Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 75/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., K., zastúpenej advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. mája 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011

faxom a 10. augusta 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., K.

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. mája 2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -264 z 13. septembra 2010 vo výroku, ktorým žalobu

zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že okresnému súdu doručila 12. júna

2006 žalobu proti spoločnosti G., s. r. o., K. (ďalej len „odporkyňa“ alebo „povinná“) o

zaplatenie sumy 630 000 € (správne má byť 20 912,16 €, pozn.) s 5 % ročným úrokom z

omeškania od 12. januára 2004, ktorou si uplatnila náhradu škody spôsobenej jej pri

preprave tovaru. Žalobu odôvodnila tým, že 19. mája 2003 si u odporkyne objednala

prepravu farieb s termínom 20. máj 2003 s miestom nakládky v Maďarsku. V žalobe

poukázala na to, že odporkyňa prijala objednávku, pričom prepravu zabezpečila

prostredníctvom svojho zmluvného dopravcu O. T. Z opisu ďalšieho priebehu udalostí

sťažovateľkou vo vzťahu k objednanej preprave vyplynulo, že tovar, ktorého prepravu pre

ňu mala odporkyňa uskutočniť, bol síce naložený v B., ale kamión sa už nedostavil ani na

colnicu v Maďarskej republike, ani nedopravil naložený tovar na dohodnuté miesto

vykládky, do spoločnosti J. s. r. o., so sídlom v N.

Sťažovateľka uplatňovala voči odporkyni náhradu škody, a to na základe Dohovoru

o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len „dohovor

CMR“), ktorý bol v Slovenskej republike uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky pod č.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2007,

ktorým uložil odporkyni zaplatiť sťažovateľke uplatňovanú sumu a trovy konania.

Odporkyňa sa v priebehu konania až do vynesenia rozsudku nevyjadrila. Na základe

uvedeného rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. marca 2007, sťažovateľka podala

návrh na vykonanie exekúcie.

Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinná požiadala o odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania. Okresný súd uznesením, ktoré vydala vyššia súdna

úradníčka, neodpustil zmeškanie uvedenej lehoty.

Odporkyňa sa odvolala proti tomuto uzneseniu a okresný súd uznesením sudcu

z 5. septembra 2008 zmenil napadnuté rozhodnutie a odpustil odporkyni zmeškanie lehoty

na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 25. januára 2007.

Krajský súd na základe odvolania podaného odporkyňou uznesením sp. zn.

z 26. mája 2009 zrušil označený rozsudok okresného súdu a uznesenie

o odpustení lehoty na podanie odvolania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení veci niekoľkokrát nariadil pojednávanie a rozsudkom sp. zn.

z 13. septembra 2010 žalobu sťažovateľky zamietol a uložil jej uhradiť

odporkyni trovy konania.

Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2011 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej potvrdil, čiastočne zmenil výrok v časti týkajúcej sa trov konania

a uložil sťažovateľke nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania. Uvedený rozsudok

krajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. júna 2011.

Podľa sťažovateľky v priebehu konania vznikla otázka, či odporca v predmetnej veci

vystupoval ako dopravca alebo ako zasielateľ, pričom sťažovateľka zastáva názor, že

odporca vystupoval ako dopravca. Odporca v konaní tvrdil, že v zmluvnom vzťahu

vystupoval ako zasielateľ, a preto sa premlčacia doba vo vzťahu k nemu riadi § 399

a je v uvedenom prípade jednoročná, pričom vzniesol námietku

premlčania.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd, ako aj odvolací súd nesprávne posúdili

zmluvný vzťah medzi ňou a odporkyňou, pričom poukázala na to, že aj pri posúdení

zmluvného vzťahu ako zasielateľskej zmluvy súd nerozhodol správne, keďže § 399

ustanovuje pre prípad škody spôsobenej vedome pri právach

zo zasielateľskej zmluvy všeobecnú premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného

zákonníka. Sťažovateľka je toho názoru, že žalobu v tejto lehote podala.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 ,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.

zo dňa 19. 5. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 19. 5. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. mája 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé

súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie otázky, či možno

považovať namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný

z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila v sťažnosti predloženej

ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že

v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

Sumarizujúc relevantnú argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný súd

považoval za kľúčové jej námietky založené na tvrdeniach, že namietaný rozsudok

krajského súdu ako odvolacieho súdu

- je nezrozumiteľný, nejasný a nepreskúmateľný,

- je založený na nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania nároku.

Z priloženej spisovej dokumentácie v danej veci ústavný súd zistil, že okresný súd

rozsudkom č. k. -264 z 13. septembra 2010 zamietol žalobu sťažovateľky,

ktorou sa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 20 912,16 € s príslušenstvom „z titulu

náhrady škody spôsobenej pri preprave tovaru“.

