Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 116/2012
PDF · 242.51 KB
No categories available
I. ÚS 116/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti doc. Ing. P. O., CSc., B., zastúpeného advokátkou
JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.
zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000) takto
rozhodol:
1. Základné právo doc. Ing. P. O., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 17/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Doc. Ing. P. O., CSc., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť doc. Ing. P. O., CSc., trovy
právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na
účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2012 doručená sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne
vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000).
Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy v namietanom konaní (v tom čase vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 18 C 115/2000) už svojou skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
23. januára 2006, ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/06-23
z 5. septembra 2006 odmietnutá. Predmetná skoršia sťažnosť bola ústavnému súdu doručená
v deň právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 115/00-225 z 21. decembra 2004
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 155/05-300 z 25. októbra 2005 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“).
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 M Cdo 16/2006 z 26. apríla 2007 zrušený rozsudok okresného súdu a rozsudok
krajského súdu a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie (konanie bolo
okresným súdom po vrátení veci vedené pod sp. zn. 18 C 17/2007).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Po rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/06-23 zo dňa 5. 9. 2006
dochádzalo v konaní vedenom u porušovateľa pod sp. zn. 18 C 17/2007 (predtým
sp. zn. 18 C 115/2000 k neustálym prieťahom v konaní, ktoré trvajú dodnes a postupom
porušovateľa bolo porušené aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Sťažovateľ sa žalobou porušovateľovi 2. 8. 2000 domáhal, aby súd zaviazal odporcu
v 2. Rade, resp. oboch odporcov zaplatiť mu sumu 2 000 000 Sk a doplnkovú poistnú sumu,
ako aj úrok z omeškania a trovy konania. Vec bola zaevidovaná u porušovateľa pod
sp. zn. 18 C 115/2000.
Po viacerých vyjadreniach účastníkov konania, porušovateľ vyrubil z alternatívneho
petitu nesprávne ďalší súdny poplatok a teda nesprávne zastavil konanie o alternatívnom
petite takmer dva roky po podaní návrhu pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ bol
nútený podať odvolanie, na základe ktorého Krajský súd Bratislava zastavujúce uznesenie
porušovateľa zrušil.
Následne sa sťažovateľ podaniami zo dňa 02. 04. 2003, 03. 09. 2003, 14. 04. 2004,
09. 06. 2004, domáhal toho, aby súd štyri roky po podaní návrhu konečne vytýčil
pojednávanie. Porušovateľ po týchto intervenciách začal vytyčovať pojednávania
a 21. 12. 2004 vo veci rozhodol.
Po podanom odvolaní navrhovateľa rozhodol vo veci Krajský súd Bratislava dňa
25. 10. 2005 rozsudkom sp. zn. 5 Co 155/05-300, ktorým krajský súd Bratislava potvrdil
napadnutý rozsudok porušovateľa sp. zn. 18 C 115/00-225 zo dňa 21. 12. 2004.
Voči tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ mimoriadne dovolanie,
ktorému generálny prokurátor vyhovel a následne Najvyšší súd SR rozsudkom
sp. zn. 3 M Cdo 16/2006 zo dňa 26. 4. 2007 zrušil oba rozsudky, t. j. rozsudok krajského
súdu i rozsudok porušovateľa a vec vrátil na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 14. 5. 2007.
Porušovateľ sa následne dopustil prieťahov v konaní, keď vytýčil vo veci pojednávanie až
po 9 mesiacoch vo februári 2008 a v máji 2008 vyniesol rozsudok sp. zn. 18 C/17/2007-419,
ktorým opäť návrh zamietol.
Voči tomuto rozhodnutiu porušovateľa podal sťažovateľ odvolanie dňa 11. 7. 2008.
Po podanom odvolaní porušovateľ výzvou zo dňa 12. 8. 2008 vyzval sťažovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania?!?!
