Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 592/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. D., P., zastúpeného JUDr. M. Ch., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2012 doručená sťažnosť PhDr. J. D., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. augusta 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd, rozsudkom sp. zn. , z 28. 8. 2012, rozhodol tak, že

potvrdil rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. , z 9. 6. 2011, ktorým

Krajský súd Bratislava zamietol moju žalobu proti Ministerstvu vnútra SR o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného, č. KM-74/PK-2006, z 27. 6. 2006, ktorým bol

zamietnutý môj rozklad a potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra č. 114 zo dňa 13. 4.

2006, o mojom prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR...

Týmto potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR, boli podľa môjho názoru

porušené moje ústavné práva.

Pri plnení si svojich služobných povinností, som sa nedopustil konania, ktoré by bolo

v rozpore s právnymi normami, prísahou a mojimi povinnosťami policajta.

Opätovne poukazujem na skutočnosť, že za rovnaký skutok, ktorým sa odôvodňuje

moje ukončenie služobného pomeru, som bol oslobodený v trestnom konaní, rozsudkom

Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. , z 19. 6. 2009, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Žilina, sp, zn. , zo 6. 10. 2009...

Z akých dôvodov mi teda bol ukončený služobný pomer, keď deklarované dôvody

takými dôvodmi nie sú...“

Sťažovateľ sa v sťažnosti ďalej zaoberal okolnosťami svojho prepustenia

zo služobného pomeru, pričom v tejto súvislosti vyslovil názor, že jeho prepustenie

zo služobného pomeru bolo dôsledkom niekoľkoročnej kompromitácie jeho osoby, a to

v súvislosti s jeho nomináciou na vyššiu funkciu. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že na základe

oznámenia „viacnásobného recidivistu“, ktorý sa v tom čase nachádzal vo výkone väzby,

mu bolo 3. decembra 2003 vznesené obvinenie za trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa v znení účinnom

do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) formou spolupáchateľstva podľa

ods. 2 a trestný čin porušovania domovej slobody podľa

formou spolupáchateľstva podľa . Sťažovateľ

uviedol, že následne mu bola obmedzená osobná a sloboda a 5. decembra 2003 bol vzatý

do väzby s tým, že väzba uňho trvala do 25. augusta 2004, keď bol z nej prepustený.

Sťažovateľ súčasne poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v jeho trestnej veci,

na základe ktorých bol oslobodený spod obžaloby. K právoplatnému oslobodeniu

spod obžaloby v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. došlo podľa tvrdenia sťažovateľa 29. septembra 2010 (za časť

skutkov) a 20. septembra 2012 (za zvyšnú časť skutkov). Okrem toho sťažovateľ uviedol, že

na osobu, ktorá o ňom poskytla nepravdivé informácie týkajúce sa jeho policajných praktík,

podal trestné oznámenie pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 a 2 Trestného

zákona, na základe čoho došlo k právoplatnému odsúdeniu tejto osoby. Sťažovateľ súčasne

poukázal aj na ďalšie skutky, za ktoré bolo vznesené obvinenie a z ktorých bol vo veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. oslobodený spod obžaloby. Sťažovateľ

dodal, že aj v tejto veci podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre podozrenie

zo spáchania trestného činu krivého obvinenia. Podľa vyjadrenia sťažovateľa vyšetrovanie

v tejto trestnej veci nebolo dosiaľ ukončené. Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti spomenul aj

ďalšie prípady, keď mu bolo vznesené obvinenie za skutky, ktorých sa mal dopustiť

v súvislosti s výkonom funkcie policajta, a súčasne dodal, že z dôvodu medializácie jeho

osoby a uvedenia nepravdivých a skresľujúcich informácií podal na okresnom súde viacero

žalôb na ochranu osobnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti nepriehľadným spôsobom poukázal na okolnosti prepustenia

zo služobného pomeru personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 114

z 13. apríla 2006, k čomu malo podľa jeho tvrdení dôjsť v dôsledku vznesenia obvinenia,

pričom v súvislosti s touto trestnou činnosťou mal byť vzatý do väzby uznesením

Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 8. apríla 2006.

V rámci námietok vzťahujúcich sa k jeho prepusteniu zo služobného pomeru

sťažovateľ uviedol:

„Paradoxným sa javí aj zistenie, ktoré už tradične účelovo absentuje

v administratívnom spise a to skutočnosť, že nadriadený riešil otázku môjho postavenia

mimo službu v súvislosti s predmetným prípadom už 27. 3. 2006, výsledkom čoho bol

personálny rozkaz 1. viceprezidenta PZ. Predmetný personálny rozkaz mi nikdy nebol

doručený a taktiež som o ňom nebol v čase trvania môjho služobného pomeru uzrozumený.

