Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 116/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti doc. Ing. P. O., CSc., B., zastúpeného advokátkou

JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.

zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo doc. Ing. P. O., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Doc. Ing. P. O., CSc., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť doc. Ing. P. O., CSc., trovy

právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na

účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2012 doručená sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ).

Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 v namietanom konaní (v tom čase vedenom okresným súdom

pod sp. zn. ) už svojou skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

23. januára 2006, ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k. -23

z 5. septembra 2006 odmietnutá. Predmetná skoršia sťažnosť bola ústavnému súdu doručená

v deň právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. -225 z 21. decembra 2004

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -300 z 25. októbra 2005 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“).

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. apríla 2007 zrušený rozsudok okresného súdu a rozsudok

krajského súdu a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie (konanie bolo

okresným súdom po vrátení veci vedené pod sp. zn. ).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Po rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. -23 zo dňa 5. 9. 2006

dochádzalo v konaní vedenom u porušovateľa pod sp. zn. (predtým

sp. zn. k neustálym prieťahom v konaní, ktoré trvajú dodnes a postupom

porušovateľa bolo porušené aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľ sa žalobou porušovateľovi 2. 8. 2000 domáhal, aby súd zaviazal odporcu

v 2. Rade, resp. oboch odporcov zaplatiť mu sumu 2 000 000 Sk a doplnkovú poistnú sumu,

ako aj úrok z omeškania a trovy konania. Vec bola zaevidovaná u porušovateľa pod

sp. zn. .

Po viacerých vyjadreniach účastníkov konania, porušovateľ vyrubil z alternatívneho

petitu nesprávne ďalší súdny poplatok a teda nesprávne zastavil konanie o alternatívnom

petite takmer dva roky po podaní návrhu pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ bol

nútený podať odvolanie, na základe ktorého Krajský súd Bratislava zastavujúce uznesenie

porušovateľa zrušil.

Následne sa sťažovateľ podaniami zo dňa 02. 04. 2003, 03. 09. 2003, 14. 04. 2004,

09. 06. 2004, domáhal toho, aby súd štyri roky po podaní návrhu konečne vytýčil

pojednávanie. Porušovateľ po týchto intervenciách začal vytyčovať pojednávania

a 21. 12. 2004 vo veci rozhodol.

Po podanom odvolaní navrhovateľa rozhodol vo veci Krajský súd Bratislava dňa

25. 10. 2005 rozsudkom sp. zn. -300, ktorým krajský súd Bratislava potvrdil

napadnutý rozsudok porušovateľa sp. zn. -225 zo dňa 21. 12. 2004.

Voči tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ mimoriadne dovolanie,

ktorému generálny prokurátor vyhovel a následne Najvyšší súd SR rozsudkom

sp. zn. zo dňa 26. 4. 2007 zrušil oba rozsudky, t. j. rozsudok krajského

súdu i rozsudok porušovateľa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 14. 5. 2007.

Porušovateľ sa následne dopustil prieťahov v konaní, keď vytýčil vo veci pojednávanie až

po 9 mesiacoch vo februári 2008 a v máji 2008 vyniesol rozsudok sp. zn. -419,

ktorým opäť návrh zamietol.

Voči tomuto rozhodnutiu porušovateľa podal sťažovateľ odvolanie dňa 11. 7. 2008.

Po podanom odvolaní porušovateľ výzvou zo dňa 12. 8. 2008 vyzval sťažovateľa

na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania?!?!

Týmto postupom opäť došlo len k prieťahom v konaní, lebo na výzvu musel reagovať

sťažovateľ tým, že súdu oznámil, že súdny poplatok za návrh zaplatil sťažovateľ pred 8

rokmi a porušovateľ medzičasom nesprávne vyrubil súdny poplatok z alternatívneho petitu

a predmetnou výzvou zo dňa 12. 08. 2008 sa domáha zaplatenia poplatku za návrh, pričom

evidentne porušovateľ má na mysli poplatok za odvolanie, ktorý tak isto nie je možné

vyrubiť, nakoľko podľa sa poplatok neplatí, ak bol pôvodný

rozsudok zrušený po podanom dovolaní. Súčasne sťažovateľ žiadal o písomné stanovisko,

ako je možné, že dochádza k toľkým pochybeniach súdu, keďže sa nejednalo o prvé zlé

vyrubenie poplatku v tomto konaní. Na tento prípis sa porušovateľ ani len neunúval

sťažovateľovi odpovedať.

