„sťažnosti“ – námietkam z 31. mája 2010 proti rozhodnutiu, resp. k oznámeniu mesta č. j.

2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že proti uskutočneniu drobnej stavby – garáže ohlásenej

v zmysle ustanovení o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „stavebný

zákon“) stavebníkmi (susedmi sťažovateľa, pozn.) 9. novembra 2009 – mesto nemá

námietky.

Krajský súd však po pribratí stavebníkov za účastníkov konania uznesením č. k.

-31 z 31. marca 2011 s poukazom na to, že žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu, pričom vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré v danej veci predmetom preskúmania súdom mohlo byť, je už

oneskorená, konanie o žalobe zastavil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. -31 z 31. marca

2011 v zmysle ustanovenia poslednej vety Občiansky

súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) riadne a včas

odvolanie – riadny opravný prostriedok. Avšak najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. mája 2012 rozhodol tak, že odvolaním sťažovateľa napadnuté

uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil. Podľa zistenia ústavného súdu

sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s označeným uznesením

krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2012.

Sťažovateľ porušenie ním označených práv odôvodňuje najmä takto:

„... ustálená judikatúra súdov potvrdzuje, že aj rôzne stanoviská a potvrdenia (čiže aj

odpovede na vybavenie sťažnosti), ktorými sa menia, rušia a zakladajú určité práva

a povinnosti, je potrebné považovať za rozhodnutia. Aj takéto odpovede na sťažnosti možno

napadnúť na súde.

... Ak by sťažnosť proti oznámeniu o drobnej stavbe zo dňa 31.05.2010 bola

opodstatnená, tak Krajský stavebný úrad v Košiciach by ju vyhodnotil ako opodstatnenú

a stavebný úrad M. by bol viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu a oznámenie o

ohlásení drobnej stavby zo dňa 07.05.2010 by musel zrušiť. Čiže možno ustáliť, že túto

sťažnosť zo dňa 31.05.2010 možno považovať za opravný prostriedok proti rozhodnutiu

stavebného úradu, t. j. oznámenie o ohlásení drobnej stavby. V praxi je množstvo prípadov,

že stavebný úrad príslušného mesta vydá oznámenie o ohlásení drobnej stavby, že nemá

žiadne námietky, ale na základe podanej sťažnosti odvolací orgán, t. j. príslušný krajský

stavebný úrad zruší takéto oznámenie, alebo vyhodnotí sťažnosť ako opodstatnenú a

stavebný úrad na prvom stupni zamietne ohlásenie drobnej stavby.

... Čiže možno ustáliť, že žaloba bola podaná v lehote, lebo pre účely dvojmesačnej

lehoty je rozhodujúce doručenie rozhodnutia správneho orgánu na druhom stupni. V našom

prípade je to vybavenie sťažnosti, označené ako odpoveď zo dňa 06.10.2010. Táto odpoveď

bola žalobcovi doručená dňa 11.10.2010 a žaloba bola podaná dňa 13.12.2010. Keďže

posledný deň lehoty pripadol na deň pracovného pokoja, tak lehota končí prvý pracovný

deň a týmto je deň 13.12.2010, t. j. pondelok.

Čiže neobstojí tvrdenie krajského súdu, že žaloba bola podaná oneskorene.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v napadnutom rozhodnutí námietkami

sťažovateľa vôbec nezaoberal, ale plne sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu

v Košiciach vysloveným v jeho rozhodnutí.

Zdôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach je arbitrárne a svojvoľné, čiže

nie ústavne akceptovateľné.

... Tým, že stavebný úrad povolil drobnú stavbu vo vzdialenosti 70 cm od rodinného

domu sťažovateľa, tak zasiahol do jeho vlastníckych práv...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

1. Základné práva L. D... na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. zo dňa 24. mája 2012 porušené bolo.

2. Základné práva L. D... vlastniť majetok podľa a ods. 4

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 24. mája 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

24. mája 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť L. D. trovy právneho

zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

a ods. 4 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2012, ktorým

ako vecne správne potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. -31 z 31. marca

2011 o zastavení konania o žalobe sťažovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoje presvedčenie, že proti rozhodnutiu –

oznámeniu mesta č. j. 2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že proti uskutočneniu drobnej

stavby – garáže ohlásenej stavebníkmi (susedmi sťažovateľa, pozn.) 9. novembra 2009,

mesto nemá námietky, bol prípustný opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil

podaním „sťažnosti“ z 31. mája 2010, a preto, pokiaľ žalobou napádal „rozhodnutie“ –

„odpoveď“ žalovaného č. 2010/00870 zo 6. októbra 2010 (na „sťažnosť“ z 13. augusta 2010

proti stanovisku mesta č. 2010/2418-Ka zo 14. júla 2010, pozn.), táto bola podaná riadne

a včas.

