Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 57/2013
PDF · 283.37 KB
No categories available
III. ÚS 57/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť V. M., B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon
väzby B., a J. Š., B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby P., zastúpených
advokátom JUDr. T. T., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia ich
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Okresného súdu Trnava z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 26/2012
a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo 17. apríla 2012 v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tpo 18/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. M. a J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012
doručená sťažnosť V. M., B., a J. Š., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 a práv
na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 26/2012 a postupom
a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ ) zo 17. apríla 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 18/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľom je vedené trestné
stíhanie pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, v rámci ktorého boli
uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 26/2012 z 5. apríla 2012 vzatí do väzby podľa § 72
ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) citovaného zákona.
Proti uvedenému uzneseniu podali obaja sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 18/2012 zo 17. apríla 2012 tak, že sťažnosti zamietol.
Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedli, že uznesenie a jemu
predchádzajúci postupom okresného súdu považujú za nezákonný, pretože podľa ich
vyjadrenia „sudkyňa pre prípravné konanie na Okresnom súde Trnava vykonala výsluchy
oboch sťažovateľov bez prítomnosti ich zvoleného obhajcu, a to i napriek skutočnosti, že
obhajca bol dosiahnuteľný a súdu oznámil, že plánovaných výsluchov sťažovateľov pred
vzatím do väzby sa chce zúčastniť“.
Sťažovatelia v tejto súvislosti argumentovali takto:
«Sťažovatelia upozorňujú na skutočnosť, že ich výsluchy vykonané dňa 05.04.2012
sudkyňou pre prípravné konanie na Okresnom súde Trnava neboli vykonané zákonným
spôsobom, teda v zmysle vyššie uvedeného ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko ich
zvolený (a dosiahnuteľný) obhajca nebol súdom v súlade so zákonom upovedomený
o výsluchoch sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe.
Pokiaľ ide o samotné výsluchy sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe, tieto sa
konali dňa 05.04.2012 v poobedných hodinách, pričom na uvedené výsluchy nebol obhajca
sťažovateľov vhodným a zákonným spôsobom upovedomený v zmysle uvedeného ust. § 72
ods. 2 Trestného poriadku. Ohľadom spôsobu a času oznámenia plánovaných výsluchov
sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe sťažovatelia poukazujú na to, že o predmetných
úkonoch bol ich obhajca kontaktovaný sudkyňou pre prípravné konanie (ďalej len
„sudkyňa“) až tesne pred samotnými výsluchmi sťažovateľov t. j. o 13.46 hod., a to
prostredníctvom telefónu (hovor trval 4 minúty), pričom sudkyňa sa obhajcu opýtala, či sa
na výsluchy obvinených dostaví. Obhajca v telefonáte sudkyni uviedol, že dňa 05.04.2012
v čase od 9.00 hod. do 12.00 hod. bol, ako obhajca, na výsluchu svedkov v inej trestnej veci
vedenej ÚBOK, sp. zn. ČVS: PPZ-5/BOK-Z-2004 a výsluchov sťažovateľov sa zúčastniť
chce, na ktoré je z miestneho a časového hľadiska schopný sa dostaviť do 2 hodín, t. j.
do 15.45 hod.
V tejto súvislosti sťažovatelia dávajú do pozornosti, že sudkyňa o výsluchoch svedkov
vo vyššie uvedenej inej trestnej veci obhajcu vedomosť mala, nakoľko obhajca túto
skutočnosť oznamoval v rámci vykonania práva na nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu
príslušnému vyšetrovateľovi a toto podanie bolo súčasťou spisu, ktorým sudkyňa pred
výsluchom sťažovateľov disponovala.
V rámci tohto telefonického rozhovoru bolo sudkyňou obhajcovi oznámené, že
o mieste a čase konania výsluchov sťažovateľov bol obhajca upovedomený prostredníctvom
faxu, a to dňa 05.04.2012 o cca. 10.00 hod. Samotné faxové podanie však nebolo
na faxovom čísle obhajcu úspešné, čo obhajca súdu napokon preukázal v rámci svojho
písomného podania zo dňa 13.04.2012, ku ktorému priložil protokol o činnosti faxu, ako aj
vyjadrenie servisného technika k neúspešnému faxovému prenosu.
