Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 106/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., toho času vo väzbe, vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených , 2 a 5

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. 38/2012 a základných práv podľa a

, Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2013 doručená sťažnosť M. B., B., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špecializovaného

trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) z 27. novembra 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. 38/2012 a základných práv podľa a

, Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania vedeného

proti jeho osobe vzatý do väzby, a to na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) z 18. novembra 2011 z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1

písm. a), b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), potvrdeného rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

z 2. mája 2012, ktorý rozhodol o zmene dôvodov väzby tak, že ponechal len dôvod väzby

podľa . Väzba sťažovateľa bola následne uznesením

špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 30. mája 2012 predĺžená do 15. decembra 2012.

Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby (z 13. novembra 2012)

špecializovaný trestný súd namietaným uznesením z 27. novembra 2012 lehotu trvania

väzby sťažovateľa predĺžil do 15. júna 2013. O sťažnosti podanej sťažovateľom proti

prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd uznesením zo 4. decembra 2012,

ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že počas výsluchu pred špecializovaným trestným súdom

27. novembra 2012 poukázal na viacero pochybení orgánov činných v trestnom konaní,

a síce upozornil na nezákonnosť vykonaných domových prehliadok, ktoré boli podľa

vyjadrenia sťažovateľa vykonané „napriek absencii povolení“, a tiež poukázal na výpovede

svedka K. Š., ktoré podľa názoru sťažovateľa „sú napriek tomu, že boli spísané každá

inokedy a iným vyšetrovateľom prakticky od slova do slova zhodné, čo svedčí o tom,

že výpoveď svedka musela byť iba skopírovaná a nemohla byť samostatným a spontánnym

vyjadrením svedka k veci“.

Podľa sťažovateľa sa špecializovaný trestný ani najvyšší súd namietanými

pochybeniami nezaoberali, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na osobnú

slobodu zaručeného , 2 a 5 .

Sťažovateľ ďalej uvádza, že namietané uznesenie špecializovaného trestného súdu

bolo jeho obhajcovi doručené 3. decembra 2012, pričom najvyšší súd rozhodol o jeho

sťažnosti (ako aj o sťažnostiach ďalších spoluobvinených) už 4. decembra 2012. Sťažovateľ

v takomto postupe najvyššieho súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených

a , listiny, ako aj práva zaručeného

písm. b a c) dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,

aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Konaním a uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, sp. zn.; 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012, došlo k porušeniu základných práv M. B.

podľa , ods. 2, ods. 5 SR v nadväznosti na Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Konaním a uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn.: zo dňa 04. 12.

2012, došlo k porušeniu základných práv M. B. podľa , SR

v nadväznosti na čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako aj čl. 37 ods. 2, Listiny základných práv a slobôd.

3. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica, sp. zn.: 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012, ako aj Uznesenie Najvyššieho

súdu, sp. zn.: zo dňa 04. 12. 2012 a prikazuje Špecializovanému trestnému

súdu, pracovisko Banská Bystrica, aby M. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného trestného

súdu z 27. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 38/2012

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov

a dohovoru postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu zistil ústavný

súd existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, a síce nedostatok právomoci.

Vo vzťahu k označenému uzneseniu špecializovaného trestného súdu disponoval

sťažovateľ opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany

v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov a dohovoru spadalo

do právomoci nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného

súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie v zmysle .

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3

, listiny a práva podľa a dohovoru postupom

a uznesením najvyššieho súdu zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

V zmysle ustanovenia je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania, teda jeho petitom.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu námietku porušenia

základných práv podľa v petite sťažnosti neformuloval. Aj keby z obsahu jej

odôvodnenia mohlo zdanlivo vyplývať, že jeho argumentácia k nej smeruje (sťažovateľ

formuluje v sťažnosti tvrdenie, podľa ktorého sa konajúce súdy dostatočne nevysporiadali

s ním namietanými pochybeniami orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré sťažovateľ

upozorňoval už špecializovaný trestný súd skúmajúci dôvodnosť podozrenia zo spáchania

vyšetrovanej trestnej činnosti), ústavný súd môže rozhodovať výlučne iba o námietkach

tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ výslovne v petite pomenuje. V danom prípade

sťažovateľ v petite svojej sťažnosti jednotlivé námietky porušenia svojich práv jasne rozlíšil

vo vzťahu k špecializovanému trestnému súdu a najvyššiemu súdu.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj (z časti) vyžiadaného spisového materiálu

ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 a iné zákona

č. v znení neskorších predpisov. V rámci vedeného trestného

stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu z 18. novembra 2011 (sudcom

pre prípravné konanie) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b)

a c) zmeneným rozhodnutím nadriadeného súdu tak, že bol ponechaný

dôvod väzby podľa , podľa ktorého obvinený môže

byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo

ktorým hrozil. Uznesením špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu z 30. mája 2012 bola lehota trvania väzby sťažovateľa

predĺžená do 15. decembra 2012.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky 13. novembra 2012 predložil návrh na predĺženie lehoty trvania väzby

sťažovateľa (ako aj ostatných spoluobvinených), ktorému špecializovaný trestný súd

namietaným uznesením z 27. novembra 2012 vyhovel a lehotu trvania väzby sťažovateľa

predĺžil do 15. júna 2013.

V odôvodnení svojho rozhodnutia v úvode citoval špecializovaný trestný súd

príslušné ustanovenia [, , ,

písm. c), § 76 ods. 7 písm. c) a § 79 ods. 3] a konštatoval, že v súlade s citovanou právnou

úpravou bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podaný v takto určenej zákonnej

lehote, preto špecializovaný trestný súd určil termín výsluchov obvinených a upovedomil

o ňom tak prokurátora, ako aj obhajcov obvinených. Špecializovaný trestný súd poukázal

na sťažnostné námietky sťažovateľa: „Obvinený M. B. poukázal najmä na to, že hotovosť

zadržaná pri domovej prehliadke nemá z jeho osobou žiadnu súvislosť a nikto nepreveroval

ako súvisí a či vôbec s vyšetrovanou trestnou činnosťou. Vyšetrovateľ vychádzal pri svojich

úvahách z mylných informácií. Podľa názoru tohto obvineného vyšetrovatelia manipulujú

so získanými dôkazmi, ovplyvňujú svedkov. V tejto súvislosti poukázal na opakovanú

výpoveď K. Š., ktorá bola skopírovaná aj s chybami z jeho predchádzajúcej výpovede.

Keďže žiadnu trestnú činnosť nespáchal a každý jeho cent je legálne získaný, niet dôvodu

na jeho väzbu zvlášť, keď je dôkazná situácia postavená na svedkoch kajúcnikoch.“

V ďalšom bode špecializovaný trestný súd poukázal na splnenie formálnych

podmienok väzby a dôvodil, že „Obvinení boli vzatí do väzby za okolností, ako je to vyššie

sumarizované, pričom existencia formálnych dôvodov väzby (vznesenie obvinenia za trestné

činy a pretrvávanie tohto stavu, dodržanie lehôt v rámci ktorých orgány činné v trestnom

konaní musia postupovať) u všetkých obvinených už boli preskúmané rozhodnutiami

viacerých prvo i druhostupňových súdov. Ich existencia je daná aj v súčasnosti a sudca

pre prípravné konanie vo veci postupoval tak, aby boli dodržané lehoty stanovené

aj v 76 ods. 3 prvá veta (predloženie nadriadenému súdu najneskôr

5 pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom

konaní).“.