Týmto postupom opäť došlo len k prieťahom v konaní, lebo na výzvu musel reagovať
sťažovateľ tým, že súdu oznámil, že súdny poplatok za návrh zaplatil sťažovateľ pred 8
rokmi a porušovateľ medzičasom nesprávne vyrubil súdny poplatok z alternatívneho petitu
a predmetnou výzvou zo dňa 12. 08. 2008 sa domáha zaplatenia poplatku za návrh, pričom
evidentne porušovateľ má na mysli poplatok za odvolanie, ktorý tak isto nie je možné
vyrubiť, nakoľko podľa zákona o súdnych poplatkoch sa poplatok neplatí, ak bol pôvodný
rozsudok zrušený po podanom dovolaní. Súčasne sťažovateľ žiadal o písomné stanovisko,
ako je možné, že dochádza k toľkým pochybeniach súdu, keďže sa nejednalo o prvé zlé
vyrubenie poplatku v tomto konaní. Na tento prípis sa porušovateľ ani len neunúval
sťažovateľovi odpovedať.
O odvolaní sťažovateľa vo veci samej rozhodol Krajský súd Bratislava dňa
19. 11. 2009 uznesením sp. zn. 6 Co 283/08-482, ktorým rozhodnutie porušovateľa zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený porušovateľovi dňa 15. 12. 2009 s tým, že
porušovateľ zašle rozhodnutie účastníkom konania. Keď ani vyše tri mesiace po rozhodnutí
krajského súdu nebol doručený rozsudok sťažovateľovi, jeho právna zástupkyňa podala dňa
24. 2. 2010 sťažnosť do rúk predsedu porušovateľa. Táto bola vyhodnotená ako nedôvodná
(!!!) pre údajné zisťovanie adresy právneho zástupcu sťažovateľa. Toto stanovisko predsedu
porušovateľa považoval sťažovateľ za nepochopiteľné, pretože svoju adresu – zmenu riadne
a včas oznámil porušovateľovi, o čom svedčí aj fakt, že sám porušovateľ komunikoval
písomne s právnou zástupkyňou sťažovateľa už v septembri 2008 (teda viac ako rok pred
rozhodnutím krajského súdu), pričom uvádzal na písomnej korešpondencii už novú adresu.
Sťažovateľ odpoveď porušovateľa na sťažnosť za daných okolností nemohol
akceptovať a svoju nespokojnosť s vybavením sťažnosti vyjadril tým, že adresoval dňa
9. 3. 2010 ďalšiu sťažnosť do rúk predsedu krajského súdu, ktorý ju listom zo dňa
15. 4. 2010 vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. Uvádzam, že rozsudok krajského súdu bol
doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 1. 3. 2010, t. j. dva a pol mesiace po tom,
čo bol spis vrátený porušovateľovi z krajského súdu, čo nemožno hodnotiť inak ako prieťahy
v konaní…
Porušovateľ vo veci vytýčil termín pojednávania na 20. 6. 2010, následne
na 12. 10. a 14. 12. 2010 a na pojednávaní dňa 3. 3. 2011 vyniesol rozsudok
sp. zn. 18 C/17/2007-653, ktorým zaviazal žalovaného v 2. rade na úhradu tam uvedenej
istiny a zaviazal opäť sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku za odvolanie!!!!!,
žalovaného v 1. rade zaviazal na úhradu 5 100,54 Eur a vo zvyšku žalobu voči žalovanému
v 1. rade zamietol. Sťažovateľ dňa 12. 04. 2011 podal žiadosť o opravu
a doplnenie rozhodnutia, nakoľko bol toho názoru, že porušovateľ opomenul rozhodnúť
v časti 5 100,54 Eur a úroku voči odporcovi v 2. rade. Zároveň v ten istý deň podal
i odvolanie voči tam uvedeným výrokom rozhodnutia. Sťažovateľ po podanej žiadosti
o opravu a doplnenie vyššie uvedeného rozhodnutia očakával, že súd jeho žiadosti vyhovie.
Namiesto toho porušovateľ v rozhodnutej veci vytýčil na deň 09. 06. 2011 pojednávanie...
súdy… toľkokrát pochybili, nehovoriac o tom, že pochybili v tak bazálnom úkone,
ako vyrubenie súdneho poplatku a to niekoľkokrát za sebou, pričom vrchol postupu pri
vyrubovaní súdneho poplatku bol vlastne posledný rozsudok porušovateľa zo dňa
03. 03. 2011, keď úspešného sťažovateľa, ktorý vznik sporu nezavinil, zaviazal opäť
na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, pričom zo súdneho spisu vyplýva, že poplatok
za odvolanie sťažovateľ zaplatil a zo zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že poplatok
za odvolanie sťažovateľ neuhrádza, ak bol pôvodný rozsudok zrušený po podanom
dovolaní...
