Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 102/2013
PDF · 145.46 KB
No categories available
I. ÚS 102/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 122/2012
zo 6. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 122/2012 zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
ako odporkyňa v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom
pod sp. zn. 11 C 102/2010 vo veci zaplatenia sumy 443,70 € s príslušenstvom fyzickej
osobe M. K. ako bývalej zamestnankyne sťažovateľky (ďalej len „bývalá zamestnankyňa“)
z titulu plnenia zo zmluvy o dôchodku. Okresný súd vo svojom rozsudku
z 29. septembra 2011 dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou a jej bývalou
zamestnankyňou ako navrhovateľkou bola 31. júla 1995 uzavretá «Zmluva o poskytovaní
plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S., a. s.“», ktorá je svojím obsahom zmluvou
o dôchodku podľa § 842 – § 844 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Zmluvou sa sťažovateľka zaviazala
svojej bývalej zamestnankyni vyplácať po jej odchode do dôchodku doživotnú rentu v sume
13 367 Sk, t. j. 443,70 € mesačne až do jej dožitia. Sťažovateľka však svojej bývalej
zamestnankyni 26. októbra 2009 doručila výpoveď predmetnej zmluvy podľa § 582
Občianskeho zákonníka, ktorej účinnosť nastala/mala nastať po uplynutí trojmesačnej
zákonnej výpovednej doby od jej doručenia, t. j. 31. marca 2010, s tým, že k tomuto dňu
zanikol/mal zaniknúť záväzok sťažovateľky ako odporkyne v spore poskytovať plnenie
podľa predmetnej zmluvy, v dôsledku čoho jej dôchodok za apríl 2010 už nevyplatila.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím rozsudkom zo 6. decembra 2012 potvrdil
prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.
3. Sťažovateľka koncentrovala svoje sťažnostné námietky predovšetkým
k nesprávnemu právnemu posúdeniu merita jej právnej veci všeobecnými súdmi, ktoré
vo svojej rozhodovacej činnosti ignorovali/nedali odpoveď na podstatné ňou nastolené
právne otázky, odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou
argumentáciu žalovaného o tom, že posudzovaná zmluva o dôchodku bola neplatná
pre rozpor so zákonom, neurčitosť v otázke vymedzenia doby jej trvania a že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom.
4. V označenom postupe krajského súdu sťažovateľka nachádzala dôvod
nepreskúmateľnosti rozhodnutia a nespravodlivosti súdneho konania ako celku.
5. Na základe už uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu jej právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy boli porušené, rozsudok krajského
súdu zo 6. decembra 2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby v nej znovu konal
a rozhodoval a priznal jej náhradu trov konania.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu zo 6. decembra 2012 predovšetkým arbitrárnosť rozhodnutí všeobecných
súdov vrátane napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa mal nedostatočne
vysporiadať s podstatnými právnymi otázkami vzťahujúcimi sa na meritum jej veci, čím
porušil jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 168/05). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia
niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno
ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
11. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí zo 6. decembra 2012 v podstatnom
uviedol, že trvanie zmluvy o dôchodku bolo ohraničené smrťou fyzickej osoby, čiže
doživotne so zamestnankyňou sťažovateľky na vyplácanú sumu 13 367 Sk (443,70 €)
mesačne z podporného dôchodkového fondu pre zabezpečenie sociálnej starostlivosti
o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku.
Dostatočne objasnil, prečo výpoveď žalovanej z 26. októbra 2009 považoval
za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu,
akou zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Vysporiadal sa riadne so skutočnosťou
prečo na daný právny vzťah medzi účastníkmi nemožno aplikovať zákon č. 483/2001 Z. z.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom
platnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi na určitú dobu neurčitého trvania,
i ohľadom neplatnosti výpovede tejto zmluvy. Argumenty prvostupňového súdu
podrobnejšie doplnil a dostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími
námietkami žalovanej. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné
predpoklady vyjadrené v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
a nemožno ho považovať za neodôvodnené, svojvoľné ani za také, ktoré by nedalo
odpovede na podstatné a relevantné odvolacie námietky žalovanej. Iba skutočnosť,
že dovolateľka sa s právnym názorom súdov nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu.
12. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
13. Krajský súd sa teda podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom
vysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania v rozsahu potrebnom na meritórne rozhodnutie;
v napadnutom rozhodnutí primerane/dostatočne reagoval aj na námietky sťažovateľky
smerujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podľa nej neboli
zodpovedané ani druhostupňovým rozhodnutím krajského súdu (argumentácia týkajúca
sa toho, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, ako aj platnosť
tejto zmluvy).
14. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj jeho celé odôvodnenie
sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných
ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
15. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude
vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2013