Vo vzťahu k splneniu materiálnych dôvodov väzby špecializovaný trestný súd takto

argumentoval:

«Pokiaľ ide o materiálne dôvody väzby, tie spočívajú jednak v dôvodnosti podozrenia

trestného stíhania a jednak vo vzniku a pretrvávaní niektorého z väzobných dôvodov

uvedených v jednotlivých písmenách . V zmysle príslušných

zákonných ustanovení dôvody väzby musia trvať počas celého jej trvania a väzba v každom

svojom štádiu musí byť odôvodnená aj skutkovými okolnosťami prípadu.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení i zo znenia § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2

vyplýva, že pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa súd musí zaoberať

aj tým, či trestné stíhanie proti tej – ktorej osobe je dôvodné. Svojím stanoviskom

neprezumuje vinu či nevinu obvineného a väzobné trestné stíhanie samo osebe

neprejudikuje odsudzujúci rozsudok. Ak však existuje logickými úvahami podložená

dôvodnosť podozrenia a pristúpi k tomu niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71

ods. 1 , orgány činné v trestnom konaní a súdy sú trestné stíhanie

povinné viesť väzobne. Sudca pre prípravné konanie si je vedomý aj toho, že väzba

je výrazným zásahom do obmedzenia slobody pohybu je tzv. výnimkou z pravidla, pričom

možno ku nej pristúpiť len za výnimočných okolností. V tomto prípade však takéto

výnimočné okolnosti nastali a spočívajú tak v špecifikách trestnej veci ako takej,

ako aj vo viacerých špecifikách týkajúcich sa všetkých obvinených.

Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania, je potrebné uviesť, že dôkazy, ktoré boli

doposiaľ vo veci získané, a to aj v čase po predchádzajúcom rozhodnutí o predĺžení lehoty

trvania väzby, nespochybnili ani v tomto štádiu trestného stíhania dôvodnosť trestného

stíhania ani u jedného z obvinených, teda dôvodnosť podozrení voči vyššie menovaným

obvineným z toho, že mali spáchať tie trestné činy a takým konaním ako to je konkrétne

uvedené v jednotlivých uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.

V tomto smere nič nezmenila ani súdu už známa argumentácia o výpovediach tzv.

spolupracujúcich svedkov. Možno súhlasiť s názorom, že takéto výpovede je potrebné

posudzovať z hľadiska vierohodnosti takejto výpovede naozaj precízne a zodpovedne.

Obvykle platí stav, že výpoveď jediného takéhoto svedka nemôže byť dôvodom práve

na väzobné stíhanie páchateľa.

Podozrenia proti jednotlivým obvineným nie sú založené na výpovedi jedinej

spolupracujúcej osoby (v priebehu výsluchu bol najčastejšie spomínaný V. M.),

ale aj na viacerých ďalších výpovediach spolupracujúcich svedkov, či na výpovedi

obvineného M. a aj na ďalších dôkazoch, ktoré boli podrobne uvedené v predchádzajúcich

väzobných rozhodnutiach, preto nie je namieste ich teraz znovu opakovať.

Pretože v tomto štádiu trestného stíhania sa nerozhoduje o vine a treste obvinených,

úlohou sudcu pre prípravné konanie nie je podrobný rozbor skutkových okolnosti prípadu

vo vzťahu ku všetkým skutkom, vo vzťahu ku všetkým obvineným, podrobný rozbor

svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov tak, ako tomu je v prípade rozhodovania

na hlavnom pojednávaní. V prípade rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby treba

zisťovať, či dôvodnosť trestného stíhania proti obvineným zostala zachovaná, či dôvodnosť

podozrenia voči obvineným zo spáchania konkrétneho konania uvedeného v uznesení

o vznesení obvinenia tiež zostala zachovaná a či dôvody väzby u každého z obvinených

nezmenene trvajú, alebo došlo v tomto smere k zmene, alebo či dôvody väzby už pominuli.

Vo veci ako prvé je zadokumentované trestné oznámenie K. Š. zo dňa 07. 07. 2011.

Oznamovateľ spomenul násilnú, ako aj drogovú trestnú činnosť a vypovedal o štruktúre

skupiny, ktorá sa necháva označovať ako „P.“. Už tu K. Š. vypovedá pomerne podrobne

a spomína väčšinu osôb, ktoré boli neskôr obvinené.