O odvolaní sťažovateľa vo veci samej rozhodol Krajský súd Bratislava dňa

19. 11. 2009 uznesením sp. zn. -482, ktorým rozhodnutie porušovateľa zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený porušovateľovi dňa 15. 12. 2009 s tým, že

porušovateľ zašle rozhodnutie účastníkom konania. Keď ani vyše tri mesiace po rozhodnutí

krajského súdu nebol doručený rozsudok sťažovateľovi, jeho právna zástupkyňa podala dňa

24. 2. 2010 sťažnosť do rúk predsedu porušovateľa. Táto bola vyhodnotená ako nedôvodná

(!!!) pre údajné zisťovanie adresy právneho zástupcu sťažovateľa. Toto stanovisko predsedu

porušovateľa považoval sťažovateľ za nepochopiteľné, pretože svoju adresu – zmenu riadne

a včas oznámil porušovateľovi, o čom svedčí aj fakt, že sám porušovateľ komunikoval

písomne s právnou zástupkyňou sťažovateľa už v septembri 2008 (teda viac ako rok pred

rozhodnutím krajského súdu), pričom uvádzal na písomnej korešpondencii už novú adresu.

Sťažovateľ odpoveď porušovateľa na sťažnosť za daných okolností nemohol

akceptovať a svoju nespokojnosť s vybavením sťažnosti vyjadril tým, že adresoval dňa

9. 3. 2010 ďalšiu sťažnosť do rúk predsedu krajského súdu, ktorý ju listom zo dňa

15. 4. 2010 vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. Uvádzam, že rozsudok krajského súdu bol

doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 1. 3. 2010, t. j. dva a pol mesiace po tom,

čo bol spis vrátený porušovateľovi z krajského súdu, čo nemožno hodnotiť inak ako prieťahy

v konaní…

Porušovateľ vo veci vytýčil termín pojednávania na 20. 6. 2010, následne

na 12. 10. a 14. 12. 2010 a na pojednávaní dňa 3. 3. 2011 vyniesol rozsudok

sp. zn. -653, ktorým zaviazal žalovaného v 2. rade na úhradu tam uvedenej

istiny a zaviazal opäť sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku za odvolanie!!!!!,

žalovaného v 1. rade zaviazal na úhradu 5 100,54 Eur a vo zvyšku žalobu voči žalovanému

v 1. rade zamietol. Sťažovateľ dňa 12. 04. 2011 podal žiadosť o opravu

a doplnenie rozhodnutia, nakoľko bol toho názoru, že porušovateľ opomenul rozhodnúť

v časti 5 100,54 Eur a úroku voči odporcovi v 2. rade. Zároveň v ten istý deň podal

i odvolanie voči tam uvedeným výrokom rozhodnutia. Sťažovateľ po podanej žiadosti

o opravu a doplnenie vyššie uvedeného rozhodnutia očakával, že súd jeho žiadosti vyhovie.

Namiesto toho porušovateľ v rozhodnutej veci vytýčil na deň 09. 06. 2011 pojednávanie...

súdy… toľkokrát pochybili, nehovoriac o tom, že pochybili v tak bazálnom úkone,

ako vyrubenie súdneho poplatku a to niekoľkokrát za sebou, pričom vrchol postupu pri

vyrubovaní súdneho poplatku bol vlastne posledný rozsudok porušovateľa zo dňa

03. 03. 2011, keď úspešného sťažovateľa, ktorý vznik sporu nezavinil, zaviazal opäť

na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, pričom zo súdneho spisu vyplýva, že poplatok

za odvolanie sťažovateľ zaplatil a zo vyplýva, že poplatok

za odvolanie sťažovateľ neuhrádza, ak bol pôvodný rozsudok zrušený po podanom

dovolaní...

