Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 515/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., P., zastúpeného JUDr. L. B.,

Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a

v spojení s a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k. -250 z 31. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012

doručená sťažnosť A. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -250 z 31. mája 2012 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) a žiada

vydať tento nález:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa A. S. na súdnu ochranu podľa ,

základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky v spojení s a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -250 zo dňa 31. 5. 2012

vo výroku o povinnosti žalovaného A. S. nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške

4 736,59 Eur a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť trovy štátu vo výške 403,80 Eur

sa zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov tohto

konania.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej

pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pod

sp. zn. pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa sa v tomto konaní proti

sťažovateľovi domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. ..., k. ú. D., obec D., okres P., a to stavba súp. č. ....

postavená na parc. reg. „... administratívna budova a stavba súp. č. ... postavená na parc.

reg. ... sklad a sušička BC (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -241 z 22. novembra 2011 podielové

spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zrušil, a to predajom nehnuteľnosti s tým, že výťažok

z predaja sa rozdelí medzi účastníkov konania rovným dielom. O trovách konania rozhodol

tak, že sťažovateľa zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 4 736,59 €

a zároveň aj trovy štátu vo výške 403,80 €. Mal za preukázané, že predmetné stavby nie sú

reálne deliteľné. Vychádzal z toho, že účelnosť reálneho rozdelenia narúša aj skutočnosť, že

vlastníkom pozemkov, na ktorých sú stavby postavené, je tretia osoba. Žiaden z účastníkov

nehnuteľnosť nechcel do svojho výlučného vlastníctva, a preto podielové spoluvlastníctvo

vyporiadal nariadením predaja nehnuteľnosti s rozdelením výťažku podľa veľkosti

spoluvlastníckych podielov účastníkov na nehnuteľnosti.

O trovách konania rozhodol okresný súd vychádzajúc zo zásady úspechu podľa § 142

ods. 1 (ďalej aj „OSP“). Takéto rozhodnutie odôvodnil tým,

že v zmysle ustálenej judikatúry (Z IV. s. 748) ak súd vyhovie návrhu na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spôsobom, aký bol navrhnutý, najmä ak sa

žalovaný neúspešne bránil alebo navrhoval iný spôsob vyporiadania, niet v zásade

prekážok, aby bolo o trovách konania rozhodnuté podľa zásady úspechu ( ). Pre

prípadné použitie má zasa význam zistenie toho, či žalobca pred podaním

návrhu na súd ostatným spoluvlastníkom navrhol zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v návrhu na začatie konania

na súde a dosiahol plný úspech vo veci (R 31/1972). Okresný súd dospel k záveru, že

žalobkyňa mala plný úspech v konaní. Návrhom na jeho začatie sa síce domáhala zrušenia

podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadania tak, že bude nehnuteľnosť prikázaná

do výlučného vlastníctva sťažovateľa za finančnú náhradu 1 500 000 Sk. Cena

nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom určená sumou 2 792 680 Sk. Sťažovateľ

od doručenia žaloby (22. októbra 2008) mal vedomosť o navrhovanom spôsobe

vyporiadania a mal tak aj možnosť vytvoriť si prípadnú finančnú rezervu na účely

vyporiadania podielového spoluvlastníctva. S navrhovaným spôsobom vyporiadania

spočiatku súhlasil a až v roku 2011 svoj postoj k navrhovanému spôsobu vyporiadania

zmenil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie iba sťažovateľ, a to iba vo vzťahu k jeho

výrokom o náhrade trov konania. Navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutých

výrokoch zmeniť ( ) tak, že o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi

bude vyslovené, že žiadnemu z nich sa nárok na náhradu konania nepriznáva podľa § 150

ods. 1 , alternatívne v napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvého stupňa navrhol

zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie [ ].

