Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 10/2013
PDF · 199.58 KB
No categories available
II. ÚS 10/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., K., zastúpeného advokátom Mgr. L. Š., Ž., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 47 ods. 2
a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 Obdo 8/2012 z 31. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2012 doručená sťažnosť M. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 8/2012 z
31. júla 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„V prvostupňovom konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn.
4 Cb/60/2006 v právnej veci žalobcu... proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo nariadené
pojednávanie na deň 22. 04. 2010. Sťažovateľ ako účastník konania z dôvodu dočasnej
pracovnej neschopnosti dňa 14. 04. 2010 požiadal prostredníctvom svojho právneho
zástupcu o odročenie pojednávania, pričom v prílohe predložil lekárske sťažovateľa
o odročenie pojednávania okresný súd pojednával v jeho neprítomnosti, pričom na tomto
pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozsudku.
Na základe odvolania sťažovateľa ako žalovaného Krajský súd v Žiline ako súd
odvolací rozsudkom sp. zn. 13 Cob/360/2010 zo dňa 27. 10. 2011 rozhodol tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch potvrdil
a zaviazal sťažovateľa ako žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. ...
Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/360/2010 zo dňa 27. 10. 2011
podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo/8/2012 zo dňa 31. 07. 2012 bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté.“
Sťažovateľ namieta, že na prvostupňovom súde došlo k odňatiu jeho možnosti
vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v súvislosti s jeho neúčasťou na pojednávaní konanom
22. apríla 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Zamietnutím návrhu sťažovateľa na vykonanie
dôkazu a vydaním rozhodnutia vo veci samej v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho
zástupcu došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom a k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov konania, pretože prvostupňový súd konal a pristúpil k vydaniu
rozhodnutia len v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na údajne chybný postup v dovolacom
konaní a chybné vyhodnotenie skutkových podstát v napadnutom rozhodnutí najvyššieho
súdu, čím malo dôjsť k porušeniu označených práv.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 1 Obdo/8/2012 zo dňa 31. 07.
2012, v časti, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie sťažovateľa ako
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/360/2010 zo dňa 27. 10.
2011, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 47
ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2 a ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/8/2012 zo dňa
31. 07. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000,-EUR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania,
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 269,58-EUR... na účet právneho
zástupcu sťažovateľa, Mgr. L. Š...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, ako
aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Obdo 8/2012 z 31. júla 2012.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04,
I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou
a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.
nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto
pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je
aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 OSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) najskôr to, či sa ním
napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 OSP). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd
rozsudkom. ...
V prejednávanej veci, ktorá je nepochybne vecou obchodnou (vzhľadom na povahu
účastníkov a predmet sporu), žalovaná istina (13.605,40 Sk) neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde prvého stupňa, t j. k 27. 12. 2005.
Minimálna mesačná mzda od 01. 10. 2005 predstavovala sumu 6.900,- Sk, desaťnásobok
tejto sumy je 69.000,- Sk. Zároveň dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, avšak odvolací súd
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 OSP. Preto prípustnosť dovolania v predmetnej veci z ustanovenia § 238
OSP nemožno vyvodiť.
Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak bolo vydané
v konaní, postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 OSP (tzv. dôvody zmätočnosti).
Jedným z takých dôvodov je aj prípad, keď bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práva právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa k takému pochybeniu
došlo v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorý napriek skutočnosti, že žalobca včas
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 20. 04. 2010 a z dôležitého dôvodu požiadal
o jeho odročenie, nielen že pojednávanie uskutočnil, ale na ňom aj vykonával dokazovanie
a meritórne rozhodol. Okrem práva účasti na pojednávaní tak malo byť žalovanému
účastníkovi konania odňaté tiež právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a právo v zmysle
§ 118 ods. 4 OSP pred skončením pojednávania, ktoré sa neodročuje, zhrnúť svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.
Dovolací súd sa oboznámil s predloženým spisovým materiálom a dospel k záveru, že
k odňatiu možnosti žalovanému účastníkovi konať pred súdom v dôsledku procesného
postupu súdov (prvostupňového aj odvolacieho) v prejednávanej veci nedošlo.
