Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 75/2013
PDF · 220.5 KB
No categories available
IV. ÚS 75/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., K., zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/240/2010 a jeho rozsudkom z 19. mája 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011
faxom a 10. augusta 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E. s. r. o., K.
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/240/2010 a jeho
rozsudkom z 19. mája 2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 35 Cb/63/2006-264 z 13. septembra 2010 vo výroku, ktorým žalobu
zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že okresnému súdu doručila 12. júna
2006 žalobu proti spoločnosti G., s. r. o., K. (ďalej len „odporkyňa“ alebo „povinná“) o
zaplatenie sumy 630 000 € (správne má byť 20 912,16 €, pozn.) s 5 % ročným úrokom z
omeškania od 12. januára 2004, ktorou si uplatnila náhradu škody spôsobenej jej pri
preprave tovaru. Žalobu odôvodnila tým, že 19. mája 2003 si u odporkyne objednala
prepravu farieb s termínom 20. máj 2003 s miestom nakládky v Maďarsku. V žalobe
poukázala na to, že odporkyňa prijala objednávku, pričom prepravu zabezpečila
prostredníctvom svojho zmluvného dopravcu O. T. Z opisu ďalšieho priebehu udalostí
sťažovateľkou vo vzťahu k objednanej preprave vyplynulo, že tovar, ktorého prepravu pre
ňu mala odporkyňa uskutočniť, bol síce naložený v B., ale kamión sa už nedostavil ani na
colnicu v Maďarskej republike, ani nedopravil naložený tovar na dohodnuté miesto
vykládky, do spoločnosti J. s. r. o., so sídlom v N.
Sťažovateľka uplatňovala voči odporkyni náhradu škody, a to na základe Dohovoru
o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len „dohovor
CMR“), ktorý bol v Slovenskej republike uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky pod č. 11/1975 Zb.
Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 35 Cb 63/06 z 25. januára 2007,
ktorým uložil odporkyni zaplatiť sťažovateľke uplatňovanú sumu a trovy konania.
Odporkyňa sa v priebehu konania až do vynesenia rozsudku nevyjadrila. Na základe
uvedeného rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. marca 2007, sťažovateľka podala
návrh na vykonanie exekúcie.
Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinná požiadala o odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania. Okresný súd uznesením, ktoré vydala vyššia súdna
úradníčka, neodpustil zmeškanie uvedenej lehoty.
Odporkyňa sa odvolala proti tomuto uzneseniu a okresný súd uznesením sudcu
z 5. septembra 2008 zmenil napadnuté rozhodnutie a odpustil odporkyni zmeškanie lehoty
na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 35 Cb 63/06 z 25. januára 2007.
Krajský súd na základe odvolania podaného odporkyňou uznesením sp. zn.
2 Cob/23/2009 z 26. mája 2009 zrušil označený rozsudok okresného súdu a uznesenie
o odpustení lehoty na podanie odvolania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd po vrátení veci niekoľkokrát nariadil pojednávanie a rozsudkom sp. zn.
35 Cb 63/06 z 13. septembra 2010 žalobu sťažovateľky zamietol a uložil jej uhradiť
odporkyni trovy konania.
Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Cob/240/2010 z 19. mája 2011 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej potvrdil, čiastočne zmenil výrok v časti týkajúcej sa trov konania
a uložil sťažovateľke nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania. Uvedený rozsudok
krajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. júna 2011.
Podľa sťažovateľky v priebehu konania vznikla otázka, či odporca v predmetnej veci
vystupoval ako dopravca alebo ako zasielateľ, pričom sťažovateľka zastáva názor, že
odporca vystupoval ako dopravca. Odporca v konaní tvrdil, že v zmluvnom vzťahu
vystupoval ako zasielateľ, a preto sa premlčacia doba vo vzťahu k nemu riadi § 399
Obchodného zákonníka a je v uvedenom prípade jednoročná, pričom vzniesol námietku
premlčania.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd, ako aj odvolací súd nesprávne posúdili
zmluvný vzťah medzi ňou a odporkyňou, pričom poukázala na to, že aj pri posúdení
zmluvného vzťahu ako zasielateľskej zmluvy súd nerozhodol správne, keďže § 399
Obchodného zákonníka ustanovuje pre prípad škody spôsobenej vedome pri právach
zo zasielateľskej zmluvy všeobecnú premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného
zákonníka. Sťažovateľka je toho názoru, že žalobu v tejto lehote podala.
