Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 10/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., K., zastúpeného advokátom Mgr. L. Š., Ž., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 47 ods. 2

a 3 a a v a 3 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 8/2012 z 31. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2012 doručená sťažnosť M. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8/2012 z

31. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V prvostupňovom konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn.

v právnej veci žalobcu... proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo nariadené

pojednávanie na deň 22. 04. 2010. Sťažovateľ ako účastník konania z dôvodu dočasnej

pracovnej neschopnosti dňa 14. 04. 2010 požiadal prostredníctvom svojho právneho

zástupcu o odročenie pojednávania, pričom v prílohe predložil lekárske sťažovateľa

o odročenie pojednávania okresný súd pojednával v jeho neprítomnosti, pričom na tomto

pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozsudku.

Na základe odvolania sťažovateľa ako žalovaného Krajský súd v Žiline ako súd

odvolací rozsudkom sp. zn. zo dňa 27. 10. 2011 rozhodol tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch potvrdil

a zaviazal sťažovateľa ako žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. ...

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27. 10. 2011

podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 31. 07. 2012 bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté.“

Sťažovateľ namieta, že na prvostupňovom súde došlo k odňatiu jeho možnosti

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v súvislosti s jeho neúčasťou na pojednávaní konanom

22. apríla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Zamietnutím návrhu sťažovateľa na vykonanie

dôkazu a vydaním rozhodnutia vo veci samej v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho

zástupcu došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom a k porušeniu zásady

rovnosti účastníkov konania, pretože prvostupňový súd konal a pristúpil k vydaniu

rozhodnutia len v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na údajne chybný postup v dovolacom

konaní a chybné vyhodnotenie skutkových podstát v napadnutom rozhodnutí najvyššieho

súdu, čím malo dôjsť k porušeniu označených práv.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. zo dňa 31. 07.

2012, v časti, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie sťažovateľa ako

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 27. 10.

2011, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 47

ods. 2 a ods. 3 , a ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd, , a právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31. 07. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10.000,-EUR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania,

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 269,58-EUR... na účet právneho

zástupcu sťažovateľa, Mgr. L. Š...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a 3 a a v a 3 listiny, ako

aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. 8/2012 z 31. júla 2012.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia pojednávania ( ) najskôr to, či sa ním

napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd

rozsudkom. ...

V prejednávanej veci, ktorá je nepochybne vecou obchodnou (vzhľadom na povahu

účastníkov a predmet sporu), žalovaná istina (13.605,40 Sk) neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde prvého stupňa, t j. k 27. 12. 2005.

Minimálna mesačná mzda od 01. 10. 2005 predstavovala sumu 6.900,- Sk, desaťnásobok

tejto sumy je 69.000,- Sk. Zároveň dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, avšak odvolací súd

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a . Preto prípustnosť dovolania v predmetnej veci z ustanovenia

nemožno vyvodiť.

Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak bolo vydané

v konaní, postihnutom niektorou z vád uvedených v (tzv. dôvody zmätočnosti).

Jedným z takých dôvodov je aj prípad, keď bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá

treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práva právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa k takému pochybeniu

došlo v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorý napriek skutočnosti, že žalobca včas

ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 20. 04. 2010 a z dôležitého dôvodu požiadal

o jeho odročenie, nielen že pojednávanie uskutočnil, ale na ňom aj vykonával dokazovanie

a meritórne rozhodol. Okrem práva účasti na pojednávaní tak malo byť žalovanému

účastníkovi konania odňaté tiež právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a právo v zmysle

pred skončením pojednávania, ktoré sa neodročuje, zhrnúť svoje návrhy

a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Dovolací súd sa oboznámil s predloženým spisovým materiálom a dospel k záveru, že

k odňatiu možnosti žalovanému účastníkovi konať pred súdom v dôsledku procesného

postupu súdov (prvostupňového aj odvolacieho) v prejednávanej veci nedošlo.

Prvostupňový Okresný súd Čadca na prejednanie veci nariadil celkovo štyri pojednávania

na deň 26. 10. 2006, 24. 01. 2008, 12. 05. 2009 a 20. 04. 2010. Zo zápisníc z predmetných

pojednávaní vyplýva, že dokazovanie v podobe čítania listinných dôkazov, výsluchov

