Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 602/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody B., vo veci namietaného porušenia

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. zo 14. augusta 2012 a jeho práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 26. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2012 doručená sťažnosť A. D., M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody B.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. augusta 2012 a jeho práv podľa

„čl. 5“ dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 26. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania

vedeného proti jeho osobe (pred okresným súdom pod sp. zn. ) vzatý

do väzby, a to na základe uznesenia okresného súdu z 26. decembra 2011 z dôvodov podľa

ustanovení , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2012 zamietol podľa

ustanovenia s použitím ustanovenia

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal poskytnutý písomný sľub

sťažovateľa ako náhradu väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)

. Toto rozhodnutie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou,

o ktorej krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 26. júla 2012 rozhodol tak,

že ju ako nedôvodnú podľa ustanovenia zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že „okresný súd, ako aj krajský súd účelovo vytvára

väzobné dôvody a neprihliada na zákonné dôvody“. Sťažovateľ namieta, že krajský súd

pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nerešpektoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva prezentujúcu kritéria opodstatňujúce tzv. útekovú väzbu, pretože dôvodnosť väzby

v jeho prípade posudzoval podľa názoru sťažovateľa len na základe závažnosti možného

trestu. Sťažovateľ tiež poukazuje na neprimeranosť doterajšej dĺžky väzby dôvodiac

prieťahmi v súdnom konaní v dôsledku opakovaného odročenia hlavného pojednávania

nezavineného jeho osobou.

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2012 podľa

ustanovenia nariadil v trestnej veci sťažovateľa obmedzenie

osobnej slobody svedka a jeho následné predvedenie predsedovi senátu okresného súdu,

ktorý predmetné uznesenie vydal.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v označenom uznesení porušil voči jeho osobe

princíp prezumpcie neviny zakotvený jednak v , ako aj v

a dohovoru, keď v predmetnom rozhodnutí použil výrok, ktorým podľa

názoru sťažovateľa dal najavo, že ho považuje za vinného napriek skutočnosti, že jeho vina

nebola potvrdená právoplatným rozsudkom.

Napokon sťažovateľ argumentuje: „Taktiež namietam porušenie čl. 6 Dohovoru

(ďalej len Dohovoru)Právo na spravodlivé súdne konanie. Mám za to že opakovaným

porušovaním mojich práv je celé súdne konanie voči mojej osobe nespravodlivé.“

Opierajúc sa o uvedenú argumentáciu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie a

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. augusta 2012, ako aj

„čl. 5“ dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. júla 2012,

uznesenie krajského súdu zrušil, prikázal okresnému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby

na slobodu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Sťažovateľ v závere sťažnosti formuluje aj svoj návrh na vydanie dočasného

opatrenia, ktorým by ústavný súd v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) uložil okresnému súdu alebo krajskému súdu povinnosť prepustiť

sťažovateľa z väzby slobodu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)

podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu a dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. augusta 2012

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia princípu prezumpcie

neviny garantovaného a dohovoru označeným uznesením

okresného súdu ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení

, a síce nedostatok právomoci.

Vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného súdu disponoval sťažovateľ

opravným prostriedkom – sťažnosťou, prostredníctvom ktorej mohol okrem priamych

námietok týkajúcich sa spôsobu predvedenia svedka poškodeného prezentovať aj svoje

výhrady k zvoleným formuláciám uznesenia, narúšajúcim podľa názoru sťažovateľa princíp

prezumpcie neviny voči jeho osobe. Poskytnutie ochrany v danom prípade potenciálneho

porušenia dotknutých článkov a dohovoru spadalo do právomoci buď samotného

okresného súdu v rámci autoremedúrneho konania ( ), resp.

nadriadeného súdu (v prípade, že by okresný súd sám sťažnosti sťažovateľa autoremedúrou

nevyhovel), čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25

ods. 2 .

2. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 a ods. 4 dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 26. júla 2012

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

sp. zn. z 28. júna 2012 porušil krajský súd jeho práva zaručené „čl. 5“

dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z časti vyžiadaného spisového materiálu

okresného súdu ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné

stíhanie (medzičasom nastúpil sťažovateľ výkon trestu odňatia slobody) pre zločin

vydierania podľa a iné . V rámci vedeného trestného stíhania

bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. decembra 2011 (sudcom

pre prípravné konanie) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b)

a c) , podľa ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že: a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

Uznesením sp. zn. z 28. júna 2012 okresný súd zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu

za väzbu a ponechal ho vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)

.

Ústavný súd ďalej zistil, že „Po podaní obžaloby boli vo veci na hlavnom

pojednávaní vypočutí okrem obžalovaného aj svedkovia A. K., A. Š., L. P., Ľ. P., M. M.

a Ing. T. A. Z dôvodu, že na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 07.06.2012 bol

poškodený a zároveň svedok D. M. pod vplyvom alkoholu, bolo upustené od jeho výsluchu

a toto hlavné pojednávanie bolo aj za účelom jeho opätovného výsluchu, ako aj výsluchu

svedkov J. K. a J. C. odročené na deň 28.06.2012, pričom svedkovia M. a K. naň mali byť

predvedení príslušníkmi polície. Predvedenie svedkov však vykonané nebolo z dôvodu, že

M. nebol v mieste bydliska zastihnutý a K. sa nachádza na protialkoholickom liečení.

Na hlavnom pojednávaní dňa 28.06.2012 bol však vypočutý svedok K., ktorý sa na hlavné

pojednávanie dostavil dobrovoľne z protialkoholického liečenia, ktoré vykonáva

na Psychiatrickom oddelení v R., pre neprítomnosť svedkov M. a C. však bolo toto hlavné

pojednávanie opäť odročené, a to na neurčito z dôvodu, že vo vzťahu k svedkovi

a poškodenému D. M. bude realizovaný procesný postup podľa .“.

Na uvedenom hlavnom pojednávaní podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu podľa a súčasne navrhol nahradenie jeho väzby

poskytnutým písomným sľubom, pričom argumentoval, že „hlavné pojednávanie je

v predmetnej trestnej veci opätovne odročované z dôvodov, ktoré nespôsobil obžalovaný,

ale z dôvodov nemožnosti vykonania výsluchu svedkov, navrhnutých obžalobou, ktorých

nebolo možné ani predviesť“.

Okresný súd ešte v uvedený deň na hlavnom pojednávaní rozhodol o žiadosti tak, že

ju podľa ustanovenia s použitím ustanovenia

ods. 3 ako nedôvodnú zamietol a podľa ustanovenia

písm. b) poskytnutý písomný sľub sťažovateľa neprijal. V odôvodnení

svojho rozhodnutia okresný súd uviedol: „Podľa názoru predsedu senátu u obžalovaného

A. D. dôvod väzby podľa naďalej trvá, pretože obžalovaný

sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval a viackrát menil miesto pobytu. Podaním obžaloby

hrozí ďalej dôvodná obava, že po prepustení z väzby na slobodu ujde, alebo sa bude

skrývať, pretože mu hrozí vysoký trest, a to s prihliadnutím k tomu, že v obžalobe sa mu

kladie za vinu spáchanie jedného zločinu a dvoch prečinov, a to spáchaných viacerými

skutkami, preto prichádza v úvahu, pokiaľ bude uznaný za vinného, použitie asperačnej

zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, v ktorom prípade sa zvyšuje horná hranica trestnej

sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o 1/3-tinu a trest sa ukladá

nad 1/2-vicu takto určenej trestnej sadzby.

Zároveň trvá aj dôvod väzby podľa a hrozí, že

v prípade prepustenia z väzby bude obžalovaný pokračovať v trestnej činnosti, a to

s prihliadnutím najmä k tomu, že aj napriek svojmu mladému veku bol doposiaľ 5-krát

súdne trestaný a z výkonu trestu pre násilnú trestnú činnosť bol prepustený dňa 04.12.2011

a už necelé dva týždne sa mal dopustiť skutkov, spáchanie ktorých mu je kladené za vinu

v tomto konaní.