Dôvodil tým, že žalobkyňa vo veci plný úspech nedosiahla, pretože v konaní sa domáhala

vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľnosti do vlastníctva

sťažovateľa, čomu okresný súd nevyhovel, pretože vyporiadal podielové spoluvlastníctvo

iným spôsobom. Navyše, v pôvodnej žalobe žalobkyňa žiadala vyporiadať podielové

spoluvlastníctvo iba k stavbám a až neskôr žalobu rozšírila aj na vonkajšie úpravy,

oplotenie, spevnené plochy, obrubníky, vonkajšie dlažby, studne, trafostanicu a žumpu,

ktorých hodnota podľa znaleckého posudku bola 585 209,60 Sk. Ak teda podanou žalobou

chcela dosiahnuť príjem z vyporiadania 1 500 000 Sk, znalecký posudok určil cenu

nehnuteľností nakoniec sumou 2 792 680 Sk, potom ak by žalobkyňa žalobu nerozšírila, dá

sa konštatovať, že vyporiadaním získa podstatne menej, než žalobou žiadala. Pokiaľ

okresný súd zdôraznil, že pred podaním žaloby vyzvala žalobkyňa sťažovateľa

na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, táto jej výzva neobsahovala sumu

na vyplatenie žalobkyni. Pokiaľ žalobca najprv s navrhovaným vyporiadaním súhlasil

a následne zmenil názor, táto jeho zmena bola vyvolaná tým, že znalec stanovil vyššiu cenu

nehnuteľnosti, než sťažovateľ očakával (pôvodne považoval za primerané vyplatiť

žalobkyni 1 000 000 Sk), ďalej tým, že vznikli nezhody s vlastníkom pozemku, ako aj tým,

že sa zhoršil zdravotný stav otca sťažovateľa, ktorý zabezpečoval podnikanie sťažovateľa

na nehnuteľnosti. V odvolaní poukázal sťažovateľ aj na to, že rozhodnutie okresného súdu

je v rozpore aj s dobrými mravmi – sťažovateľ vždy so zrušením podielového

spoluvlastníctva súhlasil, okresný súd rozhodol inak, než žalobkyňa žiadala, a preto

spravodlivé by bolo rozhodnutie o trovách konania podľa .

O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. -250

z 31. mája 2012 tak, že v napadnutých výrokoch rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení

s a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením

č. k. -250 z 31. mája 2012, odôvodnil tým, že krajský súd porušil zásadu

rovnosti účastníkov konania, ak priznal náhradu trov konania žalobkyni napriek tomu, že

v konaní nebola úspešná a nemala vo veci plný úspech, čím nesprávne aplikoval § 142

ods. 1 . Ak žalobkyňa v žalobe navrhovala vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnosti jej prikázaním sťažovateľovi s povinnosťou zaplatiť jej 1 500 000 Sk a súd

právoplatne vyporiadal podielové spoluvlastníctvo nariadením predaja nehnuteľnosti,

žalobkyňa nedosiahla plný úspech vo veci, okresný súd nerozhodol v zmysle jej žaloby

a nevyhovel jej. Rozhodnutie krajského súdu je preto nezákonné, nesprávne, rozporné

s princípom rovnosti účastníkov. Rozhodnutie okresného súdu totiž spôsobilo rovnaký

úspech či neúspech oboch účastníkov. Navyše, okresný súd v konaní o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nie je viazaný petitom žaloby, preto je ťažké

posúdiť úspech a neúspech účastníkov. Plný úspech má žalobca v takomto konaní iba vtedy,

ak žalovaný v konaní s podanou žalobou nesúhlasí a napriek tomu jej súd v celom rozsahu

vyhovie, čo sa však v tejto veci nestalo. Nerešpektovaním ustanovení o náhrade trov

konania došlo aj k porušeniu práva na súdnu ochranu.

Navyše, rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, pretože nedáva odpoveď

na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, je nepresvedčivé a rozporuplné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach;

základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia označených základných práv a práv, ku ktorým malo dôjsť uznesením krajského

súdu č. k. -250 z 31. mája 2012 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej

aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd uznesenie č. k. -250 z 31. mája 2012 odôvodnil takto:

«Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal

uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad

uvedených v ustanovení , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ustanovenia a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym

skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových

zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa

plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.

Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam: administratívna budova, sklad, sušička tak, že uvedené

nehnuteľnosti budú prikázané do vlastníctva žalovaného s povinnosťou vyplatiť žalobkyni za

jej ustupujúci spoluvlastnícky podiel 1 500 000,- Sk.

Žalovaný oznámil súdu listom zo dňa 30. 09. 2008, že navrhuje prikázať

nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva s tým, že žalobkyni by vyplatil 750 000,- Sk.

Následne však si nechal odborne posúdiť hodnotu dotknutých nehnuteľností, zistil, že

ich všeobecná hodnota je okolo 2 000 000,- Sk, preto je ochotný žalobkyni

vyplatiť 1 000 000,- Sk.

Zo spisu vyplýva, že žalovaný právnemu zástupcovi žalobkyni v liste z toho istého

dňa (30.09.2008) oznámil, že navrhuje zrušiť podielové spoluvlastníctvo tak, že sa stane

výlučným vlastníkom nehnuteľností a žalobkyni vyplatí 750 000,- Sk.

Odvolací súd zo spisu zistil, že žalovaný až v roku 2011 písomným podaním zo dňa

12.09.2011 oznámil prvostupňovému súdu, odvolávajúc sa na výšku ceny nehnuteľnosti

v zmysle podaného znaleckého posudku, že nežiada, aby bola nehnuteľnosť prikázaná

do jeho výlučného vlastníctva, nehnuteľnosť „nechce“ a navrhol zrušiť podielové

spoluvlastníctvo v súlade s ustanovením ,

s rešpektovaním vôle účastníkov.

K odvolacím námietkam žalovaného, že súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní

o trovách konania aplikovať ustanovenie , lebo žalobkyňa v konaní nemala

plný úspech, nakoľko žiadala, aby boli predmetné nehnuteľnosti prikázané do výlučného

vlastníctva žalovaného a žalovaná žiadala na vyrovnanie 1 500 0000,- Sk, odvolací súd

považuje za potrebné dodať.

Pre použitie ustanovenia § 150 musia byť dané zákonné dôvody. Ustanovenie § 150

umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto ustanovenia celkom

alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu

účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia

môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré síce neuvádza (ani

exemplifikatívne), čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri

skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné,

zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov konania, procesný postoj účastníkov a to

na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom

hranice takejto úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej

nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného

princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania ( ). Ide

o zákonné ustanovenie, ( ), ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje

výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie

a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by

mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.

Z ustanovenia vyplýva, že pri jeho aplikácii sa má prihliadať

i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť však možno bez

ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému

účastníkovi konania, súd náhradu trov konania nepriznal. To, či v danom prípade existujú

alebo neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania

inak úspešnému účastníkovi, súd posúdi komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich

hľadísk.

Vo svetle uvedeného odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku

žalovaného, že žalobkyňa žiadala na vyrovnanie za jej ustupujúci podiel 1 500 000,- Sk

a znaleckým posudkom bola cena nehnuteľností stanovená „len“ na 2 792 680,- Sk a preto

by malo byť zrejmé, že jej podiel by predstavoval oveľa nižšiu sumu a naviac, že pôvodne

požadovala náhradu iba za stavby a až po podaní žaloby dňa 23.04.2009 doplnila návrh

na ďalšie predmety, ktoré mali byť vyporiadané, pričom len ich hodnota je v zmysle

znaleckého posudku 585 209,60 Sk.

Pokiaľ uvedeným tvrdením mal žalovaný za to, že k pôvodne požadovaným

1 500 000,- Sk za vyrovnanie by sa mala zarátať aj suma 585 209,60 Sk a tým by bola

žalobkyňa ešte viac neúspešnejšia, t . j. 2 085 209,60 Sk ku 2 792 680 (cena podľa ) : 2

sa rovná 1 396 340,30 Sk, je potrebné konštatovať, že táto námietka nie je dôvodná, pretože

žalovaná, aj keď upravila petit, nežiadala v súvislosti s rozšírením predmetu vyporiadania

vyššiu sumu na vyrovnanie, čo vyplýva aj z uznesenia č. k. -25 zo dňa

15.05.2009, ktorým súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu, v ktorom žalobkyňa žiadala

na vyrovnanie zaplatiť zase len 1 500 000,- Sk.

