Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 338/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta o sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., Š., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo

veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2

, základného práva zaručeného v Listiny

základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4

a c ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. marca 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., zaručené v a 2

Slovenskej republiky v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2011

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. marca 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

396,62 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatdva centov), ktoré j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr.

M. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2011

elektronicky e-mailom (27. júla 2011 doplnená v písomnej forme) doručená sťažnosť

spoločnosti P., s. r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných

práv zaručených v a 2 a (ďalej len

„ústava“), základného práva zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3,

a c ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh okrem iného vyplynulo, že rozhodnutím Daňového

úradu Š. (ďalej len „správny orgán“) č. 614/230/15671/Far zo 7. júla 2009 bol znížený

nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľky za

zdaňovacie obdobie apríl 2008 o sumu 10 706,49 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka 3. augusta 2009 odvolanie a 4. augusta 2009 predložila splnomocnenie na

podanie odvolania pre advokátsku kanceláriu. Správny orgán rozhodnutím z 18. augusta

2009 zamietol odvolanie sťažovateľky ako podané nepríslušnou osobou podľa § 47 ods. 5

písm. c) o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o správe daní“).

Žalobou o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia doručenou Krajskému

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 28. októbra 2009 sa sťažovateľka domáhala, aby

krajský súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu z 18. augusta 2009. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 21. januára 2010 žalobe vyhovel.

Proti tomuto rozsudku podal správny orgán odvolanie, na základe ktorého najvyšší

súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2011 rozhodnutie

prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Najvyšší súd vo svojom

rozsudku v súlade s (ďalej len „OSP“)

uviedol text odôvodnenia iného rozhodnutia (sp. zn. z 19. apríla 2007),

a keďže nezistil žiaden dôvod, aby sa neho odchýlil, dospel k záveru, že správny orgán

rozhodol v súlade so zákonom, keď odvolanie sťažovateľky zamietol.

Text odôvodnenia rozhodnutia znie: „Najvyšší súd poukazuje na to, že

plnomocenstvo udeľované na zastupovanie v daňovom konaní má v zmysle § 9 ods. 3

prísnejší právny režim ako majú plnomocenstvá udeľované v

správnych konaniach, ktoré sa spravujú o správnom konaní (

ods. 3). Plnomocenstvo udelené na zastupovanie v daňovom konaní v zmysle ust. § 9 ods. 3

vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa. Vzhľadom na to je

daný záujem štátu nielen na osvedčení podpisu splnomocniteľa, ale tým nepriamo aj na

dátume, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Úradné overenie podpisu splnomocniteľa

konštitutívne fixuje dátum, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Vzhľadom na to nie je

právne možné, aby splnomocniteľ dodatočne schválil úkony vykonané splnomocniteľom na

základe právne neperfektného, resp. neexistujúceho plnomocenstva, u ktorého úradné

overenie podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou náležitosťou.

Vzhľadom na uvedený prísnejší právny režim nie je možné dodatočne odstraňovať

vady, prípadne nedostatky v rozsahu plnomocenstva v daňovom konaní tak, ako to

uskutočňoval žalobca plnomocenstvom udeleným zo dňa 24. 05. 2006.

Rovnako ako v citovanom rozsudku sp. zn. , rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj vo veci sp. zn. rozsudkom zo dňa 09. 11. 2010, ktorý

bol zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky...“

Sťažovateľka videla porušenie základných práv zaručených v a 2

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu okrem

iného v tom, že: „premisy, ktoré Najvyšší súd zvolil a závery, ku ktorým na ich základe

dospel, sa podstatne vymykajú nielen požiadavke racionality, ale aj požiadavke zákonnej

a ústavnej prijateľnosti, a tým aj požiadavke spravodlivosti a presvedčivosti. Názor

Najvyššieho súdu, že osvedčenie pravosti podpisu splnomocniteľa konštitutívne fixuje

dátum, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené, neobstojí pre zjavný rozpor so zákonom.“.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že postup najvyššieho súdu pri

odôvodnení napadnutého rozsudku je v priamom rozpore s princípom právnej istoty.

