Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 106/2013
PDF · 288.87 KB
No categories available
III. ÚS 106/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., toho času vo väzbe, vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2013 doručená sťažnosť M. B., B., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špecializovaného
trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) z 27. novembra 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania vedeného
proti jeho osobe vzatý do väzby, a to na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) z 18. novembra 2011 z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1
písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“), potvrdeného rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
z 2. mája 2012, ktorý rozhodol o zmene dôvodov väzby tak, že ponechal len dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa bola následne uznesením
špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
z 30. mája 2012 predĺžená do 15. decembra 2012.
Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby (z 13. novembra 2012)
špecializovaný trestný súd namietaným uznesením z 27. novembra 2012 lehotu trvania
väzby sťažovateľa predĺžil do 15. júna 2013. O sťažnosti podanej sťažovateľom proti
prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd uznesením zo 4. decembra 2012,
ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ uvádza, že počas výsluchu pred špecializovaným trestným súdom
27. novembra 2012 poukázal na viacero pochybení orgánov činných v trestnom konaní,
a síce upozornil na nezákonnosť vykonaných domových prehliadok, ktoré boli podľa
vyjadrenia sťažovateľa vykonané „napriek absencii povolení“, a tiež poukázal na výpovede
svedka K. Š., ktoré podľa názoru sťažovateľa „sú napriek tomu, že boli spísané každá
inokedy a iným vyšetrovateľom prakticky od slova do slova zhodné, čo svedčí o tom,
že výpoveď svedka musela byť iba skopírovaná a nemohla byť samostatným a spontánnym
vyjadrením svedka k veci“.
Podľa sťažovateľa sa špecializovaný trestný ani najvyšší súd namietanými
pochybeniami nezaoberali, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na osobnú
slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že namietané uznesenie špecializovaného trestného súdu
bolo jeho obhajcovi doručené 3. decembra 2012, pričom najvyšší súd rozhodol o jeho
sťažnosti (ako aj o sťažnostiach ďalších spoluobvinených) už 4. decembra 2012. Sťažovateľ
v takomto postupe najvyššieho súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených
čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 3
písm. b a c) dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,
aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Konaním a uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica, sp. zn.; Tp 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012, došlo k porušeniu základných práv M. B.
podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Konaním a uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn.: 1 Tost 43/2012 zo dňa 04. 12.
2012, došlo k porušeniu základných práv M. B. podľa čl. 50 ods. 3, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR
v nadväznosti na čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako aj čl. 37 ods. 2, Listiny základných práv a slobôd.
3. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica, sp. zn.: Tp 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012, ako aj Uznesenie Najvyššieho
súdu, sp. zn.: 1 Tost 43/2012 zo dňa 04. 12. 2012 a prikazuje Špecializovanému trestnému
súdu, pracovisko Banská Bystrica, aby M. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného trestného
súdu z 27. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov
ústavy a dohovoru postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu zistil ústavný
súd existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, a síce nedostatok právomoci.
Vo vzťahu k označenému uzneseniu špecializovaného trestného súdu disponoval
sťažovateľ opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany
v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru spadalo
do právomoci nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného
súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3
ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom
a uznesením najvyššieho súdu zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
V zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný
návrhom na začatie konania, teda jeho petitom.
Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu námietku porušenia
základných práv podľa čl. 17 ústavy v petite sťažnosti neformuloval. Aj keby z obsahu jej
odôvodnenia mohlo zdanlivo vyplývať, že jeho argumentácia k nej smeruje (sťažovateľ
formuluje v sťažnosti tvrdenie, podľa ktorého sa konajúce súdy dostatočne nevysporiadali
s ním namietanými pochybeniami orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré sťažovateľ
upozorňoval už špecializovaný trestný súd skúmajúci dôvodnosť podozrenia zo spáchania
vyšetrovanej trestnej činnosti), ústavný súd môže rozhodovať výlučne iba o námietkach
tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ výslovne v petite pomenuje. V danom prípade
sťažovateľ v petite svojej sťažnosti jednotlivé námietky porušenia svojich práv jasne rozlíšil
vo vzťahu k špecializovanému trestnému súdu a najvyššiemu súdu.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
má tieto minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj (z časti) vyžiadaného spisového materiálu
ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 a iné zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. V rámci vedeného trestného
stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu z 18. novembra 2011 (sudcom
pre prípravné konanie) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b)
a c) Trestného poriadku zmeneným rozhodnutím nadriadeného súdu tak, že bol ponechaný
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže
byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo
ktorým hrozil. Uznesením špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu z 30. mája 2012 bola lehota trvania väzby sťažovateľa
predĺžená do 15. decembra 2012.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky 13. novembra 2012 predložil návrh na predĺženie lehoty trvania väzby
sťažovateľa (ako aj ostatných spoluobvinených), ktorému špecializovaný trestný súd
namietaným uznesením z 27. novembra 2012 vyhovel a lehotu trvania väzby sťažovateľa
predĺžil do 15. júna 2013.
V odôvodnení svojho rozhodnutia v úvode citoval špecializovaný trestný súd
príslušné ustanovenia Trestného poriadku [§ 76 ods. 1, § 76 ods. 2, § 76 ods. 3, § 76 ods. 6
písm. c), § 76 ods. 7 písm. c) a § 79 ods. 3] a konštatoval, že v súlade s citovanou právnou
úpravou bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podaný v takto určenej zákonnej
lehote, preto špecializovaný trestný súd určil termín výsluchov obvinených a upovedomil
o ňom tak prokurátora, ako aj obhajcov obvinených. Špecializovaný trestný súd poukázal
na sťažnostné námietky sťažovateľa: „Obvinený M. B. poukázal najmä na to, že hotovosť
zadržaná pri domovej prehliadke nemá z jeho osobou žiadnu súvislosť a nikto nepreveroval
ako súvisí a či vôbec s vyšetrovanou trestnou činnosťou. Vyšetrovateľ vychádzal pri svojich
úvahách z mylných informácií. Podľa názoru tohto obvineného vyšetrovatelia manipulujú
so získanými dôkazmi, ovplyvňujú svedkov. V tejto súvislosti poukázal na opakovanú
výpoveď K. Š., ktorá bola skopírovaná aj s chybami z jeho predchádzajúcej výpovede.
Keďže žiadnu trestnú činnosť nespáchal a každý jeho cent je legálne získaný, niet dôvodu
na jeho väzbu zvlášť, keď je dôkazná situácia postavená na svedkoch kajúcnikoch.“
V ďalšom bode špecializovaný trestný súd poukázal na splnenie formálnych
podmienok väzby a dôvodil, že „Obvinení boli vzatí do väzby za okolností, ako je to vyššie
sumarizované, pričom existencia formálnych dôvodov väzby (vznesenie obvinenia za trestné
činy a pretrvávanie tohto stavu, dodržanie lehôt v rámci ktorých orgány činné v trestnom
konaní musia postupovať) u všetkých obvinených už boli preskúmané rozhodnutiami
viacerých prvo i druhostupňových súdov. Ich existencia je daná aj v súčasnosti a sudca
pre prípravné konanie vo veci postupoval tak, aby boli dodržané lehoty stanovené
aj v 76 ods. 3 prvá veta Trestného poriadku (predloženie nadriadenému súdu najneskôr
5 pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom
konaní).“.
