Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 124/2013
PDF · 273.62 KB
No categories available
II. ÚS 124/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna
2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2012 doručená sťažnosť R. M., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že vo veci starostlivosti o maloletého P. M.
(ďalej len „maloletý“) okresný súd na základe návrhu matky M. M. rozsudkom sp. zn.
21 P 524/2010 zo 4. augusta 2011 zvýšil výživné otca (sťažovateľa, pozn.) na maloletého
zo sumy 117 € mesačne na sumu 300 € mesačne s účinnosťou od 1. septembra 2010.
Uvedeným rozsudkom okresný súd zároveň zmenil svoj právoplatný rozsudok č. k.
33 C 184/2008-44 z 23. júna 2009 v časti o určenie výživného otca na maloletého. Proti
označenému rozsudku okresného súdu o zvýšenie výživného podal sťažovateľ odvolanie,
v ktorom namietal jeho nepreskúmateľnosť a nevykonateľnosť. O odvolaní sťažovateľa
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoP 82/2011 z 31. októbra 2011 tak, že rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože ho považoval za predčasný.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v potrebnom
rozsahu, nevykonal dostupné dôkazy, ktoré nevyhodnotil v súlade s ustanovením § 132
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Po opätovnom vykonaní
dokazovania a jeho doplnení okresný súd vo veci návrhu na zvýšenie výživného opätovne
rozhodol rozsudkom sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 zhodne s výrokom rozsudku
okresného súdu zo 4. augusta 2011. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 21 P 524/2010
z 11. júna 2012 sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn.
5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich práv „na spravodlivé, zákonné
a objektívne súdne konanie“ vyplývajúcich z označených článkov ústavy a dohovoru,
pričom v dôvodoch sťažnosti uviedol:
„... okresný súd pri svojom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy
a preto následne určil výšku výživného vo výške, ktorá nezodpovedá jeho skutočným
dosahovaným príjmom a možnosťami.
... súd v rozpore so zisteným skutkovým stavom naďalej neopodstatnene vychádza
z údajného ničím nepodloženého môjho príjmu vo výške 500,00 Eur, čo som mal vraj sám
v minulosti na súde prehlásiť aj keď som v predošlom odvolaní aj na ďalších
pojednávaniach poprel, že by som takéto prehlásenie urobil a pokladám takýto zápis v spise
za pisársku chybu., čo nakoniec korešponduje so skutočnými zisteniami o mojich príjmoch
a nákladoch v rámci dokazovania...
V prípade takto určenej vyživovacej povinnosti mi pri mojich reálnych možnostiach
hrozí, že by som mohol byť trestne stíhaný pre zanedbanie povinnej výživy a najviac by som
sa tiež bez vlastnej viny neprimerane zadĺžil.
... z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že skutočnosti mnou namietané
pred súdom o mojom príjme a mojich životných nákladoch resp. mojej majetkovej
a finančnej situácie neboli súdom pri jeho rozhodovaní brané na zreteľ a súd v podstate
rozhodol tak ako pred zrušujúcim rozhodnutím v Žiline, a preto jeho rozhodnutie je
nepreskúmateľné a naviac do budúcnosti nebude ani vykonateľné vzhľadom na môj reálny
príjem. ...
... Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré
z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, to je ktoré z nich bude sudca považovať
za preukázané, na základe výsledkov dokazovania, získaných prostredníctvom jednotlivých
dôkazov. Zatiaľ čo časť ustanovenia § 132 O.s.p. pred bodkočiarkou je potrebné považovať
za jednu z podmienok realizácie ústavného princípu nezávislosti súdu, časť tohto
ustanovenia, za bodkočiarkou smeruje k ústavnému princípu rovnosti účastníkov konaní
a preto súd je povinný každý dôkaz, ktorý vykoná, vyhodnotiť, lebo ak tak neurobí, zaťaží
svoje rozhodnutie prejavom ľubovôle, na základe čoho dochádza i k odňatiu možnosti
účastníkovi konať pred súdom, pričom súdom v konaní vykonaný dôkaz nemožno
v rozhodnutí resp. v jeho odôvodnení opomenúť len preto, že sám o sebe je v rozpore s tým,
čo súd zistil s ohľadom na závery vyplývajúce z iných dôkazov.