účastníkov resp. ich zástupcov a výsluchov svedkov sa vykonávalo na pojednávaniach

konaných dňa 26. 10. 2006 a 12. 05. 2009, ktorých sa zúčastnil tak žalovaný ako aj jeho

právny zástupca. Na pojednávaní dna 22. 04. 2010, na ktorom sa zúčastnil iba právny

zástupca žalobcu, sa žiadne dokazovanie v zmysle a nasl. nevykonávalo. Súd len

oboznámil celý obsah spisu, vymenovaním jednotlivých v ňom sa nachádzajúcich

dokumentov, od návrhu na začatie konania na č. 1. 2 - 3 až po ospravedlnenie neúčasti na

pojednávaní a potvrdenie o práceneschopnosti žalovaného na č. l. 307 - 308. Následne

právnemu zástupcovi žalobcu poskytol poučenie v zmysle v nadväznosti

na a skonštatoval, že žalovanému a jeho právnemu zástupcovi bolo takéto

poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania, Ďalej vyhlásil

dokazovanie za skončené a zamietol návrh na doplnenie dokazovania. Na výzvu súdu sa

právny zástupca žalobcu vyjadril v tom zmysle, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania a žiada, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného tiež

k náhrade trov konania. Po prerušení pojednávania potom samo sudkyňa vyhlásila

rozsudok spolu s uvedením podstatných dôvodov a poučením o odvolaní. Z uvedeného

vyplýva, že k odňatiu možnosti žalovanému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v súvislosti

s jeho neúčasťou na pojednávaní dňa 22. 04. 2010 dôjsť nemohlo, pretože na tomto

pojednávaní žiadne dôkaz vykonávané neboli.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva účastníka zúčastniť sa na nariadenom

pojednávaní, z ustanovenia vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní,

aj keď sú účastníci nečinní, to znamená, že si neplnia povinnosti v zmysle ,

prispieť k dosiahnutiu účelu konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné

skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu

a dosiaľ vykonané dôkazy. Súd teda nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie

pojednávania, ale len takej, ktorú účastník odôvodní „dôležitým dôvodom“. Dôležitosť

dôvodu, pre ktorý účastník žiada o odročenie pojednávania, posudzuje súd s prihliadnutím

ku všetkým okolnostiam prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto

dôvodu, ktorý účastníkovi bráni byť prítomný na pojednávaní, musí účastník súdu vždy

preukázať, a to hodnoverným spôsobom. Uvedené bolo tiež súčasťou písomného poučenia,

ktoré súd prvého stupňa žalovanému doručoval spolu s každým predvolaním na

pojednávanie (viď č. l. 51, 92; 138 a-306 spisu). Doslova sa v ňom uvádzalo: „Podľa § 101

ods. 2 ak po riadnom predvolaní sa nedostavíte na pojednávanie ani nepožiadate

z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať vo Vašej neprítomnosti.

Prejednávanie sa môže odročiť len z dôležitého dôvodu, ktorý sa musí súdu oznámiť

a preukázať pred začatím po jednávania.“ Žalovaný bol teda dostatočne poučený o svojej

povinnosti podať žiadosť o odročenie pojednávania včas, t. j. pred začatím pojednávania,

odôvodniť ju dôležitým dôvodom a jeho existenciu súdu preukázať. Dovolateľ argumentuje

judikátom R 31/1995, čo je rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 18. 04. 1995, publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod poradovým číslom 31/1995, ktorého právna veta znie: „Choroba

účastníka preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom

v zmysle . Ak účastník konania v takomto prípade požiadal včas

o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako

odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle .“ Z citovaného

rozhodnutia vyplýva, že hodnoverným dôkazom o chorobe účastníka, ktorá mu bráni

v účasti na pojednávaní, je potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vystavené ošetrujúcim

lekárom. V prejednávanej veci právny zástupca žalovaného písomným podaním zo dňa

13. 04. 2010, podaným osobne v podateľni súdu dňa 14. 04. 2010, ospravedlnil neúčasť

svoju a svojho klienta na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na deň 22. 04. 2010

so začiatkom o 07.30 hod. Zároveň požiadal o odročenie tohto pojednávania na iný termín

z dôvodu, že jeho klient je od 12. 04. 2010 práceneschopný. Prílohou uvedeného podania

bola fotokópia časti Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti J 738964, vystaveného

MUDr. O. M., všeobecným lekárom pre dospelých, dňa 13. 04. 2010, podľa ktorej bol

žalovaný neschopný práce od 12. 04. 2010 a mal povolené vychádzky v čase od 10.00 hod.

do 12.00 hod. a tiež v čase od 14.00 hod. do 15.00 hod. Súd prvého stupňa uvedené podanie

vyhodnotil tak, že z predloženého listinného dôkazu nie je zrejmé, že by ku dňu 22. 04. 2010,

kedy súd rozhodoval o návrhu na odročenie pojednávania, žalovaný preukázal existenciu

práceneschopnosti. S týmto názorom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd a

stotožňuje sa s ním aj súd dovolací. Asi ťažko by totiž právny zástupca žalovaného mohol

dňa 13. 04. 2010 vedieť, že jeho klient bude práceneschopný ešte aj dňa 22. 04. 2010, čiže

