Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 261/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom doc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5, Piešťany, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

podľa , práva na prezumpciu neviny podľa

ods. 2 , práva na obhajobu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu,

pracoviska Banská Bystrica sp. zn. z 26. mája 2017 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

zo 7. mája 2018 doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

11. mája 2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený

doc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5, Piešťany, domáhal, aby ústavný súd

vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

, práva na prezumpciu neviny podľa , práva na obhajobu podľa čl.

50 ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.

z 26. mája 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 15. februára 2018.

2. V sťažnosti sa uvádza, že „Voči osobe sťažovateľa bola Úradom špeciálnej

prokuratúry podaná obžaloba a to na Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská

Bystrica pre zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. písm. a)

v súbehu so zločinom poškodzovanie finančných záujmov Európskych

spoločenstiev podľa , . Rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu pracovisko Banská Bystrica zo dňa 26.05.2017, sp. zn: bol

sťažovateľ uznaný vinným tak ako je uvedené v rozsudku zo skutku právne kvalifikovaného

ako zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. písm. a) Trestného

zákona v súbehu so zločinom poškodzovanie finančných záujmov Európskych spoločenstiev

podľa , na tom skutkovom základe ako je uvedené

v predmetnom rozsudku. Za uvedené skutky bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody

vo výmere päť rokov a šesť mesiacov so zaradením do Ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie

prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 15.02.2018

sp. zn. zrušil vo výrokoch o náhrade škode, výrok o vine a treste ostáva

nedotknutý, zamietol ako nedôvodné.“.

3. Sťažovateľ k porušeniu jeho základných práv a slobôd uvádza, že „Tvrdenia

sťažovateľa o tom, že citovanými rozsudkami došlo k porušeniu jeho ľudských práv

a základných slobôd vo vzťahu k citovaným článkom a to

ods. 1 , ,

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opiera o nasledovné

skutočnosti: Prvou je nesporný fakt, že vo svojom rozhodnutí sa Špecializovaný trestný súd

pracovisko Banská Bystrica nevysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými k osobe

sťažovateľa ako aj skutkom kladeným mu za vinu. Vo vzťahu k navrhovaným dôkazom

sťažovateľ uvádza nasledovné: Tvrdenia Špecializovaného trestného súdu pracovisko

Banská Bystrica ako aj Najvyššieho súdu ako porušovateľov základných práv o tom,

že vykonaniu navrhovaných dôkazov sťažovateľa nebol dôvod vyhovieť, považuje sťažovateľ

za irelevantné a neakceptovateľné. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom

rozhodnutí Rozsudku zo dňa 15.02.2018, sp. zn: argumentuje ustanovením

, kedy poukazuje na nevykonanie dôkazov navrhnutých

stranami v konaní, teda v danom prípade sťažovateľom z dôvodu, že dôkazy sa majú týkať

okolnosti, ktorá pre rozhodnutie nie je podstatnou alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými

už skôr vykonanými dôkazmi, potom je nutné oponovať a takýto postup možno označiť ako

tendenčný.“. Sťažnosť ďalej obsahuje právny názor sťažovateľa, podľa ktorého

«Vychádzajúc z citovaného ustanovenia , je nutné

podotknúť, že súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej

pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.

V danej súvislosti sťažovateľ upriamuje pozornosť na formuláciu ako aj zákonnú podmienku

zakotvenú v citovanom ustanovení. Vzhľadom k tomu, že predmetné konanie vedené

na Špecializovanom trestnom súde pracovisko Banská Bystrica trvalo krátku dobu,

je nesporné, že v nadväznosti na chronológiu jednotlivých častí pojednávania,

predovšetkým však výsluchov svedkov, vyplynula v tejto spojitosti vzhľadom na vývin

dôkaznej situácie dôvodnosť navrhovať vykonanie dôkazov vecného či aj listinného

charakteru. Sťažovateľ namieta spochybňovanie a označenie nevykonaných dôkazov zo

strany Najvyššieho súdu ako „nepodstatných pre samotné rozhodnutie. V tejto súvislosti

poukazuje na ustálenú judikatúru ako aj právnu prax. Ustálená judikatúra zakotvuje, že

každý odsudzujúci výrok musí plne korešpondovať a vychádzať zo zákonného procesu

zisťovania, vykonania a následného vyhodnotenia skutočností rozhodujúcich pre merito veci

tak, aby skutkové závery súdneho rozhodnutia plne a nespochybniteľné odrážali skutočnosti

preukázané, resp. vyplývajúce z vykonaného dokazovania. V danom prípade sťažovateľ

poukazuje na postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v napádanom konaní

vedenom pod sp. zn. sa v prevažnej miere v podstate obmedzil v rozhodnutí o

odvolaní sťažovateľa len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom konaní o

vine sťažovateľa v skutkoch kladených mu za vinu, avšak neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by vyvrátili relevantné a verifikovateľné tvrdenia sťažovateľa uvádzané v

odvolaní proti Rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zo

dňa 26.05.2017, sp. zn: . Sťažovateľ má za to, že takýmto spôsobom ustálené

rozhodnutie je nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu

ochranu ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.“.