Vo vzťahu k splneniu materiálnych dôvodov väzby špecializovaný trestný súd takto
argumentoval:
«Pokiaľ ide o materiálne dôvody väzby, tie spočívajú jednak v dôvodnosti podozrenia
trestného stíhania a jednak vo vzniku a pretrvávaní niektorého z väzobných dôvodov
uvedených v jednotlivých písmenách § 71 ods. 1 Trestného poriadku. V zmysle príslušných
zákonných ustanovení dôvody väzby musia trvať počas celého jej trvania a väzba v každom
svojom štádiu musí byť odôvodnená aj skutkovými okolnosťami prípadu.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení i zo znenia § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2
Trestného poriadku vyplýva, že pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa súd musí zaoberať
aj tým, či trestné stíhanie proti tej – ktorej osobe je dôvodné. Svojím stanoviskom
neprezumuje vinu či nevinu obvineného a väzobné trestné stíhanie samo osebe
neprejudikuje odsudzujúci rozsudok. Ak však existuje logickými úvahami podložená
dôvodnosť podozrenia a pristúpi k tomu niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71
ods. 1 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súdy sú trestné stíhanie
povinné viesť väzobne. Sudca pre prípravné konanie si je vedomý aj toho, že väzba
je výrazným zásahom do obmedzenia slobody pohybu je tzv. výnimkou z pravidla, pričom
možno ku nej pristúpiť len za výnimočných okolností. V tomto prípade však takéto
výnimočné okolnosti nastali a spočívajú tak v špecifikách trestnej veci ako takej,
ako aj vo viacerých špecifikách týkajúcich sa všetkých obvinených.
Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania, je potrebné uviesť, že dôkazy, ktoré boli
doposiaľ vo veci získané, a to aj v čase po predchádzajúcom rozhodnutí o predĺžení lehoty
trvania väzby, nespochybnili ani v tomto štádiu trestného stíhania dôvodnosť trestného
stíhania ani u jedného z obvinených, teda dôvodnosť podozrení voči vyššie menovaným
obvineným z toho, že mali spáchať tie trestné činy a takým konaním ako to je konkrétne
uvedené v jednotlivých uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.
V tomto smere nič nezmenila ani súdu už známa argumentácia o výpovediach tzv.
spolupracujúcich svedkov. Možno súhlasiť s názorom, že takéto výpovede je potrebné
posudzovať z hľadiska vierohodnosti takejto výpovede naozaj precízne a zodpovedne.
Obvykle platí stav, že výpoveď jediného takéhoto svedka nemôže byť dôvodom práve
na väzobné stíhanie páchateľa.
Podozrenia proti jednotlivým obvineným nie sú založené na výpovedi jedinej
spolupracujúcej osoby (v priebehu výsluchu bol najčastejšie spomínaný V. M.),
ale aj na viacerých ďalších výpovediach spolupracujúcich svedkov, či na výpovedi
obvineného M. a aj na ďalších dôkazoch, ktoré boli podrobne uvedené v predchádzajúcich
väzobných rozhodnutiach, preto nie je namieste ich teraz znovu opakovať.
Pretože v tomto štádiu trestného stíhania sa nerozhoduje o vine a treste obvinených,
úlohou sudcu pre prípravné konanie nie je podrobný rozbor skutkových okolnosti prípadu
vo vzťahu ku všetkým skutkom, vo vzťahu ku všetkým obvineným, podrobný rozbor
svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov tak, ako tomu je v prípade rozhodovania
na hlavnom pojednávaní. V prípade rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby treba
zisťovať, či dôvodnosť trestného stíhania proti obvineným zostala zachovaná, či dôvodnosť
podozrenia voči obvineným zo spáchania konkrétneho konania uvedeného v uznesení
o vznesení obvinenia tiež zostala zachovaná a či dôvody väzby u každého z obvinených
nezmenene trvajú, alebo došlo v tomto smere k zmene, alebo či dôvody väzby už pominuli.
Vo veci ako prvé je zadokumentované trestné oznámenie K. Š. zo dňa 07. 07. 2011.
Oznamovateľ spomenul násilnú, ako aj drogovú trestnú činnosť a vypovedal o štruktúre
skupiny, ktorá sa necháva označovať ako „P.“. Už tu K. Š. vypovedá pomerne podrobne
a spomína väčšinu osôb, ktoré boli neskôr obvinené.
