Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 338/2012
PDF · 258.87 KB
No categories available
II. ÚS 338/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., Š., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo
veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4
a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011
p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 13/2010
z 30. marca 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
396,62 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatdva centov), ktoré j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr.
M. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2011
elektronicky e-mailom (27. júla 2011 doplnená v písomnej forme) doručená sťažnosť
spoločnosti P., s. r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3,
čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh okrem iného vyplynulo, že rozhodnutím Daňového
úradu Š. (ďalej len „správny orgán“) č. 614/230/15671/Far zo 7. júla 2009 bol znížený
nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľky za
zdaňovacie obdobie apríl 2008 o sumu 10 706,49 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka 3. augusta 2009 odvolanie a 4. augusta 2009 predložila splnomocnenie na
podanie odvolania pre advokátsku kanceláriu. Správny orgán rozhodnutím z 18. augusta
2009 zamietol odvolanie sťažovateľky ako podané nepríslušnou osobou podľa § 47 ods. 5
písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o správe daní“).
Žalobou o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia doručenou Krajskému
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 28. októbra 2009 sa sťažovateľka domáhala, aby
krajský súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu z 18. augusta 2009. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 14 S 134/2009 z 21. januára 2010 žalobe vyhovel.
Proti tomuto rozsudku podal správny orgán odvolanie, na základe ktorého najvyšší
súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 rozhodnutie
prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Najvyšší súd vo svojom
rozsudku v súlade s § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
uviedol text odôvodnenia iného rozhodnutia (sp. zn. 3 Sžf 10/2007 z 19. apríla 2007),
a keďže nezistil žiaden dôvod, aby sa neho odchýlil, dospel k záveru, že správny orgán
rozhodol v súlade so zákonom, keď odvolanie sťažovateľky zamietol.
Text odôvodnenia rozhodnutia znie: „Najvyšší súd poukazuje na to, že
plnomocenstvo udeľované na zastupovanie v daňovom konaní má v zmysle § 9 ods. 3
zák. č. 511/1992 Zb. prísnejší právny režim ako majú plnomocenstvá udeľované v
správnych konaniach, ktoré sa spravujú zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 17
ods. 3). Plnomocenstvo udelené na zastupovanie v daňovom konaní v zmysle ust. § 9 ods. 3
zák. č. 511/1992 Zb. vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa. Vzhľadom na to je
daný záujem štátu nielen na osvedčení podpisu splnomocniteľa, ale tým nepriamo aj na
dátume, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Úradné overenie podpisu splnomocniteľa
konštitutívne fixuje dátum, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Vzhľadom na to nie je
právne možné, aby splnomocniteľ dodatočne schválil úkony vykonané splnomocniteľom na
základe právne neperfektného, resp. neexistujúceho plnomocenstva, u ktorého úradné
overenie podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou náležitosťou.
Vzhľadom na uvedený prísnejší právny režim nie je možné dodatočne odstraňovať
vady, prípadne nedostatky v rozsahu plnomocenstva v daňovom konaní tak, ako to
uskutočňoval žalobca plnomocenstvom udeleným zo dňa 24. 05. 2006.
Rovnako ako v citovanom rozsudku sp. zn. 3 Sžf 10/2007, rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj vo veci sp. zn. 3 Sžf 26/2010 rozsudkom zo dňa 09. 11. 2010, ktorý
bol zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky...“
Sťažovateľka videla porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu okrem
iného v tom, že: „premisy, ktoré Najvyšší súd zvolil a závery, ku ktorým na ich základe
dospel, sa podstatne vymykajú nielen požiadavke racionality, ale aj požiadavke zákonnej
a ústavnej prijateľnosti, a tým aj požiadavke spravodlivosti a presvedčivosti. Názor
Najvyššieho súdu, že osvedčenie pravosti podpisu splnomocniteľa konštitutívne fixuje
dátum, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené, neobstojí pre zjavný rozpor so zákonom.“.
Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že postup najvyššieho súdu pri
odôvodnení napadnutého rozsudku je v priamom rozpore s princípom právnej istoty.
