Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 25/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. G., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a 2 uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn.

zo 16. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. I. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. I. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 16. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že zmluvou o predaji podniku z 30. novembra

2000 uzavretou podľa a nasl. sťažovateľ ako predávajúci

predal podnik I. P. – C. spoločnosti P. a. s., B., ako kupujúcemu (ďalej len „prvý kupujúci“).

Ďalšou zmluvou o predaji podniku z 15. marca 2001 prvý kupujúci predal pôvodný podnik

sťažovateľa spoločnosti C., s. r. o., Z. (ďalej len „druhý kupujúci“). Prvý kupujúci bol

12. júna 2010 vymazaný z obchodného registra, a to na základe rozhodnutia Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. zo 17. mája 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť

8. júna 2010 a ktorým bolo zastavené konkurzné konanie na jeho majetok z dôvodu

nedostatku majetku. Druhý kupujúci bol z obchodného registra vymazaný 13. septembra

2008, a to na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice I č. k. -40 z 27. júna

2008 o „... zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c)

z dôvodov podľa ...“.

Na okresnom súde je proti sťažovateľovi ako povinnému vedené exekučné konanie

pod sp. zn. , v ktorom sa oprávnená z exekúcie S., a. s., domáha voči

sťažovateľovi vymoženia pohľadávky v sume 2 174,90 € s príslušenstvom na základe

exekučného titulu – vykonateľného platobného výmeru svojej právnej predchodkyne V.

č. 107-3099/2000/b z 23. mája 2000 z titulu dlžného poistného na zdravotné poistenie.

Sťažovateľ sa v označenom exekučnom konaní svojimi písomnými podaniami

adresovanými buď priamo okresnému súdu, alebo predloženými okresnému súdu vo veci

konajúcim súdnym exekútorom domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu jej neprípustnosti,

ktorú odôvodňoval nedostatkom svojej pasívnej legitimácie v dôsledku predaja podniku,

v ktorom podnikal a v súvislosti s prevádzkou ktorého vznikla pohľadávka vymáhaná

v označenom exekučnom konaní. Podľa sťažovateľa v dôsledku predaja podniku uvedená

pohľadávka prešla na kupujúceho, od ktorého mala byť aj vymáhaná.

Sťažnosťou napadnutým rozhodnutím okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na

zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn. , pričom svoje

rozhodnutie argumentačne odôvodnil tým, že pohľadávka vymáhaná v označenom

exekučnom konaní má verejnoprávny charakter, a teda predajom podniku neprešli

zo sťažovateľa na kupujúcich aj záväzky z verejného zdravotného poistenia, tak ako sa

domnieval sťažovateľ. S uvedeným právnym názorom okresného súdu vyjadril sťažovateľ

nesúhlas, ktorý argumentačne podporil aj poukázaním na iné obdobné exekučné konania,

ktoré boli z identických dôvodov zastavené s poukazom na § 476 ods. 1 Obchodného

zákonníka. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu preto sťažovateľ považuje za arbitrárne

a v rozpore so zárukami spravodlivého procesu.

Sťažovateľ porušenie svojho základného práva odôvodnil najmä takto:

„Moja osoba už v tomto spore nemala ani figurovať... V mojom prípade s predajom

podniku som stratil spôsobilosť byť účastníkom konania.

... K vyjadreniu, či prechádzajú, alebo neprechádzajú záväzky verejnoprávneho

charakteru, ako je platenie daní je diskutabilné, lebo je rad judikátov napr. Rozsudok NS SR

pod čk.: ako aj metodický pokyn č.14/SD/2001 k prechodu záväzkov a ručenie

pri predaji podniku, ktorý vydalo Daňové riaditeľstvo B., že tieto prechádzajú tiež na

kupujúceho. ...

Ďalej by som chcel poukázať na tú skutočnosť, že zdravotná poisťovňa nie je štátnou,

či už rozpočtovou alebo príspevkovou spoločnosťou, a štát nemá v jej orgánoch ani

zastúpenie, ale je súkromnou akciovou spoločnosťou, ktorá sa za posledných 10 rokov

viackrát pretransformovala, odpredala svoju firmu ďalším atd. Nehovoriac o tom, že ak by

to tak nebolo, tak by zdravotné poisťovne určite nevykazovali zisky. ...

Zároveň chcem upozorniť na Uznesenie Okresného súdu v Pezinku, pod č.k.

-65 (pôvodné č.k. ), Ex 2353/2003 zo dňa 21.09.2008, ktoré

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 22.10.2009, na Uznesenie Okresného súdu

v Pezinku, pod č.k. -68 (pôvodné č.k. ), Ex 2370/2003

zo dňa 21.09.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17.10.2009

a Uznesenie Okresného súdu v Pezinku, pod č.k. -120 (pôvodné č.k.

), Ex 442/1999 zo dňa 12.01.2011, týkajúce obdobného sporu, rozhodli tak,

že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil.

... taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným

spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a nefunguje jeho

elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých

veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.