Zdôvodňuje to tým, že najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozsudku použil ustanovenie

, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej

veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať

už na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie, v dôsledku čoho mal

najvyšší súd „uviesť celý text rozhodnutia, avšak uviedol len osem odsekov z odôvodnenia“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

tiež nebol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky, prípadne uverejnený v internetovej elektronickej databáze

rozhodnutí najvyššieho súdu a tiež ani v žiadnej dostupnej literatúre, a napokon ani

v žiadnej z verejne dostupných elektronických databáz. Sťažovateľka konkrétne uvádza:

„Absolútna nedostupnosť použitého rozhodnutia svedčí skôr o tom, že v onej veci išlo

o natoľko špecifické skutkové okolnosti, o ktorých bolo rozhodnuté natoľko špecifickým

spôsobom, že tento nie je hodný nasledovania.“

K druhému rozhodnutiu, na ktoré poukázal najvyšší súd (sp. zn. ),

sťažovateľka uvádza, že uvedené rozhodnutie v čase rozhodovania správneho orgánu

prístupné nebolo, nebolo prístupné ani v čase podania žaloby na krajskom súde a nebolo

prístupné ani v konaní pred najvyšším súdom v čase odpovedania sťažovateľky na výzvu

vyjadriť sa k odvolaniu správneho orgánu. K obom uvádzaným rozhodnutiam sťažovateľka

uviedla, že sú «smutným príkladom arbitrárneho rozhodovania, ktoré by najmä na pôde

Najvyššieho súdu, hoci „len“ ako súdu odvolacieho nemalo mať žiaden priestor».

Sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vytýka, že „závažné tvrdenia sťažovateľky

nielen neskúmal a nedal na tieto otázky ústavne konformné odpovede, ale v odôvodnení

svojho rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak neurobil, a aj preto podľa názoru sťažovateľky,

rozhodnutie Najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárne“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Správny orgán, ktorého postup podporilo aj

rozhodnutie Najvyššieho súdu... uprednostnil prísne formalistický výklad predpokladu

prípustnosti odvolania nerešpektujúci materiálne chápanie základného práva na súdnu

ochranu“, napriek tomu, že „Správny orgán ako aj Najvyšší súd si... musí byť pri výklade

a aplikácii podmienok ustanovení o odvolaní vedomý toho, že daňový subjekt ním vždy

sleduje ochranu svojich subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký účel sleduje štát. Tento

účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv jednotlivca tak, že sa táto ochrana

vôbec nezabezpečí.“. Sťažovateľka napokon uvádza, že v jej veci sa mal najvyšší súd riadiť

„ústavne konformným výkladom“ príslušných právnych predpisov.

K porušeniu základného práva zaručeného v a listiny

malo podľa sťažovateľky dôjsť nesprávnym výkladom zákona o správe daní v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu, ktorý tiež odobril neplnenie poučovacej povinnosti správneho

orgánu pri odstraňovaní nedostatkov splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie

v odvolacom konaní pred daňovým orgánom. Keďže poučovacia povinnosť daňového

orgánu sa vzťahuje na nedostatky daňového podania (§ 20 ods. 9 zákona o správe daní),

resp. odvolania (§ 46 ods. 5 zákona o správe daní), sťažovateľka argumentovala tým, že

potreba splnomocnenia ako „náležitosti podania resp. odvolania súvisí s otázkou, kto

podáva podanie, resp. kto podáva odvolanie. Neexistuje rozumný dôvod, prečo by správny

orgán nemal vyzvať na odstránenie nedostatkov plnomocenstva ako súčasti podania, resp.

odvolania a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ako široko zákon koncipuje túto

poučovaciu povinnosť v záujme čo možno najmenšieho zaťažovania a zasahovania do práv

daňového subjektu. Navyše, bez odstránenia pochybností, kto podáva podanie, resp.

odvolanie, tieto nie sú spôsobilé na prerokovanie. Ústavne konformným výkladom nemožno

nedôjsť k záveru, že správny orgán má po správnosti vyzvať na doplnenie akýchkoľvek

zákonných nedostatkov, vrátane nedostatku o osvedčení pravosti podpisu

v plnomocenstve.“.

V dôsledku toho „poučovacia povinnosť daňových orgánov vo forme výzvy na

doplnenie podaní, resp. odvolaní, je povinnosťou správcu dane vyzvať na odstránenie

nedostatku v plnomocenstve ako súčasti podania, resp. odvolania, ktorý spôsobuje, že nie je

zrejmé kto podanie, resp. odvolanie podáva“.

Sťažovateľka uvádzala v podstate rovnaké dôvody zakladajúce porušenie základného

práva zaručeného v a 2 aj vo vzťahu k právu zaručenému v

dohovoru a čo sa týka c ods. 1 , neuviedla žiadne zdôvodnenie.