Zdôvodňuje to tým, že najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozsudku použil ustanovenie
§ 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej
veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie, v dôsledku čoho mal
najvyšší súd „uviesť celý text rozhodnutia, avšak uviedol len osem odsekov z odôvodnenia“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 10/2007 tiež nebol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, prípadne uverejnený v internetovej elektronickej databáze
rozhodnutí najvyššieho súdu a tiež ani v žiadnej dostupnej literatúre, a napokon ani
v žiadnej z verejne dostupných elektronických databáz. Sťažovateľka konkrétne uvádza:
„Absolútna nedostupnosť použitého rozhodnutia svedčí skôr o tom, že v onej veci išlo
o natoľko špecifické skutkové okolnosti, o ktorých bolo rozhodnuté natoľko špecifickým
spôsobom, že tento nie je hodný nasledovania.“
K druhému rozhodnutiu, na ktoré poukázal najvyšší súd (sp. zn. 3 Sžf 26/2010),
sťažovateľka uvádza, že uvedené rozhodnutie v čase rozhodovania správneho orgánu
prístupné nebolo, nebolo prístupné ani v čase podania žaloby na krajskom súde a nebolo
prístupné ani v konaní pred najvyšším súdom v čase odpovedania sťažovateľky na výzvu
vyjadriť sa k odvolaniu správneho orgánu. K obom uvádzaným rozhodnutiam sťažovateľka
uviedla, že sú «smutným príkladom arbitrárneho rozhodovania, ktoré by najmä na pôde
Najvyššieho súdu, hoci „len“ ako súdu odvolacieho nemalo mať žiaden priestor».
Sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vytýka, že „závažné tvrdenia sťažovateľky
nielen neskúmal a nedal na tieto otázky ústavne konformné odpovede, ale v odôvodnení
svojho rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak neurobil, a aj preto podľa názoru sťažovateľky,
rozhodnutie Najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárne“.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Správny orgán, ktorého postup podporilo aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu... uprednostnil prísne formalistický výklad predpokladu
prípustnosti odvolania nerešpektujúci materiálne chápanie základného práva na súdnu
ochranu“, napriek tomu, že „Správny orgán ako aj Najvyšší súd si... musí byť pri výklade
a aplikácii podmienok ustanovení o odvolaní vedomý toho, že daňový subjekt ním vždy
sleduje ochranu svojich subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký účel sleduje štát. Tento
účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv jednotlivca tak, že sa táto ochrana
vôbec nezabezpečí.“. Sťažovateľka napokon uvádza, že v jej veci sa mal najvyšší súd riadiť
„ústavne konformným výkladom“ príslušných právnych predpisov.
K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny
malo podľa sťažovateľky dôjsť nesprávnym výkladom zákona o správe daní v napadnutom
rozsudku najvyššieho súdu, ktorý tiež odobril neplnenie poučovacej povinnosti správneho
orgánu pri odstraňovaní nedostatkov splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie
v odvolacom konaní pred daňovým orgánom. Keďže poučovacia povinnosť daňového
orgánu sa vzťahuje na nedostatky daňového podania (§ 20 ods. 9 zákona o správe daní),
resp. odvolania (§ 46 ods. 5 zákona o správe daní), sťažovateľka argumentovala tým, že
potreba splnomocnenia ako „náležitosti podania resp. odvolania súvisí s otázkou, kto
podáva podanie, resp. kto podáva odvolanie. Neexistuje rozumný dôvod, prečo by správny
orgán nemal vyzvať na odstránenie nedostatkov plnomocenstva ako súčasti podania, resp.
odvolania a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ako široko zákon koncipuje túto
poučovaciu povinnosť v záujme čo možno najmenšieho zaťažovania a zasahovania do práv
daňového subjektu. Navyše, bez odstránenia pochybností, kto podáva podanie, resp.
odvolanie, tieto nie sú spôsobilé na prerokovanie. Ústavne konformným výkladom nemožno
nedôjsť k záveru, že správny orgán má po správnosti vyzvať na doplnenie akýchkoľvek
zákonných nedostatkov, vrátane nedostatku o osvedčení pravosti podpisu
v plnomocenstve.“.
V dôsledku toho „poučovacia povinnosť daňových orgánov vo forme výzvy na
doplnenie podaní, resp. odvolaní, je povinnosťou správcu dane vyzvať na odstránenie
nedostatku v plnomocenstve ako súčasti podania, resp. odvolania, ktorý spôsobuje, že nie je
zrejmé kto podanie, resp. odvolanie podáva“.
Sťažovateľka uvádzala v podstate rovnaké dôvody zakladajúce porušenie základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy aj vo vzťahu k právu zaručenému v čl. 6 ods. 1
dohovoru a čo sa týka čl. 154c ods. 1 ústavy, neuviedla žiadne zdôvodnenie.