Oba dôvody väzby u obžalovaného sú zvýraznené aj tým, že z doposiaľ vykonaných

dôkazov na hlavnom pojednávaní, a to z výsluchu svedkov K., K., M. a Ing. A. vyplýva

dôvodné podozrenie, že skutky tak ako sú uvedené v obžalobe boli spáchané, majú znaky

trestných činov a je dôvodné podozrenie, že ich spáchal obžalovaný. Je síce pravdou, že

hlavné pojednávanie bolo doposiaľ odročované z dôvodov, ktoré nezapríčinil obžalovaný,

v jeho trestnej veci sa však koná plynulo a bez prieťahov, o čom svedčí aj zrealizovaný

výsluch svedka J. K. na hlavnom pojednávaní dňa 28.06.2012.

Z uvedených dôvodov súd zamietol žiadosť obžalovaného A. D. o prepustenie z väzby

na slobodu a zároveň podľa neprijal písomný sľub

obžalovaného ako náhradu jeho väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr.

poriadku, pretože tento sľub nepovažoval za dostatočný vzhľadom na jeho osobu a povahu

prejednávaného prípadu.“

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, v ktorej argumentoval, že

dôvody väzby podľa ustanovení a v jeho prípade

nie sú dané, pretože nebezpečenstvo úteku nemožno posudzovať len z hľadiska výšky mu

hroziaceho trestu, ale je potrebné zohľadniť aj ďalšie skutočnosti, ako sú osoba sťažovateľa,

jeho finančné možnosti a pod. Sťažovateľ takisto uviedol, že je síce pravdou, že sa zdržiaval

mimo miesta trvalého pobytu, avšak z dôvodu zamestnania, pričom doručované zásielky si

vždy preberal a ani v minulosti sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. Sťažovateľ napokon

uviedol, že za irelevantný považuje aj väzobný dôvod podľa ustanovenia § 71 ods. 1

písm. c) , „keďže si nemal trestnou činnosťou zabezpečovať finančné

prostriedky“.

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením tak, že ju ako

nedôvodnú zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „V súčasnom štádiu

trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že obž. A. D. je dôvodne

podozrivý z trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej

väzby podľa je potrebné poukázať na skutočnosť, že obžalovaný

sa už v minulosti aj napriek svojmu mladému veku dostal opakovane do rozporu

so zákonom, a to pre majetkovú aj násilnú trestnú činnosť. Z toho naposledy bol

obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa 08.03.2011

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, pričom predmetnej

trestnej činnosti sa mal dopustiť už necelé 2 týždne po prepustení z výkonu tohto trestu.

Rovnako pri posudzovaní dôvodnosti trvania väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a/ nemožno neprihliadnuť na to, že obžalovaný sa nezdržiaval v mieste

trvalého bydliska a viackrát menil miesto svojho pobytu. Okrem toho za predmetnú trestnú

činnosť mu v súčasnom štádiu trestného konania hrozí vysoký trest, v dôsledku toho preto

reálne hrozí, že obžalovaný po prepustení z väzby na slobodu ujde alebo sa bude skrývať,

aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti

preto krajský súd neuveril tvrdeniam obžalovaného uvedeným v písomných dôvodoch

sťažnosti, ale práve naopak musel konštatovať, že dôvody útekovej a preventívnej väzby

podľa , sa u obžalovaného nezmenili a trvajú aj v súčasnom

štádiu trestného konania. V tomto smere okresný súd napadnuté uznesenie podrobne

odôvodnil, pričom krajský súd sa s uvedenými dôvodmi stotožnil a v podrobnostiach na ne

poukazuje.

Pokiaľ ide o písomný sľub obžalovaného krajský súd rovnako ako okresný súd dospel

k záveru, že väzbu obžalovaného nie je možné v súčasnom štádiu trestného konania

nahradiť uvedeným inštitútom, a to práve z vyššie uvedených dôvodov týkajúcich sa osoby

obžalovaného a povahy prejednávaného prípadu.

V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe, pričom

doterajšia dĺžka trvania väzby obžalovaného zodpovedá zákonnému ustanoveniu § 76 Tr.

por.“

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že

v ustanoveniach čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru garantujúcich právo na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj

jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas

konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu

(ako aj pre konanie o zárukách nahrádzajúcich väzbu).