Táto skutočnosť vyplynula až z môjho služobného hodnotenia pre účely trestného konania

v trestnej veci vedenej pod ČVS: UIS-67/IOV-SV-2006. Túto skutočnosť som sa mohol

náhodne dozvedieť najskôr až v máji 2008 pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania,

kde sa daná skutočnosť nachádzala uvedená v texte môjho služobného hodnotenia.

S poukázaním na uvedenú skutočnosť sa javí dôvodným položenie otázky, čo reálne viedlo

nadriadeného pre podanie návrhu na moje prepustenie zo služobného pomeru, keď dňa

27. 3. 2006 postačovalo iba moje postavenie mimo službu. Otáznou ostáva aj skutočnosť,

prečo písomnosti súvisiace s návrhom na moje postavenie mimo službu, resp. personálny

rozkaz I. viceprezidenta Policajného zboru, bezprostredne súvisiace s návrhom na moje

prepustenie zo služobného pomeru v administratívnom spise zjavne chýbali a chýbajú.

Ich absencia mi iba dáva viac a viac za pravdu, že nadriadený konal v súvislosti s mojím

prepustením účelovo bez reálne existujúcich dôvodov na moje prepustenie...

V zákone o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície

zákonodarca nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie

služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu

normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám,

ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali

správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom

prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu

konkrétnych okolností. Pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť

hrubým spôsobom, zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda

vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy

správneho orgánu,... Aj keď zákon tu síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade

rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre porušenie prísahy

alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak podľa môjho úsudku táto úvaha

musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom

dokazovaní, na ktoré som poukázal vo svojom vyjadrení k odvolaniu, musí byť logickým

vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení...

Napadnuté rozhodnutie sa mi javí ako zjavne protirečivé a popiera pravidlá

formálnej a právnej logiky, resp. jeho odôvodnenie je zjavne jednostranné, v rozpore

s princípmi spravodlivosti.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. augusta 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby najvyššiemu súdu uložil povinnosť nahradiť mu

trovy konania.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k zisteniu, že sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti namietal porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu, avšak v odôvodnení sťažnosti neuviedol žiadne argumenty, ktoré by

podporili jeho návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit). Ústavný súd zastáva názor, že

sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti vôbec nepoukázal na nedostatky rozhodnutia

najvyššieho súdu a z pohľadu námietok sa týmto rozhodnutím ani nezaoberal. Jediný

argument, ktorý vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu predostrel, spočíval

v tom, že ho označil za „zjavne protirečivé a popiera pravidlá formálnej a právnej logiky,

resp. jeho odôvodnenie je zjavne jednostranné, v rozpore s princípmi spravodlivosti“.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti nepodporil svoje tvrdenia o porušení jeho práv

a nevysvetlil, v čom podľa jeho názoru spočíva protirečivosť tohto rozhodnutia či jeho

jednostrannosť a rozpor s princípmi spravodlivosti. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

sa v odôvodnení sťažnosti výslovne sústredil na popísanie okolností a skutočností

súvisiacich s kompromitovaním jeho osoby, jeho trestným stíhaním, vzatím do väzby,

žalobami na ochranu osobnosti a napokon na popísanie skutočností spojených s jeho

prepustením zo služobného pomeru príslušníka polície.

Podľa názoru ústavného súdu povaha námietok, ktoré sťažovateľ v odôvodnení

sťažnosti predložil, naznačuje, že sťažovateľ opomenul podstatu , podľa

ktorého je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a sťažnosťou podľa

sa akoby snažil iniciovať konanie pred ďalšou súdnou inštanciou.

Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za nevyhnutné pripomenúť, že

z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný

súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (obdobne , , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj s prihliadnutím na to, že ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa obsiahnutými v odôvodnení sťažnosti

a namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť sťažovateľa už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. augusta 2012 už prima facie nevykazuje znaky svojvôle alebo

nedostatočnej odôvodnenosti, pretože s poukazom na závery prvostupňového rozsudku

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -652 z 9. júna 2011

a relevantnú právnu úpravu sťažovateľovi ozrejmuje podstatu prepustenia zo služobného

pomeru z dôvodu podľa o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. V tejto

súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozdiel medzi personálnym konaním – konaním

o prepustení zo služobného pomeru a trestným konaním, ako aj na nezávislosť personálneho

konania od výsledkov trestného konania. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

odvolávajúc sa na zistenia a právne závery krajského súdu zrozumiteľným spôsobom

zdôvodnil, ktoré konanie sťažovateľa bolo kvalifikované ako porušenie služobnej prísahy

a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ktoré bolo zároveň posúdené ako

spôsobilé vyvolať ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Ústavný súd považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu za dostatočne

odôvodnený, a preto mu neplynie oprávnenie ani povinnosť nahrádzať postupy a hodnotenia

najvyššieho súdu (podobne aj , , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.

Ústavný súd konštatuje, že aj tieto skutočnosti boli podkladom na jeho záver

obsiahnutý vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012