Sťažovateľka uvádzala, že označeným rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť aj
k porušeniu práva zaručeného v čl. 13 dohovoru bez uvedenia dôvodov, na základe ktorých
sa tak malo udiať.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 37 ods. 2
Listiny, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1
ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.1 Ústavy SR rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Sžf 13/2010 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 13/2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 EUR, ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 338/2012-25 z 13. septembra 2012 sťažnosť
sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 prijal na ďalšie konanie
a vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za najvyšší súd jeho predseda listom č. k. KP 4/2012-57 z 5. novembra 2012
a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu
listom z 30. novembra 2012.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„... K uvedenej veci najvyšší súd uvádza, že riadne prejednal vec predloženú
krajským súdom z dôvodu podaného odvolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 13/2011 v odôvodnení uviedol dôvody rozsudku krajského súdu,
podstatný rozsah odvolania žalovaného podaného proti rozsudku krajského súdu ako
i obsah vyjadrenia žalobcu. Následne najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa
ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., pričom uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu
rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty.
Odkázal na rozsudok zo dňa 19. apríla 2007 sp. zn. 3 Sžf 10/2007, ktorého odôvodnenie
v príslušnom rozsahu uviedol. Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že uvedený
rozsah odôvodnenia rozsudku sp. zn. 3 Sžf 10/2007 je k prejednávanej veci postačujúci
a dáva odpoveď na predmet sporu riešený v konaní sp. zn. 2 Sžf 13/2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu
uviedol:
„Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení uviedol, že vec riadne prejednal, rozhodol
a odôvodnil. Sťažovateľka sa s týmto vyjadrením nedokáže stotožniť a naďalej trvá na
podanej sťažnosti.
Sťažovateľka má za to, že premisy, ktoré Najvyšší súd zvolil a závery, ku ktorým na
ich základe dospel, sa podstatne vymykajú nielen požiadavke zákonnej a ústavnej
prijateľnosti, a tým aj požiadavke spravodlivosti a presvedčivosti. ...
Sťažovateľka súhlasí s upustením od súdneho pojednávania.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od
tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152
ods. 4 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu
posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za
vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre
meritórne rozhodnutie vo veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 došlo k porušeniu základných práv
sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd rozhodol o prijatí sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných
práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy
označeným rozsudkom najvyššieho súdu z toho dôvodu, že najvyšší súd sa „neriadil
ústavne konformným výkladom“ príslušných právnych predpisov. Pri rozhodovaní o tejto
časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju judikatúru, v súlade s ktorou „ústavne súladný
výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný
s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich
rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy“ (II. ÚS 50/01). V okolnostiach prípadu ústavný súd tiež zobral do
úvahy, že „... ak je rozhodnutie o uplatnení základného práva alebo slobody občana
potrebné uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo
iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto
konaní dostupných (na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv
a slobôd. Ďalším kritériom kladeným na takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich
prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého
zo základných práv alebo slobôd občanov. Takéto konania vytvárajúce reálne procesné
záruky reálneho uplatňovania základných práv alebo slobôd občanov treba (a z tohto
dôvodu) považovať za ich neoddeliteľnú súčasť.“ (II. ÚS 9/00). Zákony procesnej a inej
povahy, v rámci a prostredníctvom ktorých sa možno domáhať základných práv a slobôd
(vrátane základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy),
potvrdzujú, že pokiaľ ich uplatňovanie alebo ochrana predpokladá určité formalizované akty
zo strany svojich nositeľov (podanie, žiadosti, sťažnosti, žaloby, odvolania a pod.) rozhodné
pre ich začatie alebo pokračovanie, ich nedielnou súčasťou je priznanie reálnej možnosti
účastníkom konania odstrániť nedostatky brániace ich praktickému uplatneniu. Tieto
nedostatky sa zvyčajne odstraňujú na základe výzvy súdneho orgánu (§ 43 OSP), ako aj
správneho orgánu [§ 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov]. Ak preto účastníkovi súdneho alebo
administratívneho konania orgán štátu neposkytne reálnu možnosť odstrániť nedostatky
právne formalizovaného aktu nevyhnutného pre začatie alebo pokračovanie v konaní,
v ktorom sa uplatňuje jeho základné právo na súdnu alebo inú právnu ochranu, pričom ide
o odstrániteľné nedostatky, porušuje jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. ...
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.
Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že podľa § 101 zákona o správe daní sa na
daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, aj v ňom zákonodarca
podľa § 20 ods. 9 zákona o správe daní garantuje reálnu možnosť daňového subjektu
odstrániť nedostatky daňového podania na výzvu správcu dane, resp. podľa § 46 ods. 5
zákona o správe daní doplnenia zákonom predpísaných náležitostí odvolania proti určeniu
dane správcom a proti iným rozhodnutiam (takisto na výzvu správcu dane). Rovnako ako
v občianskom súdnom konaní, tak aj v správnom konaní upozorňuje na nedostatky podaní
v daňovom konaní príslušný daňový orgán (správca dane) a na ich odstránenie určuje
lehoty.
Pokiaľ ide o zastupovanie daňového subjektu na základe splnomocnenia, § 9 ods. 3
zákona o správe daní ustanovuje, že daňový subjekt sa „môže dať zastupovať zástupcom,
ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne
overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah
plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné.“.
Na rozdiel od daňového podania, resp. odvolania podaného v daňovom konaní, nedostatky
ktorých daňové subjekty odstraňujú na výzvu a v lehotách určených daňovými orgánmi,
takúto povinnosť daňové orgány v súvislosti s nedostatkami zákonných náležitostí
splnomocnenia v daňovom konaní nemajú.
Ústavný súd vo svojom uznesení č. k. II. ÚS 338/2012-25 z 13. septembra 2012
uviedol: «... Poučovacia povinnosť daňového orgánu na odstránenie nedostatkov sa
vzťahuje na „podané odvolanie, ktoré nemá zákonom predpísané náležitosti“ (§ 46 ods. 5
zákona o správe daní). Z uvedeného vyplýva, že zákonnou náležitosťou ani daňového
podania a ani daňového odvolania (na ktoré sa viaže poučovacia povinnosť správneho
orgánu – daňového úradu) nie je plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní podľa
§ 9 ods. 3 zákona o správe daní.»
Aj prax daňových orgánov potvrdzuje, že k nesplneniu zákonných náležitostí
daňového konania môže dochádzať nielen pri daňových podaniach a odvolaniach, ale aj pri
splnomocneniach na zastupovanie v daňovom konaní.
Na rozdiel od zákonných náležitostí podania alebo odvolania v daňovom konaní,
ktoré je možné meniť alebo doplniť na výzvu daňového orgánu, najvyšší súd vo svojom
rozsudku napadnutom sťažovateľkou (sp. zn. 2 Sžf/13/2010) poukazuje na odlišný právny
režim splnomocnenia, ktoré nespĺňa niektoré so zákonom predpísaných náležitostí. Robí tak
odvolaním sa na svoje predošlé rozsudky sp. zn. 3 Sž 10/2007 a sp. zn. 3 Sž 26/2010.
Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že „... plnomocenstvo udeľované na
zastupovanie v daňovom konaní má v zmysle ust. § 9 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. prísnejší
právny režim ako majú plnomocenstvá udeľované v správnych konaniach ktoré sa upravujú
zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 17 ods. 3)“, keďže „vyžaduje úradné
overenie podpisu splnomocniteľa. Vzhľadom na to je daný záujem štátu na osvedčení
podpisu splnomocniteľa ale tým aj nepriamo aj dátume ku ktorému bolo plnomocenstvo
udelené. Úradné overenie podpisu splnomocniteľa konštitutívne fixuje dátum ku ktorému
bolo plnomocenstvo udelené. Vzhľadom na to nie je právne možné aby splnomocniteľ
dodatočne schválil úkony vykonané splnomocniteľom na základe právne neperfektného
resp. neexistujúceho plnomocenstva u ktorého úradné overenie podpisu splnomocniteľa je
jeho zákonnou náležitosťou. Vzhľadom na uvedený prísnejší právny režim nie je možné
dodatočne odstraňovať vady prípadne nedostatky v rozsahu plnomocenstva v daňovom
konaní...“.
Najvyšší súd odvolávajúc sa na „prísnejší právny režim“ splnomocnenia v daňovom
konaní, ktoré vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa, čím sa „fixuje dátum
ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené“, vykladá ustanovenia dotknutých daňových
predpisov tak, že zákonné nedostatky splnomocnenia spočívajúce v absencii úradného
overenia podpisu splnomocniteľa alebo vady, prípadne nedostatky stanovenia rozsahu
splnomocnenia nie je po podaní splnomocnenia možné napraviť, čo sa prejavuje
v rozhodnutí daňového orgánu nepokračovať v daňovom konaní.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ právny predpis umožňuje výklad,
ktorý je v súlade s ústavou, a výklad nesúladný s ústavou, prednosť má ústavne súladný
výklad právneho predpisu. V tejto súvislosti uviedol: „Reálne uplatnenie práva na súdnu
ochranu predpokladá... výklad a používanie zákonných ustanovení, ktoré musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tomuto základnému právu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy... zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne komformného výkladu ...,
pričom z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení
štandardných metód výklad prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych
noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány
verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“
(II. ÚS 148/06, I. ÚS 361/2010) Ústavný súd takisto judikoval, že „Výklad právneho
predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.“,
a dokonca aj v prípade medzery právnej úpravy „... je potrebné použiť taký výklad, ktorý by
základné právo neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04).