V ďalších štádiách trestného konania bol K. Š. vypočutý aj v postavení svedka
a to aj po vznesení obvinenia za zachovania možnosti kontradiktórneho výsluchu pokiaľ
ide o účasť obhajcov pri výsluchu (viď č. l. 866 – 891, 1995 – 2005, zápisnica o vykonaných
rekogníciách). Tento svedok hovorí predovšetkým o drogovej činnosti „o sekaní drog,
predávaní týchto drog a obchodovaní s nimi“. Z osôb uvedených v návrhu prokurátora
spomína predovšetkým M. B. prezývaného „B.“, Ľ. G. prezývaného „L.“, P. M.
prezývaného „T.“, R. M. a T. K. Takisto spomína M. P. prezývaného „E.“, pričom však
tento patril do inej skupiny ako predchádzajúce osoby, ktoré spadali pod M. A. Naposledy
výpoveď v takomto smere svedok K. Š. zopakoval dňa 17. 04. 2012, kde opakuje niektoré
skutočnosti týkajúce sa drogovej trestnej činnosti a spomína aj trestnú činnosť súvisiacu
s vydieraním.
Ďalšou osobou, ktorá vypovedá v neprospech viacerých v návrhu spomínaných osôb
je svedok M. Č. (zápisnica o výsluchu z č. l. 892 – 913). Tento svedok aj v rámci
kontradiktórnych výpovedí vypovedá o tom, že pozná T. K., R. M., Ľ. G. a M. B. Takisto
vypovedá predovšetkým k drogovej trestnej činnosti, popisuje fungovanie skupiny a pokiaľ
ide o J. O. uviedol, že tohto videl dvakrát v živote, je to taký mladý chalan, pričom vie
o tom, že má prezývku „P.“. Výpoveď v tomto smere potvrdil aj pri svojom výsluchu dňa
19. 04. 2012, kde hovorí aj o skupine „P.“ tvrdí, že „M. A. a O. boli hore a my ostatní sme
boli dole“.
V. M. bol vypočutá viackrát, čo je zrejmé zo zápisnice o výsluchoch tejto osoby
na č. l. 914 – 953, 1010 – 1015, 1210 – 1215, 1349 – 1356, 2018 – 2039. Možno
konštatovať, že tento svedok vypovedá voči všetkým obvineným uvedeným v návrhu
prokurátora a podrobne popisuje nielen drogovú trestnú činnosť, ale aj trestnú činnosť
násilného charakteru týkajúcu sa viacerých poškodených. Takisto pomerne presne
s uvádzaním viacerých detailov popisuje aj činnosť skupiny, ktorá si nechala hovoriť
ako „P.“. Vypovedal aj ku skutku, ktorý sa týkal poškodeného N. a ktorého sa zúčastnil,
takisto vypovedá ku skutku, ktorý sa týka poškodeného G. a vypovedal tiež k okolnostiam,
ktoré sa týkajú poškodených D., T. a M. Aj tento svedok všetky okolnosti v súlade
s predchádzajúcimi výpoveďami potvrdil aj dňa 18. 04. 2012. Možno konštatovať,
že v zásade v súlade so skutkovými opismi v uzneseniach o vznesení obvinenia opisuje
činnosť jednotlivých obvinených.
Aj výpovede svedkov T., D. a s časti P., okrem výpovede V. M. dokumentujú
existenciu skupiny „P.“, ktorá „bojovala o vplyv“ v území, na ktorom pôsobili vyššie
spomenutí svedkovia. V súvislosti s platením za ochranu mali mať viaceré osoby vrátane
osôb obvinených v tomto konaní stretnutia, okrem iného na tzv. K., kde malo dôjsť k rôznym
nezhodám medzi dvomi skupinami snažiacimi sa o vplyv na predmetnom území.
Podobne ako v prípade poškodených N. a G. niet pochybnosti o tom, že výbuchy
sú preukázané objektívne nespochybniteľnými dôkaznými prostriedkami. Zatiaľ
za usvedčujúce dôkazy možno považovať aj niektoré ďalšie výpovede svedkov, konkrétne K.,
Ž., B., M.
Pokiaľ ide o drogovú trestnú činnosť treba poukázať aj na výsledky rôznych
znaleckých skúmaní v súvislosti so stopami zaistenými na tele obvinených B., G., K. a M.
