Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 602/2012
PDF · 272.25 KB
No categories available
III. ÚS 602/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody B., vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012 a jeho práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tos/61/2012 z 26. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2012 doručená sťažnosť A. D., M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody B.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012 a jeho práv podľa
„čl. 5“ dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Tos/61/2012 z 26. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania
vedeného proti jeho osobe (pred okresným súdom pod sp. zn. 11 T/100/2012) vzatý
do väzby, a to na základe uznesenia okresného súdu z 26. decembra 2011 z dôvodov podľa
ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 11 T/100/2012 z 28. júna 2012 zamietol podľa
ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b) s použitím ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal poskytnutý písomný sľub
sťažovateľa ako náhradu väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku. Toto rozhodnutie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou,
o ktorej krajský súd svojím uznesením sp. zn. 2 Tos/61/2012 z 26. júla 2012 rozhodol tak,
že ju ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že „okresný súd, ako aj krajský súd účelovo vytvára
väzobné dôvody a neprihliada na zákonné dôvody“. Sťažovateľ namieta, že krajský súd
pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nerešpektoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva prezentujúcu kritéria opodstatňujúce tzv. útekovú väzbu, pretože dôvodnosť väzby
v jeho prípade posudzoval podľa názoru sťažovateľa len na základe závažnosti možného
trestu. Sťažovateľ tiež poukazuje na neprimeranosť doterajšej dĺžky väzby dôvodiac
prieťahmi v súdnom konaní v dôsledku opakovaného odročenia hlavného pojednávania
nezavineného jeho osobou.
Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012 podľa
ustanovenia § 88 ods. 1 Trestného poriadku nariadil v trestnej veci sťažovateľa obmedzenie
osobnej slobody svedka a jeho následné predvedenie predsedovi senátu okresného súdu,
ktorý predmetné uznesenie vydal.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v označenom uznesení porušil voči jeho osobe
princíp prezumpcie neviny zakotvený jednak v Trestnom poriadku, ako aj v čl. 50 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, keď v predmetnom rozhodnutí použil výrok, ktorým podľa
názoru sťažovateľa dal najavo, že ho považuje za vinného napriek skutočnosti, že jeho vina
nebola potvrdená právoplatným rozsudkom.
Napokon sťažovateľ argumentuje: „Taktiež namietam porušenie čl. 6 Dohovoru
(ďalej len Dohovoru)Právo na spravodlivé súdne konanie. Mám za to že opakovaným
porušovaním mojich práv je celé súdne konanie voči mojej osobe nespravodlivé.“
Opierajúc sa o uvedenú argumentáciu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol
o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2
dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012, ako aj
„čl. 5“ dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos/61/2012 z 26. júla 2012,
uznesenie krajského súdu zrušil, prikázal okresnému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby
na slobodu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.
Sťažovateľ v závere sťažnosti formuluje aj svoj návrh na vydanie dočasného
opatrenia, ktorým by ústavný súd v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) uložil okresnému súdu alebo krajskému súdu povinnosť prepustiť
sťažovateľa z väzby slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)
podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd.
Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia princípu prezumpcie
neviny garantovaného čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru označeným uznesením
okresného súdu ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.
Vo vzťahu k označenému uzneseniu okresného súdu disponoval sťažovateľ
opravným prostriedkom – sťažnosťou, prostredníctvom ktorej mohol okrem priamych
námietok týkajúcich sa spôsobu predvedenia svedka poškodeného prezentovať aj svoje
výhrady k zvoleným formuláciám uznesenia, narúšajúcim podľa názoru sťažovateľa princíp
prezumpcie neviny voči jeho osobe. Poskytnutie ochrany v danom prípade potenciálneho
porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru spadalo do právomoci buď samotného
okresného súdu v rámci autoremedúrneho konania (§ 190 ods. 1 Trestného poriadku), resp.