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,

pričom bol viazaný návrhom na začatie konania ( )

jednak jeho petitom, ale aj jeho odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul

nedostatky petitu sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite

sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 5 dohovoru uznesením krajského

súdu bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práv vymedzením konkrétnych

odsekov tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejme,

že sťažovateľ mal na mysli právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia týkajúceho sa

pozbavenia osobnej slobody zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru a právo byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania zaručené čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ označil predmetné uznesenie krajského súdu vo svojom podaní

nesprávnou spisovou značkou, ktorý nedostatok rovnako ako v predchádzajúcom prípade

preklenul ústavný súd prihliadajúc na obsah sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa

na opravu podania.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako

aj o návrhu na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom) vychádzal zo skutkového

a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho na skutkové

okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery krajský súd

akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak materiálnych, ako aj formálnych podmienok väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd, pokiaľ ide o dôvody

tzv. útekovej väzby, poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa

stotožnil a ktoré podľa jeho názoru opodstatňujú dôvodnú obavu z marenia trestného

stíhania zo strany sťažovateľa (nezdržiavanie sa sťažovateľa v mieste trvalého bydliska

a viaceré zmeny aktuálneho pobytu sťažovateľa, a to v spojení so skutočnosťou hrozby

vysokého trestu v dôsledku aplikácie tzv. asperačnej zásady v prípade uznania viny

sťažovateľa). Dôvodnosť tzv. preventívnej väzby opieral krajský súd (aj s odkazom

na závery okresného súdu) o skutočnosť viacnásobnej recidívy sťažovateľa, osobitne

zdôrazňujúc závažnú okolnosť poslednej recidívy (skutku aktuálne vedeného trestného

stíhania sa mal sťažovateľ dopustiť iba dva týždne po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody).

Skutkové okolnosti vzatia do väzby (dôvodnosť vedeného trestného stíhania) ako

súčasť materiálnych predpokladov väzby konajúce súdy argumentačne opreli o špecifikáciu

dôkaznej situácie v trestnej veci sťažovateľa, a to poukazom na svedecké výsluchy

vykonané na hlavnom pojednávaní.

Takto prezentovanými dôvodmi väzby odôvodnili konajúce súdy aj zamietnutie

návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom.

Vo vzťahu k splneniu formálnych podmienok väzby krajský súd poukázal

na relevantnú právnu úpravu, a síce na ustanovenia , podľa

ktorých väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas,

pričom celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom

nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin. Krajský

súd na tomto mieste skonštatoval súladnosť doterajšieho postupu trestného konania

týkajúceho sa väzby sťažovateľa s označenými ustanoveniami

upravujúcimi predpísané väzobné lehoty. Krajský súd sa v danom kontexte stotožnil aj

so záverom okresného súdu o plynulosti vedeného trestného konania, kde okresný súd

poukázal na posledný z realizovaných výsluchov procesu dokazovania, ktorý bol aktuálne

vykonaný práve v deň rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (28. júna

2012).

Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované

argumentačné otázky formulované v podanej sťažnosti boli krajským súdom v každom

smere zodpovedané.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru

ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery

krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú

skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 5

ods. 3 a 4 dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa v závere vysporiadal aj s tou časťou sťažnosti, kde sťažovateľ veľmi

vágnym spôsobom formuloval „námietku“ porušenia „práva na spravodlivé súdne

konanie“, v rámci ktorej prezentoval svoj záver o nespravodlivosti „celého súdneho

konania“ z dôvodu „opakovaného porušovania“ jeho „práv“. Ústavný súd konštatuje, že

v danej časti sa sťažnosť vyznačuje absenciou čo i len minimálnej argumentácie, ktorá by

umožnila ústavnému súdu s istotou ustáliť charakter sťažovateľovej námietky, resp.

identifikovať konkrétne rozhodnutie alebo postup konajúceho súdu (prípadne súdov),

ktorým malo dôjsť k porušeniu tohto zmieneného práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vzhľadom

na absolútnu neurčitosť obsahu danej časti sťažnosti sa ňou ústavný súd zaoberať nemohol

a ani nezaoberal.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ostatými návrhmi sťažovateľa sa vzhľadom

odmietnutie sťažnosti ako právne irelevantnými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012