Niet pochybností, že tieto osoby prišli do styku s návykovými látkami. U obvineného M. bola
nájdená digitálna váha, na ktorej boli identifikované stopy po metamfetamíne, takéto stopy
boli identifikované aj na u neho nájdených bankovkách.
Charakter trestnej činnosti, ktorá je obvineným kladená za vinu vykazuje znaky
organizovanosti, vzájomnej podriadenosti, kedy každá zo zúčastnených osôb si je vedomá
svojho miesta v skupine a jej úlohou je kooperovať s ostatnými.
Väzobné dôvody u jednotlivých obvinených tak, ako sú uvedené v návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby a sú podrobne rozpísané v doterajších
väzobných rozhodnutiach, ktoré sa dôvodmi podrobne zaoberali, tieto aj vysvetlili, pričom
ide o rozhodnutia právoplatné, vo všetkých prípadoch preskúmané odvolacími súdmi ostali
od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby nezmenené, preto
nedošlo v tomto smere pri terajšom rozhodovaní k úprave dôvodov väzby
a v podrobnostiach pokiaľ ide o skúmanie väzobných dôvodov možno na ne v plnej miere
odkázať.
To, že niektorí z obvinených predtým preberali zásielky, dostavovali
sa na predvolania polície a zdržiavali sa v miestach svojho trvalého bydliska bolo
už v predchádzajúcich konaniach vyhodnotené a bolo zaujaté stanovisko k tomu, že táto
okolnosť sama o sebe väzbu ako zásah do osobnej slobody nevylučuje. Skupinu obvinených,
ktorá vykazuje také znaky spolupráce o akých hovoria vyššie uvedení svedkovia je potrebné
považovať za skupinu ľudí, ktorá si vzájomne vymieňa informácie, čoho dôkazom je i to,
že niektoré z podozrivých osôb po tom, čo sa vec začala prešetrovať nie je možné predviesť
a nezdržujú sa v miestach svojich trvalých pobytov (R. H., M. P.).
Sudca pre prípravné konanie považuje za potrebné ešte uviesť, že pokiaľ
ide o „konkrétne skutočnosti“ odôvodňujúce väzbu nemusí ísť o také skutočnosti, ktoré
už preukázali oprávnenosť ktorejkoľvek z vyššie popisovaných obáv zakotvených
v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku. Možno konštatovať,
že postačuje reálna obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava
z vyššie uvádzaných dôvodov podľa názoru sudcu pre prípravné konanie existuje.
Skutočnosti v podstate zhodne uvádzané obhajcami, že konanie obvinených nevykazuje
žiadne konkrétne známky úteku, vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, nevykazuje známky
ovplyvňovania priebehu vyšetrovania a taktiež konanie obvinených nevykazuje znaky
pokračovania v trestnej činnosti, sa vzťahuje na dôvody väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného
poriadku. Preto sa takáto argumentácia obhajcov nevzťahuje na prejednávaný prípad.
Treba ešte uviesť, že argumentácia s použitím rozhodnutí ESĽP, že dôvody
postačujúce na vzatie do väzby sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými, je v zásade
priliehavá, avšak tento prípad nie je tým, na ktorý možno takéto rozhodnutia ESĽP
aplikovať. Počiatočná dôvodnosť podozrenia založená na oznamovateľovi K. Š. bola
podporená ďalšími vyššie spomenutými dôkazmi.»
K splneniu špeciálnych podmienok pri predĺžení väzby podľa ustanovenia § 76 ods. 3
Trestného poriadku predposlednej vety (nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť) špecializovaný trestný súd dodal:
„Čo sa týka skúmania dôvodnosti predĺženia lehoty trvania väzby až do 15. júna
2013, sudca pre prípravné konanie skúmal tiež to, či orgány činné v trestnom konaní
pri získavaní dôkazov doteraz konali bez prieťahov, teda plynulo. Nezistil také skutočnosti,
ktoré treba hodnotiť ako prieťahy v konaní znamenajúce prepustenie všetkých obvinených
na slobodu pre nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.