Prvostupňový Okresný súd Čadca na prejednanie veci nariadil celkovo štyri pojednávania
na deň 26. 10. 2006, 24. 01. 2008, 12. 05. 2009 a 20. 04. 2010. Zo zápisníc z predmetných
pojednávaní vyplýva, že dokazovanie v podobe čítania listinných dôkazov, výsluchov
účastníkov resp. ich zástupcov a výsluchov svedkov sa vykonávalo na pojednávaniach
konaných dňa 26. 10. 2006 a 12. 05. 2009, ktorých sa zúčastnil tak žalovaný ako aj jeho
právny zástupca. Na pojednávaní dna 22. 04. 2010, na ktorom sa zúčastnil iba právny
zástupca žalobcu, sa žiadne dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. OSP nevykonávalo. Súd len
oboznámil celý obsah spisu, vymenovaním jednotlivých v ňom sa nachádzajúcich
dokumentov, od návrhu na začatie konania na č. 1. 2 - 3 až po ospravedlnenie neúčasti na
pojednávaní a potvrdenie o práceneschopnosti žalovaného na č. l. 307 - 308. Následne
právnemu zástupcovi žalobcu poskytol poučenie v zmysle § 120 ods. 4 OSP v nadväznosti
na § 205a OSP a skonštatoval, že žalovanému a jeho právnemu zástupcovi bolo takéto
poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania, Ďalej vyhlásil
dokazovanie za skončené a zamietol návrh na doplnenie dokazovania. Na výzvu súdu sa
právny zástupca žalobcu vyjadril v tom zmysle, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania a žiada, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného tiež
k náhrade trov konania. Po prerušení pojednávania potom samo sudkyňa vyhlásila
rozsudok spolu s uvedením podstatných dôvodov a poučením o odvolaní. Z uvedeného
vyplýva, že k odňatiu možnosti žalovanému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v súvislosti
s jeho neúčasťou na pojednávaní dňa 22. 04. 2010 dôjsť nemohlo, pretože na tomto
pojednávaní žiadne dôkaz vykonávané neboli.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva účastníka zúčastniť sa na nariadenom
pojednávaní, z ustanovenia § 101 ods. 2 OSP vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní,
aj keď sú účastníci nečinní, to znamená, že si neplnia povinnosti v zmysle § 101 ods. 1 OSP,
prispieť k dosiahnutiu účelu konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné
skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy. Súd teda nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie
pojednávania, ale len takej, ktorú účastník odôvodní „dôležitým dôvodom“. Dôležitosť
dôvodu, pre ktorý účastník žiada o odročenie pojednávania, posudzuje súd s prihliadnutím
ku všetkým okolnostiam prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto
dôvodu, ktorý účastníkovi bráni byť prítomný na pojednávaní, musí účastník súdu vždy
preukázať, a to hodnoverným spôsobom. Uvedené bolo tiež súčasťou písomného poučenia,
ktoré súd prvého stupňa žalovanému doručoval spolu s každým predvolaním na
pojednávanie (viď č. l. 51, 92; 138 a-306 spisu). Doslova sa v ňom uvádzalo: „Podľa § 101
ods. 2 OSP ak po riadnom predvolaní sa nedostavíte na pojednávanie ani nepožiadate
z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať vo Vašej neprítomnosti.
Prejednávanie sa môže odročiť len z dôležitého dôvodu, ktorý sa musí súdu oznámiť
a preukázať pred začatím po jednávania.“ Žalovaný bol teda dostatočne poučený o svojej
povinnosti podať žiadosť o odročenie pojednávania včas, t. j. pred začatím pojednávania,
odôvodniť ju dôležitým dôvodom a jeho existenciu súdu preukázať. Dovolateľ argumentuje
judikátom R 31/1995, čo je rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 66/94 zo dňa 18. 04. 1995, publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod poradovým číslom 31/1995, ktorého právna veta znie: „Choroba
účastníka preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom
v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Ak účastník konania v takomto prípade požiadal včas
o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako
odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ OSP.“ Z citovaného
rozhodnutia vyplýva, že hodnoverným dôkazom o chorobe účastníka, ktorá mu bráni
v účasti na pojednávaní, je potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vystavené ošetrujúcim
lekárom. V prejednávanej veci právny zástupca žalovaného písomným podaním zo dňa
13. 04. 2010, podaným osobne v podateľni súdu dňa 14. 04. 2010, ospravedlnil neúčasť
svoju a svojho klienta na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na deň 22. 04. 2010
so začiatkom o 07.30 hod. Zároveň požiadal o odročenie tohto pojednávania na iný termín
z dôvodu, že jeho klient je od 12. 04. 2010 práceneschopný. Prílohou uvedeného podania
bola fotokópia časti Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti J 738964, vystaveného
MUDr. O. M., všeobecným lekárom pre dospelých, dňa 13. 04. 2010, podľa ktorej bol
žalovaný neschopný práce od 12. 04. 2010 a mal povolené vychádzky v čase od 10.00 hod.
