Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 590/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. H.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. z 25. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. B. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným Okresnému

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal vydania platobného rozkazu

na zaplatenie istiny voči odporcovi, ktorý odôvodnil tým, že počas pracovného pomeru

u odporcu odpracoval značné množstvo nadčasovej práce, ktorú mu odporca ako jeho

zamestnávateľ neuhradil. Proti platobnému rozkazu sp. zn.

z 25. novembra 2011 podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, z toho dôvodu okresný

súd platobný rozkaz zrušil a vec bola na okresnom súde ďalej vedená

pod sp. zn. . Okresný súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že

navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a že nárok sťažovateľa je neopodstatnený, preto

ho zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. V odvolaní

argumentoval najmä tým, že okresný súd nezistil skutkový stav veci, pretože reálne

nevykonal ním navrhované dôkazy, a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež

tým, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Krajský súd rozsudkom č. k. -245 z 25. júna 2012 potvrdil rozhodnutie

okresného súdu, keďže dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa sťažovateľa porušil krajský súd jeho základné právo na súdnu alebo inú

právnu ochranu tým, že nevykonal navrhované dôkazy, resp. označil ich len formálne za

vykonané bez ich reálneho posúdenia. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že krajský súd

formálne „rovnako ako prvostupňový súd vyhlásil písomné dôkazy, ktoré tvorili podstatu

argumentácie sťažovateľa (písomnú dochádzkovú knihu a denný elektronický záznam

z dochádzkového systému) za vykonané, no z odôvodnenia rozhodnutia je nepochybne

zrejmé, že sa s nimi neoboznámil ani len povrchne, neposúdil ich ani jednotlivo a už vôbec

nie vo vzájomnej súvislosti ich porovnaním, rovnako ako prvostupňový okresný súd a to

napriek tomu, že takýto postup prvostupňového súdu sťažovateľ v odvolaní výslovne

namietal, a že ide o zákonom uloženú procesnú povinnosť súdu...“.

Ďalším nedostatkom rozhodnutia krajského súdu je nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia. Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení rozsudku „z veľkej

časti iba odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, v ktorom sa

však na jednej strane okresný súd nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a na strane

druhej porušil princíp rovnosti účastníkov konania, keď sa jednostranne priklonil k názoru

odporcu, že písomná dochádzková kniha a denný elektronický záznam z dochádzkového

systému sú nedôveryhodné dôkazy, zatiaľ čo relevantný protiargument sťažovateľa

o objektívnej neexistencii iných dôkazov preukazujúcich tvrdenie sťažovateľa (nakoľko iba

tieto dokumenty a žiadne iné, v tom čase slúžili ako podklad k výpočtu miezd zamestnancov,

vrátane mzdy sťažovateľa), nebol v jeho rozhodovaní absolútne reflektovaný. Takéto

odôvodnenie okresného súdu nemôže tvoriť základ odôvodnenia rozhodnutia krajského

súdu ako súdu druhého stupňa, ak práve toto odôvodnenie bolo odvolaním namietané.

Krajský súd sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal

s nasledovnými námietkami sťažovateľa, uvedenými v odvolaní:

a) prvostupňový súd kľúčové dôkazy, ktorými boli záznamy z elektronického

dochádzkového systému a neskôr aj písomná dochádzková kniha predložená odporcom

riadne nevykonal - nevyhodnotil ich jednotlivo a už vôbec nie vo vzájomnej súvislosti ich

porovnaním, a to aj napriek tomu, že svoje tvrdenie sťažovateľ patrične odôvodnil,

b) rovnako sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa v otázke spôsobu

nariaďovania nadčasovej práce, kde iba skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal že táto

mu bola odporcom nariadená, resp. že s touto prácou nadčas odporca vyslovil súhlas,

pričom sa ale absolútne nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, že za prácu nadčas

vykonávanú so súhlasom zamestnávateľa je nutné považovať aj uloženie takého rozsahu

práce, či druhu práce zamestnávateľom, že takáto práca sa nedá splniť len v základnom

fonde pracovného času zamestnanca a práca nadčas sa napriek existencii interných

predpisov nikdy písomne (a to ani iným zamestnancom, ktorí nemali prácu nadčas zahrnutú

v základnej mzde) nenariaďovala, pričom ale náhradné voľno sa za prácu nadčas

poskytovalo,

c) v neposlednom rade sa krajský súd nevysporiadal ani s námietkou sťažovateľa, že

skutočnosť, či si zamestnanec nárok na náhradné voľno alebo peňažnú kompenzáciu

u zamestnávateľa osobitne uplatní alebo nie nemá žiaden vplyv na povinnosť

zamestnávateľa takýto nárok zamestnanca vysporiadať jedným z dvoch v zákone uvedených

spôsobov aj bez toho, aby o to zamestnanec výslovne žiadal.“.