Je potrebné konštatovať, že najmä v poslednom čase vyšetrovatelia vo veci konajú
promptne a väčšinu pracovných dní v mesiaci využívajú na vykonávanie procesných úkonov
vo veci. Možno predpokladať relatívne dlhú dobu venovanú preštudovaniu spisového
materiálu, je nesporné, že vo veci by sa mali ešte vykonať viaceré konfrontácie
a je nesporné i to, že budú vypočutí ďalší svedkovia, ktorých prokurátor menovite uviedol,
treba doplniť znalecké dokazovanie v rozsahu uvedenom prokurátorom v návrhu
na predĺženie lehoty trvania väzby. Sudca pre prípravné konanie nemal pochybnosti
ani o potrebe vypočutia tých osôb, ktoré sú známe zatiaľ len pod prezývkami. Možno
súhlasiť s tým, že ide osoby, ktoré môžu buď potvrdiť, alebo vyvrátiť tvrdenia svedkov, ktorí
zatiaľ usvedčujú členov zločineckej skupiny. Treba mať totiž na pamäti ustanovenie § 2
ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Preto dokazovanie, ktoré je uvedené v návrhu
prokurátora nepochybne môže veľmi dobre poslúžiť práve pre obvinených, teda aj pre
získanie dôkazov svedčiacich v ich prospech.
Oprávnená je požiadavka na predĺženie lehoty trvania väzby aj z toho dôvodu,
že bude potrebné oboznámenie sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a bude potrebná lehota
na spracovanie obžaloby, čo všetko si vyžaduje konkrétny čas. Orgány činné v trestnom
konaní a prokurátor však musia postupovať vo väzobnej veci urýchlene tak, aby boli všetky
úkony vykonané čo najskôr, teda podľa možnosti ešte aj pred lehotou, na ktorú bola väzba
predĺžená.“
Na základe takto prezentovaných dôvodov sudca pre prípravné konanie
návrhu prokurátora vyhovel a lehotu trvania väzby predĺžil do 15. júna 2013.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ
(ako aj ďalší spoluobvinení) sťažnosť, v ktorej namietal nedostatočné vysporiadanie
sa s dôvodmi väzby a so zákonnosťou dôkazov zo strany prvostupňového súdu.
Najvyšší súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením tak, že ju ako
nedôvodnú zamietol v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Najvyšší súd kvalifikoval postup špecializovaného trestného súdu ako vecne správny,
a stotožnil sa preto s jeho záverom o pretrvávaní dôvodov väzby u sťažovateľa
(ako aj u ostatných spoluobvinených). V odôvodnení rozhodnutia uviedol:
„Procesné lehoty, v ktorých bolo o väzbe obvinených rozhodované, boli dodržané.
Zároveň spisový materiál bol najvyššiemu súdu predložený v zákonom stanovenej lehote,
t. j. najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby, ktorá by uplynula
dňa 15. decembra 2012.
V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie v odôvodnení
napadnutého uznesenia opätovne podrobne a konzekventne zdôvodnil, na základe akých
záverov aj v súčasnosti u obvinených trvajú dôvody väzby, ktoré sa od predchádzajúceho
rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne sudca pre prípravné konanie
v celom rozsahu odkázal.
V napadnutom uznesení ďalej sudca pre prípravné konanie dôkladne rozviedol
dôkazy, ktoré naďalej potvrdzujú opodstatnenosť a dôvodnosť podozrenia, že obvinení
spáchali trestné činy kladené im za vinu. Pritom od predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe
nedošlo na strane obvinených k žiadnym podstatným zmenám odôvodňujúcim
iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší súd poukazuje na doterajšie rozhodnutia vo veci,
s ktorými sa plne stotožňuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval námietky obvinených za dôvodné,
nakoľko v súčasnom štádiu konania sa súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami
trestných činov, z ktorých sú obvinení, ani vyhodnocovaním jednotlivých svedeckých
výpovedí. Svedecké výpovede a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej
na zistenie, či naďalej existuje dôvodné podozrenie, že predmetné skutky spáchali obvinení.
