Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 9/2013
PDF · 184.98 KB
No categories available
III. ÚS 9/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. K. st. a M. K. ml., obidvoch bytom N., zastúpených
advokátkou JUDr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie
ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 47/2008 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/7/2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. st. a M. K. ml. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2012 doručená sťažnosť M. K. st. a M. K. ml. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie ich záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 47/2008 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/7/2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľom ako obžalovaným je okresným súdom
vedené trestné stíhanie pre spáchanie zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183
ods. 1 a 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
Podľa skutočností uvádzaných v sťažnosti mal okresný súd 10. apríla 2008 vydať trestný
rozkaz, proti ktorému podali sťažovatelia odpor 29. apríla 2008. Vo veci okresný súd
nariadil hlavné pojednávanie na 14. júl 2008, 26. september 2008, 9. október 2008,
31. október 2008, 23. január 2009, 17. marec 2009, 16. apríl 2009 a 19. jún 2009
a na pojednávaní konanom 10. septembra 2009 vyhlásil v predmetnej veci rozsudok, ktorý
však krajský súd uznesením sp. zn. 3 To/7/2010 z 2. decembra 2010 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalšie pojednávanie vo veci mal podľa sťažovateľov
okresný súd uskutočniť 2. decembra 2010.
Sťažovatelia uvádzajú, že súdne konanie ku dňu podania „tejto sťažnosti trvá viac
ako 4 a pol roka, pričom predmetom konania nie je tak skutkovo náročná vec, (kde skutkový
stav do dnešného dňa nemohol byť jasne preukázaný pre nečinnosť odporcov v 1. a 2.
rade). Aby nemohla byť rozhodnutá v krátkom časovom horizonte čo spôsobuje vznik
právnej neistoty u sťažovateľa, čím dochádza k porušeniu jeho práva na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov. Okresný súd Námestovo nevykonal z nášho pohľadu žiadne
potrebné opatrenia, aby zabezpečil plynulosť a rýchlosť súdneho konania...
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ z dôvodu prieťahov v súdnom
konaní pociťoval neprávosť a nespravodlivosť zo strany súdov a preto sťažovateľ požaduje
v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania a na základe neodôvodnených pretrvávajúcich
prieťahov v predmetnom konaní v súlade s č. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,- Eur pre každého
zo sťažovateľov ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ako vyplýva
z doterajšej judikatúry ÚS SR, ústavné právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov sa
zásadne naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha
odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv /II. ÚS 26/1995/.
Sťažovateľ následkom tohto sporu a stresom počas konania spoznal nespravodlivosť
a nezáujem súdov konať a spravodlivo rozhodovať v primeranej lehote. Konaním
porušovateľa došlo k hrubému zásahu do základných práv sťažovateľa garantovaných
Ústavou SR, ako aj ďalšími medzinárodnými dokumentmi.“
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:
„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo sťažovateľa M. K. st... a sťažovateľa M. K. ml. na spravodlivé
prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené postupom Okresného súdu Námestovo v konaní 4 T 47/2008 a Krajského súdu v
Žiline vedenom pod sp. zn 3 To/7/2010 porušené bolo.
3. ... Okresnému súdu v Námestove sa v konaní vedenom na predmetnom súde pod
sp. zn. 4T 47/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur pre
každého zo sťažovateľov..., ktorú sú porušovatelia povinní zaplatiť podľa zavinenia
prieťahov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia ktoré je povinné
zaplatiť na účet advokáta JUDr. K. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola...
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov.
Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) môže sťažnosť podať
účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti
porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo
zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.
Podľa § 63 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu,
ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu
vyššieho stupňa.
Podľa § 55 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom
v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo
k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí
bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom
a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené
v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom
sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento
sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási,
že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.
Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3
musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak
a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,
b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu
na uskutočnenie namietaného úkonu.
V danom prípade (v aktuálnej fáze konania na okresnom súde) boli teda sťažovatelia
oprávnení podať sťažnosť pre nečinnosť na krajskom súde podľa § 55 Trestného poriadku.
Rovnako boli sťažovatelia oprávnení podať sťažnosť predsedníčke okresného súdu podľa
§ 62 a nasl. zákona o súdoch, a tak dosiahnuť nápravu stavu porušovania nimi označených
práv. Sťažovatelia však v sťažnosti netvrdili (a už vôbec nepreukazovali), že by uvedené
právne prostriedky nápravy tohto protiprávneho stavu využili.
Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené zastáva stanovisko, že sťažovatelia
pred podaním sťažnosti nevyužili iné možnosti, ktoré im na ochranu nimi označeného práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právny
poriadok účinne poskytoval, preto je potrebné považovať sťažnosť za predčasnú, teda
podanú v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právnych
prostriedkov, na použitie ktorých sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov,
bolo bezúspešné a neprinieslo nimi sledovaný cieľ. Tieto okolnosti zakladajú neprípustnosť
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a vzhľadom na to bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovatelia však v súvislosti s neúmernou dĺžkou súdneho konania v ich trestnej
veci, ktorá do dňa podania sťažnosti nebola právoplatne skončená, namietajú aj porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri napríklad uznesenia ústavného súdu o prijatí
sp. zn. III. ÚS 223/03 z 15. októbra 2003 a sp. zn. III. ÚS 165/2005 z 9. júna 2005).
K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy teda dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická osoba alebo
právnická osoba domáhali svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa
však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré vykonávajú
ustanovenia čl. 46 ústavy. Zmyslom práva na súdnu ochranu je tak umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje
právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú
povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal
účastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené
zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia
vyplývajú (II. ÚS 132/02).
Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu je zrejmé, že okresný súd v právnej
veci sťažovateľov neodmietol konať, konanie nezastavil ani iným procesným úkonom nedal
najavo, že nemieni v danej trestnej veci meritórne rozhodnúť. Pritom je potrebné zdôrazniť,
že namietané porušenie označeného základného práva sťažovatelia odôvodňovali len
poukazom na zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Sťažovatelia teda nepreukázali, že by
postup okresného súdu mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho
konaním a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98), takýto návrh je potrebné považovať
za zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol už
pri jeho predbežnom prerokovaní.
Pokiaľ sťažovatelia vo svojej argumentácii (na rozdiel od petitu sťažnosti) tvrdia, že
okresný súd (a rovnako tak aj krajský súd) v ich veci porušili čl. 48 ods. 1 ústavy, avšak
nadväzne na to uvádzajú obsah čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. že „každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“, potom
uvedené rozpory svedčia o nekonzistentnosti právnej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti,
čo s prihliadnutím na právne zastúpenie sťažovateľov advokátkou nie je ústavný súd
povinný z úradnej povinnosti odstraňovať. Na základe uvedeného potom možno sťažnosť
hodnotiť aj ako nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitosti, čo je podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde rovnako dôvodom na odmietnutie sťažnosti.
3. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv krajským súdom
V sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že v čase podania ich sťažnosti vo veci konal
okresný súd a krajský súd konal len o ich odvolaní podanom proti rozsudku z 10. septembra
2009, o ktorom rozhodol uznesením sp. zn. 3 To/7/2010 z 2. decembra 2010. Ústavný súd
v súvislosti s prípravou na prejednanie prípadu ďalej dopytom na okresnom súde zistil,
že po podaní sťažnosti ústavnému súdu bol 4. decembra 2012 vo veci vyhlásený rozsudok,
proti ktorému bolo prokurátorom okresnej prokuratúry na hlavnom pojednávaní podané
odvolanie. Z uvedených okolností je teda zrejmé, že krajský súd v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu vo veci nekonal.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne právu na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného
práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 61/05,
Keďže v predloženom prípade bolo zistené, že v čase podania sťažnosti ústavnému
súdu krajský súd vo veci nekonal a jeho predchádzajúce konanie v danej veci bolo skončené
ešte v roku 2010 uznesením vydaným pod sp. zn. 3 To/7/2010, ústavný súd dospel k záveru,
že je vylúčené, aby zásah do označených práv sťažovateľov krajským súdom v čase podania
ich sťažnosti trval. Ústavný súd preto sťažnosť aj v časti, v ktorej smerovala proti postupu
krajského súdu, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že podstatou podanej sťažnosti bola námietka existencie
zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ústavný súd v závere pripomína, že prípadne dlhšie
obdobie nečinnosti všeobecného súdu, respektíve iné jeho konanie (neefektívny,
nesústredený postup súdu) po márnom využití všetkých právnych prostriedkov nápravy,
ktoré dáva platné právo sťažovateľom k dispozícii a ktoré by boli v príčinnej súvislosti
s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti
opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími požiadavkami
sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013