Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 583/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného JUDr. P.

R., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. R., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 2

Er 136/2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia O. o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012

osobne doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. P. R., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr.

P. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom okresného súdu (exekučného súdu,

pozn.) v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „odmietnutím rozhodnúť o pripustení sťažovateľa do

predmetného exekučného konania“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom

«podaním, ktoré bolo exekučnému súdu doručené dňa 20. 02. 2012 oznámil vstup do

konania ako vedľajší účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie

vedenej pod sp. zn. a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 30. 4. 2012 bolo

združeniu O. oznámené, že exekučný súd nebude o jej podaní rozhodovať. „S poukazom na

uvedené, a preto súd nebude o Vašom podnete rozhodovať.“ Súd záverečnou vetou listu

odkazoval na odsek, v ktorom odôvodňoval nemožnosť združenia O. stať sa vedľajším

účastníkom. „V predmetnej veci Vám oznamujeme, že vzhľadom na charakter konania

vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní neprichádza do úvahy. Vedľajšie účastníctvo je

inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v

postavení, navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Vedľajšie účastníctvo ako

inštitútom len základného konania už zo svojej podstaty (určenia) je v exekučnom konaní

pojmová vylúčené a ustanovenie o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné

konanie aplikovateľné.“».

Sťažovateľ nesúhlasí s postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza, že

gramatickým a logickým výkladom o ochrane

spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť

k záveru, že zákonodarca vyslovene priznáva združeniam (pôsobiacim na ochranu

spotrebiteľa v zmysle § 1 predmetného zákona) postavenie účastníka konania nielen

v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej

ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom

konania“. Navyše zákonom o ochrane spotrebiteľa došlo k transformácií Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu

spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa.

Predmetné ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nerozlišuje medzi

konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto ustanovenia,

ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne.

Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať, či je

združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len pri

podávaní návrhu na začatie konania... (bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať,

či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania). Postup

titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia O. do

samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do

konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».

Podľa názoru sťažovateľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

„hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného výkladu ust.

(ďalej len ) vyplýva, že

ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak. Nakoľko zákon

vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným ustanovením, nie je

dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania. Z predmetného konania navyše

vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového konania, čím je naplnený ďalší

predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.

Základným predpokladom na vstup vedľajšieho účastníka do konania je existencia konania,

ktoré má charakter sporu (tzv. sporové konanie). Exekučné konanie, ktoré upravuje

osobitný predpis (Exekučný poriadok) je relatívne samostatným druhom civilného procesu,

ktorý však spĺňa všetky znaky sporového konania.“, pričom „súd sa ani náznakom

nezaoberal konkrétnou situáciou, ktorá vznikla podaním združenia O. a uviedol len

všeobecne ustanovenia týkajúce sa inštitútu vedľajšieho účastníctva. Strohým uvedením

vyššie spomenutých ustanovení sa absolútne nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami

organizácie O. List ani dokonca neobsahuje výrok o tom, že vstup do konania zamieta.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru boli porušené, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní „pripustiť vstup

organizácie O... ako vedľajšieho účastníka na strane povinného“, prizná sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým postupom

okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia O. do

samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa v znení

neskorších právnych predpisov (ďalej len „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri

navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho

výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu

manželstvo je alebo nie je.

Podľa ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv

podľa osobitného predpisu.

Podľa do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu

niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako

účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého

v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh na

začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo

môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo

b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam

oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt

oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže na

základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi

o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Ustanovenie ustanovujúce možnosť vstupu do konania právnickej

osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon

o ochrane spotrebiteľa, pozn.) je účinné od 15. októbra 2008 (),

pričom cieľom takejto úpravy je v súlade s dôvodovou správou označeného zákona

zaistenie širšej ochrany spotrebiteľa.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ svojím podaním doručeným okresnému súdu

20. februára 2012 okrem iného navrhol, aby predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a následne exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Samotné odôvodnenie návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie je

všeobecné, formulované paušálne, bez užšej previazanosti na konkrétne podmienky

napadnutého konania vedeného okresným súdom, čoho dôkazom je aj to, že sťažovateľom

vybraná argumentácia sa vzťahuje tak na neprípustnosť a zastavenie exekučného konania,

podkladom ktorého je exekučný titul v podobe notárskej zápisnice, ako aj na neprípustnosť

a zastavenie exekučného konania, podkladom ktorého je exekučný titul v podobe

rozhodcovského rozsudku.