Sťažovateľka vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.
2 Cob/240/2010 zo dňa 19. 5. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Cob/240/2010 zo dňa 19. 5. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob/240/2010 a jeho rozsudkom z 19. mája 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé
súdne konanie).
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie otázky, či možno
považovať namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný
z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila v sťažnosti predloženej
ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že
v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci.“.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Sumarizujúc relevantnú argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný súd
považoval za kľúčové jej námietky založené na tvrdeniach, že namietaný rozsudok
krajského súdu ako odvolacieho súdu
- je nezrozumiteľný, nejasný a nepreskúmateľný,
- je založený na nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania nároku.
Z priloženej spisovej dokumentácie v danej veci ústavný súd zistil, že okresný súd
rozsudkom č. k. 35 Cb 63/2006-264 z 13. septembra 2010 zamietol žalobu sťažovateľky,
ktorou sa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 20 912,16 € s príslušenstvom „z titulu
náhrady škody spôsobenej pri preprave tovaru“.
Okresný súd označený rozsudok odôvodnil takto:
„V danom prípade bolo nesporné, že medzi zmluvnými stranami existoval záväzkový
vzťah bez ohľadu na to, aké oprávnenia, či vymedzený predmet činnosti bol u žalovanej
spoločnosti. Pre posúdenie, o aký konkrétny zmluvný vzťah sa jedná, bolo rozhodujúce, že
na základe objednávky žalobcu zo dňa 19. 5. 2003 sa mala uskutočniť preprava tovaru z B.
do N. cestným vozidlom, pričom vychádzajúc z článku 1 Dohovoru, vzhľadom na miesto
prevzatia zásielky a miesto jej dodania ležiacich v dvoch rôznych štátoch, je nutné tento
zmluvný vzťah posudzovať ako prepravnú zmluvu v medzinárodnej cestnej nákladnej
doprave. Z hľadiska zmluvného postavenia účastníkov konania považoval súd za rozhodné,
že zmluvný vzťah medzi nimi pretrvával tak, ako to uviedol sám žalobca, v období od 4. 3.
2003 do 3. 11. 2004, kedy bola pre žalobcu vykonávaná opakovane preprava tovaru z
miesta odosielateľa R. B, o čom svedčia najmä predložené medzinárodné nákladné listy
žalovanou spoločnosťou, z ktorých súd zistil, že v týchto listoch je ako príjemca uvedený
žalobca E. s. r. o., pričom samotnú dopravu nevykonávala žalovaná spoločnosť, ale tretie
subjekty. Keďže v zmysle citovaného článku 13 bod 1 Dohovoru bol žalobca ako príjemca
zásielky oprávnený žiadať od dopravcu vydanie nákladného listu, z tohto potom mal, resp.
mohol nadobudnúť vedomosť o tom, kto je dopravca a kto dopravu skutočne aj realizuje.
