Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 620/2012
PDF · 177.51 KB
No categories available
I. ÚS 620/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. S. P., N.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 186/2012 z 23. augusta
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2012 doručená sťažnosť Ing. J. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. S. P., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 186/2012 z 23. augusta 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
„Návrhom... podaným na Okresný súd Nitra... 28. 1. 2011 sa navrhovateľ Ing. J. D.
domáhal odo mňa, ako odporcu zaplatenia sumy 6.149,19- € s 9 % úrokom z omeškania od
1. 4. 2010 do zaplatenia...
návrh... odôvodnil tým, že so mnou uzavrel... Zmluvu o združení... 2. 11. 2009 prišlo
k zániku združenia, pričom v zmysle jeho tvrdení za záväzky združenia zodpovedajú
účastníci predmetnej Zmluvy o združení tretím osobám aj po zániku združenia. Celkové
záväzky združenia predstavovali podľa navrhovateľa ku dňu zániku združenia 26.694,91- €.
Zo záväzkov združenia navrhovateľ uhradil sumu 13.850,31- €.
Navrhovateľ uhradil z vlastných zdrojov za záväzky združenia sumu 1.331,94- €
a sumu 220,- €.
V priebehu konania zobral navrhovateľ svoj návrh v časti 66,39- € späť.“
Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 14 C 184/2011
z 30. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť
navrhovateľovi 6 082,80 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 1. apríla 2010 a v časti
o zaplatenie 66,39 € s 9 % ročným úrokom z omeškania okresný súd konanie zastavil
a zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, kde poukázal
„na nutnosť vzájomného započítania tak všetkých výdavkov združenia, ako aj jeho príjmov
a ďalej na skutočnosť, že Okresný súd Nitra sa vo svojom rozhodnutí nesprávne vysporiadal
s námietkou odporcu ohľadom spôsobu výpočtu dlžnej sumy navrhovateľom, keď mal tento
pri stanovení výšky nároku postupovať tak, že spočíta čiastku zaplatenú navrhovateľom
spolu so sumou zaplatenou odporcom (suma zodpovedajúca všetkým výdavkom združenia),
výslednú sumu vydelí dvoma (suma, ktorou sa má každý z bývalých podnikateľom
združených v združení podieľať na výdavkoch združenia) a následne u odporcu odpočíta
výšku finančných prostriedkov, ktoré na úhradu výdavkov združenia použil, t. j. sumy
1.331,94- € a 220,- €. Odporca samostatne uhradil za združenie sumu 1.331,94- € a sumu
220,- €, preto bolo tieto potrebné odpočítať od jeho 50% -neho podielu na záväzkoch
združenia.“.
Podľa sťažovateľa „Krajský súd si mylne vyložil tvrdenie právneho zástupcu
navrhovateľa, keď predpokladal, že suma 1.331,94- € bola zaplatená nad rámec
celkových výdavkov združenia v sume 13.850,31- €, napriek tomu, že sám navrhovateľ
vo svojom Návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 20. 1. 2011 uvádzal, že ja ako
odporca som prispel okrem iného aj sumou 1.331,94- € na úhradu výdavkov združenia
v sume 13.850,31- €.
Na tomto základe rozhodol tak, že ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania potvrdil...“.
Sťažovateľ ďalej uvádza: „Právo na spravodlivé súdne konanie bolo... Krajským
súdom... porušené, keď tento prepožičal ochranu nesprávnemu výpočtu záväzku voči mne,
ako odporcovi, na škodu mojich práv, nakoľko presná výška žalovanej sumy mala byť
Krajským súdom v Nitre určená v nasledovných krokoch:
1. Porušovateľ základného práva a slobody mal spočítať čiastku zaplatenú
navrhovateľom spolu s čiastkami zaplatenými odporcom, pričom výslednou sumou bude
suma zodpovedajúca všetkým výdavkom združenia,
2. Predmetnú sumu mal následne porušovateľ základného práva a slobody vydeliť
dvoma, pričom výslednou sumou bude suma, ktorou sa má každý z bývalých podnikateľov
združených v združení podieľať na výdavkoch združenia.
3. Až následne mal porušovateľ základného práva a slobody z tejto sumy odpočítať
finančné prostriedky vo výške, v ktorej som ich ja ako odporca použil na úhradu výdavkov
združenia, t. j. sumu 1.331,94- € a sumu 220,- €.
Zdôrazňujem, že som... uhradil za združenie sumu 1.331.94- € a sumu 220,- €, preto
je tieto sumy nutné odpočítať od môjho 50 %-ného podielu na záväzkoch združenia.
Pri spôsobe výpočtu prezentovaného navrhovateľom a následne, ako správneho
potvrdeného tak Okresným súdom v Nitre, ako aj Krajským súdom v Nitre by som bol ja,
ako odporca ukrátený o 50 % svojich výdavkov, ktoré som použil na úhradu záväzkov
združenia, keďže navrhovateľ nesprávne najprv odpočítal zo sumy, ktorú uhradil on
výdavky odporcu a až následne výslednú sumu vydelil dvoma.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Ing. J. K... podľa Článku 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa Článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach Rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/186/2012 zo dňa 23. 8. 2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/186/2012 zo dňa 23. 8. 2012 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ing. J. K... priznáva úhradu trov právneho zastúpenia presne vyčísleného v
rozhodnutí Ústavného súdu na účet advokáta JUDr. S. P...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu, pričom k porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť
tým, že krajský súd poskytol ochranu nesprávnemu výpočtu výšky záväzku, ktorý má
sťažovateľ voči navrhovateľovi.
