Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 464/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosť M. K., L., a L. D., M., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K. a L. D. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e

Okresný súd Michalovce p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. L. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e

Okresný súd Michalovce p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý uhradiť M. K. trovy právneho zastúpenia v

sume 256,36 € a L. D. trovy právneho zastúpenia v sume 256,36 € na účet advokátky JUDr.

I. R. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012

doručená sťažnosť M. K., L., a L. D., M. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Zo sťažnosti vyplýva: „Právna predchodkyňa (matka) sťažovateľov, p. M. D., r. B.

podala dňa 13. 7. 1994 na Okresný súd Michalovce žalobu o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti proti žalovaným...

Toto konanie sa viedlo na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. ,

v súčasnosti sa vedie na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. ...

Dňa 16. 3. 2010 zomrela právna predchodkyňa sťažovateľov p. M. D., r. B.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -86 zo dňa 25. 10. 2010

rozhodol tak, že zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa

29. 10. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené.“

Sťažovatelia poukazujú na to, že: «Sporná vec je súčasťou štandardnej agendy

všeobecných súdov. Podľa názoru sťažovateľov... v konaní vedenom na Okresnom súde

Michalovce pôvodne pod sp. zn. , v súčasnosti vedenom na Okresnom súde

Michalovce pod sp. zn. , ktorého účastníkmi sú aj sťažovatelia, dochádza

k prieťahom.

Je zrejmé, že konanie pôvodne vedené na Okresnom súde Michalovce pod

sp. zn. , v súčasnosti vedené na Okresnom súde Michalovce

pod sp. zn. ani po 18 rokoch od jeho začatia nie je právoplatne skončené...

Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že konanie Okresného súdu Michalovce

nesmeruje k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale

súd svojim postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje tým

poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľom. Neprimeraná dĺžka konania

pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo správaním

sťažovateľov, resp. ich právnej predchodkyne...

Sťažovatelia poukazujú na nečinnosť odporcu po tom, čo bol rozsudok Okresného

súdu Michalovce sp. zn. -21 zo dňa 27. 9. 1994 zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -30 zo dňa 31. 3. 1995,

keďže odporca nariadil pojednávanie na deň 15. 9. 1996. teda až po takmer roku a pol

od zrušenia rozhodnutia odporcu.

Krajský súd v Košiciach uznesenie sp. zn. -30 zo dňa 31. 3. 1995, ktorým

zrušil rozsudok odporcu odôvodnil takto:

„Súd prvého stupňa nepostupoval podľa týchto ustanovení, ktoré sa procesne

aj hmotnoprávne vzťahujú na danú vec. Nevykonal však potrebné dokazovanie na otázky

tvrdenej reálnej deľby, ani na to, kto má byť pasívne legitimovaným účastníkom v spore.

Ak totiž neboli všetky osoby, na ktorých sa vec vzťahuje účastníkmi konania, žalobe by

nebolo možné vyhovieť. Prípadný vyhovujúci rozsudok by nezaväzoval osoby, ktoré sú

vecou dotknuté a neboli účastníkmi konania a vznikol by stav, ktorý by neviedol k

stabilizácii pomerov.

Pre nedostatočne zistený skutočný stav veci bolo nutné podľa § 221 ods. 1 písm. a)

zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Keďže súd prvého stupňa vychádzal z uznávajúcich prejavov žalovaných a neoveril si

skutočnosti, ktoré sú v žalobe tvrdené, dokazovanie je vlastne na začiatku. Je nutné zistiť,

kedy došlo k reálnej deľbe, či sa tak stalo za účinnosti obyčajového uhorského práva alebo

po 1. januári 1951, či všetci spoluvlastníci boli účastníkmi tejto deľby.

So zreteľom na to, že dokazovanie zatiaľ prakticky nebolo vykonávané, nie je možné

dobre predvídať nutnosť konkrétne vymedzených dôkazných prostriedkov v tejto veci.“

Na pojednávaní konanom dňa 5. 9. 1996 súd zistil, že žalovaná v 1. rade M. J. pred 2

mesiacmi, teda v júli 1996 zomrela. Z tohto dôvodu odporca uznesením sp. zn.

35 zo dňa 5. 9. 1996 rozhodol tak, že konanie proti žalovanej v 1. rade M. J. zastavil a proti

žalovaným J. G. a L. S. vylúčil vec na samostatné konanie, ktoré bolo vedené u odporcu pod

sp. zn. .

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 13. 11. 1997, teda po viac ako roku

od predchádzajúceho pojednávania.

Podaním z 19. 11. 1997 žalobkyňa navrhla pripustiť do konania na strane

žalovaných... Tomuto návrhu bolo uznesením zo dňa 17. 2. 1998 vyhovené.