Žalovaný síce súhlasil s vyporiadaním, ale len za cenu 750 000,- Sk, prípadne

1 000 000,- Sk. Hodnota nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom znalca Ing. D. K., č.

52/2010 zo dňa 15.07.2010 stanovená na 2 792 680,- Sk.

Žalovaný na jednej strane nesúhlasil s takouto cenou, čo vyplýva z jeho vyjadrenia

zo dňa 18.05.2011 (na č. l. 218 spisu), neskôr, keď už zmenil názor a nežiadal prikázať

nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva, na pojednávaní dňa 29.09.2011 tvrdil, že

hodnota jeho podielu zodpovedá vyčíslenej hodnote znaleckým posudkom, ba aj viac

(č. l. 228, 4 ods. spisu).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnych

okolností, ktoré by odôvodňovali vysloviť záver, že pre nepriznanie trov žalobkyni sú dané

dôvody hodné osobitného zreteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že žalobkyňa mala

vo veci plný úspech. Za rozhodujúce považuje odvolací súd okolnosti, ktoré viedli k podaniu

návrhu, procesný postoj oboch účastníkov konania, sociálny aspekt u obidvoch účastníkov

konania (žalobkyňa oslobodená od SP), žalovaný takýto nedostatok v konaní netvrdil a ani

nepreukázal.

Bez ďalšieho teda v posudzovanej veci absentujú dôvody hodné osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnej žalobkyni v spore v zmysle

Návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva bolo vyhovené. Žalobkyňa mala

vo veci úspech, lebo dosiahla to, čo chcela. Samotný spôsob vyporiadania je v priamej

súvislosti s postojom žalovaného, vyjadreného až po 3 rokoch od začatia konania, že už

nežiada prikázať do svojho výlučného vlastníctva predmetné nehnuteľnosti, hoci predtým

s tým súhlasil. Preto nemôže obstáť odvolacia námietka žalovaného, že žalobkyni má

pričítať neúspech v konaní.

Podľa štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo

na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od

súdnych poplatkov.

Ani odvolací súd nevzhliadol vo veci výnimočný charakter konania (ako bolo

podrobne konštatované vyššie). Preto podľa výsledku konania má štát právo na náhradu

trov konania voči žalovanému, lebo nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí.

Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, najmä

z akého dôvodu považoval žalobkyňu za procesne úspešnú v spore a z akých dôvodov

neprichádzala do úvahy aplikácia . Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia

žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však ďalej tvrdil, že toto je

založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich

účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd, naopak, dôsledne

zvažujúc význam jednotlivých pravidiel rozhodovania o náhrade trov konania poskytol

ochranu žalobkyni v situácii, keď dospel k záveru o jej plnom procesnom úspechu. Úvahy

sťažovateľa o výške ceny príslušenstva nehnuteľnosti či dôvodoch, pre ktoré zmenil

v priebehu konania pred všeobecnými súdmi názor na spôsob vyporiadania, na tomto závere

nič nemôžu zmeniť. V tomto prípade od krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho

vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávných princípov

nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej právnej normy spôsobom, aký

sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem,

konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa

ani v tejto časti.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na to, že uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu jeho základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

v spojení s , podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie

krajského súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia tohto článku , pretože

chýba, resp. z argumentácie sťažovateľa nevyplýva príčinná súvislosť medzi označeným

článkom a dohovoru a uznesením krajského súdu. Aj tvrdené dôvody porušenia tohto

článku sú obsahovo zhodné s tými, ktorými sťažovateľ odôvodnil poručenie čl. 46 ods. 1

.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením krajského súdu

č. k. -250 z 31. mája 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a v spojení s ani

k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012