V ďalších štádiách trestného konania bol K. Š. vypočutý aj v postavení svedka

a to aj po vznesení obvinenia za zachovania možnosti kontradiktórneho výsluchu pokiaľ

ide o účasť obhajcov pri výsluchu (viď č. l. 866 – 891, 1995 – 2005, zápisnica o vykonaných

rekogníciách). Tento svedok hovorí predovšetkým o drogovej činnosti „o sekaní drog,

predávaní týchto drog a obchodovaní s nimi“. Z osôb uvedených v návrhu prokurátora

spomína predovšetkým M. B. prezývaného „B.“, Ľ. G. prezývaného „L.“, P. M.

prezývaného „T.“, R. M. a T. K. Takisto spomína M. P. prezývaného „E.“, pričom však

tento patril do inej skupiny ako predchádzajúce osoby, ktoré spadali pod M. A. Naposledy

výpoveď v takomto smere svedok K. Š. zopakoval dňa 17. 04. 2012, kde opakuje niektoré

skutočnosti týkajúce sa drogovej trestnej činnosti a spomína aj trestnú činnosť súvisiacu

s vydieraním.

Ďalšou osobou, ktorá vypovedá v neprospech viacerých v návrhu spomínaných osôb

je svedok M. Č. (zápisnica o výsluchu z č. l. 892 – 913). Tento svedok aj v rámci

kontradiktórnych výpovedí vypovedá o tom, že pozná T. K., R. M., Ľ. G. a M. B. Takisto

vypovedá predovšetkým k drogovej trestnej činnosti, popisuje fungovanie skupiny a pokiaľ

ide o J. O. uviedol, že tohto videl dvakrát v živote, je to taký mladý chalan, pričom vie

o tom, že má prezývku „P.“. Výpoveď v tomto smere potvrdil aj pri svojom výsluchu dňa

19. 04. 2012, kde hovorí aj o skupine „P.“ tvrdí, že „M. A. a O. boli hore a my ostatní sme

boli dole“.

V. M. bol vypočutá viackrát, čo je zrejmé zo zápisnice o výsluchoch tejto osoby

na č. l. 914 – 953, 1010 – 1015, 1210 – 1215, 1349 – 1356, 2018 – 2039. Možno

konštatovať, že tento svedok vypovedá voči všetkým obvineným uvedeným v návrhu

prokurátora a podrobne popisuje nielen drogovú trestnú činnosť, ale aj trestnú činnosť

násilného charakteru týkajúcu sa viacerých poškodených. Takisto pomerne presne

s uvádzaním viacerých detailov popisuje aj činnosť skupiny, ktorá si nechala hovoriť

ako „P.“. Vypovedal aj ku skutku, ktorý sa týkal poškodeného N. a ktorého sa zúčastnil,

takisto vypovedá ku skutku, ktorý sa týka poškodeného G. a vypovedal tiež k okolnostiam,

ktoré sa týkajú poškodených D., T. a M. Aj tento svedok všetky okolnosti v súlade

s predchádzajúcimi výpoveďami potvrdil aj dňa 18. 04. 2012. Možno konštatovať,

že v zásade v súlade so skutkovými opismi v uzneseniach o vznesení obvinenia opisuje

činnosť jednotlivých obvinených.

Aj výpovede svedkov T., D. a s časti P., okrem výpovede V. M. dokumentujú

existenciu skupiny „P.“, ktorá „bojovala o vplyv“ v území, na ktorom pôsobili vyššie

spomenutí svedkovia. V súvislosti s platením za ochranu mali mať viaceré osoby vrátane

osôb obvinených v tomto konaní stretnutia, okrem iného na tzv. K., kde malo dôjsť k rôznym

nezhodám medzi dvomi skupinami snažiacimi sa o vplyv na predmetnom území.

Podobne ako v prípade poškodených N. a G. niet pochybnosti o tom, že výbuchy

sú preukázané objektívne nespochybniteľnými dôkaznými prostriedkami. Zatiaľ

za usvedčujúce dôkazy možno považovať aj niektoré ďalšie výpovede svedkov, konkrétne K.,

Ž., B., M.

