Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 515/2012
PDF · 263.85 KB
No categories available
II. ÚS 515/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., P., zastúpeného JUDr. L. B.,
Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012
doručená sťažnosť A. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) a žiada
vydať tento nález:
„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 24/2012 porušil základné
právo sťažovateľa A. S. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa § 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 24/2012-250 zo dňa 31. 5. 2012
vo výroku o povinnosti žalovaného A. S. nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške
4 736,59 Eur a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť trovy štátu vo výške 403,80 Eur
sa zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov tohto
konania.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej
pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pod
sp. zn. 12 C 205/2008 pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa sa v tomto konaní proti
sťažovateľovi domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. ..., k. ú. D., obec D., okres P., a to stavba súp. č. ....
postavená na parc. reg. „... administratívna budova a stavba súp. č. ... postavená na parc.
reg. ... sklad a sušička BC (ďalej len „nehnuteľnosť“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 205/2008-241 z 22. novembra 2011 podielové
spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zrušil, a to predajom nehnuteľnosti s tým, že výťažok
z predaja sa rozdelí medzi účastníkov konania rovným dielom. O trovách konania rozhodol
tak, že sťažovateľa zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 4 736,59 €
a zároveň aj trovy štátu vo výške 403,80 €. Mal za preukázané, že predmetné stavby nie sú
reálne deliteľné. Vychádzal z toho, že účelnosť reálneho rozdelenia narúša aj skutočnosť, že
vlastníkom pozemkov, na ktorých sú stavby postavené, je tretia osoba. Žiaden z účastníkov
nehnuteľnosť nechcel do svojho výlučného vlastníctva, a preto podielové spoluvlastníctvo
vyporiadal nariadením predaja nehnuteľnosti s rozdelením výťažku podľa veľkosti
spoluvlastníckych podielov účastníkov na nehnuteľnosti.
O trovách konania rozhodol okresný súd vychádzajúc zo zásady úspechu podľa § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Takéto rozhodnutie odôvodnil tým,
že v zmysle ustálenej judikatúry (Z IV. s. 748) ak súd vyhovie návrhu na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spôsobom, aký bol navrhnutý, najmä ak sa
žalovaný neúspešne bránil alebo navrhoval iný spôsob vyporiadania, niet v zásade
prekážok, aby bolo o trovách konania rozhodnuté podľa zásady úspechu (§ 142 OSP). Pre
prípadné použitie § 150 OSP má zasa význam zistenie toho, či žalobca pred podaním
návrhu na súd ostatným spoluvlastníkom navrhol zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v návrhu na začatie konania
na súde a dosiahol plný úspech vo veci (R 31/1972). Okresný súd dospel k záveru, že
žalobkyňa mala plný úspech v konaní. Návrhom na jeho začatie sa síce domáhala zrušenia
podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadania tak, že bude nehnuteľnosť prikázaná
do výlučného vlastníctva sťažovateľa za finančnú náhradu 1 500 000 Sk. Cena
nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom určená sumou 2 792 680 Sk. Sťažovateľ
od doručenia žaloby (22. októbra 2008) mal vedomosť o navrhovanom spôsobe
vyporiadania a mal tak aj možnosť vytvoriť si prípadnú finančnú rezervu na účely
vyporiadania podielového spoluvlastníctva. S navrhovaným spôsobom vyporiadania
spočiatku súhlasil a až v roku 2011 svoj postoj k navrhovanému spôsobu vyporiadania
zmenil.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie iba sťažovateľ, a to iba vo vzťahu k jeho
výrokom o náhrade trov konania. Navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutých
výrokoch zmeniť (§ 220 OSP) tak, že o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi
bude vyslovené, že žiadnemu z nich sa nárok na náhradu konania nepriznáva podľa § 150
ods. 1 OSP, alternatívne v napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvého stupňa navrhol
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP].
