Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 620/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. S. P., N.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23. augusta

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2012 doručená sťažnosť Ing. J. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. S. P., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. augusta 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„Návrhom... podaným na Okresný súd Nitra... 28. 1. 2011 sa navrhovateľ Ing. J. D.

domáhal odo mňa, ako odporcu zaplatenia sumy 6.149,19- € s 9 % úrokom z omeškania od

1. 4. 2010 do zaplatenia...

návrh... odôvodnil tým, že so mnou uzavrel... Zmluvu o združení... 2. 11. 2009 prišlo

k zániku združenia, pričom v zmysle jeho tvrdení za záväzky združenia zodpovedajú

účastníci predmetnej Zmluvy o združení tretím osobám aj po zániku združenia. Celkové

záväzky združenia predstavovali podľa navrhovateľa ku dňu zániku združenia 26.694,91- €.

Zo záväzkov združenia navrhovateľ uhradil sumu 13.850,31- €.

Navrhovateľ uhradil z vlastných zdrojov za záväzky združenia sumu 1.331,94- €

a sumu 220,- €.

V priebehu konania zobral navrhovateľ svoj návrh v časti 66,39- € späť.“

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 30. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť

navrhovateľovi 6 082,80 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 1. apríla 2010 a v časti

o zaplatenie 66,39 € s 9 % ročným úrokom z omeškania okresný súd konanie zastavil

a zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, kde poukázal

„na nutnosť vzájomného započítania tak všetkých výdavkov združenia, ako aj jeho príjmov

a ďalej na skutočnosť, že Okresný súd Nitra sa vo svojom rozhodnutí nesprávne vysporiadal

s námietkou odporcu ohľadom spôsobu výpočtu dlžnej sumy navrhovateľom, keď mal tento

pri stanovení výšky nároku postupovať tak, že spočíta čiastku zaplatenú navrhovateľom

spolu so sumou zaplatenou odporcom (suma zodpovedajúca všetkým výdavkom združenia),

výslednú sumu vydelí dvoma (suma, ktorou sa má každý z bývalých podnikateľom

združených v združení podieľať na výdavkoch združenia) a následne u odporcu odpočíta

výšku finančných prostriedkov, ktoré na úhradu výdavkov združenia použil, t. j. sumy

1.331,94- € a 220,- €. Odporca samostatne uhradil za združenie sumu 1.331,94- € a sumu

220,- €, preto bolo tieto potrebné odpočítať od jeho 50% -neho podielu na záväzkoch

združenia.“.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd si mylne vyložil tvrdenie právneho zástupcu

navrhovateľa, keď predpokladal, že suma 1.331,94- € bola zaplatená nad rámec

celkových výdavkov združenia v sume 13.850,31- €, napriek tomu, že sám navrhovateľ

vo svojom Návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 20. 1. 2011 uvádzal, že ja ako

odporca som prispel okrem iného aj sumou 1.331,94- € na úhradu výdavkov združenia

v sume 13.850,31- €.

Na tomto základe rozhodol tak, že ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania potvrdil...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Právo na spravodlivé súdne konanie bolo... Krajským

súdom... porušené, keď tento prepožičal ochranu nesprávnemu výpočtu záväzku voči mne,

ako odporcovi, na škodu mojich práv, nakoľko presná výška žalovanej sumy mala byť

Krajským súdom v Nitre určená v nasledovných krokoch:

1. Porušovateľ základného práva a slobody mal spočítať čiastku zaplatenú

navrhovateľom spolu s čiastkami zaplatenými odporcom, pričom výslednou sumou bude

suma zodpovedajúca všetkým výdavkom združenia,

2. Predmetnú sumu mal následne porušovateľ základného práva a slobody vydeliť

dvoma, pričom výslednou sumou bude suma, ktorou sa má každý z bývalých podnikateľov

združených v združení podieľať na výdavkoch združenia.

3. Až následne mal porušovateľ základného práva a slobody z tejto sumy odpočítať

finančné prostriedky vo výške, v ktorej som ich ja ako odporca použil na úhradu výdavkov

združenia, t. j. sumu 1.331,94- € a sumu 220,- €.

Zdôrazňujem, že som... uhradil za združenie sumu 1.331.94- € a sumu 220,- €, preto

je tieto sumy nutné odpočítať od môjho 50 %-ného podielu na záväzkoch združenia.

Pri spôsobe výpočtu prezentovaného navrhovateľom a následne, ako správneho

potvrdeného tak Okresným súdom v Nitre, ako aj Krajským súdom v Nitre by som bol ja,

ako odporca ukrátený o 50 % svojich výdavkov, ktoré som použil na úhradu záväzkov

združenia, keďže navrhovateľ nesprávne najprv odpočítal zo sumy, ktorú uhradil on

výdavky odporcu a až následne výslednú sumu vydelil dvoma.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. J. K... podľa Článku 6 ods. 1 Slovenskej

republiky a právo podľa Článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach Rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 23. 8. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 23. 8. 2012 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. J. K... priznáva úhradu trov právneho zastúpenia presne vyčísleného v

rozhodnutí Ústavného súdu na účet advokáta JUDr. S. P...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu, pričom k porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť

tým, že krajský súd poskytol ochranu nesprávnemu výpočtu výšky záväzku, ktorý má

sťažovateľ voči navrhovateľovi.