Viac ako ročná nečinnosť je nepochybná aj medzi pojednávaniami, ktoré sa

uskutočnili dňa 17. 2. 1998 a dňa 23. 3. 1999.

Sťažovatelia ďalej považujú za dôležité poukázať na viaceré obdobia nečinnosti

odporcu po tom, čo Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -79 zo dňa

24. 4. 2002 zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. -40 zo dňa 23. 3.

1999 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Krajský súd v Košiciach uznesenie sp. zn. -79 zo dňa 24. 4. 2002,

ktorým zrušil rozsudok odporcu odôvodnil takto:

„S poukazom na tieto nedostatky v dokazovaní, kde rozsah potrebného dokazovania

prekračuje rámec odvolacieho konania, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako rozsudok

súdu prvého stupňa v zmysle ust. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.“

Odvolací súd ďalej v odôvodnení tohto uznesenia zaviazal prvostupňový súd spojiť

konania vedené u odporcu pod sp. zn. a pod sp. zn. .

Prvé pojednávanie sa u odporcu uskutočnilo dňa 18. 3. 2005, teda viac ako dva

a trištvrte roka po zrušení rozhodnutia odporcu.

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili dňa 19. 7. 2007, teda viac ako dva a štvrť roka

od predchádzajúceho pojednávania, dňa 15. 4. 2008, teda viac ako 8 mesiacov

od predchádzajúceho pojednávania, dňa 10. 10. 2008 a dňa 29. 10. 2009, teda viac ako rok

od predchádzajúceho pojednávania.

Na pojednávaní konanom dňa 29. 10. 2009 došlo k vyhláseniu rozsudku Okresného

súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 29. 10. 2009, ktorým odporca rozhodol tak,

že určil, že žalobkyňa p. M. D., r. B. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na liste

vlastníctva č. 921, k. ú. L., okres Michalovce ako parc. č. 1324/199 – orná pôda o výmere 7

2

246 m.

Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa

29. 10. 2009 podala žalovaná v 2. rade L. S. odvolanie.

Dňa 16. 3. 2010 zomrela právna predchodkyňa sťažovateľov p. M. D., r. B.

Právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne p. M. D., r. B. sa stali jej dedičia, ktorými sú

sťažovatelia.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -86 zo dňa 25. 10. 2010

rozhodol tak, že zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa

29. 10. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd v odôvodnení uviedol:

„Prvostupňový súd sa vo veci neriadil pokynmi odvolacieho súdu, uloženými

vzrušujúcom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24. 4. 2002 a nevykonal dokazovanie

v ňom nariadené.

Naviac je potrebné povedať, že rozsudok je aj nepreskúmateľný, pretože poukazuje

len na výsluch účastníkov a absolútne nehodnotí vykonané dôkazy...“

Prvé pojednávanie sa u odporcu uskutočnilo dňa 15. 5. 2012, teda viac ako roku

a pol po zrušení rozhodnutia odporcu odvolacím súdom.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 26. 6. 2012.

Sťažovateľom je známa judikatúra Ústavného súdu SR, ktorá vyžaduje podanie

sťažnosti na prieťahy predsedovi príslušného všeobecného súdu v zmysle ustanovenia § 62

ods. 1 o súdoch, aby bolo možné ústavnú sťažnosť považovať

za prípustnú v zmysle ustanovenia o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a prijať

ju na ďalšie konanie.

Avšak z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR vyplýva tiež to, že vyššie zmienené

pravidlo o vyčerpaní sťažnosti na prieťahy predsedovi príslušného všeobecného súdu

neplatí absolútne, keďže Ústavný súd SR posudzuje okolnosti každého jednotlivého prípadu,

a ak zistí extrémnu resp. zjavne neprimeranú dĺžku konania, v takom prípade nevyžaduje

podanie sťažnosti na prieťahy predsedovi príslušného všeobecného súdu...».

Sťažovatelia žiadajú o priznanie finančného zadosťučinenia, každému v sume

po 15 000 €, ktoré odôvodňujú takto: „Právna predchodkyňa (matka) sťažovateľov mala

k nehnuteľnosti, a to pôde, ktorá je predmetom konania vedeného u odporcu blízky citový

vzťah, keďže túto pôdu desiatky rokov nerušene užívala, obhospodarovala a zveľaďovala,

aby ju mohla neskôr prenechať svojim deťom, teda sťažovateľom. Preto mala záujem na

usporiadaní vlastníckeho práva k tejto pôde a dosiahnutí právnej istoty, že je výlučnou

vlastníckou pôdy, aby táto pôda prešla v rámci dedenia na sťažovateľov už právne

vysporiadaná.

