Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 39/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. P., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3

S 36/2012 zo 7. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2008 doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. septembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že si na Obvodnom pozemkovom úrade v P. (ďalej

len „obvodný pozemkový úrad“) ako oprávnená osoba uplatnila podaním z 13. decembra

2004 reštitučný nárok podľa „“. Podaním zo 14. decembra 2004

doplnila svoje podanie z 13. decembra 2004 a nárok rozšírila o svojich troch súrodencov.

Obvodný pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. OPÚ–2008/02036-1-Bd

z 19. februára 2008 sťažovateľke priznal právo na náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti

a tiež právo na náhradné pozemky v podiele 1/4. S rozhodnutím sťažovateľka súhlasila

a rozhodnutie obvodného pozemkového úradu nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2008.

Na základe žiadosti zástupcu troch súrodencov sťažovateľky o vydanie rozhodnutia

v tejto reštitučnej veci im v júni 2008 obvodný pozemkový úrad oznámil, že svoj nárok

neuplatnili, a preto rozhodnutie nemôže vydať, keďže svoj nárok riadne neuplatnili

v zákonom ustanovenej lehote do 31. decembra 2004.

Sťažovateľka v decembri 2011 a januári 2012 podala proti nečinnosti obdobného

pozemkového úradu sťažnosti, v ktorých žiadala o vydanie rozhodnutia k nehnuteľnostiam

aj k zvyšným podielom predstavujúcim spolu ¾, a následne sa návrhom z 2. mája 2012

domáhala na krajskom súde o „poskytnutie súdnej ochrany z dôvodu nečinnosti OPÚ P.,

keďže mala za to, že správny orgán je nečinný, keďže o ňou uplatnenom nároku k

pozemkom v podiele 3/4 napriek výzvam a opakovaným sťažnostiam doposiaľ nerozhodol“.

Neskôr sťažovateľka podala na krajskom súde v máji 2012 žalobu podľa § 250t

(ďalej len „OSP“), o ktorej krajský súd rozhodol tak, že ju

zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka sa návrhom proti nečinnosti orgánu verejnej

správy nesprávne domáha zmeny právoplatného rozhodnutia, čo neprislúcha krajskému

súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Ak bola sťažovateľka nespokojná

s rozhodnutím obvodného pozemkového úradu a bola toho názoru, že jej malo byť

navrátené vlastnícke právo k pozemkom v podiele 1/1 (v celosti), mala podať proti

rozhodnutiu odvolanie, čo však neurobila.

Krajský súd preto podľa jej návrh ako nedôvodný zamietol.

Sťažovateľka po obšírnej právnej argumentácii nesúhlasí s právnym názorom

krajského súdu a domnieva sa, že jej návrhu proti nečinnosti správneho orgánu malo byť

vyhovené, pretože nečinnosťou obvodného pozemkového úradu došlo „k odopretiu

základných práv sťažovateľky a preto postup porušovateľa nezodpovedá požiadavkám

kladených zákonom na spravodlivé súdne konanie“.

Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

rozhodol, že jej základné právo podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 7. septembra 2012 porušené bolo. Okrem toho sa domáha zrušenia uznesenia a vrátenia

veci na ďalšie konanie, ako aj úhrady trov konania.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému

všeobecných súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa (resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ). zaručené základné

právo na súdnu ochranu vyplývajúce z a taktiež aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom (, ).

Sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru v dôsledku zamietnutia

jej návrhu z 2. mája 2012, ktorým sa domáhala, aby krajský súd podľa

rozhodol, že obvodný pozemkový úrad je povinný v konaní o jej reštitučnom nároku

rozhodnúť aj o zvyšných podieloch k nehnuteľnostiam.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu (na 10 s.)

ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia procesného kódexu ( a ) podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval správne, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska ich považuje za akceptovateľné.

Krajský súd v závere svojho rozhodnutia jasne uviedol, že sťažovateľka sa „návrhom proti

nečinnosti nesprávne domáha zmeny právoplatného rozhodnutia odporcu zo dňa 19. 2.

2008 na základe zmeneného právneho názoru na posudzovanie otázky poradia a výšky

podielov oprávnených osôb podľa reštitučných zákonov, čo neprislúcha ani odporcovi, ani

krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

... v prípade, že navrhovateľka nebola spokojná s rozhodnutím správneho orgánu a

mala za to, že jej malo byť navrátené vlastnícke právo k pozemkom v podiele 1/1 (v celosti)

resp. že jej malo byť priznané právo na náhradu za pozemky v podiele 1/1, t. j. v celosti,

mala podať proti rozhodnutiu odvolanie.“.

K tomuto odôvodneniu krajského súdu ústavný súd už len dodáva, že podľa § 244

ods. 1 (v znení účinnom od 1. januára 2002) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy, a ak sťažovateľka bola nespokojná s rozhodnutím obvodného

pozemkového úradu z roku 2008, mala k dispozícii nielen odvolanie podľa osobitných

právnych predpisov, ale tiež mohla využiť aj iné opravné prostriedky (podať žalobu podľa

), využitím ktorých mohla dosiahnuť účinnú ochranu svojich základných

práv. Tieto opravné prostriedky však sťažovateľka kvalifikovane vo svojej veci nevyužila.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením označených práv ( a

dohovoru), sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013