Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 611/2012
PDF · 190.43 KB
No categories available
I. ÚS 611/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE 6/2012 z 24. mája 2012 v spojení s
postupom a uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 13 Er 1073/2006 z 1. augusta 2011 a
postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 78/2012 z 22. mája 2012
v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 13 Er 264/2006
z 8. augusta 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12500/2012
a sp. zn. Rvp 12501/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
Rvp 12500/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
10. septembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 CoE 6/2012 z 24. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Er 1073/2006 z 1. augusta 2011 a postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 20 CoE 78/2012 z 22. mája 2012 v spojení s postupom
a uznesením okresného súdu sp. zn. 13 Er 264/2006 z 8. augusta 2011.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkmi úvery, ktoré boli povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkom
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník nesplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojimi
rozhodnutiami sp. zn. 13 Er 1073/2006 z 1. augusta 2011 a sp. zn. 13 Er 264/2006
z 8. augusta 2011 vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané
prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
3. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach napadla právne závery okresného súdu
a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných
hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
právnu vec.
3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom jej ako účastníkovi
konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal
náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva. Sťažovateľka
predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd exekučný, nie je oprávnený
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci (revízny
postup), a ak právny poriadok upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné
mechanizmy ochrany práv subjektov (činnosť notára podľa Notárskeho poriadku), musí ich
rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Poukázala predovšetkým
na vierohodnosť notárskej listiny a zdôraznila, že všeobecný súd nedisponuje právomocou
umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho
z obsahu notárskej listiny, pričom exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť notárskej listiny a nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal
nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality a zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania i právo na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu
čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu.
3.2 Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky v bode 1 označené práva porušil
predovšetkým tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a svoje rozhodnutia založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola
dokázaná, pričom svoje rozhodnutia formuloval na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a postupom a rozhodnutiami krajského súdu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutiami
okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
náhradu trov konania.
5. Podaniami doručenými ústavnému súdu 15. novembra 2012 sťažovateľka doplnila
sťažnosti o argumentáciu, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach porušili jej základné
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili
vo veciach ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie
§ 57 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré takúto povinnosť v prípadoch,
ako sú aj sťažovateľkine, súdom ukladá.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 12500/2012 a sp. zn. Rvp 12501/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a napadnutými uzneseniami okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako
riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako v iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky doručených
ústavnému súdu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu
12. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia
tohto rozhodnutia, pozn.) krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení
exekúcií za neprípustné a ich zastavení.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky
týkajúce sa najmä právomocí všeobecných súdov, spôsobilosti exekučných titulov,
posúdenia zmlúv o úvere, ich obsahu a náležitostí a iné sú v podstate totožné s jej
argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti
rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené
(sp. zn. I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012, I. ÚS 480/2012, I. ÚS 481/212 a iné).
Keďže ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval za potrebné uvádzať
tie isté dôvody odmietnutia, ako v prípade týchto sťažností sťažovateľky, pretože sú jej
dobre známe.
V tomto smere sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, I. ÚS 481/2012 z 3. októbra 2012, I. ÚS 499/2012
zo 17. októbra 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností
sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení
v stovkách prípadov, pretože notárske zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. K doplneniam sťažností sťažovateľkou ústavný súd iba poznamenáva, že novela
Exekučného poriadku, ku ktorej došlo zákonom č. 230/2012 Z. z., nadobudla účinnosť
9. augusta 2012 a konania napadnuté v sťažnostiach boli právoplatne ukončené pred týmto
dátumom.
14. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektuje zákon o ústavnom súde,
a napriek viacerým upozorneniam (napr. I. ÚS 283/2012, III. ÚS 328/2012,
III. ÚS 329/2012 a iné) naďalej predkladá také sťažnosti, ktoré neobsahujú náležitosti
ustanovené citovaným zákonom. V posudzovanom prípade síce sťažovateľka v petite
sťažností označila rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej
označených práv, a zároveň na úvodnej strane svojich sťažností uvádza ako prílohy
„dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne
písomné podklady nedoručila. Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti, sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012