Tento záujem viedol právnu predchodkyňu sťažovateľov v roku 1994 k podaniu

žaloby o určenie vlastníckeho práva k tejto pôde. V konaní vedenom u odporcu bol viackrát

vyhlásený rozsudok, ktorým bolo určené, že je výlučnou vlastníckou pôdy. Vzhľadom na to.

že tieto rozsudky odporcu boli zakaždým zrušené rozhodnutím odvolacieho súdu pre

procesné pochybenia a iné vady (ako nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov), právna predchodkyňu sťažovateľov pociťovala

krivdu a nespravodlivosť, ktorá u nej pretrvávala mnoho rokov až do jej smrti v roku 2010.

Tieto pocity boli, a ešte stále sú prítomné aj u sťažovateľov, ktorí mali vrúcny citový

vzťah k svojej matke. Sťažovatelia preto vyjadrujú svoju nespokojnosť so súdnym systémom

v Slovenskej republike.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľov

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

, a

- právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta

Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Michalovce vo veci sp. zn. (pôvodne

sp. zn. ) porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Michalovce konal

vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. (pôvodne

sp. zn. ) bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Michalovce pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie,

a to sťažovateľke M. K. vo výške 15.000,- Eur a sťažovateľovi L. D. vo výške 15.000,- Eur.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov prijal na ďalšie konanie uznesením

č. k. - 25 z 3. októbra 2012.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného

súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Na výzvu ústavného súdu reagoval podpredseda okresného súdu podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 14. novembra 2012, v ktorom zhrnul

chronológiu konania na okresnom súdu a uviedol: «Z prehľadu procesných úkonov

sťažovateľov je nepochybné to, že žiaden z nich od začatia konania t. j. od 13. 7. 1994

nepožiadal konajúceho sudcu o urýchlenie vybavenia veci, teda o vytýčenie termínu

pojednávania resp. iným spôsobom neupozornil sudcu na zdĺhavosť konania. Takáto

žiadosť ani urgencia nevyplýva ani z obsahu žiadneho podania sťažovateľov vo veci samej.

Je pritom bežnou praxou advokátov činných v obvode Okresného súdu Michalovce, ale i

iných súdov, že ak sa pojednávanie vo veci dlhšiu dobu neuskutočňuje, v prvom rade sa na

to upozorní konajúci sudca, ten sa požiada o vykonanie nápravy. Okresný súd Michalovce

ako označený porušovateľ základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov dáva do pozornosti ústavného súdu i to, že sťažovatelia nepreukázali

využitie dôležitého právneho prostriedku na uplatnenie ktorého majú v zmysle § 3 ods. 7 a §

62 a nasl. o súdoch, právo. Žiaden z nich sa o nápravu nepokúsil

podanou sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní. Jedná sa pritom o účinný prostriedok

ochrany porušovaného základného práva sťažovateľov vzhľadom k tomu, že orgán štátnej

správy súdov má v zmysle zákona o sudcoch dostatočné právne prostriedky k tomu, aby

konajúceho sudcu donútil konať v primeraných lehotách a dostatočne kvalitne.

Nič nebráni predsedovi súdu, aby proti sudcovi, ktorý opakovane porušuje základné

práva účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyvodil i disciplinárnu

zodpovednosť. Už po prvej podanej sťažnosti orgán štátnej správy priebežne sleduje

a kontroluje, či konajúci sudca koná vo veci bez zbytočných prieťahov. V zmysle § 66

, predseda súdu zistí príčiny prieťahu, príjme opatrenie na ich

odstránenie a zároveň o nich upovedomí sťažovateľa. V konaniach, v ktorých sa

prejednával nárok sťažovateľov, však nebolo z ich strany podaním sťažnosti umožnené

orgánu štátnej správy súdov, aby porušeniu ich základného práva bolo zamedzené vtedy,

keď k prvým prieťahom začalo dochádzať. Nepochybne by sa tým predišlo neprimeranej

dĺžke konania. I keď sťažovatelia sami potvrdzujú, že sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona

č. nepodali, pričom argumentujú, že tak nemuseli urobiť s ohľadom na

extrémnu a zjavne neprimeranú dĺžku konania. Okresný súd Michalovce tento názor

nezdieľa. I z najnovšej judikatúry ústavného súdu vyplýva /napr.: I. ÚS 199/2012/, že v

zmysle nášho právneho poriadku je stále potrebné pred podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 SR preukázať využitie právneho prostriedku podľa v spojení s

a nasl. . Úspešnosť sťažnosti v zmysle je teda

podmienená podaním uvedenej sťažnosti. Tú sťažovatelia nepodali, a preto ich ústavnú

sťažnosť je potrebné odmietnuť.