Čo sa týka spôsobu upovedomenia obhajcu sudkyňou o výsluchoch sťažovateľov iba
prostredníctvom faxu bez akéhokoľvek iného vhodného upovedomenia, takýto spôsob
nemôže podľa názoru sťažovateľov predstavovať dostatočný a vhodný spôsob riadneho
upovedomenia v zmysle Trestného poriadku, a to aj vo svetle nasledovných skutočností
uvedených nižšie.
Tak ako je uvedené, súd mal vedomosť o tom, že obhajca má plánované úkony v inej
trestnej veci dňa 05.04.2012 v čase od 9.00 hod. do 12.00 hod., v D., pričom podľa súdu
v čase o 10.00 hod. bolo obhajcovi faxom zaslané upovedomenie, že o 12.30 hod. budú
vykonané výsluchy sťažovateľov na Okresnom súde v Trnave, ktoré je vzdialené minimálne
hodinu cesty osobným motorovým vozidlom, či už z miesta sídla obhajcu v Š. alebo jeho
aktuálne vykonávaného úkonu v D. Na tomto mieste je nutné uviesť, že súd disponoval aj
ďalšími komunikačnými údajmi na upovedomenie obhajcu, najmä telefónnymi číslami
a mailovou adresou, avšak tieto na oznámenie o úkonoch nevyužil. Už samotné časové
hľadisko upovedomenia súdu o konaní výsluchov sťažovateľov, v ten istý deň, len pár hodín
pred konaním úkonov, nemôže byť považované za vhodné v zmysle zákona, navyše
spôsobom, ktorým obhajca nebol preukázateľne upovedomený.
Taktiež za nezákonný považujeme ďalší postup súdu potom, ako obhajca oznámil
v rámci telefonického rozhovoru o 13.46 hod. sudkyni, že je dostupný a na výsluchy sa
dostaví do dvoch hodín, avšak v čase o 15.53 hod. boli, aj napriek všetkému, výsluchy
sťažovateľov už vykonané a sudkyňa už v tom čase vypracovávala vyhlásené rozhodnutia
o vzatí sťažovateľov do väzby. Samotné výsluchy sťažovateľov boli sudkyňou vykonané
v čase od 14.00 hod. do 15.00 hod. V tejto súvislosti je dôležité uviesť najmä to, že súdu
nekončila zákonom stanovená lehota na rozhodnutie v zmysle ust. § 87 ods. 2 Trestného
poriadku, keďže návrh prokurátora na vzatie do väzby bol podaný na súd dňa 04.04.2012
o 16.45 hod. Z uvedeného je zrejmé, že súdu, v zmysle uvedeného ustanovenia, ostávala
dostatočná časová rezerva (viac než 24 hodín) na rozhodnutie o väzbe, za súčasného
zachovania zákonných lehôt a plného uplatnenia práv obhajoby oboch sťažovateľov. Z
tohto dôvodu majú sťažovatelia zato, že sudkyňa bola bez časovej tiesne, mohla s výsluchom
sťažovateľov začať až po príchode obhajcu, ku ktorému napokon aj došlo v krátkom čase
po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby. Zákonom stanovená lehota na rozhodnutie o väzbe
sťažovateľov totiž sudkyni končila až dňa 06.04.2012 o 16.45 hod.
Vyššie uvedeným postupom sudkyne pre prípravné konanie tak došlo
k nerešpektovaniu práva sťažovateľov na obhajobu, k odopretiu možnosti jeho uplatnenia
a teda zo strany súdu došlo k závažnému porušeniu tohto základného práva sťažovateľov,
o to viac, že v danom prípade išlo o rozhodovanie o väzbe, ako o najzávažnejšom zásahu
do osobnej slobody a do práv sťažovateľov, čím zo strany Okresného súdu Trnava došlo
v uvedenom konaní k porušeniu základných práv a ľudských slobôd garantovaných najmä
čl. 50 ods. 3 Ústavy a ľudských práv a základných slobôd práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru.»
Podľa názoru sťažovateľov sa krajský súd ako „sťažnostný súd“ s ich námietkami
o porušení ich práv na obhajobu dostatočne nevysporiadal, „keď sa vo svojom odôvodnení
zameral iba na namietané faxové podanie, ktoré obhajcovi preukázateľne neprešlo
a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s argumentáciou ohľadom telefonického rozhovoru
sudkyne s obhajcom sťažovateľov, z ktorého vyplýva, že obhajca informáciu o plánovaných
úkonoch obdržal práve len na základe predmetného telefonátu sudkyne, a to až tesne pred
samotnými výsluchmi“.