Pokiaľ ide o drogovú trestnú činnosť treba poukázať aj na výsledky rôznych

znaleckých skúmaní v súvislosti so stopami zaistenými na tele obvinených B., G., K. a M.

Niet pochybností, že tieto osoby prišli do styku s návykovými látkami. U obvineného M. bola

nájdená digitálna váha, na ktorej boli identifikované stopy po metamfetamíne, takéto stopy

boli identifikované aj na u neho nájdených bankovkách.

Charakter trestnej činnosti, ktorá je obvineným kladená za vinu vykazuje znaky

organizovanosti, vzájomnej podriadenosti, kedy každá zo zúčastnených osôb si je vedomá

svojho miesta v skupine a jej úlohou je kooperovať s ostatnými.

Väzobné dôvody u jednotlivých obvinených tak, ako sú uvedené v návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby a sú podrobne rozpísané v doterajších

väzobných rozhodnutiach, ktoré sa dôvodmi podrobne zaoberali, tieto aj vysvetlili, pričom

ide o rozhodnutia právoplatné, vo všetkých prípadoch preskúmané odvolacími súdmi ostali

od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby nezmenené, preto

nedošlo v tomto smere pri terajšom rozhodovaní k úprave dôvodov väzby

a v podrobnostiach pokiaľ ide o skúmanie väzobných dôvodov možno na ne v plnej miere

odkázať.

To, že niektorí z obvinených predtým preberali zásielky, dostavovali

sa na predvolania polície a zdržiavali sa v miestach svojho trvalého bydliska bolo

už v predchádzajúcich konaniach vyhodnotené a bolo zaujaté stanovisko k tomu, že táto

okolnosť sama o sebe väzbu ako zásah do osobnej slobody nevylučuje. Skupinu obvinených,

ktorá vykazuje také znaky spolupráce o akých hovoria vyššie uvedení svedkovia je potrebné

považovať za skupinu ľudí, ktorá si vzájomne vymieňa informácie, čoho dôkazom je i to,

že niektoré z podozrivých osôb po tom, čo sa vec začala prešetrovať nie je možné predviesť

a nezdržujú sa v miestach svojich trvalých pobytov (R. H., M. P.).

Sudca pre prípravné konanie považuje za potrebné ešte uviesť, že pokiaľ

ide o „konkrétne skutočnosti“ odôvodňujúce väzbu nemusí ísť o také skutočnosti, ktoré

už preukázali oprávnenosť ktorejkoľvek z vyššie popisovaných obáv zakotvených

v ustanovení , , . Možno konštatovať,

že postačuje reálna obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava

z vyššie uvádzaných dôvodov podľa názoru sudcu pre prípravné konanie existuje.

Skutočnosti v podstate zhodne uvádzané obhajcami, že konanie obvinených nevykazuje

žiadne konkrétne známky úteku, vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, nevykazuje známky

ovplyvňovania priebehu vyšetrovania a taktiež konanie obvinených nevykazuje znaky

pokračovania v trestnej činnosti, sa vzťahuje na dôvody väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného

poriadku. Preto sa takáto argumentácia obhajcov nevzťahuje na prejednávaný prípad.

Treba ešte uviesť, že argumentácia s použitím rozhodnutí ESĽP, že dôvody

postačujúce na vzatie do väzby sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými, je v zásade

priliehavá, avšak tento prípad nie je tým, na ktorý možno takéto rozhodnutia ESĽP

aplikovať. Počiatočná dôvodnosť podozrenia založená na oznamovateľovi K. Š. bola

podporená ďalšími vyššie spomenutými dôkazmi.»