Sťažovateľka uvádzala, že označeným rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť aj

k porušeniu práva zaručeného v čl. 13 dohovoru bez uvedenia dôvodov, na základe ktorých

sa tak malo udiať.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 37 ods. 2

Listiny, , , SR v spojení s ,

ods. 2, , , a c ods.1 SR rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 EUR, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -25 z 13. septembra 2012 sťažnosť

sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 2 v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 prijal na ďalšie konanie

a vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za najvyšší súd jeho predseda listom č. k. -57 z 5. novembra 2012

a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu

listom z 30. novembra 2012.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„... K uvedenej veci najvyšší súd uvádza, že riadne prejednal vec predloženú

krajským súdom z dôvodu podaného odvolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozsudku sp. zn. v odôvodnení uviedol dôvody rozsudku krajského súdu,

podstatný rozsah odvolania žalovaného podaného proti rozsudku krajského súdu ako

i obsah vyjadrenia žalobcu. Následne najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa

ustanovenia , pričom uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu

rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty.

Odkázal na rozsudok zo dňa 19. apríla 2007 sp. zn. , ktorého odôvodnenie

v príslušnom rozsahu uviedol. Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že uvedený

rozsah odôvodnenia rozsudku sp. zn. je k prejednávanej veci postačujúci

a dáva odpoveď na predmet sporu riešený v konaní sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu

uviedol:

„Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení uviedol, že vec riadne prejednal, rozhodol

a odôvodnil. Sťažovateľka sa s týmto vyjadrením nedokáže stotožniť a naďalej trvá na

podanej sťažnosti.

Sťažovateľka má za to, že premisy, ktoré Najvyšší súd zvolil a závery, ku ktorým na

ich základe dospel, sa podstatne vymykajú nielen požiadavke zákonnej a ústavnej

prijateľnosti, a tým aj požiadavke spravodlivosti a presvedčivosti. ...

Sťažovateľka súhlasí s upustením od súdneho pojednávania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od

tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

základných práv sťažovateľky zaručených v a 2 v spojení s

ods. 4 . Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu

posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za

vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre

meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 došlo k porušeniu základných práv

sťažovateľky zaručených v a 2 v spojení s .

Ústavný súd rozhodol o prijatí sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných

práv sťažovateľky zaručených v a 2 v spojení s

označeným rozsudkom najvyššieho súdu z toho dôvodu, že najvyšší súd sa „neriadil

ústavne konformným výkladom“ príslušných právnych predpisov. Pri rozhodovaní o tejto

časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju judikatúru, v súlade s ktorou „ústavne súladný

výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný

s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich

rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu

podľa “ (). V okolnostiach prípadu ústavný súd tiež zobral do

úvahy, že „... ak je rozhodnutie o uplatnení základného práva alebo slobody občana

potrebné uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo

iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto

konaní dostupných (na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv

a slobôd. Ďalším kritériom kladeným na takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich

prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého

zo základných práv alebo slobôd občanov. Takéto konania vytvárajúce reálne procesné

záruky reálneho uplatňovania základných práv alebo slobôd občanov treba (a z tohto

dôvodu) považovať za ich neoddeliteľnú súčasť.“ (). Zákony procesnej a inej

povahy, v rámci a prostredníctvom ktorých sa možno domáhať základných práv a slobôd

(vrátane základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 ),

potvrdzujú, že pokiaľ ich uplatňovanie alebo ochrana predpokladá určité formalizované akty

zo strany svojich nositeľov (podanie, žiadosti, sťažnosti, žaloby, odvolania a pod.) rozhodné

pre ich začatie alebo pokračovanie, ich nedielnou súčasťou je priznanie reálnej možnosti

účastníkom konania odstrániť nedostatky brániace ich praktickému uplatneniu. Tieto

nedostatky sa zvyčajne odstraňujú na základe výzvy súdneho orgánu ( ), ako aj

správneho orgánu [ o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov]. Ak preto účastníkovi súdneho alebo

administratívneho konania orgán štátu neposkytne reálnu možnosť odstrániť nedostatky

právne formalizovaného aktu nevyhnutného pre začatie alebo pokračovanie v konaní,

v ktorom sa uplatňuje jeho základné právo na súdnu alebo inú právnu ochranu, pričom ide

o odstrániteľné nedostatky, porušuje jeho základné práva zaručené v a 2 .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. ...

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s .

Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že podľa § 101 zákona o správe daní sa na

daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, aj v ňom zákonodarca

podľa § 20 ods. 9 zákona o správe daní garantuje reálnu možnosť daňového subjektu

odstrániť nedostatky daňového podania na výzvu správcu dane, resp. podľa § 46 ods. 5

zákona o správe daní doplnenia zákonom predpísaných náležitostí odvolania proti určeniu

dane správcom a proti iným rozhodnutiam (takisto na výzvu správcu dane). Rovnako ako

v občianskom súdnom konaní, tak aj v správnom konaní upozorňuje na nedostatky podaní

v daňovom konaní príslušný daňový orgán (správca dane) a na ich odstránenie určuje

lehoty.

Pokiaľ ide o zastupovanie daňového subjektu na základe splnomocnenia, § 9 ods. 3

zákona o správe daní ustanovuje, že daňový subjekt sa „môže dať zastupovať zástupcom,

ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne

overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah

plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné.“.

Na rozdiel od daňového podania, resp. odvolania podaného v daňovom konaní, nedostatky

ktorých daňové subjekty odstraňujú na výzvu a v lehotách určených daňovými orgánmi,

takúto povinnosť daňové orgány v súvislosti s nedostatkami zákonných náležitostí

splnomocnenia v daňovom konaní nemajú.

Ústavný súd vo svojom uznesení č. k. -25 z 13. septembra 2012

uviedol: «... Poučovacia povinnosť daňového orgánu na odstránenie nedostatkov sa

vzťahuje na „podané odvolanie, ktoré nemá zákonom predpísané náležitosti“ (§ 46 ods. 5

zákona o správe daní). Z uvedeného vyplýva, že zákonnou náležitosťou ani daňového

podania a ani daňového odvolania (na ktoré sa viaže poučovacia povinnosť správneho

orgánu – daňového úradu) nie je plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní podľa

§ 9 ods. 3 zákona o správe daní.»

Aj prax daňových orgánov potvrdzuje, že k nesplneniu zákonných náležitostí

daňového konania môže dochádzať nielen pri daňových podaniach a odvolaniach, ale aj pri

splnomocneniach na zastupovanie v daňovom konaní.

Na rozdiel od zákonných náležitostí podania alebo odvolania v daňovom konaní,

ktoré je možné meniť alebo doplniť na výzvu daňového orgánu, najvyšší súd vo svojom

rozsudku napadnutom sťažovateľkou (sp. zn. ) poukazuje na odlišný právny

režim splnomocnenia, ktoré nespĺňa niektoré so zákonom predpísaných náležitostí. Robí tak

odvolaním sa na svoje predošlé rozsudky sp. zn. a sp. zn. .

Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že „... plnomocenstvo udeľované na

zastupovanie v daňovom konaní má v zmysle ust. prísnejší

právny režim ako majú plnomocenstvá udeľované v správnych konaniach ktoré sa upravujú

o správnom konaní ()“, keďže „vyžaduje úradné

overenie podpisu splnomocniteľa. Vzhľadom na to je daný záujem štátu na osvedčení

podpisu splnomocniteľa ale tým aj nepriamo aj dátume ku ktorému bolo plnomocenstvo

udelené. Úradné overenie podpisu splnomocniteľa konštitutívne fixuje dátum ku ktorému

bolo plnomocenstvo udelené. Vzhľadom na to nie je právne možné aby splnomocniteľ

dodatočne schválil úkony vykonané splnomocniteľom na základe právne neperfektného

resp. neexistujúceho plnomocenstva u ktorého úradné overenie podpisu splnomocniteľa je

jeho zákonnou náležitosťou. Vzhľadom na uvedený prísnejší právny režim nie je možné

dodatočne odstraňovať vady prípadne nedostatky v rozsahu plnomocenstva v daňovom

konaní...“.

Najvyšší súd odvolávajúc sa na „prísnejší právny režim“ splnomocnenia v daňovom

konaní, ktoré vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa, čím sa „fixuje dátum

ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené“, vykladá ustanovenia dotknutých daňových

predpisov tak, že zákonné nedostatky splnomocnenia spočívajúce v absencii úradného

overenia podpisu splnomocniteľa alebo vady, prípadne nedostatky stanovenia rozsahu

splnomocnenia nie je po podaní splnomocnenia možné napraviť, čo sa prejavuje

v rozhodnutí daňového orgánu nepokračovať v daňovom konaní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ právny predpis umožňuje výklad,

ktorý je v súlade s , a výklad nesúladný s , prednosť má ústavne súladný

výklad právneho predpisu. V tejto súvislosti uviedol: „Reálne uplatnenie práva na súdnu

ochranu predpokladá... výklad a používanie zákonných ustanovení, ktoré musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tomuto základnému právu podľa čl. 46

ods. 1 ... zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne komformného výkladu ...,

pričom z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení

štandardných metód výklad prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych

noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu

realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány

verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“

(, ) Ústavný súd takisto judikoval, že „Výklad právneho

predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.“,

a dokonca aj v prípade medzery právnej úpravy „... je potrebné použiť taký výklad, ktorý by

základné právo neporušoval, ale naopak, garantoval“ ().