Sťažovateľ vychádzajúc z uvedeného názoru najmä namieta, že pokiaľ bolo

označenými všeobecnými súdmi konanie o jeho žalobe bez ďalšieho, resp. bez vecného

prerokovania ním vznesených námietok proti uskutočneniu ohlásenej drobnej stavby

právoplatne zastavené, arbitrárnym a svojvoľným spôsobom mu bolo odopreté nielen právo

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, ale ako vlastníkovi susedných

nehnuteľností aj právo na ochranu jeho vlastníckeho práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní súc viazané procesno-právnymi a hmotno-právnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania

predkladá (, ).

Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti

uzneseniu krajského súdu z 31. marca 2011, ktorými v podstate odôvodňuje aj túto

sťažnosť, vysporiadal najmä takto:

„... Najvyšší súd je zajedno s názorom vysloveným v rozhodnutí krajského súdu, že

v prípade ohlásenia drobnej stavby nejde o stavebné konanie, ktorého výsledkom má byť

vydanie stavebného povolenia, ale ide len o postup stavebného úradu v prípadoch, v

ktorých predpokladal zákonodarca a v ktorých nie je potrebné, aby prebehlo stavebné

konanie, ktorého výsledkom by malo byť vydanie rozhodnutia - stavebného povolenia a

konanie na správnom orgáne sa skončilo doručením oznámenia stavebníkom, že voči

ohlásenej drobnej stavbe nemá námietky.

Stavebný úrad preskúmaním ohlásenia drobnej stavby dospel k záveru, že na stavbu

predmetnej garáže nie je potrebné vydať stavebné povolenie a preto stavebníkom oznámil,

že môžu drobnú stavbu uskutočniť. Stavebný úrad nemá inú možnosť ako postupovať a to

buď stavbu drobnej stavby vziať na vedomie a formálne s ňou súhlasiť, alebo oznámiť

stavebníkovi, že na uvedenú stavbu je potrebné začať stavebné konanie a vydať stavebné

povolenie.

Preto je správny právny záver vyslovený krajským súdom, s ktorom sa v plnom

rozsahu stotožňuje aj najvyšší súd, že v danom prípade, sa mal žalobca brániť žalobou voči

oznámeniu stavebného úradu stavebníkom, že voči ohláseniu drobnej stavby - garáže podľa

projektovej dokumentácie nemá námietky. Toto oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa

19. mája 2010 a preto lehota na podanie odvolania uplynula žalobcovi dňom 20. júla 2010,

teda 2 mesiace po jeho doručení ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Košiciach ako vecne správne podľa veta druhá a

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (

v spojení s veta prvá )...“

V danej súvislosti ústavný súd považoval za nevyhnutné v záujme presvedčivosti

svojej rozhodovacej činnosti uviesť aspoň podstatnú časť aj odôvodnenia uznesenia

krajského súdu č. k. -31 z 31. marca 2011, ktorý sa pri rozhodovaní o žalobe

sťažovateľa riadil týmito úvahami:

„... Podľa v znení neskorších predpisov, stavebník

drobných stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác uvedených v § 55 ods. 2 je povinný

ich uskutočnenie vopred písomne ohlásiť stavebnému úradu. Stavebný úrad môže určiť, že

ohlásenú drobnú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce možno uskutočniť len na

základe stavebného povolenia.

Drobnú stavbu alebo stavebnú úpravu môže stavebník uskutočniť len na základe

písomného oznámenia stavebnému úradu, že proti ich uskutočneniu nemá námietok.

K písomnému oznámeniu stavebný úrad pripojí overený jednoduchý situačný výkres.