Okresný súd označený rozsudok odôvodnil takto:

„V danom prípade bolo nesporné, že medzi zmluvnými stranami existoval záväzkový

vzťah bez ohľadu na to, aké oprávnenia, či vymedzený predmet činnosti bol u žalovanej

spoločnosti. Pre posúdenie, o aký konkrétny zmluvný vzťah sa jedná, bolo rozhodujúce, že

na základe objednávky žalobcu zo dňa 19. 5. 2003 sa mala uskutočniť preprava tovaru z B.

do N. cestným vozidlom, pričom vychádzajúc z článku 1 Dohovoru, vzhľadom na miesto

prevzatia zásielky a miesto jej dodania ležiacich v dvoch rôznych štátoch, je nutné tento

zmluvný vzťah posudzovať ako prepravnú zmluvu v medzinárodnej cestnej nákladnej

doprave. Z hľadiska zmluvného postavenia účastníkov konania považoval súd za rozhodné,

že zmluvný vzťah medzi nimi pretrvával tak, ako to uviedol sám žalobca, v období od 4. 3.

2003 do 3. 11. 2004, kedy bola pre žalobcu vykonávaná opakovane preprava tovaru z

miesta odosielateľa R. B, o čom svedčia najmä predložené medzinárodné nákladné listy

žalovanou spoločnosťou, z ktorých súd zistil, že v týchto listoch je ako príjemca uvedený

žalobca E. s. r. o., pričom samotnú dopravu nevykonávala žalovaná spoločnosť, ale tretie

subjekty. Keďže v zmysle citovaného článku 13 bod 1 Dohovoru bol žalobca ako príjemca

zásielky oprávnený žiadať od dopravcu vydanie nákladného listu, z tohto potom mal, resp.

mohol nadobudnúť vedomosť o tom, kto je dopravca a kto dopravu skutočne aj realizuje.

Nákladný list bol tak pre žalobcu dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy v zmysle článku 4

Dohovoru. Už z týchto nákladných listov muselo byť žalobcovi zrejmé, že žalovaný dopravu

nevykonáva a že prípadné nároky o náhradu škody z prepravy si môže uplatňovať len voči

odosielateľovi alebo dopravcovi. V predmetnom prípade, kedy mala byť uskutočnená

preprava tovaru s nakládkou dňa 20. 5. 2003 a s termínom vykládky dňa 21. 5. 2003,

muselo byť žalobcovi najneskôr vydaním uznesenia Okresného úradu justičnej polície PZ K.

dňa 24. 6. 2003 pod č. ČVS:OÚJP-574/20-K2-2003 známe, akým spôsobom sa aj

predmetná doprava realizovala, keďže na základe trestných oznámení oboch účastníkov

konania tak, ako sa v tomto uznesení v odôvodnení konštatuje, začalo trestné stíhanie vo

veci trestného činu podvodu s vymedzeným skutkom. Aj pri neexistencii predmetného

nákladného listu tak muselo byť zrejmé žalobcovi, že v zmysle článku 4 Dohovoru sa

prepravná zmluva riadi ustanoveniami tohto Dohovoru.

Tým, že žalobca mal vedomosť o realizovaní nakládky spoločnosťou R. dňa 22. 5.

2003, keďže sám potvrdenie tejto spoločnosti súdu predkladal, bol oprávnený uplatňovať si

v zmysle článku 17 bod 1 Dohovoru u dopravcu, spoločnosti O. s. r. o. T. zodpovednosť za

stratu zásielky, keďže tento v zmysle citovaného článku zodpovedá za škodu vzniknutú od

okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania.

Vychádzajúc z uvedeného tak súd mal za to, že medzi odosielateľom spoločnosťou R.

a dopravcom spoločnosťou O. s. r. o. T. vznikla prepravná zmluva, na základe ktorej bol

príjemcom žalobca, na ktorú sa vzťahuje citovaný Dohovor o prepravnej zmluve v

medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, v zmysle čoho bol žalobca oprávnený si prípadné

škody na prepravovanom tovare uplatňovať v závislosti od vzniku škody, či už od

odosielateľa alebo dopravcu. Za tohto stavu vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil súd

ako zasielateľskú zmluvu, v zmysle ktorej bol žalovaný povinný pre žalobcu len obstarať

prepravu veci z určitého miesta do určitého miesta a prípadne mohol zodpovedať len za

škodu, ktorá by vznikla pri obstarávaní prepravy, ibaže by ju nemohol odvrátiť pri

vynaložení odbornej starostlivosti. V tomto smere však žalovaný predložil súdu tak aktuálny

výpis z obchodného registra spoločnosti O. s. r. o. T. z predmetnej doby ako aj poistnú

zmluvu o poistení zodpovednosti medzinárodného cestného dopravcu, ktorú mala táto

spoločnosť uzavretú zo dňa 7. 1. 2003 s U., a. s., pričom svoju činnosť prezentovala táto

spoločnosť prostredníctvom zavedeného portálu C. s. r. o. K. a teda mal súd za to, že

žalovaný postupoval štandardne, rovnako ako aj v iných prípadoch vo vzťahu účastníkov

konania, pri obstaraní prepravy pre žalobcu a nemal tak zodpovedať za škodu na zásielke

prevzatej dopravcom.