Porušovateľ, ako som vyššie uviedla, po rozhodnutí vo veci dňa 9. 6. 2011
porušovateľ rozhodol o návrhu sťažovateľa na opravu rozhodnutia a vyniesol dopĺňací
rozsudok sp. zn. 18 C/17/2007-694. Tento bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa
24. 06. 2011. Porušovateľovi trvalo takmer dva mesiace, kým rozhodol o návrhu
sťažovateľa na opravu, resp. doplnenie rozhodnutia a ešte k tomu o tom porušovateľ
rozhodoval na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené po tom, čo porušovateľ už vo veci rozhodol.
K ďalším prieťahom došlo tým, že aj toto rozhodnutie porušovateľa zo dňa 09. 06. 2011
obsahovalo množstvo formálnych chýb – nesprávne označenie odporcov i právnej
zástupkyne navrhovateľa a preto sťažovateľ podal dňa 29. 06. 2011 ďalšiu žiadosť o opravu
rozhodnutia a zároveň ten istý deň podal i odvolanie voči dopĺňajúcemu rozsudku. O tejto
žiadosti sťažovateľa rozhodol porušovateľ uznesením sp. zn. 18 C/17/2007-704 zo dňa
05. 10. 2011, t. j. po viac ako troch mesiacoch odo dňa žiadosti sťažovateľa na opravu
rozhodnutia. Spolu s týmto uznesením boli sťažovateľovi doručené i odvolania odporcov
voči rozsudku porušovateľa zo dňa 03. 03. 2011. Uvádzam, že tieto odvolania doručili
odporcovia porušovateľovi 6. 4. 2011 a 7. 4. 2011 a porušovateľovi trvalo viac ako pol
roka, kým ich doručil právnej zástupkyni sťažovateľa na vyjadrenie.
V novembri 2011 sa právna zástupkyňa sťažovateľa informovala, či už spis bol
postúpený na odvolací súd, a bolo jej oznámené, že sa tak ešte nestalo. Preto listom zo dňa
14. 11. 2011 (ktorý bol doručený porušovateľovi osobne dňa 23. 11. 2011) podala sťažnosť
na prieťahy v konaní. Na túto sťažnosť jej predsedníčka porušovateľa prípisom zo dňa
20. 12. 2011 oznámila, že predlžuje lehotu na vybavenie sťažnosti do 20. 03. 2012, nakoľko
sa spis nachádza na krajskom súde.
Toto konanie porušovateľa považuje sťažovateľ za ďalšie už priam neúnosné
a nepochopiteľné prieťahy v konaní… nakoľko sa podanou sťažnosťou domáhal zriadenia
nápravy a postúpenia spisu na odvolací súd a porušovateľ miesto toho oznámi, že predlžuje
lehotu na vybavenie sťažnosti, lebo sa spis nachádza na krajskom súde… Vo svojom prípise
o predĺžení lehoty totiž porušovateľ uvádza, že sťažnosť bola doručená súdu 30. 11. 2011,
pričom sťažnosť bola preukázateľne doručená už o týždeň skôr (kópiu sťažnosti prikladám).
Ďalej porušovateľ nerešpektujúc zákon č. 757/2004 Z. z. predĺžil lehotu na vybavenie
sťažnosti do 20.03.2012 v zmysle § 65 ods. 2 cit. zákona, hoci práve toto ustanovenie hovorí
o tom, že sťažnosť musí byť vybavená najneskôr do 3 mesiacov od jej doručenia,
t. j. do 23. 02. 2012...
spis sa nachádza na krajskom súde od 2. 12. 2011, teda porušovateľ ho tam
evidentne postúpil po podanej sťažnosti ... Sťažovateľ po 12 rokoch súdneho sporu, ktorého
výsledok je stále v nedohľadne už úplne stratil dôveru v rozhodovaciu činnosť súdov,
porušovateľa, je absolútne znechutený a neúmerne dlho sa ťahajúci súdny spor zanechal
vážne dôsledky i na zdravotnom stave sťažovateľa. Preto požaduje i nemajetkovú ujmu
vo výške 100.000 Eur...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (predtým
18 C 115/2000) porušil základné právo Doc. Ing. P. O. CSc. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (predtým
18 C 115/2000) porušil základné právo Doc. Ing. P. O. CSc. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky na súdnu ochranu...
