Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 57/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. M., B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon

väzby B., a J. Š., B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby P., zastúpených

advokátom JUDr. T. T., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a základného práva

na obhajobu podľa a práv na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Okresného súdu Trnava z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 26/2012

a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo 17. apríla 2012 v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. M. a J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012

doručená sťažnosť V. M., B., a J. Š., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a základného práva na obhajobu podľa (ďalej len

„ústava“) a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 a práv

na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 26/2012 a postupom

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ ) zo 17. apríla 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľom je vedené trestné

stíhanie pre zločin hrubého nátlaku podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné, v rámci ktorého boli

uznesením okresného súdu sp. zn. 26/2012 z 5. apríla 2012 vzatí do väzby podľa

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) z dôvodov podľa citovaného zákona.

Proti uvedenému uzneseniu podali obaja sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2012 tak, že sťažnosti zamietol.

Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedli, že uznesenie a jemu

predchádzajúci postupom okresného súdu považujú za nezákonný, pretože podľa ich

vyjadrenia „sudkyňa pre prípravné konanie na Okresnom súde Trnava vykonala výsluchy

oboch sťažovateľov bez prítomnosti ich zvoleného obhajcu, a to i napriek skutočnosti, že

obhajca bol dosiahnuteľný a súdu oznámil, že plánovaných výsluchov sťažovateľov pred

vzatím do väzby sa chce zúčastniť“.

Sťažovatelia v tejto súvislosti argumentovali takto:

«Sťažovatelia upozorňujú na skutočnosť, že ich výsluchy vykonané dňa 05.04.2012

sudkyňou pre prípravné konanie na Okresnom súde Trnava neboli vykonané zákonným

spôsobom, teda v zmysle vyššie uvedeného ust. , nakoľko ich

zvolený (a dosiahnuteľný) obhajca nebol súdom v súlade so zákonom upovedomený

o výsluchoch sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe.

Pokiaľ ide o samotné výsluchy sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe, tieto sa

konali dňa 05.04.2012 v poobedných hodinách, pričom na uvedené výsluchy nebol obhajca

sťažovateľov vhodným a zákonným spôsobom upovedomený v zmysle uvedeného ust. § 72

ods. 2 . Ohľadom spôsobu a času oznámenia plánovaných výsluchov

sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe sťažovatelia poukazujú na to, že o predmetných

úkonoch bol ich obhajca kontaktovaný sudkyňou pre prípravné konanie (ďalej len

„sudkyňa“) až tesne pred samotnými výsluchmi sťažovateľov t. j. o 13.46 hod., a to

prostredníctvom telefónu (hovor trval 4 minúty), pričom sudkyňa sa obhajcu opýtala, či sa

na výsluchy obvinených dostaví. Obhajca v telefonáte sudkyni uviedol, že dňa 05.04.2012

v čase od 9.00 hod. do 12.00 hod. bol, ako obhajca, na výsluchu svedkov v inej trestnej veci

vedenej ÚBOK, sp. zn. ČVS: PPZ-5/BOK-Z-2004 a výsluchov sťažovateľov sa zúčastniť

chce, na ktoré je z miestneho a časového hľadiska schopný sa dostaviť do 2 hodín, t. j.

do 15.45 hod.

V tejto súvislosti sťažovatelia dávajú do pozornosti, že sudkyňa o výsluchoch svedkov

vo vyššie uvedenej inej trestnej veci obhajcu vedomosť mala, nakoľko obhajca túto

skutočnosť oznamoval v rámci vykonania práva na nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu

príslušnému vyšetrovateľovi a toto podanie bolo súčasťou spisu, ktorým sudkyňa pred

výsluchom sťažovateľov disponovala.

V rámci tohto telefonického rozhovoru bolo sudkyňou obhajcovi oznámené, že

o mieste a čase konania výsluchov sťažovateľov bol obhajca upovedomený prostredníctvom

faxu, a to dňa 05.04.2012 o cca. 10.00 hod. Samotné faxové podanie však nebolo

na faxovom čísle obhajcu úspešné, čo obhajca súdu napokon preukázal v rámci svojho

písomného podania zo dňa 13.04.2012, ku ktorému priložil protokol o činnosti faxu, ako aj

vyjadrenie servisného technika k neúspešnému faxovému prenosu.