Porušovateľ, ako som vyššie uviedla, po rozhodnutí vo veci dňa 9. 6. 2011

porušovateľ rozhodol o návrhu sťažovateľa na opravu rozhodnutia a vyniesol dopĺňací

rozsudok sp. zn. -694. Tento bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa

24. 06. 2011. Porušovateľovi trvalo takmer dva mesiace, kým rozhodol o návrhu

sťažovateľa na opravu, resp. doplnenie rozhodnutia a ešte k tomu o tom porušovateľ

rozhodoval na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené po tom, čo porušovateľ už vo veci rozhodol.

K ďalším prieťahom došlo tým, že aj toto rozhodnutie porušovateľa zo dňa 09. 06. 2011

obsahovalo množstvo formálnych chýb – nesprávne označenie odporcov i právnej

zástupkyne navrhovateľa a preto sťažovateľ podal dňa 29. 06. 2011 ďalšiu žiadosť o opravu

rozhodnutia a zároveň ten istý deň podal i odvolanie voči dopĺňajúcemu rozsudku. O tejto

žiadosti sťažovateľa rozhodol porušovateľ uznesením sp. zn. -704 zo dňa

05. 10. 2011, t. j. po viac ako troch mesiacoch odo dňa žiadosti sťažovateľa na opravu

rozhodnutia. Spolu s týmto uznesením boli sťažovateľovi doručené i odvolania odporcov

voči rozsudku porušovateľa zo dňa 03. 03. 2011. Uvádzam, že tieto odvolania doručili

odporcovia porušovateľovi 6. 4. 2011 a 7. 4. 2011 a porušovateľovi trvalo viac ako pol

roka, kým ich doručil právnej zástupkyni sťažovateľa na vyjadrenie.

V novembri 2011 sa právna zástupkyňa sťažovateľa informovala, či už spis bol

postúpený na odvolací súd, a bolo jej oznámené, že sa tak ešte nestalo. Preto listom zo dňa

14. 11. 2011 (ktorý bol doručený porušovateľovi osobne dňa 23. 11. 2011) podala sťažnosť

na prieťahy v konaní. Na túto sťažnosť jej predsedníčka porušovateľa prípisom zo dňa

20. 12. 2011 oznámila, že predlžuje lehotu na vybavenie sťažnosti do 20. 03. 2012, nakoľko

sa spis nachádza na krajskom súde.

Toto konanie porušovateľa považuje sťažovateľ za ďalšie už priam neúnosné

a nepochopiteľné prieťahy v konaní… nakoľko sa podanou sťažnosťou domáhal zriadenia

nápravy a postúpenia spisu na odvolací súd a porušovateľ miesto toho oznámi, že predlžuje

lehotu na vybavenie sťažnosti, lebo sa spis nachádza na krajskom súde… Vo svojom prípise

o predĺžení lehoty totiž porušovateľ uvádza, že sťažnosť bola doručená súdu 30. 11. 2011,

pričom sťažnosť bola preukázateľne doručená už o týždeň skôr (kópiu sťažnosti prikladám).

Ďalej porušovateľ nerešpektujúc predĺžil lehotu na vybavenie

sťažnosti do 20.03.2012 v zmysle § 65 ods. 2 cit. zákona, hoci práve toto ustanovenie hovorí

o tom, že sťažnosť musí byť vybavená najneskôr do 3 mesiacov od jej doručenia,

t. j. do 23. 02. 2012...

spis sa nachádza na krajskom súde od 2. 12. 2011, teda porušovateľ ho tam

evidentne postúpil po podanej sťažnosti ... Sťažovateľ po 12 rokoch súdneho sporu, ktorého

výsledok je stále v nedohľadne už úplne stratil dôveru v rozhodovaciu činnosť súdov,

porušovateľa, je absolútne znechutený a neúmerne dlho sa ťahajúci súdny spor zanechal

vážne dôsledky i na zdravotnom stave sťažovateľa. Preto požaduje i nemajetkovú ujmu

vo výške 100.000 Eur...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým

18 C 115/2000) porušil základné právo Doc. Ing. P. O. CSc. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 v spojení s

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým

18 C 115/2000) porušil základné právo Doc. Ing. P. O. CSc. podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky na súdnu ochranu...

Okresnému súdu Bratislava I. sa zakazuje… pokračovať v porušovaní práva

Doc. Ing. P. O. CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní

(predtým ) a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal bez zbytočných

prieťahov...

