Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 73/2013
PDF · 186.71 KB
No categories available
I. ÚS 73/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného A., s. r. o., K.,,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr P. R., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 397/2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
A., s. r. o., K.,, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. R., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 397/2004.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:
«Sťažovateľ... Návrhom na odklad exekúcie, na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
a na jej zastavenie oznámila vstup do konania ako vedľajší účastník na strane povinného –
spotrebiteľa a žiadala o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 16 Er/397/2004 a jej následné
zastavenie. Listom zo dňa 12. 9. 2012 bolo združeniu... oznámené, že exekučný súd nebude
ojej podaní rozhodovať „O Vašom návrhu na odklad exekúcie, na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú a návrhu na jej zastavenie súd nebude rozhodovať. Vedľajší účastník je
prípustný len v sporovom konaní. V exekučnom konaní sú účastníkmi konania len osoby
uvedené v §37 Exekučného poriadku“...
S uvedeným postupom exekučného súdu sťažovateľ nesúhlasí a uvádza, že podľa § 25
ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa... Združenie môže podať návrh
na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov
alebo môže byť účastníkom konania
a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo
b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam
oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt
oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.
Gramatickým aj logickým výkladom predmetného ustanovenia možno dospieť
k záveru, že zákonodarca vyslovene priznáva združeniam (pôsobiacim na ochranu
spotrebiteľa v zmysle § 1 predmetného zákona) postavenie účastníka konania nielen
v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej
ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom
konania“. Navyše zákonom o ochrane spotrebiteľa došlo k transformácií Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu
spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa.
Predmetné ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nerozlišuje medzi
konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto ustanovenia,
ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne.
Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať, či je
združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len pri
podávaní návrhu na začatie konania... (... bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu
preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania).
Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia
O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka
do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.
Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... vyslovene
vymedzuje „účastníkov konania“ (§ 37) avšak vyslovene neupravuje a hlavne nevylučuje
vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného výkladu ust. § 251 ods. 4...
Občiansky súdny poriadok... vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Nakoľko zákon vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne
nevylučuje osobitným ustanovením, nie je dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka
do konania. Z predmetného konania navyše vyplýva, že dané exekučné konanie
má charakter sporového konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými
ustanoveniami o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.»
N závere sťažovateľ poukázal na to, že jeho právo „... bolo porušené, a to tým, že mu
nebola daná ani možnosť podať opravný prostriedok, nakoľko exekučný súd o jeho podaní
ani nerozhodol. Nepripustenie sťažovateľa a neprihliadnutie na podané návrhy len
oznámil.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa organizácie O., P. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo, na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného súdu Michalovce v
konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/397/2004 porušené boli.
2. Okresnému súdu Michalovce prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Er/397/2004
pripustiť vstup organizácie O., P. ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500,- Eur (slovom päť sto
eur), ktoré mu je Okresný súd Michalovce povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť trovy konania vo výške 269,58 Eur
na účet právneho zástupcu A., s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 Er 397/2004, ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým
postupom okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia
O. do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že exekučné konanie vedené pred okresným
súdom dosiaľ nie je právoplatne ukončené.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci
všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 363/09, II. ÚS 463/2011,
Z citovanej bohatej a ustálenej judikatúry vyplýva pre konanie ústavného súdu
o predbežne prerokúvanej sťažnosti úloha posúdiť, či reakcia okresného súdu na oznámenie
sťažovateľa o jeho vstupe do exekučného konania v pozícii vedľajšieho účastníka poprela
účel prípadného vedľajšieho účastníctva právnickej osoby zameranej na ochranu práv
spotrebiteľov a či tak signalizuje možný záver o porušení označených práv sťažovateľa
pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.
Podľa § 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo
nie je.
Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako
účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého
v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
v platnom znení (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) sa na účely tohto zákona
spotrebiteľom rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo
používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo
na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie,
informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo
združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení
v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj
uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach
spotrebiteľov.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh
na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov
alebo môže byť účastníkom konania
a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo
b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam
oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt
oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže
na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi
o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.