K požadovanej nemajetkovej ujme sťažovateľov je potrebné uviesť, že je neprimerane

vysoká. Jej výšku odôvodňujú blízkym citovým vzťahom k pôde, ktorú matka sťažovateľov

„desiatky rokov nerušene užívala“. Z tohto tvrdenia nepochybne vyplýva to, že na svojom

oprávnení súdenú vec užívať, zo strany žalovaných, prípadne tretích osôb popierajúcimi

vlastníctvo, ukrátená nebola. Z vykonaného dokazovania v súdnom konaní nevyplýva, aby

niekto zo žalovaných bránil žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti. Sťažovatelia, resp. ich matka

bola teda obmedzovaná len k dispozícii so žalovanou parcelou, ktorú ako celok prevádzať

nemohla. Nik z nich však netvrdí, že mali v úmysle predmetnú vec predať, a že tak pre

prieťahy v súdnom konaní urobiť nemohli. I z týchto dôvodov teda uplatnenú nemajetkovú

ujmu treba ponímať ako nedôvodnú.

Na pojednávaní konanom dňa 6. 11. 2012 bolo o nárokoch žalobcov, teda

i sťažovateľov, v celom rozsahu rozhodnuté. K dnešnému dňu k porušovaniu základného

práva podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru nedochádza, a preto v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu nie

je dôvod sťažnosti vyhovieť.» Z podania podpredsedu okresného súdu zároveň vyplýva, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Sťažovatelia v liste doručenom ústavnému súdu 22. novembra 2012 prostredníctvom

svojej advokátky uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. Zároveň

uviedli vo svojom vyjadrení k vyjadreniu predsedu okresného súdu k podanej sťažnosti tieto

relevantné skutočnosti: „Keďže konanie u odporcu sa vedie viac ako 18 rokov, je

jednoznačne nepochybné, že so zreteľom na kritériá posudzované ústavným súdom –

celkovú dĺžku konania a predmet konania, preventívny účinok sťažnosti na prieťahy nemôže

byť vzhľadom na už uplynuvšiu dĺžku konania (18 rokov) a predmet konania (určenie

vlastníckeho práva) významný a relevantný z hľadiska dosiahnutia podstaty a účelu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...

Z... rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci I. a I. proti Slovensku

vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva nepovažuje sťažnosť na prieťahy podanú

predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa zákona o súdoch za účinný prostriedok

nápravy pre účely článku 35 ods. 1 Dohovoru, obzvlášť v prípadoch extrémnej a zjavne

neprimeranej dĺžky konania, ako je tomu vo veci sťažovateľov, a z tohto dôvodu nemôže byť

prípustnosť sťažnosti podľa článku 127 SR podmienená podaním sťažnosti na

prieťahy predsedovi príslušného všeobecného súdu v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zákona

č. o súdoch.

Podpredseda Okresného súdu Michalovce vo vyjadrení uviedol, že finančné

zadosťučinenie požadované sťažovateľmi je neprimerane vysoké a nedôvodné, keďže

sťažovatelia, resp. ich právna predchodkyňa boli obmedzení len v dispozícii

s nehnuteľnosťou, ktorú nemohli previesť na inú osobu, pričom nikdy netvrdili, že mali

úmysel túto nehnuteľnosť predať.

Z vyjadrenia nie je zrejmé, ako k takému tvrdeniu podpredseda Okresného súdu

Michalovce dospel, keďže sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa nikdy nevyjadrili

svoj úmysel k možnému prevodu ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to z dôvodu, že

odporca ani po viac ako 18 rokoch právoplatne nerozhodol v predmetnom konaní o určení

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Preto je toto tvrdenie podpredsedu Okresného súdu

Michalovce hypotetické a účelové.

Zmyslom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je právne

usporiadanie, resp. vyjasnenie vlastníckych vzťahov k spornej nehnuteľnosti. Jednoznačne

zmyslom takéhoto konania nie je ani po viac ako 18 rokoch neposkytnúť účastníkom

konania právnu istotu, či konkrétna osoba je alebo nie je výlučným vlastníkom spornej

nehnuteľnosti.

Vzhľadom na to, že v predmetnej veci došlo k reálnej deľbe nehnuteľnosti, a právna

predchodkyňa sťažovateľov nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním,

predmetné konanie nebolo po skutkovej a právnej stránke vôbec zložité. Pokiaľ takto

nadobudnuté vlastnícke právo nie je určené súdom v konaní o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, vlastník je v stave právnej neistoty, pričom nemôže vykonávať všetky svoje

vlastnícke oprávnenia, najmä platne previesť nehnuteľnosť na inú osobu.“

Na overenie dôvodnosti tvrdenia sťažovateľov si ústavný súd vyžiadal aj spis

okresného súdu sp. zn. .