Ústavný súd po oboznámení s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu
nezistil sťažovateľom namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Ku porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný
súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho
subjektívnych názorov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:
„Po objasnení platieb odporcu na odvolacom pojednávaní (právny zástupca navrhovateľa
uviedol, že suma 1.331,94 nie je zahrnutá v sume 13.850,31 eura, ako to vyplývalo
z návrhu) odvolací súd k výpočtu žalovanej sumy uvádza, že vzhľadom k tomu, že
navrhovateľ zaplatil pohľadávky združenia v sume 13.850,31 eura a odporca zaplatil
pohľadávky združenia v sume 1.331,94 eura a 220 eur, teda spolu 1.551,94 eura,
navrhovateľ spolu s odporcom zaplatili pohľadávky združenia v sume 15.402,25 eura
(13.850,31 eura + 1.551,94 eura), pričom každý z nich mal zaplatiť z týchto pohľadávok len
polovicu, teda sumu 7.701,13 eura (15.402,25:2). Keďže navrhovateľ zaplatil sumu
13.850,33 eura, pričom mal zaplatiť sumu 7.701,13 eura, titulom vyrovnania mu má
odporca vrátiť sumu 6.149,18 eura (13.850,31 – 7.701,13), z ktorej však treba odpočítať
polovicu sumy 132,78 eura, teda 66,39 eura, ktorú si navrhovateľ ponechal za predaj
unimobunky (6.149,18 – 66,39 eura) a odporca je potom povinný zaplatiť navrhovateľovi
sumu 6.082,80 eura. Rovnako pre odporcu platí, že mal zaplatiť polovicu z pohľadávok
združenia, teda sumu 7.701,13 eura, pričom doposiaľ zaplatil len sumu 1.551,94 eura.
Zostáva mu preto zaplatiť 6.149,19 eura (7.701 ,13 – 1.551,94). Od tejto sumy je potrebné
ešte odrátať polovicu za predaj unimobunky (6.149,18 eura – 66,39 eura, v ktorej časti vzal
navrhovateľ návrh späť), a preto odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom
vyrovnania sumu 6.082,80 eura. Keďže aj súd prvého stupňa dospel výpočtom k tejto sume,
odvolací súd dospel k záveru, že námietka odporcu ohľadne spôsobu výpočtu žalovanej
sumy je nedôvodná a výpočet súdu prvého stupňa je správny.“
Ako z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a zo sťažnosti doručenej
ústavnému súdu vyplýva, dôvody sťažnosti sú zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľ uviedol
vo svojom odvolaní proti rozsudku prvého stupňa.
Ústavný súd konštatuje, že s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu sa
krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal. Sťažovateľ tým, že v sťažnosti namieta
rovnaké skutočnosti, aké uvádzal v odvolaní proti rozsudku okresného súdu napriek tomu,
že krajský súd sa s nimi v napadnutom rozsudku vysporiadal, stavia ústavný súd do úlohy
ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva. Vo vzťahu k všeobecným
súdom však ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05). Ústavný súd nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, akým spôsobom
dospel k výpočtu sumy, ktorú je sťažovateľ navrhovateľovi zaviazaný zaplatiť. Ústavný súd
konštatuje, že krajský súd použil pri výpočte rovnaký postup, ktorý v sťažnosti navrhuje
sťažovateľ. Rozdiel medzi výpočtami krajského súdu a sťažovateľa je spôsobený tým,
že krajský súd vychádzal z toho, že suma 1 331,94 € nie je zahrnutá v sume 13 850,31 €,
pričom toto svoje tvrdenie náležite odôvodnil, a to vyjadrením právneho zástupcu
navrhovateľa na odvolacom pojednávaní. Ústavný súd preto konštatuje, že závery krajského
súdu, ku ktorým dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
V súvislosti s argumentom sťažovateľa, že k porušeniu jeho označených práv malo
dôjsť tým, že „krajský súd si mylne vyložil tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa,
keď predpokladal, že suma 1.331,94- € bola zaplatená nad rámec celkových výdavkov
združenia v sume 13.850,31- €“, ústavný súd uvádza, že z rozhodnutia krajského súdu
jednoznačne vyplýva, ako sa právny zástupca navrhovateľa vyjadril, pričom sťažovateľ toto
vyjadrenie ani nespochybňuje. Navyše je potrebné zdôrazniť, že úlohou súdnej ochrany
ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01,
Vzhľadom na to, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, s poukazom
na úlohu a postavenie ústavného súdu a argumentáciu sťažovateľa uvedenú v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že nedošlo k sťažovateľom namietanému porušeniu označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012