Keďže súd posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako zasielateľskú zmluvu,

pričom žalovaným predložené rámcové zmluvy o zabezpečení prepravy s tretími subjektmi

nepovažoval v danom prípade za podstatné, resp. rozhodné, rovnako tak i poistné zmluvy

uzatvorené s U., a. s., pri námietke premlčania vznesenej v priebehu konania žalovaným,

dospel súd k záveru, že v danom prípade začala premlčacia doba plynúť v zmysle ust. § 399

dňa 21. 5. 2003 ako dňa, kedy zásielka mala byť doručená príjemcovi, pričom uplynutím

jedného roka sa právo zo škody premlčalo dňa 21. 5. 2004, čo pri žalobe podanej žalobcom

dňa 12. 6. 2006 znamená, že aj v prípade, ak by základ uplatneného nároku vychádzajúci zo

zasielateľskej zmluvy bol daný, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, citované

zákonné ustanovenie v spojení s ust. , sa právo

premlčalo.“

Krajský súd ako odvolací súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku, ktorým žalobu zamietol, a zmenil výrok rozsudku okresného súdu

o náhrade trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:

„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil nielen s výrokom napadnutého rozsudku,

ktorým žalobu zamietol, ale aj s jeho odôvodnením. V súlade s ust. na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol považuje za

potrebné uviesť:

Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu škody

je to, či došlo k premlčaniu práva žalobcu na náhradu škody.

Podľa medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú

republiku záväzná má v medzinárodnom obchodnom styku prednosť pred ustanoveniami

. Preprava tovaru v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave je

upravená Dohovorom o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave

CMR, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov vyhláškou Ministerstva zahraničných vecí

Slovenskej republiky č. a jeho ustanovenia majú prednosť pred úpravou zmluvy

o preprave vecí podľa a nasl. , ako aj súvisiacimi

všeobecnými ustanoveniami upravujúcimi obchodné záväzkové vzťahy (ďalej len Dohovor).

Podľa čl. 1 Dohovor, sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu

cestovným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania ako

sa uvádzajú v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným

štátom tohto Dohovoru.

Žalovaný zabezpečil pre žalobcu prepravu tovaru, pričom miesto prevzatia zásielky

a predpokladané miesto dodania ležia v dvoch rôznych štátoch dohovoru (čl. 1 Dohovoru).

Dohovor vo svojom článku 32 ods. 1 ustanovuje pre nároky z prepráv v zásade

jednoročnú premlčaciu lehotu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa,

že vzťah, z ktorého žalobca uplatňuje právo na náhradu škody, sa spravuje príslušnými

ustanoveniami Dohovoru.

V danom prípade sa preto premlčanie uplatňovaného práva spravuje čl. 32 ods. 1

Dohovoru.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa preto dospel k správnemu právnemu záveru,

že žalobca podal žalobu až po uplynutí premlčacej doby.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobu

zamietol ako vecne správny podľa potvrdil.“

Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil, že sťažovateľke bol

umožnený reálny prístup k súdu, keď vecne a miestne príslušný všeobecný súd na základe

ňou podanej žaloby o náhradu škody (o zaplatenie sumy 20 912,16 € s príslušenstvom)

vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka svoj

nárok uplatnila po uplynutí 1-ročnej premlčacej lehoty, ktorú krajský súd v danom prípade,

keďže išlo o medzinárodnú prepravu tovaru, posudzoval podľa dohovoru CMR, ktorého

aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou v prípadoch, keď ide o prepravu

zásielok za odplatu cestovným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané

miesto jej dodania, ako sa uvádzajú v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých

aspoň jeden je zmluvným štátom dohovoru CMR.

Túto skutočnosť považoval krajský súd pri svojom rozhodovaní za kľúčovú pre svoje

rozhodnutie o včasnosti uplatnenia nároku, pretože pri uplatnení nároku na náhradu škody

bez ohľadu na charakter právneho vzťahu malo posudzovanie premlčacej lehoty podľa

dohovoru CMR v danom prípade prednosť. Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského

súdu podľa názoru ústavného súdu preto považuje za ústavne udržateľné a s odkazom na

odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu č. k. -264 z 13. septembra 2010

nie je podľa jeho názoru vzhľadom na uvedené v rozpore so zárukami vyplývajúcimi

zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky k odlišnej aplikácii právnych

predpisov na danú situáciu poznamenáva, že okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku

z 13. septembra 2010 síce označil právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným ako

vzťah vzniknutý na základe zasielateľskej zmluvy a rámcove zmluvy o zabezpečení

prepravy s tretími subjektmi, ktoré s nimi uzavrel žalovaný, nepovažoval v danom prípade

za relevantné, súčasne však uviedol, že v danom prípade začala premlčacia doba na

uplatnenie náhrady škody plynúť odo dňa, keď zásielka mala byť doručená príjemcovi (t. j.

od dojednaného dňa doručenia tovaru dopravcom sťažovateľke).

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a tiež právom podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť

k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013