V prípise okresného súdu z 30. apríla 2012, ktorým bolo sťažovateľovi oznámené, že

o jeho podnete z 20. februára 2012, ktorým „oznámil vstup do konania ako vedľajší

účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn.

a jej následné zastavenie“, nebude rozhodovať, je obsiahnutý aj odkaz na

právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadrený

v jeho uznesení sp. zn. z 25. novembra 2008, podľa ktorého „vedľajšie

účastníctvo ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty (určenia) je

v exekučnom konaní pojmovo vylúčené a ustanovenie o vedľajšom účastníctve

nie je na exekučné konanie aplikovateľné“.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd sa v posudzovanej veci riadil právnym

názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého je inštitút vedľajšieho účastníctva

aplikovateľný výlučne v sporovom konaní, v ktorom účastníci tohto konania vystupujú

v pozícii navrhovateľa a odporcu, čo zároveň vylučuje uplatnenie tohto inštitútu

v nesporovom, resp. mimosporovom konaní, akým je aj exekučné konanie, keďže cieľom

tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri napr. aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. októbra 2012).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní ex offo

uznesením č. k. -50 z 30. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení“) exekúciu obchodnej spoločnosti P., s.

r. o. (ďalej len „oprávnená“), proti povinnému F. Č. vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení potvrdil na

základe odvolania podaného oprávnenou Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 17 CoE

120/2012 z 18. júla 2012. Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd v napadnutom konaní ex

offo preskúmal ako jeden z nevyhnutných predpokladov na zákonné vedenie exekúcie

exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica, pričom dospel k záveru, že táto nie je

spôsobilým exekučným titulom. K tomuto právnemu záveru dospel okresný súd na základe

právneho názoru, v zmysle ktorého je splnomocnenie udelené povinným Mgr. T. K.

v zmluve o úvere absolútne neplatné v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka, na základe čoho je podľa názoru okresného súdu aj notárska zápisnica, v ktorej

Mgr. T. K. ako splnomocnenec v mene povinného uznal záväzok tvoriaci predmet príslušnej

exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou, nulitným právnym aktom.

V súvislosti s postupom všeobecného súdu v rámci napadnutého exekučného konania

ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoj už ustálený právny názor, podľa ktorého je

všeobecný súd v priebehu celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania vrátane existencie relevantného

exekučného titulu (notárskej zápisnice, rozhodcovského rozsudku), bez ktorých exekúciu

nemožno vykonať (napr. , , ,

).

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorý

v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. a publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom

konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje

konania z dôvodu, že chce pomôcť „zvíťaziť“ v spore niektorému z jeho účastníkov.

Účelom už citovaného je umožniť vstup do konania aj právnickej osobe

(združeniu), ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon

o ochrane spotrebiteľa, pozn.). Exekučné konanie je s prihliadnutím na jeho predmet,

ktorým je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, v zásade nesporovým konaním.

S prihliadnutím na už citovaný právny názor ústavného súdu týkajúci sa povinnosti

exekučného súdu kedykoľvek počas exekúcie prihliadať na všetky predpoklady pre zákonné

vedenie exekúcie vrátane existencie po formálnej a materiálnej stránke vykonateľného

exekučného titulu sa ale nesporový charakter exekučného konania stráca. Je to tak aj

z dôvodu, že samotný účastník exekučného konania je oprávnený domáhať sa za splnenia

zákonom ustanovených podmienok toho, aby exekučný súd vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju, teda v konečnom dôsledku zabránil zásahu do svojho právneho

postavenia.

V okolnostiach posudzovaného prípadu sa však ústavný súd nestotožnil s tvrdením

sťažovateľa, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým „nepripustil

sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka“, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti

prihliadal v prvom rade na zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“

(v okolnostiach namietaného prípadu pomoc na strane povinného, pozn.), a požiadavku

existencie reálnej ujmy na strane niektorého z účastníkov konania, ktorá je spojená

s materiálnym chápaním ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

nepochybne došlo v rámci napadnutého konania k „pozitívnemu“ zásahu do právneho

postavenia povinného, keď okresný súd ex offo uznesením sp. zn. z 30. apríla

2012 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn.

z 18. júla 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, t. j. okresný súd

rozhodol tak, ako navrhoval samotný sťažovateľ vo svojom podaní doručenom okresnému

súdu 20. februára 2012, pričom týmto svojím rozhodnutím zabezpečil ochranu práv

povinného, na strane ktorého sa sťažovateľ domáhal vstupu do konania v postavení

vedľajšieho účastníka. Zohľadňujúc tieto skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že

namietaným postupom okresného súdu, ktorým tento síce nepripustil sťažovateľa do

napadnutého konania ako vedľajšieho účastníka, ale v ktorom bolo rozhodnuté spôsobom,

akého sa sťažovateľ domáhal, nemohlo dôjsť k porušeniu ním označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uplatnenými

v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012