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , resp. sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke

ide o konanie o určenie vlastníckeho práva, ktoré patrí ku štandardnej rozhodovacej činnosti

súdov a nie je zložité. Je však potrebné poukázať na to, že na strane žalovaných boli

pôvodne štyria účastníci, z ktorých niektorí zomreli a účastníkmi konania sa stali ich právni

nástupcovia. Takisto na strane žalobkyne došlo ku právnemu nástupníctvu. V konečnom

dôsledku je tak počet všetkých účastníkov konania 10, čo prispieva k faktickej zložitosti

veci, a tým aj k predlžovaniu súdneho konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Sťažovatelia sú

právni nástupcovia po svojej matke ako pôvodnej účastníčke konania pred okresným

súdom. Matka sťažovateľov zomrela 16. marca 2010. Osvedčenie o dedičstve

sp. zn. , zo 4. augusta 2010 nadobudlo právoplatnosť toho

istého dňa. Sťažovatelia sa v dôsledku univerzálnej sukcesie stali účastníkmi konania

najneskôr 4. augusta 2010. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia mali vedomosť o tom, že

ich matka je účastníčkou súdneho konania. Napriek tvrdenému pocitu krivdy

a nespravodlivosti, ktorá u ich matka mala v dôsledku dlhotrvajúcemu súdnemu konaniu

pretrvávať a tieto pocity sú prítomné aj u sťažovateľov, sťažovatelia okresnému súdu

neoznámili, že sú právnymi nástupcami účastníčky konania, ktorá zomrela. Potom, ako túto

okolnosť zistil sám okresný súd, sa sťažovatelia nedostavili ihneď na prvý úkon –

informatívny výsluch zákonnou sudkyňou, ktorý sa mal konať 12. marca 2012,

a splnomocnenie na zastupovanie pre JUDr. K. predložili až na výzvu okresného súdu. Tiež

je potrebné uviesť, že právna predchodkyňa sťažovateľov a ani sťažovatelia nepodali

sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona

č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskorších

predpisov, ktorú ústavný súd považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného

súdu, ktorý môže prispieť k odstráneniu nečinnosti súdov, a tým aj k urýchleniu konania

( a ďalšie). Je tak potrebné skonštatovať, že aj nečinnosť sťažovateľov, resp.

ich právnej predchodkyne prispela k neprimeranej dĺžke konania, hoci platí zásada, že práva

platia len bdelým (vigilantibus iura). V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou

nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či

zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, sankčné, satisfakčné a pod (m. m.

).

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, bol postup samotného okresného súdu. Konanie, ktoré prebieha už 18

rokov, zjavne prekračuje ústavné medze primeranosti tohto konania. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nepovažoval za potrebné poukazovať na jednotlivé prieťahy v konaní

spôsobené jednak nečinnosťou, ale aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného

súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že vo veci sťažovateľov rozhodol okresný súd rozsudkom

zo 6. novembra 2012, ústavný súd okresnému súdu vo veci konať neprikázal.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému

po 15 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného

práva, hlavne s prihliadnutím na dĺžku konania osobitne s poukazom na dobu, počas ktorej

boli po smrti svojej matky ako právnej predchodkyne účastníkmi konania sťažovatelia,

a tiež správanie sťažovateľov, na ktoré ústavný súd už poukázal, ústavný súd považoval

za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie po 500 €, ktoré

je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľom v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľov

advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R. v

sume 512,72 €. Podľa ústavný súd môže v

odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi

konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej

len „vyhláška“) vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 22. novembra 2012) v

súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to každý

úkon po 63,58 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o

spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“), čo spolu s režijným

paušálom 3 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje pre jedného sťažovateľa sumu

213,63 €. Vzhľadom na to, že advokátka sťažovateľov je platiteľkou dane z pridanej

hodnoty, k trovám právneho zastúpenia jedného sťažovateľa je potrebné pripočítať daň z

pridanej hodnoty 20 % v sume 42,73 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia

jedného sťažovateľa v sume 256,36 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí úhrada trov

právneho zastúpenia celkovo sumu 2 x 256,36 €, t. j. spolu 512,72 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu faxom

31. augusta 2012 nevyhodnotil ústavný súd podľa jeho obsahu (predloženie osvedčenia

o dedičstve) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, preto odmenu zaň

nepriznal.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013