Udržiavacie práce môže stavebník vykonať, pokiaľ stavebný úrad do 30 dní odo dňa

ohlásenia neurčí, či tieto práce podliehajú stavebnému povoleniu (§ 57 ods. 2 citovaného

zákona).

Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že predmetom súdneho preskúmavania

správneho súdu môže byť iba také rozhodnutie správneho orgánu, ktorým rozhoduje

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Takýmto

rozhodnutím je nepochybne písomné oznámenie Mesta M. vydané podľa § 57 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov, pretože týmto rozhodnutím mesto ako stavebný

úrad rozhodlo nielen o právach a povinnostiach stavebníka, ale toto rozhodnutie sa priamo

dotýka práv a povinností žalobcu. Iba toto rozhodnutie – oznámenie správneho orgánu

zakladá a mení práva a povinnosti fyzických osôb, a preto iba toto rozhodnutie môže byť

predmetom súdneho prieskumu.

Na konanie, v ktorom správny orgán rozhoduje, či sa ohlásená stavba môže

uskutočniť, sa nevzťahuje zákon o správnom konaní a proti oznámeniu nie je prípustný

opravný prostriedok. Z ustanovenia a

jednoznačne vyplýva, že žaloba mala byť podaná proti oznámeniu stavebného úradu

v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto oznámenia žalobcovi. Žalobca však žalobu podal až

dňa 13.12.2010 na poštovú prepravu, pričom žaloba smerovala tiež proti rozhodnutiu

krajského stavebného úradu zo 6.10.2010, ktorým žalovaný iba odpovedal na podanie

žalobcu z 13.8.2010 nazvané ako sťažnosť proti stanovisku stavebného úradu M.

zo 14.7.2010, pričom odpoveď žalovaného na podanie žalobcu nie je rozhodnutím, ktoré by

mohlo byť predmetom súdneho prieskumu, pretože nespĺňa podmienky uvedené v

ustanovení a

Z uvedených dôvodov súd preto podľa konanie zastavil, a to

z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom

preskúmavania súdom, a tiež preto, že žaloba bola podaná oneskorene...“

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o právny názor krajského súdu

spočívajúceho v tom, že „odpoveď“ žalovaného č. 2010/00870 zo 6. októbra 2010

na „sťažnosť“ sťažovateľa z 13. augusta 2010 nie je rozhodnutím, ktoré by bolo možné

podrobiť súdnemu prieskumu, resp. že takýmto rozhodnutím v danom prípade je

rozhodnutie – oznámenie mesta č. j. 2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že proti

uskutočneniu drobnej stavby – garáže ohlásenej stavebníkmi (susedmi sťažovateľa, pozn.)

9. novembra 2009, mesto nemá námietky, vo vzťahu ku ktorému je žaloba zjavne

oneskorená, na základe čoho bolo konanie o žalobe zastavené.

Pokiaľ najvyšší súd vedený názorom, podľa ktorého postup pri ohlásení (drobnej)

stavby v zmysle ustanovení § 57 stavebného zákona nie je možné zamieňať so stavebným

konaním (konaním o povolení stavby, pozn.) v zmysle ustanovení § 60 a nasl. stavebného

zákona a súčasne majúc na zreteli, že pri ohlásení drobnej stavby sa za rozhodnutie

o právach a povinnostiach stavebníka, prípadne priamo dotýkajúceho sa aj práv a povinností

vlastníka susedných nehnuteľností (sťažovateľa) považuje oznámenie stavebného úradu

(mesta) o tom, že proti jej uskutočneniu nemá námietky, avšak pri stavebnom konaní je

takýmto rozhodnutie o povolení stavby (stavebné povolenie) alebo rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti stavebníka na jej povolenie, dospel k záveru, že „odpoveď“ žalovaného

č. 2010/00870 zo 6. októbra 2010 nie je rozhodnutím, ktoré by bolo možné podrobiť

súdnemu prieskumu, tento právny záver je plne ústavne konformný. Z namietaného

uznesenia najvyššieho súdu opierajúceho sa o právnu argumentáciu krajského súdu totiž

nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak,

vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno najvyššiemu súdu, ako ani krajskému

súdu nič vytknúť, ak ďalej právne zhodne ustálili, že keďže postup pri ohlásení stavby

podľa ustanovení § 57 stavebného zákona nie je stavebným konaním, a teda na postup pri

ohlásení stavby sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní vrátane ustanovení

o práve podať proti rozhodnutiam správneho orgánu (riadny) opravný prostriedok [zákon

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom

období] proti rozhodnutiu – oznámeniu mesta č. j. 2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že

proti uskutočneniu stavebníkmi ohlásenej drobnej stavby mesto nemá námietky, opravný

prostriedok nie je prípustný.