Zároveň sa jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále
uskutočňujú rôzne procesné úkony. Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu
preto nemôže byť posudzované ako prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany
orgánov činných v trestnom konaní.
Ako správne konštatoval sudca pre prípravné konanie, doterajší spôsob života
obvinených sám o sebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto skutočnosti je potrebné
posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými okolnosťami zistenými v trestnom konaní,
pričom obava, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu by nebolo zmarené,
resp. sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nebolo rozptýlené.“
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd,
ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania.
Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí
spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa)
vychádzal zo skutkového a právneho stavu podrobne uvedeného v uznesení
špecializovaného trestného súdu poukazujúceho na skutkové okolnosti odôvodňujúce
existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery najvyšší súd akceptoval a zároveň
sa na ne v podrobnostiach odvolal.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného trestného súdu
posudzoval najvyšší súd splnenie jednak materiálnych, ako aj formálnych podmienok
väzby.
K splneniu formálnych podmienok väzby oba konajúce súdy poukázali na relevantnú
právnu úpravu, a síce na ustanovenia § 76 Trestného poriadku, a skonštatovali súladnosť
doterajšieho postupu trestného konania týkajúceho sa väzby sťažovateľa s označenými
ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi predpísané väzobné lehoty.
Vo vzťahu k splneniu špeciálnej podmienky vzťahujúcej sa na predĺženie lehoty
trvania väzby (§ 76 ods. 3 Trestného poriadku) najvyšší súd kvalifikoval (s poukazom
na rozsiahlosť vyšetrovanej trestnej činnosti a nevyhnutnosť vykonania ďalších
relevantných procesných úkonov) postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý.
K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby konajúce súdy podrobne
interpretovali právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 71 ods. 1 Trestného poriadku
(jednotlivé väzobné dôvody) a konštatovali ich naplnenia jednak s prihliadnutím
na charakter vyšetrovanej trestnej činnosti (organizovaná trestná činnosť so silným prvkom
kooperácie), ako aj s prihliadnutím na špecifiká týkajúce sa osôb jednotlivých obvinených.
Skutkové okolnosti vzatia do väzby (dôvodnosť vedeného trestného stíhania)
ako súčasť materiálnych predpokladov väzby konajúce súdy argumentačne opreli
o špecifikáciu dôkaznej situácie v trestnej veci sťažovateľa, a to poukazom na súbor
obstaraných svedeckých výpovedi a na ďalšie súvisiace dôkazy, charakterizujúc pritom
potrebnú mieru ich posúdenia zodpovedajúcu potrebe zistenia stavu dôvodného podozrenia
spáchania vyšetrovaných skutkov.
Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované
argumentačné otázky formulované v podanej sťažnosti boli najvyšším súdom náležite
zodpovedané.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že by sa
nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa
názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne
závery najvyššieho súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú
skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej
otázke.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa námietky porušenia práva na obhajobu,
keď podľa jeho vyjadrenia malo byť prvostupňové väzobné rozhodnutie jeho obhajcovi
doručené iba deň pred rozhodnutím nadriadeného súdu, bez toho, aby sa ústavný súd bližšie
venoval či už pravdivosti alebo relevantnosti tohto tvrdenia z pohľadu garancie práva na
obhajobu, konštatuje zjavnú neopodstatnenosť takto prezentovanej argumentácie, keďže ako
vyplýva z obsahu samotného uznesenia najvyššieho súdu, obhajca sťažovateľa na podaní
sťažnosti (proti predmetnému uzneseniu) riadne participoval a v rámci ním prednesenej
argumentácie sa o možnom skrátení časového rámca na prípravu zo strany konajúcich súdov
ani len nezmienil.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok,
ďalšími jej nedostatkami (napr. nepripojenie splnomocnenia pre advokáta) sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2013