10 dní od začiatku práceneschopnosti a už vôbec to nemohol vedieť konajúci súd. Okrem

toho, ako správne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia,

práceneschopnosť žalovaného neznamená zároveň aj dôležitý dôvod neprítomnosti na

strane jeho právneho zástupcu. Právnemu zástupcovi žalovaného nič nebránilo v tom, aby

sa nariadeného pojednávania zúčastnil, resp. taká skutočnosť súdu nebola známa. Zrejme

inak by súd prvého stupňa vyhodnotil neprítomnosť žalovaného a jeho právneho zástupcu

na pojednávaní dňa 22. 04. 2010, ak by sa naň právny zástupca dostavil (keď už bolo

zrejmé, že termín pojednávania nebude zrušený), ospravedlnil neúčasť svojho klienta,

požiadal o odročenie pojednávania a zároveň súdu preukázal, že práceneschopnosť jeho

klienta v dôsledku choroby naďalej trvá. Hlavným dôvodom, pre ktorý boí súd prvého

stupňa v zmysle oprávnený uskutočniť pojednávanie dňa 22. 04. 2010 v

neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, bolo teda nepreukázanie existencie

dôležitého dôvodu, ktorý by im bránil v účasti na tomto pojednávaní. Pokiaľ ide o záver

odvolacieho súdu o tom, že žalovaný nielen že nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého

dôvodu pre odročenie pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti k dátumu 22. 04. 2010,

ale sa ani nejednalo o dôležitý dôvod, vzhľadom na priebeh súdneho konania, jeho dĺžku a

spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa, dovolací súd poznamenáva, že

doterajšia rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ale ani Ústavného

súdu takémuto záveru nenasvedčuje. Inak povedané, nenasvedčuje tomu, že by choroba

účastníka, potvrdená lekársky uznanou práceneschopnosťou, za istých okolností nemala byť

dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle . Ide však len o

čisto hypotetické úvahy v rovine „čo by bolo keby“, keďže rozhodujúce je to, že žalovaný

nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania. Na

druhej strane však treba súhlasiť s názorom prvostupňového aj odvolacieho súdu, že

žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu lekársky uznanej práceneschopnosti by sa

nemala zneužívať ako prostriedok zámernej procesnej obštrukcie. Účastník konania má

nepochybne právo byť prítomný na pojednávaní a ak mu vážna prekážka bráni sa zúčastniť,

má právo požiadať o jeho odročenie. Výkon týchto práv však nesmie brániť druhému

účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Problém

zneužívania tzv. „péeniek“ si uvedomoval aj zákonodarca, keď s účinnosťou od 01.01.2012

sprísnil pravidlá pre odročenie pojednávania v prípadoch, keď je dôvodom na odročenie

pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu. V takých prípadoch musí návrh

na odročenie pojednávania okrem náležitostí podľa obsahovať aj

vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu

neumožňuje účasť na pojednávaní. Za také vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho

lekára, že účastník konania alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo

závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania ( ). Hoci

táto právna úprava v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu žalovaného na

odročenie pojednávania ešte nebola účinná, prísny postup prvostupňového súdu, pokiaľ ide

o výklad a jeho aplikáciu na danú procesnú situáciu, bol plne

opodstatnený.

K odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom nedošlo ani v súvislosti

snamietaným porušením práva v zmysle . Podľa tohto ustanovenia, ak sa

pojednávanie neodročuje, súd pred jeho skončením vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje

návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, a odňatie možnosti konať pred

súdom nešlo preto, že (ako bolo vysvetlené vyššie) súd prvého stupňa bol oprávnený

pojednávať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Ak by sa bol žalovaný

pojednávania dňa 22. 04. 2010 zúčastnil, súd by ho bol nepochybne na také vyjadrenie

vyzval, tak ako to urobil v prípade právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol na pojednávaní

prítomný. Odňatím možnosti konať pred súdom nie je skutočnosť, že účastník konania určité

procesné právo neuplatnil, ale to, že mu jeho uplatnenie zo strany konajúceho súdu nebolo

umožnené.

Výhrady dovolateľa voči postupu prvostupňového súdu spadajúce pod dovolací

dôvod podľa vyhodnotil teda dovolací súd ako neopodstatnené.

Výhradami voči právnemu posúdeniu veci súdmi zúčastnenými na rozhodovaní sa

nezaoberal, pretože ako vyplýva z predchádzajúceho výkladu, dovolací dôvod podľa § 241

ods. 2 písm. c/ by bol dovolací súd oprávnený skúmať, len ak by bolo dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu v zmysle S prípustné. Na základe uvedeného Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa § 218 ods. 1

písmeno c/ , ktoré ustanovenie je cez aplikovateľné aj na dovolacie

konanie.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa v spojení

s tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal, pretože si ich

neuplatnil a ani mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.»

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, avšak nezistil, že by

účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či

spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými

slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,

ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je

svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly

v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym

názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , , ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať

vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej),

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013