K splneniu špeciálnych podmienok pri predĺžení väzby podľa ustanovenia § 76 ods. 3

predposlednej vety (nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť) špecializovaný trestný súd dodal:

„Čo sa týka skúmania dôvodnosti predĺženia lehoty trvania väzby až do 15. júna

2013, sudca pre prípravné konanie skúmal tiež to, či orgány činné v trestnom konaní

pri získavaní dôkazov doteraz konali bez prieťahov, teda plynulo. Nezistil také skutočnosti,

ktoré treba hodnotiť ako prieťahy v konaní znamenajúce prepustenie všetkých obvinených

na slobodu pre nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Je potrebné konštatovať, že najmä v poslednom čase vyšetrovatelia vo veci konajú

promptne a väčšinu pracovných dní v mesiaci využívajú na vykonávanie procesných úkonov

vo veci. Možno predpokladať relatívne dlhú dobu venovanú preštudovaniu spisového

materiálu, je nesporné, že vo veci by sa mali ešte vykonať viaceré konfrontácie

a je nesporné i to, že budú vypočutí ďalší svedkovia, ktorých prokurátor menovite uviedol,

treba doplniť znalecké dokazovanie v rozsahu uvedenom prokurátorom v návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby. Sudca pre prípravné konanie nemal pochybnosti

ani o potrebe vypočutia tých osôb, ktoré sú známe zatiaľ len pod prezývkami. Možno

súhlasiť s tým, že ide osoby, ktoré môžu buď potvrdiť, alebo vyvrátiť tvrdenia svedkov, ktorí

zatiaľ usvedčujú členov zločineckej skupiny. Treba mať totiž na pamäti ustanovenie § 2

ods. 10 , podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,

aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Preto dokazovanie, ktoré je uvedené v návrhu

prokurátora nepochybne môže veľmi dobre poslúžiť práve pre obvinených, teda aj pre

získanie dôkazov svedčiacich v ich prospech.

Oprávnená je požiadavka na predĺženie lehoty trvania väzby aj z toho dôvodu,

že bude potrebné oboznámenie sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a bude potrebná lehota

na spracovanie obžaloby, čo všetko si vyžaduje konkrétny čas. Orgány činné v trestnom

konaní a prokurátor však musia postupovať vo väzobnej veci urýchlene tak, aby boli všetky

úkony vykonané čo najskôr, teda podľa možnosti ešte aj pred lehotou, na ktorú bola väzba

predĺžená.“

Na základe takto prezentovaných dôvodov sudca pre prípravné konanie

návrhu prokurátora vyhovel a lehotu trvania väzby predĺžil do 15. júna 2013.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ

(ako aj ďalší spoluobvinení) sťažnosť, v ktorej namietal nedostatočné vysporiadanie

sa s dôvodmi väzby a so zákonnosťou dôkazov zo strany prvostupňového súdu.

Najvyšší súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením tak, že ju ako

nedôvodnú zamietol v zmysle ustanovenia .

Najvyšší súd kvalifikoval postup špecializovaného trestného súdu ako vecne správny,

a stotožnil sa preto s jeho záverom o pretrvávaní dôvodov väzby u sťažovateľa

(ako aj u ostatných spoluobvinených). V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Procesné lehoty, v ktorých bolo o väzbe obvinených rozhodované, boli dodržané.

Zároveň spisový materiál bol najvyššiemu súdu predložený v zákonom stanovenej lehote,

t. j. najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby, ktorá by uplynula

dňa 15. decembra 2012.

V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie v odôvodnení

napadnutého uznesenia opätovne podrobne a konzekventne zdôvodnil, na základe akých

záverov aj v súčasnosti u obvinených trvajú dôvody väzby, ktoré sa od predchádzajúceho

rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne sudca pre prípravné konanie

v celom rozsahu odkázal.

V napadnutom uznesení ďalej sudca pre prípravné konanie dôkladne rozviedol

dôkazy, ktoré naďalej potvrdzujú opodstatnenosť a dôvodnosť podozrenia, že obvinení

spáchali trestné činy kladené im za vinu. Pritom od predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe

nedošlo na strane obvinených k žiadnym podstatným zmenám odôvodňujúcim

iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší súd poukazuje na doterajšie rozhodnutia vo veci,

s ktorými sa plne stotožňuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval námietky obvinených za dôvodné,

nakoľko v súčasnom štádiu konania sa súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami

trestných činov, z ktorých sú obvinení, ani vyhodnocovaním jednotlivých svedeckých

výpovedí. Svedecké výpovede a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej

na zistenie, či naďalej existuje dôvodné podozrenie, že predmetné skutky spáchali obvinení.