Z ústavne konformnej výkladovej povinnosti štátnych orgánov vychádzal ústavný

súd aj v danej veci a dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu týkajúci sa dodatočného

odstránenia nedostatkov zákonných náležitostí splnomocnenia pre potreby daňového

konania, podľa ktorého sa daňovému subjektu takéto právo nepriznáva (poukazom na

prísnejší právny režim splnomocnení v daňovom konaní), nie je v súlade s ústavnými

garanciami a 2 . Je to tak z toho dôvodu, že daňovému subjektu

negarantuje reálnu možnosť nápravy nedostatku splnomocnenia (úradné overenie podpisu),

a tým uplatnenia jeho základného práva podľa a 2 bez legitímneho

a ústavne akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach prípadu treba spomenúť, že ide

o nedostatky odstrániteľnej povahy, ktoré by mal daňový subjekt (a pri inom výklade

najvyššieho súdu) možnosť reálne odstrániť až do momentu rozhodnutia daňového orgánu

bez vážnejších problémov. Takýto výklad je dôsledkom platnej právnej úpravy, ktorá

nedostatky splnomocnenia pre potreby daňového konania nepodriaďuje vyzývacej

povinnosti správcov dane so stanovením lehoty na ich odstránenie. Ak by však do momentu

rozhodnutia daňového úradu daňový subjekt nedostatky splnomocnenia neodstránil, daňový

orgán by túto skutočnosť, prirodzene, zohľadnil pri svojom rozhodovaní. Jeho rozhodnutie

by však vychádzalo z ústavne akceptovateľného stavu, keďže daňovému subjektu bola

poskytnutá reálna možnosť odstránenia nedostatku splnomocnenia, ktorú však nevyužil.

Ústavný súd konštatuje, že naznačený výklad najvyššieho súdu nie je v súlade ani

so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na jednej strane chránia

záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2

ods. 1 zákona o správe daní).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že hoci špecifiká súdnych či administratívnych

konaní, či ich konkrétnych súčastí sa môžu prejaviť aj v obmedzení základných práv

a slobôd ich účastníkov, limity takýchto obmedzení aj v takýchto prípadoch predstavuje

, v súlade s ktorým treba pri obmedzovaní základných práv a slobôd

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa názoru ústavného súdu však výklad najvyššieho súdu, v súlade s ktorým nie je možné

vykonávať žiadne opravy (úpravy), resp. spresnenia splnomocnenia s právnymi účinkami

nepokračovania v daňovom konaní, zasahuje do samotnej podstaty základného práva podľa

a 2 a ocitá sa v rozpore aj so zásadou proporcionality pri obmedzovaní

základných práv a slobôd. Napokon, pokiaľ má výklad najvyššieho súdu garantovať

zákonnosť daňového konania, t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia

dane postupovali striktne v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj

prostredníctvom takého výkladu daňových predpisov, ktorý dovoľuje odstránenie

nedostatkov daňového splnomocnenia daňovým subjektom až do momentu rozhodnutia

daňového orgánu.

Z uvedeného vyplynul záver ústavného súdu, podľa ktorého najvyšší súd vyložil

ustanovenia zákona o správe daní ústavne nekonformným spôsobom, čím porušil základné

práva sťažovateľky zaručené v a 2 v spojení s jej a tiež

neuviedol legitímne a ústavne akceptovateľné dôvody takéto výkladu (bod 1 výroku

nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €. Základná

sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota

režijného paušálu je 7,63 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti) v celkovej sume 261,82 € vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej

služby uskutočnený v roku 2012 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume

134,80 € vrátane režijného paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov

v celkovej sume 396,62 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia. V danom prípade došlo popri vyslovení porušenia označených

práv sťažovateľky aj k zrušeniu rozsudku najvyššieho súdu a vráteniu veci na ďalšie

konanie, a preto podľa názoru ústavného súdu ujma spôsobená sťažovateľke bola v plnom

rozsahu nahradená, a teda vôbec neprichádzalo do úvahy priznať sťažovateľke peňažnú

náhradu za vzniknutú ujmu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013