Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 584/2012
PDF · 152.43 KB
No categories available
II. ÚS 584/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátkou JUDr. B. Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu
Trnava sp. zn. 4 Nt 25/2011 z 19. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 6 Tos 91/2012 zo 14. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2012 doručená sťažnosť P. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Nt 25/2011 z 19. januára 2012 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 91/2012 zo 14. júna 2012.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 24. 9. 2009 č. k. 30 T 60/2006 ma uznal
vinným zo spáchania trestného činu týranie blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1
písm. a.) Trestného zákona a trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1
písm. a.) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, za čo mi bol uložený podľa § 215
ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6,5 roka, pre výkon trestu
odňatia slobody som bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Nakoľko som sa proti
tomuto rozsudku odvolal, o mojom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením
zo dňa 23. 11. 2010 č. k. 3 To 105/2010 tak, že odvolanie zamietol
Trest odňatia slobody v súčasnej dobe vykonávam v ÚVTOS.
Nakoľko sa medzičasom vyskytol nový dôkaz, podal som Okresnému súdu Trnava
návrh na povolenie obnovy konania, o ktorom návrhu sa konalo pred Okresným súdom
Trnava č. k. 4 Nt 25/2011.
Napriek tomu, že som súdu predložil dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý mohol tak sám
o sebe ako aj v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi odôvodniť nové
rozhodnutie mojej vine pre trestný čin týranie blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1
písm. a.) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 ako aj napriek tomu, že súd vykonal
dokazovanie, ktoré dávalo podklad pre povolenie obnovy konania, súd uznesením zo dňa
19. 1. 2012 č. k. 4 Nt 25/2011 zamietol. Proti tomuto uzneseniu som podal sťažnosť, o ktorej
rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 14. 6. 2012 č. k. 6 Tos 91/2012 tak, že
moju sťažnosť zamietol – uznesenie som prevzal 27. 9. 2012.
Dôkaz – list mojej dcéry M. M. nebol ani Okresnému súdu Trnava a ani Krajskému
súdu v Trnave v čase rozhodovania nebol známy. Na verejnom zasadnutí boli obe moje
dcéry vypočuté a skutočnosti popísané v liste potvrdili. Tak Okresný súd Trnava ako ani
následne Krajský súd v Trnave sa náležite s novými dôkazmi nevysporiadali a taktiež ani
s mojou obhajobou, odôvodnenie vyššie vedených rozhodnutí v rámci konania pred
Okresným súdom Trnava č. k. 4 Nt 25/2011 nie je riadne. Zásadné porušenie mojich práv
vidím v nepreskúmateľnosti uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 14. 6. 2012 č. k. 6
Tos 91/2012, kedy si odvolací súd asi vôbec nepreštudoval pôvodný spis, lebo konštatuje,
ako boli obe svedkyne (moje dcéry) vypočuté v pôvodnom konaní, že ich výpovede boli
čítané, že boli poučované a pod „prizmou“ tohto poučenia aj boli vyslúchané. Tu však
odvolací súd vôbec nepostrehol, že svedkyňa K. M. vôbec v pôvodnom konaní nevypovedala
(napriek tomu, že som to sám navrhoval)! Odvolací súd sa v odôvodnení veľmi mohutne
venuje práve analýze výpovede OBOCH svedkýň v prípravnom konaní, čo považujem za
nonsens! Súdy nekonali nezávisle a nestranne, mám nárok, aby sa mojou vecou zaoberali
náležite a nie vytvárali nesprekúmateľné rozhodnutia, teda nárok na riadny a spravodlivý
proces, ktorému prináležia aj riadne a dokazovaním podložené úvahy súdu v odôvodnení
rozhodnutia.
Mám za to, že konaním Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave bolo
porušené moje ústavné právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Tiež poukazujem na
porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konkrétne článku 6
v ktorom je zakotvené právo na spravodlivé súdne konanie.»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„Základné ľudské právo sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992
Zb. v platnom znení postupom Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Nt 25/2011 porušené bolo a preto sa vec vracia na ďalšie konanie.
Uplatňujem si finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré žiadam vyplatiť od súdov,
ktoré mi moje právo porušili. Chcem pre konanie splnomocniť advokátku a preto by som
chcel, aby mi boli aj nahradené trovy jej zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánom štátu nemohol vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
nemožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že okresný súd, ako aj krajský súd
nedostatočne vyhodnotili ním predložený dôkaz zakladajúci dôvod na obnovu konania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu a rozhodnutiu
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nt 25/2011, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom
prípade proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd
v opravnom konaní, čo sťažovateľ aj využil. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného
súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
Odlišná situácia je v tej časti sťažnosti, ktorá smerovala proti rozhodnutiu krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 91/2012. Túto časť sťažnosti považuje ústavný
súd za zjavne neopodstatnenú.
Z rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
«Podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd vo veci pri posudzovaní návrhu
odsúdeného P. M. o povolenie obnovy konania postupoval zákonne súladným spôsobom a
to v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré zákonné ustanovenie vymedzuje právny
rámec, kedy je možné povoliť v konkrétnej veci obnovu konania. V prípade, ak sa skončilo
konanie právoplatným rozsudkom, alebo právoplatným trestným rozkazom obnova sa
povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami
o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné
rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom, na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol
v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom, na ktoré upustenie od potrestania,
alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti
činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Ako vyplýva z podaného návrhu na povolenie obnovy konania, toto smeruje, čo do
výroku o vine uznanej v rámci pôvodného rozhodnutia súdu I. stupňa potvrdeného
rozhodnutím odvolacieho súdu.
Konkrétnymi skutočnosťami majúcimi povoliť obnovu konania vo výroku o vine sú
vyjadrenia svedkýň M. M. a K. M., podporené napísaním listu M. M. dňa 28.3.2011.
V týchto „nových svedeckých výpovediach“ majú byť zrejmé skutočnosti, ktoré naznačujú
závery, že t.č. odsúdený P. M. sa pôvodne žalovaného trestného činu týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona a iné nedopustil.»
Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré
by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecný súd totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie
rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti
medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Podľa názoru ústavného súdu
interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení krajským súdom nevykazuje také
nedostatky, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľa.
V tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012