... Mám za to, že okresný súd... nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil svoje

rozhodnutie rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty 60 dní podľa § 50 ods. 2 Exekučného

poriadku. ...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Pezinok, uznesením pod č. - 62 ex 744/2001 zo dňa

16.7.2012, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie, porušil tým základné

právo JUDr. I. P. na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

a 2 .

Uznesenie Okresného súdu Pezinok, sp. zn. - 62 ex 744/2001 zo dňa

16.7.2012, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2 uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 16. júla 2012, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že

okresný súd neberúc ohľad na skutočnosť, že sťažovateľ predal podnik, v súvislosti

s prevádzkovaním ktorého vznikla pohľadávka vymáhaná v označenom exekučnom konaní,

pričom s týmto predajom bol spojený aj prechod práv a záväzkov zo sťažovateľa

na kupujúceho vrátane záväzku na úhradu dlžného poistného na zdravotné poistenie,

označeným uznesením návrhy sťažovateľa na zastavenie exekúcie, resp. jeho námietky proti

exekúcii, zamietol.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý účastník konania predkladá (, ).

Okresný súd sťažovateľom napadnuté uznesenie odôvodnil okrem iného najmä

odvolaním sa na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2005 (Zbierka stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 38/2007), v zmysle ktorého „... zmluva

o predaji podniku zakladá záväzkový vzťah súkromno-právnej povahy, ktorého subjekty

(predávajúci a kupujúci) majú rovnoprávne postavenie. Na jej základe prechádzajú záväzky

vzniknuté len zo záväzkových vzťahov bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú obchodnú

povahu, neprechádzajú však záväzky verejnoprávnej povahy, ako je platenie daní, či

poistného.“.

Okresný súd ďalej pri odôvodňovaní svojho právneho záveru pokračoval:

„Preto aj keď došlo k predaju podniku, na kupujúceho neprešli spolu s podnikom

záväzky z verejného zdravotného poistenia. Predávajúci I. P. – A. síce ukončil svoju

podnikateľskú činnosť zrušením živnostenského oprávnenia po predaji podniku, ale I. P.

ako fyzická osoba ručí celým svojím majetkom, neobmedzene, za záväzky, ktoré mu z

podnikania vznikli.“

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nemá dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru okresného súdu spočívajúceho v tom, že na základe zmluvy o predaji

podniku nedošlo z predávajúceho (sťažovateľa) na kupujúceho k prechodu záväzkov

verejnoprávnej povahy, ako je platenie daní a poistného. Tento záver nemožno v žiadnom

prípade považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z napadnutého uznesenia

okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú

aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Okresný súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol aj postup, akým

dospel k záverom, pre ktoré návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie, resp. jeho

námietkam proti exekúcii, nevyhovel. Napadnuté uznesenie obsahuje výklad ustanovenia

v spojení s ustanoveniami

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o predaji podniku, t. j. k 30. novembru 2000,

(ďalej len „“) vo vzťahu k relevantným zákonným právnym normám

upravujúcim vykonávanie verejného zdravotného poistenia, ktorý nemožno považovať

za svojvoľný.

Podľa zmluvou o predaji podniku sa predávajúci

zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové

hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky

predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu.

Podľa na kupujúceho prechádzajú všetky práva

a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje.

Povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie, ako aj poplatok z omeškania vzniká

priamo zo zákona na základe skutočností uvedených v § 3, § 8, § 10 a § 15 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), pričom

poisťovňa je povinná v zmysle § 18 ods. 8 a § 23 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení ich

úhradu za splnenia zákonných predpokladov platiteľom platobným výmerom (rozhodnutím)

predpísať a následne v zmysle ustanovenia § 37 písm. b) zákona o zdravotnom poistení tieto

aj vymáhať.

Pokiaľ teda okresný súd opierajúc sa aj o odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. R 38/2007 s poukazom na výhradne súkromno-právnu povahu záväzkového vzťahu

založeného zmluvou o predaji podniku a rovnoprávne postavenie jej účastníkov, oproti

výlučne verejnoprávnej povahe záväzku spočívajúceho v povinnosti platiť poistné na

zdravotné poistenie vrátane príslušenstva, ktorej nositeľ (platiteľ) vo vzťahu k poisťovni ako

právnickej osobe poverenej štátom rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických

a právnických osôb pri vykonávaní verejného zdravotného poistenia nie je v rovnoprávnom

postavení, pričom jej rozhodnutia (platobné výmery) od vôle platiteľa (sťažovateľa) nijako

nezávisia, dospel k záveru, že na základe zmluvy o predaji podniku k prechodu označeného

verejnoprávneho záväzku sťažovateľa na kupujúceho nedošlo, nijako nemožno tento záver

považovať za arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu na uvedenom nič nemení okolnosť, či je, alebo nie je

poisťovňa v rámci svojho hospodárenia oprávnená podnikať s prostriedkami získanými

zo zdravotného poistenia a takýmto spôsobom tvoriť zisk. Napokon v zmysle ustanovenia

§ 28 zákona o zdravotnom poistení všeobecná poisťovňa je verejnoprávnou inštitúciou

(právnickou osobou) zriadenou na účely vykonávania zdravotného poistenia, pričom

v zmysle ustanovenia § 29 tohto zákona všetky poisťovne vrátane rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní majú pri vykonávaní zdravotného

poistenia rovnocenné postavenie. Tu ústavný súd poznamenáva, že práve v období, za ktoré

bolo sťažovateľovi napadnutým exekučným titulom platenie poistného na zdravotné

poistenie vrátane poplatku z omeškania predpísané, t. j. od 1. júla 1998 do 30. apríla 2000,

podľa ustanovenia § 6 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení poisťovňa nesmela

s prostriedkami získanými z povinného zdravotného poistenia a od 1. júna 1998 (na základe

, ktorým sa menil a dopĺňal zákon o zdravotnom poistení, pozn.)

celkovo s prostriedkami získanými zo zdravotného poistenia podnikať.