Čo sa týka spôsobu upovedomenia obhajcu sudkyňou o výsluchoch sťažovateľov iba

prostredníctvom faxu bez akéhokoľvek iného vhodného upovedomenia, takýto spôsob

nemôže podľa názoru sťažovateľov predstavovať dostatočný a vhodný spôsob riadneho

upovedomenia v zmysle , a to aj vo svetle nasledovných skutočností

uvedených nižšie.

Tak ako je uvedené, súd mal vedomosť o tom, že obhajca má plánované úkony v inej

trestnej veci dňa 05.04.2012 v čase od 9.00 hod. do 12.00 hod., v D., pričom podľa súdu

v čase o 10.00 hod. bolo obhajcovi faxom zaslané upovedomenie, že o 12.30 hod. budú

vykonané výsluchy sťažovateľov na Okresnom súde v Trnave, ktoré je vzdialené minimálne

hodinu cesty osobným motorovým vozidlom, či už z miesta sídla obhajcu v Š. alebo jeho

aktuálne vykonávaného úkonu v D. Na tomto mieste je nutné uviesť, že súd disponoval aj

ďalšími komunikačnými údajmi na upovedomenie obhajcu, najmä telefónnymi číslami

a mailovou adresou, avšak tieto na oznámenie o úkonoch nevyužil. Už samotné časové

hľadisko upovedomenia súdu o konaní výsluchov sťažovateľov, v ten istý deň, len pár hodín

pred konaním úkonov, nemôže byť považované za vhodné v zmysle zákona, navyše

spôsobom, ktorým obhajca nebol preukázateľne upovedomený.

Taktiež za nezákonný považujeme ďalší postup súdu potom, ako obhajca oznámil

v rámci telefonického rozhovoru o 13.46 hod. sudkyni, že je dostupný a na výsluchy sa

dostaví do dvoch hodín, avšak v čase o 15.53 hod. boli, aj napriek všetkému, výsluchy

sťažovateľov už vykonané a sudkyňa už v tom čase vypracovávala vyhlásené rozhodnutia

o vzatí sťažovateľov do väzby. Samotné výsluchy sťažovateľov boli sudkyňou vykonané

v čase od 14.00 hod. do 15.00 hod. V tejto súvislosti je dôležité uviesť najmä to, že súdu

nekončila zákonom stanovená lehota na rozhodnutie v zmysle ust. § 87 ods. 2 Trestného

poriadku, keďže návrh prokurátora na vzatie do väzby bol podaný na súd dňa 04.04.2012

o 16.45 hod. Z uvedeného je zrejmé, že súdu, v zmysle uvedeného ustanovenia, ostávala

dostatočná časová rezerva (viac než 24 hodín) na rozhodnutie o väzbe, za súčasného

zachovania zákonných lehôt a plného uplatnenia práv obhajoby oboch sťažovateľov. Z

tohto dôvodu majú sťažovatelia zato, že sudkyňa bola bez časovej tiesne, mohla s výsluchom

sťažovateľov začať až po príchode obhajcu, ku ktorému napokon aj došlo v krátkom čase

po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby. Zákonom stanovená lehota na rozhodnutie o väzbe

sťažovateľov totiž sudkyni končila až dňa 06.04.2012 o 16.45 hod.

Vyššie uvedeným postupom sudkyne pre prípravné konanie tak došlo

k nerešpektovaniu práva sťažovateľov na obhajobu, k odopretiu možnosti jeho uplatnenia

a teda zo strany súdu došlo k závažnému porušeniu tohto základného práva sťažovateľov,

o to viac, že v danom prípade išlo o rozhodovanie o väzbe, ako o najzávažnejšom zásahu

do osobnej slobody a do práv sťažovateľov, čím zo strany Okresného súdu Trnava došlo

v uvedenom konaní k porušeniu základných práv a ľudských slobôd garantovaných najmä

a ľudských práv a základných slobôd práv podľa

Dohovoru.»

Podľa názoru sťažovateľov sa krajský súd ako „sťažnostný súd“ s ich námietkami

o porušení ich práv na obhajobu dostatočne nevysporiadal, „keď sa vo svojom odôvodnení

zameral iba na namietané faxové podanie, ktoré obhajcovi preukázateľne neprešlo

a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s argumentáciou ohľadom telefonického rozhovoru

sudkyne s obhajcom sťažovateľov, z ktorého vyplýva, že obhajca informáciu o plánovaných

úkonoch obdržal práve len na základe predmetného telefonátu sudkyne, a to až tesne pred

samotnými výsluchmi“.

