Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 23/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. R.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom okresného súdu (exekučného súdu,

pozn.) v napadnutom konaní boli porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „odmietnutím pripustenia sťažovateľa do predmetného

exekučného konania“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom

«podaním zo dňa 06.12.2011 oznámila vstup do konania ako vedľajší účastník na strane

povinného - spotrebiteľa a žiadala o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn.

a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 6. 6. 2012... bolo združeniu O. oznámené, že

„podľa právneho názoru exekučného súdu v exekučnom konaní neprichádza do úvahy ani

vedľajšia intervencia (právny názor konštantne potvrdzovaný Krajským súdom v obdobných

veciach), pretože okruh účastníkov exekučného konania je vyčerpávajúcim spôsobom

ohraničený ustanovením § 37 Exekučného poriadku. Preto aplikácia Vami uvedeného § 93

ods. 2 v spojení s ustanovením neprichádza

v posudzovanej veci do úvahy.“.»

Sťažovateľ nesúhlasí s postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza,

že gramatickým a logickým výkladom o ochrane

spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť

k záveru, že zákonodarca vyslovene priznáva združeniam (pôsobiacim na ochranu

spotrebiteľa v zmysle § 1 predmetného zákona) postavenie účastníka konania nielen

v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej

ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom

konania“. Navyše zákonom o ochrane spotrebiteľa došlo k transformácií Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu

spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa.

Predmetné ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nerozlišuje

medzi konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto

ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie

reštriktívne. Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať,

či je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len

pri podávaní návrhu na začatie konania... (bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu

preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania).

Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia

O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka

do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».

Podľa názoru sťažovateľa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného

výkladu ust. ... vyplýva, že

ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak. Nakoľko zákon

vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným ustanovením, nie je

dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania. Z predmetného konania navyše

vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového konania,... Základným

predpokladom na vstup vedľajšieho účastníka do konania je existencia konania, ktoré má

charakter sporu... Exekučné konanie,... je relatívne samostatným druhom civilného procesu,

ktorý však spĺňa všetky znaky sporového konania.“, pričom „súd sa ani náznakom

nezaoberal konkrétnou situáciou, ktorá vznikla podaním združenia O. a uviedol len

všeobecné ustanovenia týkajúce sa inštitútu vedľajšieho účastníctva. Strohým uvedením

vyššie spomenutých ustanovení sa absolútne nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami

organizácie O. List dokonca ani neobsahuje výrok o tom, že sa vstup do konania zamieta.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní

„pripustiť vstup organizácie O. ... ako vedľajšieho účastníka na strane povinného“, prizná

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým postupom

okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia O.

do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že exekučné konanie vedené pred okresným

súdom dosiaľ nie je právoplatne ukončené.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne

ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci

všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,

ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

, ).

Z citovanej bohatej a ustálenej judikatúry vyplýva pre konanie ústavného súdu

o predbežne prerokúvanej sťažnosti úloha posúdiť, či reakcia okresného súdu na oznámenie

sťažovateľa o jeho vstupe do exekučného konania v pozícii vedľajšieho účastníka poprela

účel prípadného vedľajšieho účastníctva právnickej osoby zameranej na ochranu práv

spotrebiteľov a či tak signalizuje možný záver o porušení označených práv sťažovateľa

pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi

alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku,

pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je

alebo nie je.

Podľa ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi

alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana

práv podľa osobitného predpisu.

Podľa do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu

niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti

ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka,

ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa sa na účely tohto zákona

spotrebiteľom rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky

alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo

na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie,

informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov...

Podľa § 3 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo

združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení

v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov,

ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach

spotrebiteľov.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh

na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov

alebo môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo

b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam

oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt

oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže

na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi

o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Z citovaných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, no i zo samotného názvu

tohto právneho predpisu vyplýva, že účelom tzv. spotrebiteľského práva je ochrana subjektu

súkromno-právneho vzťahu, ktorý je spotrebiteľom. Ide o ochranu subjektu právneho

vzťahu „slabšieho“ oproti predajcovi (dodávateľovi) vo sfére vyjednávacej sily i znalosti

dotknutej oblasti obchodu [rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 27. júna 2000

v spojených veciach Océano Group Editorial (C – 240-244/98), bod 25.]. To všetko

v záujme dosiahnutia reálnej spravodlivej rovnováhy v predmetnom právnom vzťahu.

Dokazuje to aj dôvodová správa k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, a ktorá doplnenie o nový odsek 2 odôvodňuje

tým, že „úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú

zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych

smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená

zásada rovnakého zaobchádzania a pod.“.

Dosiahnutiu vymedzeného účelu zodpovedá teda aj existencia združení zameraných

na účinnú ochranu oprávnených záujmov a práv spotrebiteľov, a aj ich oprávnenie

vstupovať do súdnych či administratívnych konaní, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.

Združenia na ochranu spotrebiteľa (do tejto skupiny patrí aj sťažovateľ) sú teda prioritne

zamerané na ochranu fyzických osôb v tých právnych vzťahoch, ktorých obsah udeľuje

fyzickým osobám právny status spotrebiteľa. Vznik spotrebiteľských právnych vzťahov,

na účel ochrany ktorých pôsobia i združenia na ochranu spotrebiteľa, sa teda viaže

na právny úkon fyzickej osoby konajúcej so spotrebiteľským motívom podľa § 2 písm. a)

zákona o ochrane spotrebiteľa.

V exekučnom konaní dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho

vzťahu, ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný. Právoplatnosťou

a vykonateľnosťou súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského právneho vzťahu

nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba,

ktorej bola v nachádzacom konaní uložená hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá

s pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia

v spojení s právnou skutočnosťou spočívajúcou v dobrovoľnom nesplnení uloženej

povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného konania stáva

povinným. Žiadna z uvedených determinujúcich právnych skutočností však už nie je

motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa.

Fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa

spotrebiteľského právneho vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné

znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú

kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom exekučného práva aj ochrana

povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite

ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho v takom

exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt, že povinný bol

v základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne

významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému

na ochranu spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by

exekučný súd popieral účel a zmysel zákonných právnych noriem vymedzujúcich

postavenie takýchto združení, a tým im neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné

právo na súdnu ochranu. Priestor pre účinnejšiu ochranu povinného, ktorý bol

v nachádzacom konaní spotrebiteľom, otvára § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa

explicitne umožňujúci spotrebiteľovi dať sa v akomkoľvek konaní pred orgánmi verejnej

moci (a teda aj v exekučnom konaní) zastúpiť spotrebiteľským združením.

Ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia relevantných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a zákona o ochrane spotrebiteľa okresným súdom rešpektovala

požiadavku ústavnej konformity výkladu podústavných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4

). Vo svetle prerokovávanej sťažnosti pritom nie je rozhodujúce jednoznačné

ustálenie charakteru exekučného konania z pohľadu jeho (ne)sporovosti. To už je totiž

otázka zákonnosti, ktorej „pánmi“ sú podľa už citovanej judikatúry všeobecné súdy,

a ústavný súd, ako už bolo uvedené, do uplatňovania zákonnosti všeobecnými súdmi môže

vstúpiť len vtedy, ak dochádza k popieraniu zmyslu a účelu zákonnej právnej úpravy

s následkom nedovoleného obmedzenia (alebo dokonca odňatia) základných práv a slobôd.

Keďže však v posudzovanom prípade ústavný súd popretie účelu existencie a zákonom

priznaných oprávnení združení zameraných na ochranu spotrebiteľov v kritizovanom

exekučnom konaní už pri predbežnom prerokovaní vylúčil, bolo potrebné odmietnuť

predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013