Pokiaľ okresný súd v napadnutom uznesení vyjadril právny názor, že zánikom

živnostenského podnikateľského oprávnenia sťažovateľa (podľa zistenia ústavného súdu

dňom 26. februára 2001, pozn.) vykonávajúceho podnikateľskú činnosť v zmysle

ustanovení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)

v znení účinnom v rozhodujúcom období ako fyzická osoba pod obchodným menom I. P. –

C. jeho spôsobilosť byť naďalej nositeľom práv a povinností, a tým ani spôsobilosť byť

účastníkom namietaných exekučných konaní nezanikla, tento názor sa nijako neprieči

obsahu, zmyslu ani účelu ustanovenia § 2 tohto zákona, podľa ktorého živnosťou je

sústavná činnosť, prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.

Inými slovami, ak okresný súd uzavrel, že zánikom živnostenského oprávnenia

sťažovateľa jeho verejnoprávny záväzok ako samotne zárobkovo činnej osoby spočívajúci

v povinnosti uhradiť dlžné poistné na zdravotné poistenie, ktorý mu ako fyzickej osobe

vznikol ešte v rámci prevádzkovania jeho podnikateľskej činnosti (živnosti), zostal

zachovaný, je tento záver plne ústavne konformný.

Tu ústavný súd už len pre úplnosť veci s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1

písm. f) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa

ktorého exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

uvádza, že čo sa týka právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, a to platobného výmeru

všeobecnej poisťovne č. 107-3099/2000/b z 23. mája 2000, sa na základe skutkových alebo

právnych okolností, ktoré nastali pred jeho vydaním, vrátane zmluvy o predaji podniku

z 30. novembra 2000, zrejme nemožno s úspechom domáhať zastavenia exekúcie.

Ústavný súd súčasne poznamenáva, že sťažovateľom vytýkané porušenie 60-dňovej

lehoty na rozhodnutie okresným súdom podľa ustanovenia § 50 ods. 2 Exekučného

poriadku sa vzťahuje iba na rozhodovanie o námietkach povinného proti exekúcii, avšak

podanie sťažovateľa síce označené ako námietky boli okresným súdom podľa ich obsahu

posúdené ako návrh na zastavenie exekúcie, pričom nedodržanie 60-dňovej lehoty pri

rozhodovaní o jeho námietke proti exekúcii zo 4. apríla 2003 uznesením sp. zn.

zo 16. júla 2012 nemalo žiadny vplyv na vecnú správnosť tohto

rozhodnutia.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu došlo aj tým, že okresný súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odchýlil

od podľa jeho názoru stabilizovanej súdnej praxe, pokiaľ ide o posudzovanie právnych

následkov zmluvy o predaji podniku, čo do prechodu záväzkov verejnoprávnej povahy

vzniknutých v súvislosti s jeho prevádzkovaním, ako je platenie daní či poistného (pozri

sťažovateľom označené iné rozhodnutia), ústavný súd v prvom rade podotýka, že

predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napadnuté uznesenie okresného súdu,

ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad

ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že okresný súd, prípadne iné súdy pri posudzovaní

otázky prechodu verejnoprávnych záväzkov predajom podniku v iných ako ústavným

súdom preskúmavanej veci zaujali odlišné právne stanovisko, a teda proti sťažovateľovi

exekúciu zastavili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného

súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených

v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných exekučných veciach nie sú tak pre

okresný súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

Závery, ku ktorým dospel okresný súd, sú podľa názoru ústavného súdu v súlade

s ústavnými limitmi výkladu zákonov. Pretože namietané rozhodnutie okresného súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho

názoru okresného súdu.

V danom kontexte ústavný súd už nad rámec vlastnej argumentácie v záujme

presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 15. januára 1999, ktorý v obdobnej právnej veci,

čo sa týka riešenia otázky prechodu verejnoprávnych záväzkov pri totožnej zákonnej

právnej úprave zmluvy o predaji podniku, dospel k rovnakému právnemu názoru.

Vychádzajúc z už uvedeného postup okresného súdu pri odôvodňovaní napadnutého

uznesenia nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v , ktorý by

mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu okresného súdu v konaní o veci

samej.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2

označeným rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že nenachádza

žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a označeným základným

právom, pretože uznesením okresného súdu nebola preskúmavaná zákonnosť žiadneho

rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

v sťažnosti označených práv, preto podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia okresného súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013