Sťažovatelia ďalej argumentovali, že obe namietané uznesenia považujú za arbitrárne

a nepreskúmateľné „z dôvodu neuvedenia konkrétnych skutočností existencie dôvodov

väzby podľa ust. , čím nespĺňajú zákonné náležitosti

pre zákonné rozhodnutie, nakoľko jeho odôvodnenie nemá zákonnú oporu vo výroku

rozhodnutia“.

Sťažovatelia uviedli, že okresný súd sa „len paušálne stotožnil s návrhom

prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby, spolu aj s jeho odôvodnením, pričom súd

žiadnym spôsobom u sťažovateľov nekonkretizoval reálnu existenciu dôvodov väzby podľa

“.

Sťažovatelia v tomto smere namietali ako nedostatočné aj uznesenie krajského súdu,

vo vzťahu ku ktorému dôvodili:

«Pokiaľ sa druhostupňový súd snažil pravdepodobne napraviť nedôvodnosť

a neodôvodnenosť väzobných dôvodov v zmysle vyššie citovaného ust. § 71 ods. 1 písm. c)

, tak sa mu to nepodarilo, keď úplne zmätočne v rámci v odôvodnenia

svojho uznesenia na str. 5 uviedol, že: „Rovnako pokiaľ ide o dôvody väzby obvinených

V. M. a J. Š. ustálené okresným súdom v zmysle je

potrebné uviesť, že i tieto dôvody majú svoje plné opodstatnenie, pričom okresný súd

dôvody väzby i náležité konkretizoval“, pričom sťažnostný súd dodal, že: „Zo skutkových

okolností, ktoré dôvody preventívnej väzby u oboch obvinených zakladajú je potrebné

uviesť, že z výpovedi svedka P. T. je nepochybné, že došlo k stretnutiu s obvinenými ako aj

ďalšími osobami, ktorí sa hlásili k príslušnosti tzv. „P.“, a ktorí jeho strach využili a nanútil

mu akceptáciu podmienok za ochranu objektu, pričom z výpovedí svedkov je zrejmé, že ho

navštívili koncom januára 2012, kedy ho upozornili na to, že finančné prostriedky budú

chodiť vyberať nové osoby, pričom ho uistili, že samotné zadržanie niektorých ich členov

bola len očista.“

Sťažovatelia sa žiadnym spôsobom s uvedeným konštatovaním nemôžu stotožniť. Ani

takéto odôvodnenie a argumentácia sťažnostného súdu nie je v súlade so zákonom, nakoľko

môže maximálne odôvodňovať dôvodnosť vznesenia obvinenia sťažovateľom, ale v žiadnom

prípade nie materiálny dôvod existencie preventívnej väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c)

, keďže z takéhoto odôvodnenia nevyplývajú žiadne konkrétne

skutočnosti, v čom súd videl odôvodnenú obavu na preventívnu väzbu. Ani jeden zo súdov

sa dostatočne nevysporiadal so zákonnými dôvodmi tohto väzobného dôvodu, keď nielenže

neuviedli, že ani jeden zo sťažovateľov doposiaľ nebol súdne trestaný, ale ani neuviedol

konkrétne skutočnosti, ktoré by podľa súdu predstavovali odôvodnenú obavu z možného

pokračovania sťažovateľov v trestnej činnosti.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v ich veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základných práv zaručených čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a práv zaručených a

písm. c) dohovoru, predmetné uznesenia zrušil, prikázal krajskému súdu prepustiť

sťažovateľov z väzby na slobodu, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume

3 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv

zaručených , 2 a 5 a a práv zaručených ,

čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného

výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

1. K námietke porušenia , 2 a 5 a a

písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením okresného

súdu z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 26/2012

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky

brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného

súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj pre uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využili. Ochranu ich

základným právam a slobodám zaručeným a právam zaručeným dohovorom bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči prvostupňovému

rozhodnutiu o vzatí sťažovateľov do väzby. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto

časti sťažnosti podľa ustanovenia pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia , 2 a 5 a a

písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením krajského

súdu zo 17. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh súdu ústavný súd zistil, že proti sťažovateľom je

vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 2

a iné. V rámci vedeného trestného stíhania boli sťažovatelia uznesením

okresného súdu sp. zn. 26/2012 z 5. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2012 vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. c) , podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Okresný súd vo svojom uznesení sp. zn. 26/2012 z 5. apríla 2012 vychádzal

z návrhu prokurátora vykonávajúceho dozor nad prípravným konaním, v ktorom tento

vo vzťahu k osobám sťažovateľov poukázal na doterajšie výsledky procesu dokazovania,

ktoré mali preukázať u sťažovateľov dôvodnosť podozrenia zo spáchania organizovanej

trestnej činnosti tzv. „výpalníctva“, na ktorej mali byť sťažovatelia účastní ako nižšie články

skupiny a v ktorej mali pokračovať aj po vzatí tzv. organizátorov a ostatných členov

skupiny do väzby; v uvedenej skutočnosti videl prokurátor dôvod preventívnej väzby .

Okresný súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že skutky, pre ktoré bolo trestné stíhanie

začaté, boli spáchané, majú znaky trestného činu a je dôvodné podozrenie, že ich spáchali

sťažovatelia (ako aj ďalší spoluobvinení), čo vyplýva z výpovedí svedkov, zápisníc

o rekognícií, prepisov záznamu telekomunikačnej prevádzky a analýzy výpisov

o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti. Okresný súd v odôvodnení uznesenia uzavrel, že

aj formálne, aj materiálne podmienky väzby sú splnené. Konkrétne k osobám sťažovateľov

okresný súd špecifikoval: „Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že zhodne popisujú stretnutia

v B. ako aj v meste H., posledné stretnutie P. T. s obvineným V. M. a J. Š. z konca januára

2012, kedy ho vyhľadali a upozornili, že po finančné prostriedky budú chodiť nové osoby

a samotné zadržanie niektorých ich členov bola len očista.“

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2012 sťažnosti

sťažovateľov ako nedôvodné v zmysle zamietol,

pretože rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne a súladné so zákonom.

Poukazujúc na ustanovenia a krajský súd

v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval splnenie tak formálnych, ako aj materiálnych

podmienok na vzatie sťažovateľov do väzby.

Krajský súd považoval vykonané výsluchy svedkov, ale aj ostatné listinné dôkazy

za dostatočnú oporu pre záver o dôvodnom podozrení spáchania vyšetrovaných skutkov

sťažovateľmi a ostatnými spoluobvinenými.

Vo vzťahu k otázke dôvodnosti tzv. preventívnej väzby u osôb sťažovateľov krajský

súd poukázal na dôvody prezentované v rozhodnutí okresného súdu, ktoré kvalifikoval ako

plne opodstatnené a súčasne náležite konkretizované. Opätovne rovnako ako okresný súd

zdôraznil, že aktuálna dôkazná situácia dostatočne podporuje dôvodnosť podozrenia

sťažovateľov z účasti na kriminálnych aktivitách (na tzv. racketingu) organizovanej

skupiny, a to aj v období nasledujúcom po zadržaní niektorých jej členov políciou; uvedenú

skutočnosť krajský súd považoval za relevantnú okolnosť odôvodňujúcu obavu

z pokračovania v tejto trestnej činnosti.

Špeciálne k námietkam sťažovateľov o nezákonnosti vykonania výsluchov

sťažovateľov (porušením ich práv na obhajobu) pred prijatím rozhodnutia okresného súdu

o ich vzatí do väzby formuloval krajský súd stanovisko vyvracajúce tieto tvrdenia

sťažovateľov, v rámci ktorého krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o námietky obvinených ohľadom zákonnosti vykonania výsluchov

obvinených v neprítomnosti obhajcu je potrebné poznamenať, že takáto námietka zo strany

obhajoby ani obvinených nemôže obstáť. Tak ako je to už vyššie uvedené v zmysle § 72

ods. 2 okrem iného pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený

vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený

a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Vychádzajúc z obsahu spisuje je nepochybné, že takýto

postup okresného súdu bol v súlade s vyššie uvedeným ustanovením .

Z obsahu spisuje je zrejmé a jednoznačne vyplýva, že tak obhajcovia ako aj obvinení, ako aj

prokurátor, boli o spôsobe, o čase a mieste úkonu riadnym spôsobom upovedomení. Pokiaľ

ide o oznámenie o čase a konania výsluchu obvinených, ktorých zastupoval Dr. T., toto

jednoznačne vyplýva z faxu, ktorý je založený v spise na č.l. 28, z ktorého je nepochybné, že

toto upovedomenie bolo riadne odoslané na telefónne číslo faxu Dr. T. a to v čase

o 09.52 51 hod. a to s pozitívnym výsledkom o odoslaní a doručení čo v hlavičke faxového

dokladu je i vyznačené - OK.