Nákladný list bol tak pre žalobcu dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy v zmysle článku 4
Dohovoru. Už z týchto nákladných listov muselo byť žalobcovi zrejmé, že žalovaný dopravu
nevykonáva a že prípadné nároky o náhradu škody z prepravy si môže uplatňovať len voči
odosielateľovi alebo dopravcovi. V predmetnom prípade, kedy mala byť uskutočnená
preprava tovaru s nakládkou dňa 20. 5. 2003 a s termínom vykládky dňa 21. 5. 2003,
muselo byť žalobcovi najneskôr vydaním uznesenia Okresného úradu justičnej polície PZ K.
dňa 24. 6. 2003 pod č. ČVS:OÚJP-574/20-K2-2003 známe, akým spôsobom sa aj
predmetná doprava realizovala, keďže na základe trestných oznámení oboch účastníkov
konania tak, ako sa v tomto uznesení v odôvodnení konštatuje, začalo trestné stíhanie vo
veci trestného činu podvodu s vymedzeným skutkom. Aj pri neexistencii predmetného
nákladného listu tak muselo byť zrejmé žalobcovi, že v zmysle článku 4 Dohovoru sa
prepravná zmluva riadi ustanoveniami tohto Dohovoru.
Tým, že žalobca mal vedomosť o realizovaní nakládky spoločnosťou R. dňa 22. 5.
2003, keďže sám potvrdenie tejto spoločnosti súdu predkladal, bol oprávnený uplatňovať si
v zmysle článku 17 bod 1 Dohovoru u dopravcu, spoločnosti O. s. r. o. T. zodpovednosť za
stratu zásielky, keďže tento v zmysle citovaného článku zodpovedá za škodu vzniknutú od
okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania.
Vychádzajúc z uvedeného tak súd mal za to, že medzi odosielateľom spoločnosťou R.
a dopravcom spoločnosťou O. s. r. o. T. vznikla prepravná zmluva, na základe ktorej bol
príjemcom žalobca, na ktorú sa vzťahuje citovaný Dohovor o prepravnej zmluve v
medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, v zmysle čoho bol žalobca oprávnený si prípadné
škody na prepravovanom tovare uplatňovať v závislosti od vzniku škody, či už od
odosielateľa alebo dopravcu. Za tohto stavu vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil súd
ako zasielateľskú zmluvu, v zmysle ktorej bol žalovaný povinný pre žalobcu len obstarať
prepravu veci z určitého miesta do určitého miesta a prípadne mohol zodpovedať len za
škodu, ktorá by vznikla pri obstarávaní prepravy, ibaže by ju nemohol odvrátiť pri
vynaložení odbornej starostlivosti. V tomto smere však žalovaný predložil súdu tak aktuálny
výpis z obchodného registra spoločnosti O. s. r. o. T. z predmetnej doby ako aj poistnú
zmluvu o poistení zodpovednosti medzinárodného cestného dopravcu, ktorú mala táto
spoločnosť uzavretú zo dňa 7. 1. 2003 s U., a. s., pričom svoju činnosť prezentovala táto
spoločnosť prostredníctvom zavedeného portálu C. s. r. o. K. a teda mal súd za to, že
žalovaný postupoval štandardne, rovnako ako aj v iných prípadoch vo vzťahu účastníkov
konania, pri obstaraní prepravy pre žalobcu a nemal tak zodpovedať za škodu na zásielke
prevzatej dopravcom.
Keďže súd posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako zasielateľskú zmluvu,
pričom žalovaným predložené rámcové zmluvy o zabezpečení prepravy s tretími subjektmi
nepovažoval v danom prípade za podstatné, resp. rozhodné, rovnako tak i poistné zmluvy
uzatvorené s U., a. s., pri námietke premlčania vznesenej v priebehu konania žalovaným,
dospel súd k záveru, že v danom prípade začala premlčacia doba plynúť v zmysle ust. § 399
dňa 21. 5. 2003 ako dňa, kedy zásielka mala byť doručená príjemcovi, pričom uplynutím
jedného roka sa právo zo škody premlčalo dňa 21. 5. 2004, čo pri žalobe podanej žalobcom
dňa 12. 6. 2006 znamená, že aj v prípade, ak by základ uplatneného nároku vychádzajúci zo
zasielateľskej zmluvy bol daný, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, citované
zákonné ustanovenie § 399 v spojení s ust. § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, sa právo
premlčalo.“
Krajský súd ako odvolací súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým žalobu zamietol, a zmenil výrok rozsudku okresného súdu
o náhrade trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:
„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil nielen s výrokom napadnutého rozsudku,
ktorým žalobu zamietol, ale aj s jeho odôvodnením. V súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol považuje za
potrebné uviesť:
Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu škody
je to, či došlo k premlčaniu práva žalobcu na náhradu škody.
