Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 562/2012
PDF · 108.78 KB
No categories available
III. ÚS 562/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3 Er 383/2011 z 24. júna 2011
a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 27/2012 z 26. apríla 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 383/2011 z 24. júna
2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 CoE 27/2012 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“
alebo aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe
zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverovej zmluve. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne
nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou
a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúce aj rozhodcovskú
doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným
rozhodcovským súdom – spoločnosťou S, a. s., B. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu bol
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného
okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil
okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej obšírnej argumentácii atakovala právne závery
v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytla
ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na
jej právnu vec.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka aj napriek
skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj
naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už
ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom
ústavného súdu, a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných
sťažnostiach sťažovateľky. Vyvstáva preto otázka, aký význam a efektivitu má uvedený
postup pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad
možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok
nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne
zhodných prípadoch ako neefektívny.
Keďže ide o sťažnosť v podstate identickú (skutkové a právne okolnosti), ktorú už
ústavný súd riešil, ústavný súd odkazujúc v podrobnostiach na nálezy
sp. zn. I. ÚS 382/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 242/2011,
III. ÚS 488/2012, IV. ÚS 446/2011 opätovne dospel k záveru, že je ju potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto z dôvodu nedostatku právomoci
a zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť sťažovateľky odmietol (bod 2 výroku).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásady procesnej
hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
podávať ústavnému súdu takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z rozhodovacej činnosti ústavného súdu týkajúcej sa obdobných jej vecí, ústavný súd môže
využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde
a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012