Okresnému súdu Bratislava I. sa zakazuje… pokračovať v porušovaní práva
Doc. Ing. P. O. CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní 18 C 17/2007
(predtým 18 C 115/2000) a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal bez zbytočných
prieťahov...
Doc. Ing. P. O. Csc. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000
Eur…
Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 323,52 €…
k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. I. ÚS 116/2012-11 zo 7. marca
2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3255/2012 z 21. júna 2012, v ktorom podrobne zhrnul doterajší priebeh konania
a uviedol: „S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím
konštatovať, že dané konanie je poznačené prieťahmi objektívneho charakteru. V prípade,
že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa
na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná
sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na
uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd
Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného
zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.
Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej
republiky.“
Okresný súd vo vyjadrení z 21. júna 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľa
v písomnom vyjadrení z 19. októbra 2012 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si
pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného
konania vedeného okresným súdom je konanie o návrhu sťažovateľa doručenom okresnému
súdu 2. augusta 2000, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 2 153 659 Sk s príslušenstvom
z titulu nárokov z poistného vzťahu. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom
nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť k vzniku prieťahov
v posudzovanom konaní.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd sa oboznámil s doterajším priebehom konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 18 C 115/2000) z obsahu
sťažnosti a jej príloh a chronológie úkonov okresného súdu predloženej vo vyjadrení
okresného súdu a zistil, že konanie sa vo veci začalo 2. augusta 2000 na základe žaloby
podanej sťažovateľom ako navrhovateľom.
Okresný súd rozsudkom z 21. decembra 2004 zamietol návrh sťažovateľa a odvolací
súd rozsudkom z 25. októbra 2005 potvrdil tento rozsudok okresného súdu vo výroku
o zamietnutí návrhu. Predmetný rozsudok okresného súdu, ako aj potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu boli zrušené dovolacím súdom v konaní o mimoriadnom dovolaní a vec
bola 18. mája 2007 vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Vec bola prerokovaná okresným súdom v období od 2. augusta 2000 do 13. mája
2005, t. j. v trvaní štyroch rokov a deviatich mesiacov, a následne bola predmetom
odvolacieho a dovolacieho konania v období od 13. mája 2005 do 18. mája 2007,
t. j. v trvaní dvoch rokov.
Okresný súd po rozhodnutí dovolacieho súdu opätovne prerokovával vec počnúc
od 18. mája 2007 a vo veci druhýkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 15. mája 2008,
ktorým opätovne zamietol návrh sťažovateľa. Rozsudok okresného súdu z 15. mája 2008
zrušil odvolací súd rozsudkom z 19. novembra 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Spis sa nachádzal na odvolacom súde od 7. novembra 2008 do 15. decembra 2009,
t. j. viac ako jeden rok. Okresný súd tretíkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 3. marca
2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. júna 2011 a dopĺňacím rozsudkom z 5. októbra
2010. Tretie meritórne rozhodnutie okresného súdu bolo napadnuté odvolaniami účastníkov
konania a spis bol 2. decembra 2012 predložený odvolaciemu súdu.
Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie okresného súdu, ktoré trvá viac ako
dvanásť rokov (a z celkovej dĺžky konania tri roky vo veci rozhodoval odvolací súd
a dovolací súd) a nie je právoplatne skončené, sa ako celok vyznačuje neefektívnou
činnosťou okresného súdu. Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na celkovú dĺžku
konania aj bez hodnotenia jednotlivých úkonov okresného súdu možno konštatovať, že
v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s poukazom na opakované nesprávne procesné
postupy a rozhodnutia okresného súdu v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2000).
Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa o namietanom porušení jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nebola
spôsobilá na ustálenie aj porušenia označeného základného práva okresným súdom.
Ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so zásadou subsidiarity poskytnutie ochrany
označenému základnému právu primárne patrí do právomoci všeobecných súdov v ich
inštačnom postupe, kde je dosiaľ v posudzovanom konaní, ktoré nie je právoplatne
skončené, vytvorený priestor na zabezpečenie dôslednej ochrany týchto práv. Ústavný súd
preto sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy nevyhovel.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
100 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012
(prevzatie a príprava zastupovania, doplnenie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby
odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 € spolu
s 20 % daňou z pridanej hodnoty v sume 53,916 €, spolu 323,50 €. Z týchto dôvodov
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012