Napokon sťažovateľ namieta, že odvolací súd zaujal ústavne nekonformný výklad

k ustanoveniu . Podľa sťažovateľa „ustanovenie

je potrebné vykladať takým spôsobom, že poskytnúť zamestnancovi

za prácu nadčas mzdu a mzdové zvýhodnenie, príp. náhradné voľno (aj keď iba za prácu

nadčas presahujúcu 150 hodín ročne) je základnou povinnosťou zamestnávateľa.

Skutočnosť, či si nárok na náhradné voľno alebo peňažnú kompenzáciu zamestnanec

u zamestnávateľa osobitne uplatní alebo nie je úplne bezpredmetná a nemá žiaden vplyv

na túto povinnosť zamestnávateľa nárok zamestnanca vysporiadať jedným z dvoch v zákone

uvedených spôsobov. Odporca ako zamestnávateľ (napriek jedinému slovnému prísľubu

o pravdepodobnom poskytnutí náhradného voľna) nikdy sťažovateľovi neposkytol žiadne

náhradné voľno. A do dnešného dňa ani nijak jeho nadčasovú prácu v súlade so zákonom

nekompenzoval. Navrhovateľ má preto za to, že § 121 Zákonníka je potrebné vykladať tak,

že ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodli na čerpaní náhradného voľna,

za výkon nadčasovej práce (nad limit 150 hodín ročne) patrí zamestnancovi finančná

kompenzácia (mzda + mzdové zvýhodnenie vo výške 25 % jeho priemerného zárobku), tak

ako si ju aj sťažovateľ uplatnil vo svojom návrhu, a to aj po skončení pracovného pomeru.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní jeho sťažnosti ju uznesením prijal na ďalšie konanie a po prerokovaní veci

a vykonanom dokazovaní vo veci samej navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo Ing. B. F. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. júna

2012 v konaní vedenom pod sp. zn. -245 porušené bolo.

Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -245

z 25. júna 2012 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle

o ústavnom súde priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 269,60 EUR, ktorá

v zmysle (zastupovanie pred Ústavným súdom SR)

zodpovedá dvom právnym úkonom, každý vo výške 127,17 EUR a dvom režijným paušálom

za rok 2012 vo výške 7,63 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť

sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nesprávnosti rozsudku krajského súdu

č. k. -245 z 25. júna 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 21. februára 2012. Nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu

spočíva podľa sťažovateľa v nedostatočne zistenom skutkovom stave, v nedostatočnom

odôvodnení rozhodnutia a v ústavne nekonformnom výklade ustanovenia § 121 ods. 2

.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd, ktorý bol viazaný obsahom a dôvodmi odvolania (§ 212

ods. 1 ) preskúmal napadnutý rozsudok prejednal odvolanie bez nariadenia

pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 16. 4. 2009 na pozícii Chief Engineer od 11. 5. 2009. Pracovný pomer

žalobcu skončil dohodou ku dňu 4. 8. 2010. V zmysle čl. VI bod 1 pracovnej zmluvy bol

pracovný čas maximálne 40 hodín týždenne a bol nerovnomerne rozvrhnutý na jednotlivé

týždne š tým, že priemerný týždenný pracovný čas nesmel presiahnuť v období štyroch

mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas. V zmysle čl. VIII bod 3 pracovnej zmluvy

dojednaná mzda zohľadňovala prácu nadčas, najviac v úhrne 150 hodín ročne, prácu

vo sviatok a nočnú prácu s tým, že v týchto prípadoch zamestnancovi nepatria mzda

za prácu nadčas vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas a nemôže za túto čerpať

náhradné voľno. Vykonaným dokazovaním bolo ďalej preukázané, že v zmysle interného

predpisu žalovaného v prípade, ak niektorí zamestnanci budú musieť pracovať nadčas,

budú potrebovať podpis manažéra oddelenia alebo vedúceho oddelenia, ktorý potvrdí

odpracované nadčasové hodiny. V zmysle interného nariadenia žalovaného zo dňa 25. 9.