Ústavný súd po oboznámení s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu

nezistil sťažovateľom namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Ku porušeniu základného práva

podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný

súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

() alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho

subjektívnych názorov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:

„Po objasnení platieb odporcu na odvolacom pojednávaní (právny zástupca navrhovateľa

uviedol, že suma 1.331,94 nie je zahrnutá v sume 13.850,31 eura, ako to vyplývalo

z návrhu) odvolací súd k výpočtu žalovanej sumy uvádza, že vzhľadom k tomu, že

navrhovateľ zaplatil pohľadávky združenia v sume 13.850,31 eura a odporca zaplatil

pohľadávky združenia v sume 1.331,94 eura a 220 eur, teda spolu 1.551,94 eura,

navrhovateľ spolu s odporcom zaplatili pohľadávky združenia v sume 15.402,25 eura

(13.850,31 eura + 1.551,94 eura), pričom každý z nich mal zaplatiť z týchto pohľadávok len

polovicu, teda sumu 7.701,13 eura (). Keďže navrhovateľ zaplatil sumu

13.850,33 eura, pričom mal zaplatiť sumu 7.701,13 eura, titulom vyrovnania mu má

odporca vrátiť sumu 6.149,18 eura (13.850,31 – 7.701,13), z ktorej však treba odpočítať

polovicu sumy 132,78 eura, teda 66,39 eura, ktorú si navrhovateľ ponechal za predaj

unimobunky (6.149,18 – 66,39 eura) a odporca je potom povinný zaplatiť navrhovateľovi

sumu 6.082,80 eura. Rovnako pre odporcu platí, že mal zaplatiť polovicu z pohľadávok

združenia, teda sumu 7.701,13 eura, pričom doposiaľ zaplatil len sumu 1.551,94 eura.

Zostáva mu preto zaplatiť 6.149,19 eura (7.701 ,13 – 1.551,94). Od tejto sumy je potrebné

ešte odrátať polovicu za predaj unimobunky (6.149,18 eura – 66,39 eura, v ktorej časti vzal

navrhovateľ návrh späť), a preto odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom

vyrovnania sumu 6.082,80 eura. Keďže aj súd prvého stupňa dospel výpočtom k tejto sume,

odvolací súd dospel k záveru, že námietka odporcu ohľadne spôsobu výpočtu žalovanej

sumy je nedôvodná a výpočet súdu prvého stupňa je správny.“

Ako z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a zo sťažnosti doručenej

ústavnému súdu vyplýva, dôvody sťažnosti sú zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľ uviedol

vo svojom odvolaní proti rozsudku prvého stupňa.

Ústavný súd konštatuje, že s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu sa

krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal. Sťažovateľ tým, že v sťažnosti namieta

rovnaké skutočnosti, aké uvádzal v odvolaní proti rozsudku okresného súdu napriek tomu,

že krajský súd sa s nimi v napadnutom rozsudku vysporiadal, stavia ústavný súd do úlohy

ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva. Vo vzťahu k všeobecným

súdom však ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Ústavný súd nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ).

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, akým spôsobom

dospel k výpočtu sumy, ktorú je sťažovateľ navrhovateľovi zaviazaný zaplatiť. Ústavný súd

konštatuje, že krajský súd použil pri výpočte rovnaký postup, ktorý v sťažnosti navrhuje

sťažovateľ. Rozdiel medzi výpočtami krajského súdu a sťažovateľa je spôsobený tým,

že krajský súd vychádzal z toho, že suma 1 331,94 € nie je zahrnutá v sume 13 850,31 €,

pričom toto svoje tvrdenie náležite odôvodnil, a to vyjadrením právneho zástupcu

navrhovateľa na odvolacom pojednávaní. Ústavný súd preto konštatuje, že závery krajského

súdu, ku ktorým dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

V súvislosti s argumentom sťažovateľa, že k porušeniu jeho označených práv malo

dôjsť tým, že „krajský súd si mylne vyložil tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa,

keď predpokladal, že suma 1.331,94- € bola zaplatená nad rámec celkových výdavkov

združenia v sume 13.850,31- €“, ústavný súd uvádza, že z rozhodnutia krajského súdu

jednoznačne vyplýva, ako sa právny zástupca navrhovateľa vyjadril, pričom sťažovateľ toto

vyjadrenie ani nespochybňuje. Navyše je potrebné zdôrazniť, že úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (,

).

Vzhľadom na to, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, s poukazom

na úlohu a postavenie ústavného súdu a argumentáciu sťažovateľa uvedenú v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že nedošlo k sťažovateľom namietanému porušeniu označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012