nadriadeného súdu (v prípade, že by okresný súd sám sťažnosti sťažovateľa autoremedúrou
nevyhovel), čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 a ods. 4 dohovoru uznesením krajského
súdu sp. zn. 2 Tost/61/2012 z 26. júla 2012
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
sp. zn. 2 Tost/61/2012 z 28. júna 2012 porušil krajský súd jeho práva zaručené „čl. 5“
dohovoru.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z časti vyžiadaného spisového materiálu
okresného súdu ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné
stíhanie (medzičasom nastúpil sťažovateľ výkon trestu odňatia slobody) pre zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1 a iné Trestného zákona. V rámci vedeného trestného stíhania
bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. Tp/39/2011 z 26. decembra 2011 (sudcom
pre prípravné konanie) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b)
a c) Trestného poriadku, podľa ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak
doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že: a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí
vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
Uznesením sp. zn. 11 T/100/2012 z 28. júna 2012 okresný súd zamietol žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu
za väzbu a ponechal ho vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Ústavný súd ďalej zistil, že „Po podaní obžaloby boli vo veci na hlavnom
pojednávaní vypočutí okrem obžalovaného aj svedkovia A. K., A. Š., L. P., Ľ. P., M. M.
a Ing. T. A. Z dôvodu, že na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 07.06.2012 bol
poškodený a zároveň svedok D. M. pod vplyvom alkoholu, bolo upustené od jeho výsluchu
a toto hlavné pojednávanie bolo aj za účelom jeho opätovného výsluchu, ako aj výsluchu
svedkov J. K. a J. C. odročené na deň 28.06.2012, pričom svedkovia M. a K. naň mali byť
predvedení príslušníkmi polície. Predvedenie svedkov však vykonané nebolo z dôvodu, že
M. nebol v mieste bydliska zastihnutý a K. sa nachádza na protialkoholickom liečení.
Na hlavnom pojednávaní dňa 28.06.2012 bol však vypočutý svedok K., ktorý sa na hlavné
pojednávanie dostavil dobrovoľne z protialkoholického liečenia, ktoré vykonáva
na Psychiatrickom oddelení v R., pre neprítomnosť svedkov M. a C. však bolo toto hlavné
pojednávanie opäť odročené, a to na neurčito z dôvodu, že vo vzťahu k svedkovi
a poškodenému D. M. bude realizovaný procesný postup podľa § 88 ods. 1 Tr. poriadku.“.
Na uvedenom hlavnom pojednávaní podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a súčasne navrhol nahradenie jeho väzby
poskytnutým písomným sľubom, pričom argumentoval, že „hlavné pojednávanie je
v predmetnej trestnej veci opätovne odročované z dôvodov, ktoré nespôsobil obžalovaný,
ale z dôvodov nemožnosti vykonania výsluchu svedkov, navrhnutých obžalobou, ktorých
nebolo možné ani predviesť“.
Okresný súd ešte v uvedený deň na hlavnom pojednávaní rozhodol o žiadosti tak, že
ju podľa ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s použitím ustanovenia § 79
ods. 3 Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol a podľa ustanovenia § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku poskytnutý písomný sľub sťažovateľa neprijal. V odôvodnení
svojho rozhodnutia okresný súd uviedol: „Podľa názoru predsedu senátu u obžalovaného
A. D. dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku naďalej trvá, pretože obžalovaný
sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval a viackrát menil miesto pobytu. Podaním obžaloby
hrozí ďalej dôvodná obava, že po prepustení z väzby na slobodu ujde, alebo sa bude
skrývať, pretože mu hrozí vysoký trest, a to s prihliadnutím k tomu, že v obžalobe sa mu
kladie za vinu spáchanie jedného zločinu a dvoch prečinov, a to spáchaných viacerými
skutkami, preto prichádza v úvahu, pokiaľ bude uznaný za vinného, použitie asperačnej
zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, v ktorom prípade sa zvyšuje horná hranica trestnej
sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o 1/3-tinu a trest sa ukladá
nad 1/2-vicu takto určenej trestnej sadzby.
Zároveň trvá aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku a hrozí, že
v prípade prepustenia z väzby bude obžalovaný pokračovať v trestnej činnosti, a to
s prihliadnutím najmä k tomu, že aj napriek svojmu mladému veku bol doposiaľ 5-krát
súdne trestaný a z výkonu trestu pre násilnú trestnú činnosť bol prepustený dňa 04.12.2011
a už necelé dva týždne sa mal dopustiť skutkov, spáchanie ktorých mu je kladené za vinu
v tomto konaní.