Sťažovatelia ďalej argumentovali, že obe namietané uznesenia považujú za arbitrárne
a nepreskúmateľné „z dôvodu neuvedenia konkrétnych skutočností existencie dôvodov
väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čím nespĺňajú zákonné náležitosti
pre zákonné rozhodnutie, nakoľko jeho odôvodnenie nemá zákonnú oporu vo výroku
rozhodnutia“.
Sťažovatelia uviedli, že okresný súd sa „len paušálne stotožnil s návrhom
prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby, spolu aj s jeho odôvodnením, pričom súd
žiadnym spôsobom u sťažovateľov nekonkretizoval reálnu existenciu dôvodov väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.
Sťažovatelia v tomto smere namietali ako nedostatočné aj uznesenie krajského súdu,
vo vzťahu ku ktorému dôvodili:
«Pokiaľ sa druhostupňový súd snažil pravdepodobne napraviť nedôvodnosť
a neodôvodnenosť väzobných dôvodov v zmysle vyššie citovaného ust. § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, tak sa mu to nepodarilo, keď úplne zmätočne v rámci v odôvodnenia
svojho uznesenia na str. 5 uviedol, že: „Rovnako pokiaľ ide o dôvody väzby obvinených
V. M. a J. Š. ustálené okresným súdom v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je
potrebné uviesť, že i tieto dôvody majú svoje plné opodstatnenie, pričom okresný súd
dôvody väzby i náležité konkretizoval“, pričom sťažnostný súd dodal, že: „Zo skutkových
okolností, ktoré dôvody preventívnej väzby u oboch obvinených zakladajú je potrebné
uviesť, že z výpovedi svedka P. T. je nepochybné, že došlo k stretnutiu s obvinenými ako aj
ďalšími osobami, ktorí sa hlásili k príslušnosti tzv. „P.“, a ktorí jeho strach využili a nanútil
mu akceptáciu podmienok za ochranu objektu, pričom z výpovedí svedkov je zrejmé, že ho
navštívili koncom januára 2012, kedy ho upozornili na to, že finančné prostriedky budú
chodiť vyberať nové osoby, pričom ho uistili, že samotné zadržanie niektorých ich členov
bola len očista.“
Sťažovatelia sa žiadnym spôsobom s uvedeným konštatovaním nemôžu stotožniť. Ani
takéto odôvodnenie a argumentácia sťažnostného súdu nie je v súlade so zákonom, nakoľko
môže maximálne odôvodňovať dôvodnosť vznesenia obvinenia sťažovateľom, ale v žiadnom
prípade nie materiálny dôvod existencie preventívnej väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, keďže z takéhoto odôvodnenia nevyplývajú žiadne konkrétne
skutočnosti, v čom súd videl odôvodnenú obavu na preventívnu väzbu. Ani jeden zo súdov
sa dostatočne nevysporiadal so zákonnými dôvodmi tohto väzobného dôvodu, keď nielenže
neuviedli, že ani jeden zo sťažovateľov doposiaľ nebol súdne trestaný, ale ani neuviedol
konkrétne skutočnosti, ktoré by podľa súdu predstavovali odôvodnenú obavu z možného
pokračovania sťažovateľov v trestnej činnosti.»
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v ich veci
rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základných práv zaručených čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3
písm. c) dohovoru, predmetné uznesenia zrušil, prikázal krajskému súdu prepustiť
sťažovateľov z väzby na slobodu, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume
3 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv
zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c),
čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného
výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
1. K námietke porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1
písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením okresného
súdu z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 26/2012
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného
súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj pre uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využili. Ochranu ich
základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc
ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči prvostupňovému
rozhodnutiu o vzatí sťažovateľov do väzby. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto
časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1
písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením krajského
súdu zo 17. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 18/2012
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh súdu ústavný súd zistil, že proti sťažovateľom je
vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 2
Trestného zákona a iné. V rámci vedeného trestného stíhania boli sťažovatelia uznesením
okresného súdu sp. zn. Tp 26/2012 z 5. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 18/2012 zo 17. apríla 2012 vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Okresný súd vo svojom uznesení sp. zn. Tp 26/2012 z 5. apríla 2012 vychádzal
z návrhu prokurátora vykonávajúceho dozor nad prípravným konaním, v ktorom tento
vo vzťahu k osobám sťažovateľov poukázal na doterajšie výsledky procesu dokazovania,
ktoré mali preukázať u sťažovateľov dôvodnosť podozrenia zo spáchania organizovanej
trestnej činnosti tzv. „výpalníctva“, na ktorej mali byť sťažovatelia účastní ako nižšie články
skupiny a v ktorej mali pokračovať aj po vzatí tzv. organizátorov a ostatných členov
skupiny do väzby; v uvedenej skutočnosti videl prokurátor dôvod preventívnej väzby .