Dôvodom zrušenia súdneho rozhodnutia je vždy jeho nepreskúmateľnosť v dôsledku
nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov. Výrok rozhodnutia musí zodpovedať
výsledkom dokazovania a vyhodnoteniu dôkazov, čo sa musí prejaviť v odôvodnení
rozhodnutia, pričom dôvody musia byť jasné a presvedčivé...“
Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd Žilina ako súd odvolací mal rozsudok súdu
prvého stupňa okresného súdu Žilina zo dňa 11.6.2012 sp. zn. 21 P 524/2010-111 správne
podľa §221 ods.1 písm.f/ a h/ O.s.p zrušiť a vec vrátiť... súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie podľa § 221 ods.2 O.s.p. poťažne návrh navrhovateľky zamietnuť v celom rozsahu
ako nedôvodný.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie
vyplývajúce z čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl.48 ods.2 Ústavy SR, rozsudkom Krajského súdu v Žiline
19.11.2012 sp. zn. 5CoP107/2012-132 zo dňa 24.5.2012 a s rozsudkom Okresného súdu
Žilina zo dňa 11.6.2012 sp.zn.21P 524/2010-111bolo porušené.
2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline 19.11.2012 sp. zn. 5CoP107/2012-132 zo dňa
24.5.2012 a rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 11.6.2012 sp. zn. 21P 524/2010-111 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline sú povinný uhradiť sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-Eur /slovom Tritisíc eur/ na účet právneho
zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu...
4/ Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 255,72 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu...“
Sťažovateľ tiež bez bližšieho zdôvodnenia navrhol odklad vykonateľnosti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012 v spojení s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 až do rozhodnutia vo veci samej.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012 a rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna 2012, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to
vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu
bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom
konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012
Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu o zvýšení výživného otca (sťažovateľa) na maloletého, je podľa názoru
ústavného súdu zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
2.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na
každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu označených
práv je nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý v konaní o opravnom
prostriedku potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, keď sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Sťažovateľ nesúhlasí s obsahom
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani s prístupom súdov k hodnoteniu dôkazov.
Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi rozsudku okresného súdu, na
ktoré krajský súd v napadnutom rozsudku odkázal v súlade s § 219 ods. 2 OSP, považoval
ústavný súd za podstatné citovať najskôr relevantnú časť odôvodnenia rozsudku
prvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 21 P 524/2010 z 11. júna
2012 uviedol:
„Manželstvo rodičov maloletého bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu č.k.
33C 184/2008-44 zo dňa 23.6.2009, právoplatný dňa 17.8.2009. Schválená bola rodičovská
dohoda o úprave práv a povinností rodičov k maloletému, maloletý bol zverený do osobnej
starostlivosti matke, otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletého sumou 117 eur
mesačne, upravený bol aj styk otca s maloletým. Takto upravované výživné bolo v čase, keď
bol maloletý žiakom 8.ročníka Základnej školy v H. Matka bola zamestnaná ako
predavačka v butiku... s čistým priemerným mesačným príjmom 12.500,- Sk, otec už v tom
čase bol živnostník, jeho čistý priemerný mesačný príjem bol 10.000,- Sk až 12.000,- Sk. Od
tejto doby výživné upravované nebolo.
V súčasnosti maloletý navštevuje 2. ročník Strednej školy - Dopravná akadémie Ž.,
ktorú strednú školu nastúpil od 1.9.2010. Nástup maloletého na stredoškolské štúdium
považoval súd za podstatnú zmenu pomerov na strane maloletého. S nástupom maloletého
na strednú školu vzrástli nevyhnutné náklady spojené so štúdiom spojené s fyzickým rastom,
spojené s uspokojovaním jeho kultúrnych a iných potrieb. Maloletý denne dochádza 35 km
z H. do Ž., cestovné hradí matka prostredníctvom dobíjacej karty 10 a viac eur mesačne.
V súvislosti so štúdiom maloletý bude potrebovať počítač, čo bude ďalšia položka zo strany
matky. Maloletý má výšku 170 cm, dokupovanie ošatenia je finančne náročné z dôvodu, že
matka musí maloletému zakupovať už pánske veľkosti. Vzrástli aj náklady spojené s jeho
výživou, zúčastňuje sa rôznych povinných i nepovinných školských aktivít, plavecký kurz,
lyžiarsky výcvik a podobne, nosí dioptrické okuliare. Maloletý navštevuje kurz bojového
umenia, kde mesačne poplatok hradí 15 eur. Bude potrebovať zakupovať aj vyživovacie
doplnky. Maloletý pre chronické ochorenia a nepriaznivý zdravotný stav navštevuje
odbornú alergologickú ambulanciu, kvôli atopickej dermatitide, alergickej conjuctivitide
a alergii na poštípanie hmyzom. Sledovaný a liečený na ortopedii pre pedes plana, vyžaduje
zdravotnú ortopedickú obuv.
Výdavky vyčíslené matkou sú pre súd všeobecne známe a teda v rámci dokazovania
nežiadal doklady o použití finančných prostriedkov na tieto účely.