Pokiaľ obhajca obvinených Dr. T. tvrdí, že toto faxové oznámenie cez jeho faxové

číslo neprešlo, o čom zaslal i výpis, nie je možné považovať toto ako úkon, ktorý nebol

urobený a už vôbec nie za úkon nezákonný v zmysle takom, ako to podáva v sťažnosti

obhajca. Úlohou okresného súdu v danom prípade nebolo skúmať, či došlo k určitému

zlyhaniu technických prostriedkov, ale jeho úlohou je striktne sa riadiť ustanoveniami

, čo v danom prípade nepochybne zo strany sudkyne pre prípravné

konanie urobené bolo. Pokiaľ je namietaná otázka vhodnosti upovedomenia o vykonaní

úkonu, je tiež potrebné uviesť, že fax je jedným zo spôsobom, ktorým sa bežne úkony

vykonávané v trestnom konaní oboznamujú a sú považované za legitímne a dôvodné

prostriedky. V tomto smere preto krajský súd nevzhliadal zo strany sudkyne pre prípravné

konanie žiadne pochybenia ani porušenia zákona a námietku vyslovenú obhajcom

obvinených Dr. T. považoval za absolútne neopodstatnené.“

Tak, ako už bolo uvedené, v zmysle ústavná ochrana

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že

v ustanoveniach a 5 garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je

obsiahnuté právo obvineného garantujúce mu intervenciu súdu po zadržaní zameranú

na súdnu previerku zákonnosti obmedzenia jeho osobnej slobody inštitútom väzby. Obsah

označenej ústavnej garancie korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 dohovoru

(napr. , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj

právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľov do väzby) vychádzal zo skutkového

a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho na skutkové

okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery krajský súd

akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia § 71

ods. 1 písm. a), b) a c) definujúce hmotnoprávne predpoklady väzby,

ako aj ustanovenie , podľa ktorého o väzbe koná a rozhoduje

súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je

pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. Pred rozhodnutím o väzbe

musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí

prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd interpretoval obsah

súvisiaceho ustanovenia upravujúceho materiálne

podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľov väzby preventívnej, a v nadväznosti

na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré

podľa jeho názoru podporujú u sťažovateľov jednak dôvodnosť podozrenia zo spáchania

vyšetrovanej trestnej činnosti (špecifikácia vykonaných dôkazov a z nich plynúca aktuálna

dôkazná situácia ) a zároveň opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti

(relevantná okolnosť uvádzaná vo svedeckých výpovediach, a síce pretrvávajúce kriminálne

aktivity sťažovateľov aj po zadržaní niektorých členov organizovanej skupiny).

Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych podmienok väzby v kontexte námietok

sťažovateľov o nezákonnosti postupu okresného súdu naopak skonštatoval súladnosť tohto

postupu s označenými ustanoveniami () upravujúcimi postup

prípravy realizácie tzv. väzobných výsluchov. Účelové námietky sťažovateľov o porušení

ich práva na obhajobu vyvrátil krajský súd dostatočne podrobnou a logickou argumentáciou,

v ktorej náležite vysvetlil povinnosti konajúceho súdu súvisiace s upovedomením obhajcu

obvineného o plánovanom výsluchu, kde poukázal na ustálenú prax zaužívaných spôsobov

a prostriedkov slúžiacich na takýto účel, a predovšetkým vylúčil zodpovednosť súdu

za subjektívne okolnosti na strane obhajcu (technické zlyhanie faxu, o ktorom konajúci súd

nemal vedomosť).

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľov (prezentovanou v sťažnosti podanej proti

uzneseniu okresného súdu) adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je

toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu

opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými

zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia

všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi označených článkov

a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa osobitne vysporiadal so sťažovateľmi formulovanou námietkou

porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v ich sťažnosti

a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, podľa

ktorej na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody

nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“, teda v prípade sťažovateľov na prvotné

rozhodovanie o vzatí do väzby, je aplikovateľné ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, nie

sťažovateľmi označené ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, v rámci ktorého sa garancia

súdnej kontroly viaže až na nasledujúce previerky zákonnosti väzby (žiadosť o prepustenie

na slobodu, predĺženie väzby).

S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľov potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013