Z citovaných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, no i zo samotného názvu
tohto právneho predpisu vyplýva, že účelom tzv. spotrebiteľského práva je ochrana subjektu
súkromno-právneho vzťahu, ktorý je spotrebiteľom. Ide o ochranu subjektu právneho
vzťahu „slabšieho“ oproti predajcovi (dodávateľovi) vo sfére vyjednávacej sily i znalosti
dotknutej oblasti obchodu [rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 27. júna 2000
v spojených veciach Océano Group Editorial (C – 240-244/98), bod 25]. To všetko
v záujme dosiahnutia reálnej spravodlivej rovnováhy v predmetnom právnom vzťahu.
Dokazuje to aj dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, a ktorá doplnenie § 93 OSP o nový odsek 2 odôvodňuje
tým, že „úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú
zriaďované rôzne právnické osoby, najmä združenia, a súvisí aj s transpozíciou rôznych
smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada
rovnakého zaobchádzania a pod.“.
Dosiahnutiu vymedzeného účelu zodpovedá teda aj existencia združení zameraných
na účinnú ochranu oprávnených záujmov a práv spotrebiteľov a aj ich oprávnenie vstupovať
do súdnych či administratívnych konaní, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Združenia
na ochranu spotrebiteľa (do tejto skupiny patrí aj sťažovateľ) sú teda prioritne zamerané
na ochranu fyzických osôb v tých právnych vzťahoch, ktorých obsah udeľuje fyzickým
osobám právny status spotrebiteľa. Vznik spotrebiteľských právnych vzťahov, na účel
ochrany ktorých pôsobia i združenia na ochranu spotrebiteľa, sa teda viaže na právny úkon
fyzickej osoby konajúcej so spotrebiteľským motívom podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane
spotrebiteľa.
V exekučnom konaní dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho
vzťahu, ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný. Právoplatnosťou
a vykonateľnosťou súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského právneho vzťahu
nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba,
ktorej bola v nachádzacom konaní uložená hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá
s pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia
v spojení s právnou skutočnosťou spočívajúcou v dobrovoľnom nesplnení uloženej
povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného konania stáva
povinným. Žiadna z uvedených determinujúcich právnych skutočností však už nie je
motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa.
Fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa
spotrebiteľského právneho vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné
znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú
kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom exekučného práva aj ochrana
povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite
ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho v takom
exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt, že povinný bol
v základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne
významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému
na ochranu spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by
exekučný súd popieral účel a zmysel zákonných právnych noriem vymedzujúcich
postavenie takýchto združení, a tým im neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné
právo na súdnu ochranu. Priestor pre účinnejšiu ochranu povinného, ktorý bol
v nachádzacom konaní spotrebiteľom, otvára § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa
explicitne umožňujúci spotrebiteľovi dať sa v akomkoľvek konaní pre orgánmi verejnej
moci (a teda aj v exekučnom konaní) zastúpiť spotrebiteľským združením.
Ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia relevantných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o ochrane spotrebiteľa okresným súdom rešpektovala
požiadavku ústavnej konformity výkladu podústavných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). V súvislosti s prerokovávanou sťažnosťou pritom nie je rozhodujúce jednoznačné
ustálenie charakteru exekučného konania z pohľadu jeho (ne)sporovosti. To už je totiž
otázka zákonnosti, ktorej „pánmi“ sú podľa už citovanej judikatúry všeobecné súdy,
a ústavný súd, ako už bolo uvedené, do uplatňovania zákonnosti všeobecnými súdmi môže
vstúpiť len vtedy, ak dochádza k popieraniu zmyslu a účelu zákonnej právnej úpravy
s následkom nedovoleného obmedzenia (alebo dokonca odňatia) základných práv a slobôd.
Keďže však v posudzovanom prípade ústavný súd popretie účelu existencie a zákonom
priznaných oprávnení združení zameraných na ochranu spotrebiteľov v kritizovanom
exekučnom konaní už pri predbežnom prerokovaní vylúčil, bolo potrebné odmietnuť
predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013