V čase pôvodného určenia výživného rodičovskou dohodu bol otec živnostník, jeho
čistý priemerný mesačný príjem bol o 10.000,-. Sk do 12.000,- Sk. V súčasnosti je príjem
otca cca. 500 eur. Zo správy Daňového úradu K. súd mal preukázané, že za rok 2009 bol
príjem otca 4.008 eur, čo zároveň tvorilo aj základ dane. V roku 2010 bol príjem otca 4.010
eur, výdavky 1.245,89 eur, základ dane 2.764,11 eur. Za rok 2011 podal otec daňové
priznanie s príjmom 3.420 eur, výdavky 1.848,06 eur, základ dane 1.571,94 eur. Otec sám
uviedol, že jeho mesačný príjem je cca. 500 eur, t.j. v priemere o tretinu viac ako bol v roku
2008. U zamestnávateľa M. P., K. mal otec v roku 2010 fakturované práce vo výške spolu
4.010 eur.
V čase posledného určenia výživného príjem matky bol cca. 12.000,- Sk, v súčasnosti
zo správy Daňového úradu K. súd zistil, že príjem matky za rok 2009 bol 2.159,45 eur, za
rok 2010 príjem 5.157 eur, výdavky 2.148 eur, základ dane 3.008,10 eur. Za rok 2011
podala matka daňové priznanie s príjmom 3.898 eur, výdavkami 1.874,84 eur a základom
dane 2.023,36 eur. Príjem matky vzrástol cca. o jednu šestinu oproti poslednému určeniu
výživného, avšak v roku 2011 oproti roku 2010 jej príjem zo živnosti klesol cca o 1.250 eur.
Ani jeden z rodičov ďalšiu vyživovaciu povinnosť nemá. Otec neprejavuje záujem
o maloletého, celá starostlivosť o maloletého je v súčasnosti na matke. ...
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd
jednoznačne dospel k záveru, že úprava vyživovacej povinnosti otca, smerujúca k zvýšeniu
výživného na maloleté dieťa je opodstatnená. Posledná úprava výživného bola v roku 2009,
teda pred 3 rokmi. Matka pracovala v tom čase pracovala v butiku a t.č. je samostatne
zárobkovo činná osoba. Otec už v čase posledného určovania výživného bol živnostník
a ako sám uviedol, jeho príjem je cca 500 eur mesačne. Matka žije spolu s maloletým a otec
žije u svojich rodičov, ktorí mu finančne vypomáhajú, pričom hradia aj jeho právneho
zástupcu a všetky ostatné výdavky. Otec, ako uviedol maloletý, sa o maloletého nezaujíma.
Pri určovaní výšky výživného vychádzal z odôvodnených potrieb dieťaťa s prihliadnutím na
jeho vek, zdravotný stav, záujmy a taktiež s prihliadnutím na rast a vývin dieťaťa. Matka
zabezpečuje starostlivosť o dieťa, pričom uhrádza aj všetky platby súvisiace
so starostlivosťou o dieťa. Otec okrem výživného maloletému prispel raz na výlet vo výške
130 eur a iným spôsobom finančne maloletému neprispieval. K zmene pomerov na strane
maloletého došlo najmä nástupom na strednú školu, s čím sú spojené zvýšené výdavky, či už
so samotným štúdiom, ale aj s cestovným do školy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd
zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletého na sumu 300 eur mesačne, najmä
s ohľadom na skutočnosť, že matka sama zabezpečuje starostlivosť o dieťa a otec jej okrem
výživného nijakým spôsobom nepomáha. O maloletého dlhodobo nejaví záujem. Súd
prihliadol aj na skutočnosť, že rodičia otca finančne hradia náklady otcovi, a teda ten svoj
príjem využíva na vlastné potreby.
Súd priznal výživné spätne od 01.09.2010, teda od mesiaca, v ktorom maloletý
nastúpil na strednú školu. Pri určení nedoplatku na výživnom za obdobie od 01.09.2010 do
11.06.2012, vychádzal z toho, že otec si vyživovaciu povinnosť plnil a určil nedoplatok na
výživnom na maloletého spolu v sume 4.026 eur... Súd umožnil otcovi nedoplatok splatiť
k rukám maloletého v deň dosiahnutia plnoletosti maloletého, t.j. ku dňu 14.08.2013, a to
s ohľadom na výšku nedoplatku.“
Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ustanovením § 219 ods. 1
a 2 OSP, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu,
v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie. Na zdôraznenie jeho správnosti
uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,
dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým
a právny záverom.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že takto stanovená
vyživovacia povinnosť otca voči maloletému dieťaťu zodpovedá potrebám maloletého
dieťaťa ako aj možnostiam a schopnostiam otca maloletého dieťaťa. Otec maloletého
dieťaťa sa o dieťa nezaujíma, finančne na maloleté dieťa neprispieva iným spôsobom, ako
výživným, s maloletým sa nestretáva. Celá starostlivosť o maloletého spočíva na matke
maloletého dieťaťa, čo zohľadnil aj súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní.