Z ústavne konformnej výkladovej povinnosti štátnych orgánov vychádzal ústavný
súd aj v danej veci a dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu týkajúci sa dodatočného
odstránenia nedostatkov zákonných náležitostí splnomocnenia pre potreby daňového
konania, podľa ktorého sa daňovému subjektu takéto právo nepriznáva (poukazom na
prísnejší právny režim splnomocnení v daňovom konaní), nie je v súlade s ústavnými
garanciami čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Je to tak z toho dôvodu, že daňovému subjektu
negarantuje reálnu možnosť nápravy nedostatku splnomocnenia (úradné overenie podpisu),
a tým uplatnenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy bez legitímneho
a ústavne akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach prípadu treba spomenúť, že ide
o nedostatky odstrániteľnej povahy, ktoré by mal daňový subjekt (a pri inom výklade
najvyššieho súdu) možnosť reálne odstrániť až do momentu rozhodnutia daňového orgánu
bez vážnejších problémov. Takýto výklad je dôsledkom platnej právnej úpravy, ktorá
nedostatky splnomocnenia pre potreby daňového konania nepodriaďuje vyzývacej
povinnosti správcov dane so stanovením lehoty na ich odstránenie. Ak by však do momentu
rozhodnutia daňového úradu daňový subjekt nedostatky splnomocnenia neodstránil, daňový
orgán by túto skutočnosť, prirodzene, zohľadnil pri svojom rozhodovaní. Jeho rozhodnutie
by však vychádzalo z ústavne akceptovateľného stavu, keďže daňovému subjektu bola
poskytnutá reálna možnosť odstránenia nedostatku splnomocnenia, ktorú však nevyužil.
Ústavný súd konštatuje, že naznačený výklad najvyššieho súdu nie je v súlade ani
so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na jednej strane chránia
záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2
ods. 1 zákona o správe daní).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že hoci špecifiká súdnych či administratívnych
konaní, či ich konkrétnych súčastí sa môžu prejaviť aj v obmedzení základných práv
a slobôd ich účastníkov, limity takýchto obmedzení aj v takýchto prípadoch predstavuje
čl. 13 ods. 4 ústavy, v súlade s ktorým treba pri obmedzovaní základných práv a slobôd
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa názoru ústavného súdu však výklad najvyššieho súdu, v súlade s ktorým nie je možné
vykonávať žiadne opravy (úpravy), resp. spresnenia splnomocnenia s právnymi účinkami
nepokračovania v daňovom konaní, zasahuje do samotnej podstaty základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ocitá sa v rozpore aj so zásadou proporcionality pri obmedzovaní
základných práv a slobôd. Napokon, pokiaľ má výklad najvyššieho súdu garantovať
zákonnosť daňového konania, t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia
dane postupovali striktne v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj
prostredníctvom takého výkladu daňových predpisov, ktorý dovoľuje odstránenie
nedostatkov daňového splnomocnenia daňovým subjektom až do momentu rozhodnutia
daňového orgánu.
Z uvedeného vyplynul záver ústavného súdu, podľa ktorého najvyšší súd vyložil
ustanovenia zákona o správe daní ústavne nekonformným spôsobom, čím porušil základné
práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s jej čl. 152 ods. 4 a tiež
neuviedol legitímne a ústavne akceptovateľné dôvody takéto výkladu (bod 1 výroku
nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €. Základná
sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota
režijného paušálu je 7,63 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti) v celkovej sume 261,82 € vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej
služby uskutočnený v roku 2012 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume
134,80 € vrátane režijného paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov
v celkovej sume 396,62 € (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. V danom prípade došlo popri vyslovení porušenia označených
práv sťažovateľky aj k zrušeniu rozsudku najvyššieho súdu a vráteniu veci na ďalšie
konanie, a preto podľa názoru ústavného súdu ujma spôsobená sťažovateľke bola v plnom
rozsahu nahradená, a teda vôbec neprichádzalo do úvahy priznať sťažovateľke peňažnú
náhradu za vzniknutú ujmu (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2013