Oba dôvody väzby u obžalovaného sú zvýraznené aj tým, že z doposiaľ vykonaných
dôkazov na hlavnom pojednávaní, a to z výsluchu svedkov K., K., M. a Ing. A. vyplýva
dôvodné podozrenie, že skutky tak ako sú uvedené v obžalobe boli spáchané, majú znaky
trestných činov a je dôvodné podozrenie, že ich spáchal obžalovaný. Je síce pravdou, že
hlavné pojednávanie bolo doposiaľ odročované z dôvodov, ktoré nezapríčinil obžalovaný,
v jeho trestnej veci sa však koná plynulo a bez prieťahov, o čom svedčí aj zrealizovaný
výsluch svedka J. K. na hlavnom pojednávaní dňa 28.06.2012.
Z uvedených dôvodov súd zamietol žiadosť obžalovaného A. D. o prepustenie z väzby
na slobodu a zároveň podľa § 81 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku neprijal písomný sľub
obžalovaného ako náhradu jeho väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr.
poriadku, pretože tento sľub nepovažoval za dostatočný vzhľadom na jeho osobu a povahu
prejednávaného prípadu.“
Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, v ktorej argumentoval, že
dôvody väzby podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku v jeho prípade
nie sú dané, pretože nebezpečenstvo úteku nemožno posudzovať len z hľadiska výšky mu
hroziaceho trestu, ale je potrebné zohľadniť aj ďalšie skutočnosti, ako sú osoba sťažovateľa,
jeho finančné možnosti a pod. Sťažovateľ takisto uviedol, že je síce pravdou, že sa zdržiaval
mimo miesta trvalého pobytu, avšak z dôvodu zamestnania, pričom doručované zásielky si
vždy preberal a ani v minulosti sa trestnému stíhaniu nevyhýbal. Sťažovateľ napokon
uviedol, že za irelevantný považuje aj väzobný dôvod podľa ustanovenia § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, „keďže si nemal trestnou činnosťou zabezpečovať finančné
prostriedky“.
Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením tak, že ju ako
nedôvodnú zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „V súčasnom štádiu
trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že obž. A. D. je dôvodne
podozrivý z trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je potrebné poukázať na skutočnosť, že obžalovaný
sa už v minulosti aj napriek svojmu mladému veku dostal opakovane do rozporu
so zákonom, a to pre majetkovú aj násilnú trestnú činnosť. Z toho naposledy bol
obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 12T 97/07 zo dňa 08.03.2011
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, pričom predmetnej
trestnej činnosti sa mal dopustiť už necelé 2 týždne po prepustení z výkonu tohto trestu.
Rovnako pri posudzovaní dôvodnosti trvania väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. a/ Tr. por. nemožno neprihliadnuť na to, že obžalovaný sa nezdržiaval v mieste
trvalého bydliska a viackrát menil miesto svojho pobytu. Okrem toho za predmetnú trestnú
činnosť mu v súčasnom štádiu trestného konania hrozí vysoký trest, v dôsledku toho preto
reálne hrozí, že obžalovaný po prepustení z väzby na slobodu ujde alebo sa bude skrývať,
aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
preto krajský súd neuveril tvrdeniam obžalovaného uvedeným v písomných dôvodoch
sťažnosti, ale práve naopak musel konštatovať, že dôvody útekovej a preventívnej väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. sa u obžalovaného nezmenili a trvajú aj v súčasnom
štádiu trestného konania. V tomto smere okresný súd napadnuté uznesenie podrobne
odôvodnil, pričom krajský súd sa s uvedenými dôvodmi stotožnil a v podrobnostiach na ne
poukazuje.
Pokiaľ ide o písomný sľub obžalovaného krajský súd rovnako ako okresný súd dospel
k záveru, že väzbu obžalovaného nie je možné v súčasnom štádiu trestného konania
nahradiť uvedeným inštitútom, a to práve z vyššie uvedených dôvodov týkajúcich sa osoby
obžalovaného a povahy prejednávaného prípadu.
V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe, pričom
doterajšia dĺžka trvania väzby obžalovaného zodpovedá zákonnému ustanoveniu § 76 Tr.
por.“
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že
v ustanoveniach čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru garantujúcich právo na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj
jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas
konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného
konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu
(ako aj pre konanie o zárukách nahrádzajúcich väzbu).
Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí
spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,
pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
jednak jeho petitom, ale aj jeho odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul
nedostatky petitu sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite
sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 5 dohovoru uznesením krajského
súdu bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práv vymedzením konkrétnych
odsekov tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejme,
že sťažovateľ mal na mysli právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia týkajúceho sa
pozbavenia osobnej slobody zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru a právo byť súdený
v primeranej lehote alebo prepustený počas konania zaručené čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Sťažovateľ označil predmetné uznesenie krajského súdu vo svojom podaní
nesprávnou spisovou značkou, ktorý nedostatok rovnako ako v predchádzajúcom prípade
preklenul ústavný súd prihliadajúc na obsah sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa
na opravu podania.
Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako
aj o návrhu na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom) vychádzal zo skutkového
a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho na skutkové
okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery krajský súd
akceptoval.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd
splnenie jednak materiálnych, ako aj formálnych podmienok väzby.
K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd, pokiaľ ide o dôvody
tzv. útekovej väzby, poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa
stotožnil a ktoré podľa jeho názoru opodstatňujú dôvodnú obavu z marenia trestného
stíhania zo strany sťažovateľa (nezdržiavanie sa sťažovateľa v mieste trvalého bydliska
a viaceré zmeny aktuálneho pobytu sťažovateľa, a to v spojení so skutočnosťou hrozby
vysokého trestu v dôsledku aplikácie tzv. asperačnej zásady v prípade uznania viny
sťažovateľa). Dôvodnosť tzv. preventívnej väzby opieral krajský súd (aj s odkazom
na závery okresného súdu) o skutočnosť viacnásobnej recidívy sťažovateľa, osobitne
zdôrazňujúc závažnú okolnosť poslednej recidívy (skutku aktuálne vedeného trestného
stíhania sa mal sťažovateľ dopustiť iba dva týždne po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody).
Skutkové okolnosti vzatia do väzby (dôvodnosť vedeného trestného stíhania) ako
súčasť materiálnych predpokladov väzby konajúce súdy argumentačne opreli o špecifikáciu
dôkaznej situácie v trestnej veci sťažovateľa, a to poukazom na svedecké výsluchy
vykonané na hlavnom pojednávaní.
Takto prezentovanými dôvodmi väzby odôvodnili konajúce súdy aj zamietnutie
návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom.
Vo vzťahu k splneniu formálnych podmienok väzby krajský súd poukázal
na relevantnú právnu úpravu, a síce na ustanovenia § 76 Trestného poriadku, podľa
ktorých väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas,
pričom celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom
nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin. Krajský
súd na tomto mieste skonštatoval súladnosť doterajšieho postupu trestného konania
týkajúceho sa väzby sťažovateľa s označenými ustanoveniami Trestného poriadku
upravujúcimi predpísané väzobné lehoty. Krajský súd sa v danom kontexte stotožnil aj
so záverom okresného súdu o plynulosti vedeného trestného konania, kde okresný súd
poukázal na posledný z realizovaných výsluchov procesu dokazovania, ktorý bol aktuálne
vykonaný práve v deň rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (28. júna
2012).
Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované
argumentačné otázky formulované v podanej sťažnosti boli krajským súdom v každom
smere zodpovedané.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru
ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery
krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú
skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej
otázke.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd sa v závere vysporiadal aj s tou časťou sťažnosti, kde sťažovateľ veľmi
vágnym spôsobom formuloval „námietku“ porušenia „práva na spravodlivé súdne
konanie“, v rámci ktorej prezentoval svoj záver o nespravodlivosti „celého súdneho
konania“ z dôvodu „opakovaného porušovania“ jeho „práv“. Ústavný súd konštatuje, že
v danej časti sa sťažnosť vyznačuje absenciou čo i len minimálnej argumentácie, ktorá by
umožnila ústavnému súdu s istotou ustáliť charakter sťažovateľovej námietky, resp.
identifikovať konkrétne rozhodnutie alebo postup konajúceho súdu (prípadne súdov),
ktorým malo dôjsť k porušeniu tohto zmieneného práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vzhľadom
na absolútnu neurčitosť obsahu danej časti sťažnosti sa ňou ústavný súd zaoberať nemohol
a ani nezaoberal.
Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ostatými návrhmi sťažovateľa sa vzhľadom
odmietnutie sťažnosti ako právne irelevantnými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2012