2009 boli zamestnanci povinní zapisovať sa do knihy dochádzky v poradí ako do práce

prišli s tým, že v prípade neodpísania sa, im bude počítaná jedna hodina pracovného času

za daný deň.

V zmysle ust. § 121 ods. 1 Zák. práce za prácu nadčas patrí zamestnancovi

dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej 25 % jeho priemerného zárobku. Ak sa

zamestnávateľ so zamestnancom dohodne na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas,

patrí zamestnancovi za hodinu práce nadčas hodina náhradného voľna; v tom prípade

mu mzdové zvýhodnenie nepatrí. Za výkon nadčasovej práce prislúcha mzdové zvýhodnenie

najmenej o výšku 25 % priemerného zárobku za podmienky, že sa zamestnávateľ

so zamestnancom nedohodli o poskytnutí náhradného voľna. Vznik právneho nároku

na strane zamestnanca na zvýšenú mzdu za výkon nadčasovej práce vzniká po vykonaní

nadčasovej práce len vtedy, ak sa zamestnávateľ nedohodne na poskytnutí náhradného

voľna namiesto zvýšenia mzdy. Čerpanie náhradného voľna nemožno zamestnancovi

jednostranne nariadiť.

V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa, že žalobca

v konaní nepreukázal, že by žalovaného niekedy požiadal o poskytnutie náhradného voľna

za vykonanú nadčasovú prácu a tento mu náhradné voľno neposkytol. V konaní bolo

preukázané, že za preukázateľný výkon práce nadčas sa u žalovaného náhradné voľno

poskytovalo, pričom žalobca počas celej doby trvania jeho pracovného pomeru

o poskytnutie náhradného voľna nepožiadal a taktiež žalovaného žiadnym spôsobom

neupozornil na skutočnosť, že by prípadne vykonával prácu nadčas. Odvolací súd je taktiež

zhodne so súdom prvého, stupňa, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal vykonanú

prácu nadčas, o čom svedčí i skutočnosť, že podanou žalobou sa žalobca domáha

preplatenia práce nadčas v trvaní 174 hodín a 15 minút, pričom vo výzve na uhradenie

mzdy za výkon nadčasovej práce zo dňa 8. 10. 2010 žalovaného požiadal o preplatenie

mzdy za vykonanie nadčasovej práce v trvaní až 178 hodín. Odvolací súd ďalej poukazuje

na skutočnosť, že v zmysle interného predpisu žalovaného bol žalovaný, povinný v prípade

vykonania práce nadčas požiadať o písomný súhlas svojho nadriadeného a následne

o potvrdenie odpracovaných nadčasových hodín. Žalobca o podpis manažéra oddelenia

alebo vedúceho oddelenia nikdy nepožiadal a taktiež nepožiadal o potvrdenie

odpracovaných nadčasových hodín. Bolo potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvého

stupňa, že v prípade, ak žalobca v práci zotrval mimo svojej pracovnej doby neznamená to

automaticky, že išlo o nadčasovú prácu a že nešlo o čas strávený žalobcom v práci bez jej

reálneho výkonu. Ako bolo uvedené vyššie výkon nadčasovej práce musel byť písomne

potvrdený nadriadeným v danom prípade priamo generálnym manažérom hotela, pričom

žalobca takýto pokyn nepreukázal. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca

bol povinný svoj príchod a odchod z pracoviska zaznamenávať v knihe dochádzky pričom

podľa knihy príchodov a odchodov predloženej žalovaným žalobca v dňoch 16. 11. 2009,

17. 12. 2009, 14. 1. 2010 a 22. 1. 2010 svoj odchod z pracoviska nezaznamenal. Podľa

tvrdenia samotného žalobcu prespával na hoteli, alebo sa do práce nevrátil. I táto okolnosť

svedčí o tom, že samotné zotrvanie žalobcu na hoteli v noci nie je možné hodnotiť ako prácu

nadčas. Inak povedané žalobca zotrvával na pracovisku i bez toho, aby reálne vykonával

prácu. Z predmetnej knihy dochádzky je zrejmé, že žalobca mal nerovnomerne rozvrhnutý

pracovný čas, o čom svedčí i skutočnosť, že napr. dňa 12. 7. 2009 žalobca prišiel do práce

o 8.00 hod. a odišiel z práce o 12.00 hod., dňa 16. 10. 2009 prišiel do práce o 11.05 hod.