Dôvodil tým, že žalobkyňa vo veci plný úspech nedosiahla, pretože v konaní sa domáhala
vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľnosti do vlastníctva
sťažovateľa, čomu okresný súd nevyhovel, pretože vyporiadal podielové spoluvlastníctvo
iným spôsobom. Navyše, v pôvodnej žalobe žalobkyňa žiadala vyporiadať podielové
spoluvlastníctvo iba k stavbám a až neskôr žalobu rozšírila aj na vonkajšie úpravy,
oplotenie, spevnené plochy, obrubníky, vonkajšie dlažby, studne, trafostanicu a žumpu,
ktorých hodnota podľa znaleckého posudku bola 585 209,60 Sk. Ak teda podanou žalobou
chcela dosiahnuť príjem z vyporiadania 1 500 000 Sk, znalecký posudok určil cenu
nehnuteľností nakoniec sumou 2 792 680 Sk, potom ak by žalobkyňa žalobu nerozšírila, dá
sa konštatovať, že vyporiadaním získa podstatne menej, než žalobou žiadala. Pokiaľ
okresný súd zdôraznil, že pred podaním žaloby vyzvala žalobkyňa sťažovateľa
na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, táto jej výzva neobsahovala sumu
na vyplatenie žalobkyni. Pokiaľ žalobca najprv s navrhovaným vyporiadaním súhlasil
a následne zmenil názor, táto jeho zmena bola vyvolaná tým, že znalec stanovil vyššiu cenu
nehnuteľnosti, než sťažovateľ očakával (pôvodne považoval za primerané vyplatiť
žalobkyni 1 000 000 Sk), ďalej tým, že vznikli nezhody s vlastníkom pozemku, ako aj tým,
že sa zhoršil zdravotný stav otca sťažovateľa, ktorý zabezpečoval podnikanie sťažovateľa
na nehnuteľnosti. V odvolaní poukázal sťažovateľ aj na to, že rozhodnutie okresného súdu
je v rozpore aj s dobrými mravmi – sťažovateľ vždy so zrušením podielového
spoluvlastníctva súhlasil, okresný súd rozhodol inak, než žalobkyňa žiadala, a preto
spravodlivé by bolo rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 OSP.
O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 24/2012-250
z 31. mája 2012 tak, že v napadnutých výrokoch rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil.
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012, odôvodnil tým, že krajský súd porušil zásadu
rovnosti účastníkov konania, ak priznal náhradu trov konania žalobkyni napriek tomu, že
v konaní nebola úspešná a nemala vo veci plný úspech, čím nesprávne aplikoval § 142
ods. 1 OSP. Ak žalobkyňa v žalobe navrhovala vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti jej prikázaním sťažovateľovi s povinnosťou zaplatiť jej 1 500 000 Sk a súd
právoplatne vyporiadal podielové spoluvlastníctvo nariadením predaja nehnuteľnosti,
žalobkyňa nedosiahla plný úspech vo veci, okresný súd nerozhodol v zmysle jej žaloby
a nevyhovel jej. Rozhodnutie krajského súdu je preto nezákonné, nesprávne, rozporné
s princípom rovnosti účastníkov. Rozhodnutie okresného súdu totiž spôsobilo rovnaký
úspech či neúspech oboch účastníkov. Navyše, okresný súd v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nie je viazaný petitom žaloby, preto je ťažké
posúdiť úspech a neúspech účastníkov. Plný úspech má žalobca v takomto konaní iba vtedy,
ak žalovaný v konaní s podanou žalobou nesúhlasí a napriek tomu jej súd v celom rozsahu
vyhovie, čo sa však v tejto veci nestalo. Nerešpektovaním ustanovení o náhrade trov
konania Občianskeho súdneho poriadku došlo aj k porušeniu práva na súdnu ochranu.
Navyše, rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, pretože nedáva odpoveď
na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, je nepresvedčivé a rozporuplné.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach;
základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia označených základných práv a práv, ku ktorým malo dôjsť uznesením krajského
súdu č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej
aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.
Krajský súd uznesenie č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012 odôvodnil takto:
«Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal
uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ustanovení § 212 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 214 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových
zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa
plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.
Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam: administratívna budova, sklad, sušička tak, že uvedené
nehnuteľnosti budú prikázané do vlastníctva žalovaného s povinnosťou vyplatiť žalobkyni za
jej ustupujúci spoluvlastnícky podiel 1 500 000,- Sk.
Žalovaný oznámil súdu listom zo dňa 30. 09. 2008, že navrhuje prikázať
nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva s tým, že žalobkyni by vyplatil 750 000,- Sk.
Následne však si nechal odborne posúdiť hodnotu dotknutých nehnuteľností, zistil, že
ich všeobecná hodnota je okolo 2 000 000,- Sk, preto je ochotný žalobkyni
vyplatiť 1 000 000,- Sk.
Zo spisu vyplýva, že žalovaný právnemu zástupcovi žalobkyni v liste z toho istého
dňa (30.09.2008) oznámil, že navrhuje zrušiť podielové spoluvlastníctvo tak, že sa stane
výlučným vlastníkom nehnuteľností a žalobkyni vyplatí 750 000,- Sk.
Odvolací súd zo spisu zistil, že žalovaný až v roku 2011 písomným podaním zo dňa
12.09.2011 oznámil prvostupňovému súdu, odvolávajúc sa na výšku ceny nehnuteľnosti
v zmysle podaného znaleckého posudku, že nežiada, aby bola nehnuteľnosť prikázaná
do jeho výlučného vlastníctva, nehnuteľnosť „nechce“ a navrhol zrušiť podielové
spoluvlastníctvo v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
s rešpektovaním vôle účastníkov.
K odvolacím námietkam žalovaného, že súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní
o trovách konania aplikovať ustanovenie § 150 O. s. p., lebo žalobkyňa v konaní nemala
plný úspech, nakoľko žiadala, aby boli predmetné nehnuteľnosti prikázané do výlučného
vlastníctva žalovaného a žalovaná žiadala na vyrovnanie 1 500 0000,- Sk, odvolací súd
považuje za potrebné dodať.
Pre použitie ustanovenia § 150 musia byť dané zákonné dôvody. Ustanovenie § 150
O. s. p. umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto ustanovenia celkom
alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu
účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia
môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré O. s. p. síce neuvádza (ani
exemplifikatívne), čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri
skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné,
zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov konania, procesný postoj účastníkov a to
na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom
hranice takejto úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej
nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Ide
o zákonné ustanovenie, (§ 150 O. s. p.), ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje
výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie
a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by
mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Z ustanovenia § 150 O. s. p. vyplýva, že pri jeho aplikácii sa má prihliadať
i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť však možno bez
ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému
účastníkovi konania, súd náhradu trov konania nepriznal. To, či v danom prípade existujú
alebo neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
inak úspešnému účastníkovi, súd posúdi komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich
hľadísk.
Vo svetle uvedeného odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku
žalovaného, že žalobkyňa žiadala na vyrovnanie za jej ustupujúci podiel 1 500 000,- Sk
a znaleckým posudkom bola cena nehnuteľností stanovená „len“ na 2 792 680,- Sk a preto
by malo byť zrejmé, že jej podiel by predstavoval oveľa nižšiu sumu a naviac, že pôvodne
požadovala náhradu iba za stavby a až po podaní žaloby dňa 23.04.2009 doplnila návrh
na ďalšie predmety, ktoré mali byť vyporiadané, pričom len ich hodnota je v zmysle
znaleckého posudku 585 209,60 Sk.
Pokiaľ uvedeným tvrdením mal žalovaný za to, že k pôvodne požadovaným
1 500 000,- Sk za vyrovnanie by sa mala zarátať aj suma 585 209,60 Sk a tým by bola
žalobkyňa ešte viac neúspešnejšia, t . j. 2 085 209,60 Sk ku 2 792 680 (cena podľa ZP) : 2
sa rovná 1 396 340,30 Sk, je potrebné konštatovať, že táto námietka nie je dôvodná, pretože
žalovaná, aj keď upravila petit, nežiadala v súvislosti s rozšírením predmetu vyporiadania
vyššiu sumu na vyrovnanie, čo vyplýva aj z uznesenia č. k. 12 C 205/2008-25 zo dňa
15.05.2009, ktorým súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu, v ktorom žalobkyňa žiadala
na vyrovnanie zaplatiť zase len 1 500 000,- Sk.