Zároveň sa jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále

uskutočňujú rôzne procesné úkony. Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu

preto nemôže byť posudzované ako prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany

orgánov činných v trestnom konaní.

Ako správne konštatoval sudca pre prípravné konanie, doterajší spôsob života

obvinených sám o sebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto skutočnosti je potrebné

posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými okolnosťami zistenými v trestnom konaní,

pričom obava, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu by nebolo zmarené,

resp. sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nebolo rozptýlené.“

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd,

ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa)

vychádzal zo skutkového a právneho stavu podrobne uvedeného v uznesení

špecializovaného trestného súdu poukazujúceho na skutkové okolnosti odôvodňujúce

existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery najvyšší súd akceptoval a zároveň

sa na ne v podrobnostiach odvolal.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia špecializovaného trestného súdu

posudzoval najvyšší súd splnenie jednak materiálnych, ako aj formálnych podmienok

väzby.

K splneniu formálnych podmienok väzby oba konajúce súdy poukázali na relevantnú

právnu úpravu, a síce na ustanovenia , a skonštatovali súladnosť

doterajšieho postupu trestného konania týkajúceho sa väzby sťažovateľa s označenými

ustanoveniami upravujúcimi predpísané väzobné lehoty.

Vo vzťahu k splneniu špeciálnej podmienky vzťahujúcej sa na predĺženie lehoty

trvania väzby ( ) najvyšší súd kvalifikoval (s poukazom

na rozsiahlosť vyšetrovanej trestnej činnosti a nevyhnutnosť vykonania ďalších

relevantných procesných úkonov) postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby konajúce súdy podrobne

interpretovali právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach

(jednotlivé väzobné dôvody) a konštatovali ich naplnenia jednak s prihliadnutím

na charakter vyšetrovanej trestnej činnosti (organizovaná trestná činnosť so silným prvkom

kooperácie), ako aj s prihliadnutím na špecifiká týkajúce sa osôb jednotlivých obvinených.

Skutkové okolnosti vzatia do väzby (dôvodnosť vedeného trestného stíhania)

ako súčasť materiálnych predpokladov väzby konajúce súdy argumentačne opreli

o špecifikáciu dôkaznej situácie v trestnej veci sťažovateľa, a to poukazom na súbor

obstaraných svedeckých výpovedi a na ďalšie súvisiace dôkazy, charakterizujúc pritom

potrebnú mieru ich posúdenia zodpovedajúcu potrebe zistenia stavu dôvodného podozrenia

spáchania vyšetrovaných skutkov.

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované

argumentačné otázky formulované v podanej sťažnosti boli najvyšším súdom náležite

zodpovedané.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť, že by sa

nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa

názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne

závery najvyššieho súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú

skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa námietky porušenia práva na obhajobu,

keď podľa jeho vyjadrenia malo byť prvostupňové väzobné rozhodnutie jeho obhajcovi

doručené iba deň pred rozhodnutím nadriadeného súdu, bez toho, aby sa ústavný súd bližšie

venoval či už pravdivosti alebo relevantnosti tohto tvrdenia z pohľadu garancie práva na

obhajobu, konštatuje zjavnú neopodstatnenosť takto prezentovanej argumentácie, keďže ako

vyplýva z obsahu samotného uznesenia najvyššieho súdu, obhajca sťažovateľa na podaní

sťažnosti (proti predmetnému uzneseniu) riadne participoval a v rámci ním prednesenej

argumentácie sa o možnom skrátení časového rámca na prípravu zo strany konajúcich súdov

ani len nezmienil.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok,

ďalšími jej nedostatkami (napr. nepripojenie splnomocnenia pre advokáta) sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013