Okresný súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že skutky, pre ktoré bolo trestné stíhanie
začaté, boli spáchané, majú znaky trestného činu a je dôvodné podozrenie, že ich spáchali
sťažovatelia (ako aj ďalší spoluobvinení), čo vyplýva z výpovedí svedkov, zápisníc
o rekognícií, prepisov záznamu telekomunikačnej prevádzky a analýzy výpisov
o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti. Okresný súd v odôvodnení uznesenia uzavrel, že
aj formálne, aj materiálne podmienky väzby sú splnené. Konkrétne k osobám sťažovateľov
okresný súd špecifikoval: „Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že zhodne popisujú stretnutia
v B. ako aj v meste H., posledné stretnutie P. T. s obvineným V. M. a J. Š. z konca januára
2012, kedy ho vyhľadali a upozornili, že po finančné prostriedky budú chodiť nové osoby
a samotné zadržanie niektorých ich členov bola len očista.“
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 18/2012 zo 17. apríla 2012 sťažnosti
sťažovateľov ako nedôvodné v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol,
pretože rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne a súladné so zákonom.
Poukazujúc na ustanovenia § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2 Trestného poriadku krajský súd
v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval splnenie tak formálnych, ako aj materiálnych
podmienok na vzatie sťažovateľov do väzby.
Krajský súd považoval vykonané výsluchy svedkov, ale aj ostatné listinné dôkazy
za dostatočnú oporu pre záver o dôvodnom podozrení spáchania vyšetrovaných skutkov
sťažovateľmi a ostatnými spoluobvinenými.
Vo vzťahu k otázke dôvodnosti tzv. preventívnej väzby u osôb sťažovateľov krajský
súd poukázal na dôvody prezentované v rozhodnutí okresného súdu, ktoré kvalifikoval ako
plne opodstatnené a súčasne náležite konkretizované. Opätovne rovnako ako okresný súd
zdôraznil, že aktuálna dôkazná situácia dostatočne podporuje dôvodnosť podozrenia
sťažovateľov z účasti na kriminálnych aktivitách (na tzv. racketingu) organizovanej
skupiny, a to aj v období nasledujúcom po zadržaní niektorých jej členov políciou; uvedenú
skutočnosť krajský súd považoval za relevantnú okolnosť odôvodňujúcu obavu
z pokračovania v tejto trestnej činnosti.
Špeciálne k námietkam sťažovateľov o nezákonnosti vykonania výsluchov
sťažovateľov (porušením ich práv na obhajobu) pred prijatím rozhodnutia okresného súdu
o ich vzatí do väzby formuloval krajský súd stanovisko vyvracajúce tieto tvrdenia
sťažovateľov, v rámci ktorého krajský súd uviedol:
„Pokiaľ ide o námietky obvinených ohľadom zákonnosti vykonania výsluchov
obvinených v neprítomnosti obhajcu je potrebné poznamenať, že takáto námietka zo strany
obhajoby ani obvinených nemôže obstáť. Tak ako je to už vyššie uvedené v zmysle § 72
ods. 2 Trestného poriadku okrem iného pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený
vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený
a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Vychádzajúc z obsahu spisuje je nepochybné, že takýto
postup okresného súdu bol v súlade s vyššie uvedeným ustanovením Trestného poriadku.
Z obsahu spisuje je zrejmé a jednoznačne vyplýva, že tak obhajcovia ako aj obvinení, ako aj
prokurátor, boli o spôsobe, o čase a mieste úkonu riadnym spôsobom upovedomení. Pokiaľ
ide o oznámenie o čase a konania výsluchu obvinených, ktorých zastupoval Dr. T., toto
jednoznačne vyplýva z faxu, ktorý je založený v spise na č.l. 28, z ktorého je nepochybné, že
toto upovedomenie bolo riadne odoslané na telefónne číslo faxu Dr. T. a to v čase
o 09.52 51 hod. a to s pozitívnym výsledkom o odoslaní a doručení čo v hlavičke faxového
dokladu je i vyznačené - OK.