do 12.00 hod. a tiež v čase od 14.00 hod. do 15.00 hod. Súd prvého stupňa uvedené podanie
vyhodnotil tak, že z predloženého listinného dôkazu nie je zrejmé, že by ku dňu 22. 04. 2010,
kedy súd rozhodoval o návrhu na odročenie pojednávania, žalovaný preukázal existenciu
práceneschopnosti. S týmto názorom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd a
stotožňuje sa s ním aj súd dovolací. Asi ťažko by totiž právny zástupca žalovaného mohol
dňa 13. 04. 2010 vedieť, že jeho klient bude práceneschopný ešte aj dňa 22. 04. 2010, čiže
10 dní od začiatku práceneschopnosti a už vôbec to nemohol vedieť konajúci súd. Okrem
toho, ako správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia,
práceneschopnosť žalovaného neznamená zároveň aj dôležitý dôvod neprítomnosti na
strane jeho právneho zástupcu. Právnemu zástupcovi žalovaného nič nebránilo v tom, aby
sa nariadeného pojednávania zúčastnil, resp. taká skutočnosť súdu nebola známa. Zrejme
inak by súd prvého stupňa vyhodnotil neprítomnosť žalovaného a jeho právneho zástupcu
na pojednávaní dňa 22. 04. 2010, ak by sa naň právny zástupca dostavil (keď už bolo
zrejmé, že termín pojednávania nebude zrušený), ospravedlnil neúčasť svojho klienta,
požiadal o odročenie pojednávania a zároveň súdu preukázal, že práceneschopnosť jeho
klienta v dôsledku choroby naďalej trvá. Hlavným dôvodom, pre ktorý boí súd prvého
stupňa v zmysle § 101 ods. 2 OSP oprávnený uskutočniť pojednávanie dňa 22. 04. 2010 v
neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, bolo teda nepreukázanie existencie
dôležitého dôvodu, ktorý by im bránil v účasti na tomto pojednávaní. Pokiaľ ide o záver
odvolacieho súdu o tom, že žalovaný nielen že nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého
dôvodu pre odročenie pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti k dátumu 22. 04. 2010,
ale sa ani nejednalo o dôležitý dôvod, vzhľadom na priebeh súdneho konania, jeho dĺžku a
spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa, dovolací súd poznamenáva, že
doterajšia rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ale ani Ústavného
súdu takémuto záveru nenasvedčuje. Inak povedané, nenasvedčuje tomu, že by choroba
účastníka, potvrdená lekársky uznanou práceneschopnosťou, za istých okolností nemala byť
dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Ide však len o
čisto hypotetické úvahy v rovine „čo by bolo keby“, keďže rozhodujúce je to, že žalovaný
nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania. Na
druhej strane však treba súhlasiť s názorom prvostupňového aj odvolacieho súdu, že
žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu lekársky uznanej práceneschopnosti by sa
nemala zneužívať ako prostriedok zámernej procesnej obštrukcie. Účastník konania má
nepochybne právo byť prítomný na pojednávaní a ak mu vážna prekážka bráni sa zúčastniť,
má právo požiadať o jeho odročenie. Výkon týchto práv však nesmie brániť druhému
účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Problém
zneužívania tzv. „péeniek“ si uvedomoval aj zákonodarca, keď s účinnosťou od 01.01.2012
sprísnil pravidlá pre odročenie pojednávania v prípadoch, keď je dôvodom na odročenie
pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu. V takých prípadoch musí návrh
na odročenie pojednávania okrem náležitostí podľa § 119 ods. 2 OSP obsahovať aj
vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu
neumožňuje účasť na pojednávaní. Za také vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho
lekára, že účastník konania alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo
závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania (§ 119 ods. 3 OSP). Hoci
táto právna úprava v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu žalovaného na
odročenie pojednávania ešte nebola účinná, prísny postup prvostupňového súdu, pokiaľ ide
o výklad § 101 ods. 2 OSP a jeho aplikáciu na danú procesnú situáciu, bol plne
opodstatnený.
K odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom nedošlo ani v súvislosti
snamietaným porušením práva v zmysle § 118 ods. 4 OSP. Podľa tohto ustanovenia, ak sa
pojednávanie neodročuje, súd pred jeho skončením vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje
návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, a odňatie možnosti konať pred
súdom nešlo preto, že (ako bolo vysvetlené vyššie) súd prvého stupňa bol oprávnený
pojednávať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Ak by sa bol žalovaný
pojednávania dňa 22. 04. 2010 zúčastnil, súd by ho bol nepochybne na také vyjadrenie
vyzval, tak ako to urobil v prípade právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol na pojednávaní
prítomný. Odňatím možnosti konať pred súdom nie je skutočnosť, že účastník konania určité
procesné právo neuplatnil, ale to, že mu jeho uplatnenie zo strany konajúceho súdu nebolo
umožnené.
Výhrady dovolateľa voči postupu prvostupňového súdu spadajúce pod dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f/ OSP vyhodnotil teda dovolací súd ako neopodstatnené.
Výhradami voči právnemu posúdeniu veci súdmi zúčastnenými na rozhodovaní sa
nezaoberal, pretože ako vyplýva z predchádzajúceho výkladu, dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. c/ OSP by bol dovolací súd oprávnený skúmať, len ak by bolo dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 23S OSP prípustné. Na základe uvedeného Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa § 218 ods. 1
písmeno c/ OSP, ktoré ustanovenie je cez § 243b ods. 5 OSP aplikovateľné aj na dovolacie
konanie.
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení
s § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal, pretože si ich
neuplatnil a ani mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.»
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, avšak nezistil, že by
účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého
procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov
a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či
spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými
slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,
ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je
svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly
v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym
názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať
vždy so zreteľom na konkrétny prípad.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných
zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej),
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013