a odišiel z práce o 15.30 hod. a dňa 1. 12. 2009 prišiel do práce o 10.25 hod. pričom svoj

odchod z práce opäť nezaznamenal. Je teda zrejmé, že žalobca nerovnomerne využíval

pracovný čas a práve z tohto dôvodu o poskytnutie náhradného voľna žalovaného nikdy

nepožiadal. Odvolací súd má za to, že vznik právneho nároku na strane zamestnanca

na zvýšenú mzdu za výkon nadčasovej práce vzniká po vykonaní nadčasovej práce len

vtedy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom na poskytnutí náhradného voľna

namiesto zvýšenia mzdy. Nakoľko žalobca o poskytnutie náhradného voľna nikdy

nepožiadal, po skončení pracovného pomeru mu nemôže vzniknúť nárok na náhrady mzdy

za výkon nadčasovej práce, keďže po skončení pracovného pomeru zamestnávateľ už nemá

reálnu možnosť poskytnúť zamestnancovi náhradné voľno.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného

dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací

súd potvrdil podľa “

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru

uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a

právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne , , IV. ÚS

80/05, ).

Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že

popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku dôkladným

spôsobom vysvetlil svoje myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k záveru o riadnom zistení

skutkového stavu súdom prvého stupňa. Vysvetlil aj dôvody, prečo súhlasil so záverom

okresného súdu, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal prácu nadčas. V zmysle

ustanovenia vyhodnotil odvolací súd jednotlivé

dôkazy podľa ich dôležitosti pre prerokovávanú vec, pričom spôsob hodnotenia dôkazov

z hľadiska ich pravdivosti a presvedčivosti bolo vecou voľného zhodnotenia dôkazov

súdom. Ústavný súd pripomína, že jeho úloha nemôže spočívať v skúmaní procesu

hodnotenia dôkazov. Tie všeobecný súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Ústavný súd

konštatuje, že úvahy krajského súdu v tomto smere sa javia ako relevantné a legitímne

neodporujúce postupu všeobecného súdu v procese dokazovania v štádiu hodnotenia

dôkazov.

Sťažovateľ namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd konštatoval, že

odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov v prerokovávanej veci je dostatočné

a zrozumiteľné.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o

tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Ústavný súd

pri posúdení obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu prihliadol aj na

rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a

odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , IV.

ÚS 372/08, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj námietkou sťažovateľa o ústavne nekonformnom

výklade ustanovenia .

Podľa ustanovenia za prácu nadčas patrí

zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho

priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas

dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 % jeho priemerného zárobku.

V zmysle ustanovenia zamestnávateľ môže

v kolektívnej zmluve dohodnúť okruh zamestnancov, s ktorými je možné dohodnúť, že

vo výške mzdy bude zohľadnená prípadná práca nadčas, najviac však v úhrne 150 hodín

v kalendárnom roku. Zamestnávateľ, ktorý nemá v kolektívnej zmluve dohodnutý okruh

zamestnancov podľa prvej vety, môže písomne dohodnúť s vedúcim zamestnancom

v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu alebo

s vedúcim zamestnancom, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho

zamestnanca, so zamestnancom, ktorý vykonáva koncepčné, systémové, tvorivé, metodické

alebo obchodné činnosti, riadi, organizuje alebo koordinuje zložité procesy alebo rozsiahle

súbory veľmi zložitých zariadení, že vo výške mzdy bude zohľadnená prípadná práca

nadčas, najviac však v úhrne 150 hodín v kalendárnom roku. V týchto prípadoch

zamestnancovi za prácu nadčas nepatrí mzda vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu

nadčas podľa odseku 1 a nemôže za túto dobu čerpať náhradné voľno.

Mzdové ohodnotenie za prácu nadčas patrí zamestnancovi len v prípade, že ním

vykonávaná práca sa naozaj považuje za prácu nadčas. Podľa

je práca nadčas vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom

nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného

času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Primárne všeobecné súdy posudzovali otázku, či sťažovateľ skutočne

vykonával prácu nadčas v zmysle uvedeného ustanovenia .

Z tohto hľadiska bol pre rozhodnutie súdov relevantný najmä záver o tom, že sťažovateľ

dôveryhodne nepreukázal, že pracoval pre svojho zamestnávateľa nadčas. Ústavný súd

preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za

legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa .

Preskúmaním rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. júna 2012

ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,

ktorý by nemal oporu v zákone.

Vzhľadom na už uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ako aj

s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012