Žalovaný síce súhlasil s vyporiadaním, ale len za cenu 750 000,- Sk, prípadne
1 000 000,- Sk. Hodnota nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom znalca Ing. D. K., č.
52/2010 zo dňa 15.07.2010 stanovená na 2 792 680,- Sk.
Žalovaný na jednej strane nesúhlasil s takouto cenou, čo vyplýva z jeho vyjadrenia
zo dňa 18.05.2011 (na č. l. 218 spisu), neskôr, keď už zmenil názor a nežiadal prikázať
nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva, na pojednávaní dňa 29.09.2011 tvrdil, že
hodnota jeho podielu zodpovedá vyčíslenej hodnote znaleckým posudkom, ba aj viac
(č. l. 228, 4 ods. spisu).
Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnych
okolností, ktoré by odôvodňovali vysloviť záver, že pre nepriznanie trov žalobkyni sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že žalobkyňa mala
vo veci plný úspech. Za rozhodujúce považuje odvolací súd okolnosti, ktoré viedli k podaniu
návrhu, procesný postoj oboch účastníkov konania, sociálny aspekt u obidvoch účastníkov
konania (žalobkyňa oslobodená od SP), žalovaný takýto nedostatok v konaní netvrdil a ani
nepreukázal.
Bez ďalšieho teda v posudzovanej veci absentujú dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnej žalobkyni v spore v zmysle
Návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva bolo vyhovené. Žalobkyňa mala
vo veci úspech, lebo dosiahla to, čo chcela. Samotný spôsob vyporiadania je v priamej
súvislosti s postojom žalovaného, vyjadreného až po 3 rokoch od začatia konania, že už
nežiada prikázať do svojho výlučného vlastníctva predmetné nehnuteľnosti, hoci predtým
s tým súhlasil. Preto nemôže obstáť odvolacia námietka žalovaného, že žalobkyni má
pričítať neúspech v konaní.
Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo
na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od
súdnych poplatkov.
Ani odvolací súd nevzhliadol vo veci výnimočný charakter konania (ako bolo
podrobne konštatované vyššie). Preto podľa výsledku konania má štát právo na náhradu
trov konania voči žalovanému, lebo nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí.
Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, najmä
z akého dôvodu považoval žalobkyňu za procesne úspešnú v spore a z akých dôvodov
neprichádzala do úvahy aplikácia § 150 OSP. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia
žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však ďalej tvrdil, že toto je
založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich
účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým
postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd, naopak, dôsledne
zvažujúc význam jednotlivých pravidiel rozhodovania o náhrade trov konania poskytol
ochranu žalobkyni v situácii, keď dospel k záveru o jej plnom procesnom úspechu. Úvahy
sťažovateľa o výške ceny príslušenstva nehnuteľnosti či dôvodoch, pre ktoré zmenil
v priebehu konania pred všeobecnými súdmi názor na spôsob vyporiadania, na tomto závere
nič nemôžu zmeniť. V tomto prípade od krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho
vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávných princípov
nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej právnej normy spôsobom, aký
sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem,
konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa
ani v tejto časti.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na to, že uznesením krajského súdu došlo aj
k porušeniu jeho základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie
krajského súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia tohto článku ústavy, pretože
chýba, resp. z argumentácie sťažovateľa nevyplýva príčinná súvislosť medzi označeným
článkom ústavy a dohovoru a uznesením krajského súdu. Aj tvrdené dôvody porušenia tohto
článku sú obsahovo zhodné s tými, ktorými sťažovateľ odôvodnil poručenie čl. 46 ods. 1
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením krajského súdu
č. k. 5 Co 24/2012-250 z 31. mája 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ústavy ani
k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012