Doc. Ing. P. O. Csc. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000

Eur…

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 323,52 €…

k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. -11 zo 7. marca

2012 prijal podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3255/2012 z 21. júna 2012, v ktorom podrobne zhrnul doterajší priebeh konania

a uviedol: „S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím

konštatovať, že dané konanie je poznačené prieťahmi objektívneho charakteru. V prípade,

že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa

na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná

sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na

uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd

Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného

zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.

Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej

republiky.“

Okresný súd vo vyjadrení z 21. júna 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľa

v písomnom vyjadrení z 19. októbra 2012 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si

pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (aj práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného

konania vedeného okresným súdom je konanie o návrhu sťažovateľa doručenom okresnému

súdu 2. augusta 2000, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 2 153 659 Sk s príslušenstvom

z titulu nárokov z poistného vzťahu. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom

nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť k vzniku prieťahov

v posudzovanom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd sa oboznámil s doterajším priebehom konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. (pôvodne vedeného pod sp. zn. ) z obsahu

sťažnosti a jej príloh a chronológie úkonov okresného súdu predloženej vo vyjadrení

okresného súdu a zistil, že konanie sa vo veci začalo 2. augusta 2000 na základe žaloby

podanej sťažovateľom ako navrhovateľom.

Okresný súd rozsudkom z 21. decembra 2004 zamietol návrh sťažovateľa a odvolací

súd rozsudkom z 25. októbra 2005 potvrdil tento rozsudok okresného súdu vo výroku

o zamietnutí návrhu. Predmetný rozsudok okresného súdu, ako aj potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu boli zrušené dovolacím súdom v konaní o mimoriadnom dovolaní a vec

bola 18. mája 2007 vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vec bola prerokovaná okresným súdom v období od 2. augusta 2000 do 13. mája

2005, t. j. v trvaní štyroch rokov a deviatich mesiacov, a následne bola predmetom

odvolacieho a dovolacieho konania v období od 13. mája 2005 do 18. mája 2007,

t. j. v trvaní dvoch rokov.

Okresný súd po rozhodnutí dovolacieho súdu opätovne prerokovával vec počnúc

od 18. mája 2007 a vo veci druhýkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 15. mája 2008,

ktorým opätovne zamietol návrh sťažovateľa. Rozsudok okresného súdu z 15. mája 2008

zrušil odvolací súd rozsudkom z 19. novembra 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Spis sa nachádzal na odvolacom súde od 7. novembra 2008 do 15. decembra 2009,

t. j. viac ako jeden rok. Okresný súd tretíkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 3. marca

2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. júna 2011 a dopĺňacím rozsudkom z 5. októbra

2010. Tretie meritórne rozhodnutie okresného súdu bolo napadnuté odvolaniami účastníkov

konania a spis bol 2. decembra 2012 predložený odvolaciemu súdu.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie okresného súdu, ktoré trvá viac ako

dvanásť rokov (a z celkovej dĺžky konania tri roky vo veci rozhodoval odvolací súd

a dovolací súd) a nie je právoplatne skončené, sa ako celok vyznačuje neefektívnou

činnosťou okresného súdu. Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na celkovú dĺžku

konania aj bez hodnotenia jednotlivých úkonov okresného súdu možno konštatovať, že

v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa s poukazom na opakované nesprávne procesné

postupy a rozhodnutia okresného súdu v konaní okresného súdu vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa o namietanom porušení jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa nebola

spôsobilá na ustálenie aj porušenia označeného základného práva okresným súdom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so zásadou subsidiarity poskytnutie ochrany

označenému základnému právu primárne patrí do právomoci všeobecných súdov v ich

inštačnom postupe, kde je dosiaľ v posudzovanom konaní, ktoré nie je právoplatne

skončené, vytvorený priestor na zabezpečenie dôslednej ochrany týchto práv. Ústavný súd

preto sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

100 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi za primerané finančné

zadosťučinenie podľa . Pri ustálení sumy finančného

zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania

a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch

v posudzovanom konaní.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012

(prevzatie a príprava zastupovania, doplnenie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby

odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 € spolu

s 20 % daňou z pridanej hodnoty v sume 53,916 €, spolu 323,50 €. Z týchto dôvodov

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012