Odvolací súd poukazuje na to, že neoddeliteľnou súčasťou výchovy dieťaťa je
zabezpečenie výživy po materiálnej stránke rodičmi. Zdôrazňuje, že plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú
schopné samé sa živiť.
Prvostupňový súd správne určil i rozhodné obdobie, v ktorom vznikol otcovi
nedoplatok na výživnom a tento nedoplatok vyčíslil v zodpovedajúcej výške.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii
otca maloletého dieťaťa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, preto rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa
judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok je odôvodnený dostatočným spôsobom. Krajský súd (a pred ním okresný súd)
rozsiahlo opísal skutkové okolnosti prípadu, nadväzne na to zdôvodnil, ktoré zo skutočností
považuje za preukázané a ktoré nie, a následne opísal úvahy, na ktorých založil svoje
rozhodnutie o zvýšení výživného otca na maloletého. Krajský súd zdôvodnil, prečo nebolo
možné vyhovieť odvolacej argumentácii sťažovateľa, pričom rozsah jeho odpovedí na tieto
odvolacie námietky považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (I. ÚS 67/06), že
z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda
najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia
dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že daňové priznanie sťažovateľa, resp.
potvrdenie daňového úradu o výške zdaniteľných príjmov je iba jedným z dôkazných
prostriedkov v občianskom súdnom konaní, pričom vo všeobecnosti jeho dôkazná hodnota
je rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov. V občianskom súdnom
konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá konajúcemu súdu ukladá
hodnotiť poznatky získané z vykonaného dôkazného prostriedku samostatne, ale
i vo vzájomnej súvislosti s poznatkami získanými z iných vykonaných dôkazných
prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky
získané zo správy Daňového úradu K. o zdaniteľných príjmoch sťažovateľa v konfrontácii
s inými poznatkami získanými v procese dokazovania (výsluch účastníkov konania, resp.
svedkov), nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného hodnotenia
dôkazov nič vyčítať (m. m. III. ÚS 322/08).
V súvislosti s hodnotením dôkazov sťažovateľ namietal, že konajúce súdy v rozpore
so zisteným skutkovým stavom pri určení výšky výživného vychádzali „z údajného a ničím
nepodloženého príjmu“ sťažovateľa vo výške 500 €, pričom toto svoje tvrdenie spochybnil
a jeho zápis v súdnom spise označil zo „pisársku chybu“. Z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo 17. marca 2011, ktorá je súčasťou súdneho spisu okresného súdu
vedeného pod sp. zn. 21 P 524/2010, vyplýva, že sťažovateľ pri svojom výsluchu k veci
uviedol, že v súčasnosti jeho priemerný mesačný príjem je cca 500 eur mesačne.
Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ aj napriek svojmu
kvalifikovanému právnemu zastúpeniu v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietal proti
zneniu zápisnice v uvedenej časti a tvrdenie o výške svojho príjmu rozporoval až vo svojom
odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 4. augusta 2011. Vychádzajúc z uvedeného
ústavný súd považoval túto námietku sťažovateľa za účelovú.
Okresný súd a rovnako tak aj krajský súd sa správne neobmedzili pri zisťovaní
skutočného stavu veci iba na potvrdenia o zdaniteľných príjmoch účastníkov konania
predložených Daňovým úradom K., ale rešpektujúc ustanovenie § 132 OSP vychádzali aj
z iných dôkazných prostriedkov, ktoré predovšetkým okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobne vymenoval a vyhodnotil a pri formovaní záverečného úsudku
o predmete konania prihliadal na všetky relevantné skutočnosti. Hodnotenia dôkazov
nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili
do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom
dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci, na základe
ktorého potvrdil rozsudok okresného súdu o zvýšení výživného sťažovateľa na maloletého,
je zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty či zmyslu.
Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 107/2012 z 19. novembra 2012 bolo potrebné
odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2.2 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ aj napriek
svojmu kvalifikovanému právnemu zastúpeniu v sťažnosti neodôvodnil, v čom vidí
porušenie uvedeného článku ústavy, navyše zo sťažnosti nie je ani zrejmé, ktorý z atribútov
čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namieta, a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná.
Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru
o príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom na jednej strane a namietaným
rozhodnutím na strane druhej (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013