V zmysle ustanovenia predmetom preskúmania môže byť... aj

rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok...

Napokon, v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1 stavebného zákona stavebným úradom

je obec (mesto), pričom v zmysle ustanovenia § 118 stavebného zákona vo veciach,

v ktorých v správnom konaní v prvom stupni koná obec ako stavebný úrad, vykonáva štátnu

správu v druhom stupni krajský stavebný úrad (žalovaný).

Ak teda najvyšší súd vychádzajúci z právneho názoru krajského súdu uzavrel, že

žaloba sťažovateľa podaná na poštovú prepravu 13. decembra 2010 vo vzťahu

k rozhodnutiu – oznámeniu mesta č. j. 2010/0122 zo 7. mája 2010 vydanému vecne

príslušným stavebným úradom, proti ktorému opravný prostriedok nie je prípustný (nejde

o rozhodnutie vydané v správnom konaní, pozn.), ktoré bolo sťažovateľovi doručené ešte

19. mája 2010, pre uplynutie dvojmesačnej zákonnej lehoty na jej podanie v zmysle

ustanovenia je zjavne oneskorená, ani tento záver nemožno považovať

za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

V danej veci ústavnosť právnych záverov označených všeobecných súdov potvrdzuje

aj skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky proti stavebníkmi ohlásenej stavbe mal

možnosť vzniesť ešte pred vydaním rozhodnutia – oznámenia mesta č. j.

zo 7. mája 2010 o tom, že mesto proti jej uskutočneniu nemá námietky, pri svojej osobnej

účasti na ohliadke na mieste samom zvolanej mestom na 4. február 2010, čo podľa svojho

tvrdenia (pozri 2. stranu sťažnosti, pozn.) sťažovateľ aj urobil.

Na uvedenom nič nemení ani to, že v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší

súd zrejme iba nedopatrením uviedol, že lehota na podanie „... odvolania...“ sťažovateľovi

(žalobcovi) uplynula 20. júla 2010, keďže z ostatnej časti rozhodnutia (pozri záhlavie

a odôvodnenie, pozn.) je nespochybniteľne zrejmé, že ide o lehotu na podanie žaloby o

preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu podľa ustanovení

piatej časti druhej hlavy .

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že v praxi je množstvo iných prípadov

(sťažovateľom však bližšie nijako neoznačených, pozn.), keď rozhodnutie – oznámenie

obce alebo mesta o tom, že proti uskutočneniu ohlásenej drobnej stavby nemá námietky, na

základe opodstatnenej „sťažnosti“ týmto priamo dotknutých fyzických alebo právnických

osôb krajský („druhostupňový“) stavebný úrad takéto rozhodnutie – oznámenie zrušil,

ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené)

ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že podľa

tvrdenia sťažovateľa sa v iných veciach týkajúcich sa oznámenia stavebného úradu v zmysle

ustanovenia § 57 ods. 2 stavebného zákona postupovalo inak, pričom tieto iné rozhodnutia

ako výsledok úradného postupu neboli predmetom súdneho prieskumu v zmysle ustanovení

druhej hlavy piatej časti a následne ani ústavného súdu, ešte

nemá za následok automaticky predpoklad o ústavnosti postupov, resp. záverov

vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných stavebných veciach

nie sú tak pre najvyšší súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (, ).

Najvyšší súd opierajúci sa o názory krajského súdu tak svoje závery ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia

svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k právnemu záveru, a dôvody, pre ktoré

odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, pričom tento záver nijako nemožno považovať za

svojvoľný. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patrí aj základné právo zaručené v a ods. 4 , ak toto porušenie

nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva zaručeného v a 4 by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

V danom konkrétnom prípade bolo porušenie a 4 viazané na

porušenie a dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd porušenie ústavno-procesných princípov

vyjadrených v až nezistil, sťažnosť smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu podľa pri jej predbežnom

prorokovaní tak isto aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách tohto konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012