Pokiaľ obhajca obvinených Dr. T. tvrdí, že toto faxové oznámenie cez jeho faxové
číslo neprešlo, o čom zaslal i výpis, nie je možné považovať toto ako úkon, ktorý nebol
urobený a už vôbec nie za úkon nezákonný v zmysle takom, ako to podáva v sťažnosti
obhajca. Úlohou okresného súdu v danom prípade nebolo skúmať, či došlo k určitému
zlyhaniu technických prostriedkov, ale jeho úlohou je striktne sa riadiť ustanoveniami
Trestného poriadku, čo v danom prípade nepochybne zo strany sudkyne pre prípravné
konanie urobené bolo. Pokiaľ je namietaná otázka vhodnosti upovedomenia o vykonaní
úkonu, je tiež potrebné uviesť, že fax je jedným zo spôsobom, ktorým sa bežne úkony
vykonávané v trestnom konaní oboznamujú a sú považované za legitímne a dôvodné
prostriedky. V tomto smere preto krajský súd nevzhliadal zo strany sudkyne pre prípravné
konanie žiadne pochybenia ani porušenia zákona a námietku vyslovenú obhajcom
obvinených Dr. T. považoval za absolútne neopodstatnené.“
Tak, ako už bolo uvedené, v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavná ochrana
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd
v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že
v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je
obsiahnuté právo obvineného garantujúce mu intervenciu súdu po zadržaní zameranú
na súdnu previerku zákonnosti obmedzenia jeho osobnej slobody inštitútom väzby. Obsah
označenej ústavnej garancie korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 dohovoru
(napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej
slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj
právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľov do väzby) vychádzal zo skutkového
a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho na skutkové
okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery krajský súd
akceptoval.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd
splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.
V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia § 71
ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku definujúce hmotnoprávne predpoklady väzby,
ako aj ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého o väzbe koná a rozhoduje
súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je
pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. Pred rozhodnutím o väzbe
musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí
prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd interpretoval obsah
súvisiaceho ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku upravujúceho materiálne
podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľov väzby preventívnej, a v nadväznosti
na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré
podľa jeho názoru podporujú u sťažovateľov jednak dôvodnosť podozrenia zo spáchania
vyšetrovanej trestnej činnosti (špecifikácia vykonaných dôkazov a z nich plynúca aktuálna
dôkazná situácia ) a zároveň opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti
(relevantná okolnosť uvádzaná vo svedeckých výpovediach, a síce pretrvávajúce kriminálne
aktivity sťažovateľov aj po zadržaní niektorých členov organizovanej skupiny).
Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych podmienok väzby v kontexte námietok
sťažovateľov o nezákonnosti postupu okresného súdu naopak skonštatoval súladnosť tohto
postupu s označenými ustanoveniami Trestného poriadku (§ 72 ods. 2) upravujúcimi postup
prípravy realizácie tzv. väzobných výsluchov. Účelové námietky sťažovateľov o porušení
ich práva na obhajobu vyvrátil krajský súd dostatočne podrobnou a logickou argumentáciou,
v ktorej náležite vysvetlil povinnosti konajúceho súdu súvisiace s upovedomením obhajcu
obvineného o plánovanom výsluchu, kde poukázal na ustálenú prax zaužívaných spôsobov
a prostriedkov slúžiacich na takýto účel, a predovšetkým vylúčil zodpovednosť súdu
za subjektívne okolnosti na strane obhajcu (technické zlyhanie faxu, o ktorom konajúci súd
nemal vedomosť).
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal
s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľov (prezentovanou v sťažnosti podanej proti
uzneseniu okresného súdu) adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je
toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu
opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými
zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia
všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi označených článkov
ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd sa osobitne vysporiadal so sťažovateľmi formulovanou námietkou
porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v ich sťažnosti
a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, podľa
ktorej na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody
nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“, teda v prípade sťažovateľov na prvotné
rozhodovanie o vzatí do väzby, je aplikovateľné ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, nie
sťažovateľmi označené ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, v rámci ktorého sa garancia
súdnej kontroly viaže až na nasledujúce previerky zákonnosti väzby (žiadosť o prepustenie
na slobodu, predĺženie väzby).
S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľov potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013