Podľa § 756 Obchodného zákonníka medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú
republiku záväzná má v medzinárodnom obchodnom styku prednosť pred ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Preprava tovaru v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave je
upravená Dohovorom o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave
CMR, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov vyhláškou Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky č. 11/1975 Zb. a jeho ustanovenia majú prednosť pred úpravou zmluvy
o preprave vecí podľa § 610 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj súvisiacimi
všeobecnými ustanoveniami upravujúcimi obchodné záväzkové vzťahy (ďalej len Dohovor).
Podľa čl. 1 Dohovor, sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu
cestovným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania ako
sa uvádzajú v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným
štátom tohto Dohovoru.
Žalovaný zabezpečil pre žalobcu prepravu tovaru, pričom miesto prevzatia zásielky
a predpokladané miesto dodania ležia v dvoch rôznych štátoch dohovoru (čl. 1 Dohovoru).
Dohovor vo svojom článku 32 ods. 1 ustanovuje pre nároky z prepráv v zásade
jednoročnú premlčaciu lehotu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa,
že vzťah, z ktorého žalobca uplatňuje právo na náhradu škody, sa spravuje príslušnými
ustanoveniami Dohovoru.
V danom prípade sa preto premlčanie uplatňovaného práva spravuje čl. 32 ods. 1
Dohovoru.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa preto dospel k správnemu právnemu záveru,
že žalobca podal žalobu až po uplynutí premlčacej doby.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobu
zamietol ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil, že sťažovateľke bol
umožnený reálny prístup k súdu, keď vecne a miestne príslušný všeobecný súd na základe
ňou podanej žaloby o náhradu škody (o zaplatenie sumy 20 912,16 € s príslušenstvom)
vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka svoj
nárok uplatnila po uplynutí 1-ročnej premlčacej lehoty, ktorú krajský súd v danom prípade,
keďže išlo o medzinárodnú prepravu tovaru, posudzoval podľa dohovoru CMR, ktorého
aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou v prípadoch, keď ide o prepravu
zásielok za odplatu cestovným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané
miesto jej dodania, ako sa uvádzajú v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých
aspoň jeden je zmluvným štátom dohovoru CMR.
Túto skutočnosť považoval krajský súd pri svojom rozhodovaní za kľúčovú pre svoje
rozhodnutie o včasnosti uplatnenia nároku, pretože pri uplatnení nároku na náhradu škody
bez ohľadu na charakter právneho vzťahu malo posudzovanie premlčacej lehoty podľa
dohovoru CMR v danom prípade prednosť. Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského
súdu podľa názoru ústavného súdu preto považuje za ústavne udržateľné a s odkazom na
odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu č. k. 35 Cb 63/2006-264 z 13. septembra 2010
nie je podľa jeho názoru vzhľadom na uvedené v rozpore so zárukami vyplývajúcimi
zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky k odlišnej aplikácii právnych
predpisov na danú situáciu poznamenáva, že okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku
z 13. septembra 2010 síce označil právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným ako
vzťah vzniknutý na základe zasielateľskej zmluvy a rámcove zmluvy o zabezpečení
prepravy s tretími subjektmi, ktoré s nimi uzavrel žalovaný, nepovažoval v danom prípade
za relevantné, súčasne však uviedol, že v danom prípade začala premlčacia doba na
uplatnenie náhrady škody plynúť odo dňa, keď zásielka mala byť doručená príjemcovi (t. j.
od dojednaného dňa doručenia tovaru dopravcom sťažovateľke).
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť
k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013