4. Sťažnosť je zdôvodňovaná aj tým, že „Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje,

že ani Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica a rovnako ani Najvyšší súd

SR v odôvodnení prvostupňového rozsudku, vôbec nevysvetlili dôvody odmietnutia

dôkazných návrhov sťažovateľa, čím mu obe súdne inštitúcie znemožnili uplatniť právo

vyjadriť sa k meritu veci. Už týmto momentom bolo porušené aj sťažovateľovo právo

na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce tak z a SR ako

aj čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V nadväznosti na argumentáciu Najvyššieho súdu o hodnotení dôkazov v zmysle tzv.

„zásady voľného hodnotenia dôkazov“, sa sťažovateľ domnieva, že Najvyšší súd SR má síce

pravdu v tom, že v zmysle uvedenej zásady sa môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré

nevykoná, ale na druhej strane musí o uplatnených návrhoch obžalovaného na vykonanie

konkrétneho dôkazu rozhodnúť. Pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí musí uviesť,

z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal. Pokiaľ však ani jeden zo súdov takto

nepostupoval, čo je v danom prípade zrejmé, porušil každý z nich zákon a zároveň aj práva

sťažovateľa garantované v SR a Dohovoru. Argumentácia

v znení o neopodstatnenosti vykonania navrhovaných dôkazov rozhodne ako odôvodenie

v danom smere neobstojí. V danej súvislosti neobstojí ani tvrdenie Najvyššieho súdu SR

o tom, že nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie dôkazmi navrhovanými sťažovateľom.

Ústavnej praxi totiž zodpovedá názor, že ak z vykonávaných dôkazov nemožno bezpečne

ustáliť skutkový stav, potom je nutné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania

dokazovanie doplniť. Sťažovateľ má za to, že túto svoju povinnosť si nesplnil

ani Špecializovaný trestný súd SR ako súd prvého stupňa a rovnako tak nekonal

ani Najvyšší súd SR, čím nepochybne nastalo porušenie práv sťažovateľa, (právo

na obhajobu).“.

5. Sťažovateľ v sťažnosti namietal spôsob odôvodnenia odsudzujúcich výrokov

rozhodnutí špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu. Ako uvádza, «Z obsahu

predmetného Rozsudku zo dňa 15.02.2018, sp. zn: v previazanosti s vyššie

uvedenou argumentáciou vyplýva, že druhostupňový súd ako porušovateľ v 1. rade,

nepovažoval za potrebné reagovať na námietky sťažovateľa v podaných odvolaniach,

nakoľko pre ako také odôvodnenie odsudzujúcich výrokov osoby sťažovateľa považoval

za dostatočné „odpísať“ pár vybraných viet z prvostupňového rozsudku a následne

i odvolania sťažovateľa, čo v konečnom dôsledku prispelo k vytvoreniu časti obsahu

Rozsudku zo dňa 15.02.2018 z kvantitatívneho hľadiska, zaoberajúcim sa „aj“ dôkaznou

situáciou sťažovateľa. Na tomto mieste je potrebné poukázať na logicky protichodné časti

Rozsudku zo dňa 15.02 2018, sp. zn: , kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako porušovateľ v l. rade na jednej strane podporil argumentáciu a odôvodnenie

prvostupňového súdu, pričom procesný postup Špecializovaného trestného súdu označil

ako bezchybný a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami upravujúcimi tento proces

a na strane druhej sám priznáva, že nemá povinnosť odpovedať na každú odvolaciu

námietku. Už takýto postup je v príkrom rozpore s tvrdeniami Najvyššieho súdu

o dôkladnom preskúmaní dôkazného stavu, nakoľko odvolacie námietky sťažovateľa ostali

nepovšimnuté a to napriek tomu, že tvoria súvislé a logické argumenty deklarujúce

nesprávnosť prvostupňového rozhodnutia. Vychádzajúc zo zásady práva na spravodlivý

proces, ktorý je garantovaný nielen ako takým, ale predovšetkým

je zakotvený v je nesporné, že v prípade

sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal náležíte zistený skutkový stav

veci.».

6. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol

takto:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. §0 ods. 2, č. 50

ods. 3 postupom ako aj rozhodnutiami a to rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn: zo dňa

26.05.2017 ako porušovateľa v II. rade a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn: zo dňa 15.2.2018, ako porušovateľa v I. rade porušené boli.

2. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn:

BB- zo dňa 26.05.2017 a Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn.5 To 4/2017 zo dňa 15.02.2018 v časti týkajúcej sa odsudzujúcich výrokov osoby

sťažovateľa sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu pracovisko Banská

Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané

zadosťučinenie vo výške 5.000 €, ktoré je porušiteľ v II. rade povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia o výške 218,16 €, ktoré je povinný porušiteľ v II. rade zaplatiť do jedného

mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

8. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (). Najvyšší

súd sa podľa názoru ústavného súdu vo svojom rozsudku sp. zn. z 15. februára

2018 komplexne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s predmetnou vecou vrátane

ústavnoprávneho aspektu.

9. Sťažovateľ ako argumentáciu pre porušenie práva na spravodlivý súdny proces

uvádza, že «Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní navrhoval vykonanie výsluchov svedkov,

ktorí z pohľadu obhajoby sťažovateľa predstavovali podstatný prvok pre objasnenie merita

veci. Na tomto mieste sťažovateľ poukazuje na porušenie jeho práva na spravodlivý súdny

proces a to už samotným nepripustením výsluchov navrhovaných svedkov. K navrhovaným

svedkom sťažovateľom uvádza, že práve výsluch týchto bol nevyhnutný k tomu, aby skutkový

stav bol zistený v takom rozsahu a kvalite, aby poskytoval dostatok potrebných poznatkov

pre objektívne zistenie stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

Je nesporné, že Špecializovaný trestný súd Pezinok avšak ani prokurátor neiniciovali kroky

a neodstránili rozpory vo výpovediach svedkov, ktorých označili za „kľúčových“. Aj týmto

postupom nepochybne bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa zakotvené

v SR. Pripustil nezákonný postup, nepredvolal všetkých svedkov

z prípravného konania, čím nepripustil uplatnenie nielen zásady kontradiktórnosti, avšak

aj zásadu „in dubio pro reo“ a pochybil už aj tým, keď neinicioval dokazovanie na hlavnom

pojednávaní v takom rozsahu, aby bol náležíte zistený skutkový stav, ktorý je nevyhnutným

predpokladom zákonného rozhodnutia. Špecializovaný trestný súd neakceptoval ani návrh

obžaloby o prečítanie zápisnici svedkov na hlavnom pojednávaní a odstúpil od prečítania

zápisníc svedkov na hlavnom pojednávaní, ktoré navrhoval prokurátor vo svojej obžalobe,

resp. nevypočul svedkov, ktorých sťažovateľ žiadal vypočuť na svoju obranu, čím

Špecializovaný trestný súd porušil právo obvineného na obhajobu ako aj zásadu

kontradiktórnosti. Sťažovateľ zastáva názor založený konštantnou judikatúrou, ktorý hovorí,

že zvlášť v prípadoch kde sa za usvedčujúci dôkaz považujú výpovede spoluobžalovaného

ktorí urobil vyhlásenie na hlavnom pojednávaní a s výpoveďou sťažovateľa si navzájom

odporujú, je súd povinný vyčerpať všetky dosiahnuteľné dôkazy (konfrontácia). Uvedené

platí najmä, keď sa súdy týmito podstatnými rozpormi žiadnym spôsobom nezaoberali.

Práve takýto postup postráda vyššie uvedené prvky bezprostrednosti, ústnosti,

kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, sledujúc primáme najdôležitejší cieľ, ktorým vždy musí

byť náležité zistenie skutkového stavu veci.».

10. Ústavný súd ustálene judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124

). Preto do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy,

ak boli právoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove

základné práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože

tieto práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych

noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V naznačených

súvislostiach sa ústavnému súdu žiada poznamenať, že sťažovateľ koncentroval svoju

sťažnostnú argumentáciu výslovne/predovšetkým do sféry skutkových zistení a ústavný súd

poňal ako ďalšiu nasledujúcu opravnú inštanciu, naproti čomu ústavný súd stabilne

judikuje, že rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva,

že nie je v poradí ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (). Z vyjadrení sťažovateľa je zrejmé, že tento sa snaží o

revíziu skutkových zistení všeobecných súdov cestou ich ústavného prieskumu zameraného

predovšetkým na riešenie skutkových otázok, skúmaní dôkaznej hodnoty jednotlivých

vo veci vykonaných dôkazov a nesúhlase s vyslovením jeho trestnoprávnej zodpovednosti

za spáchaný trestný čin. Reagujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že k záveru

o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa dospeli súdy na podklade riadne vykonaného

dokazovania, a záver sťažovateľa o tom, že «Z konštantnej judikatúry vyplýva,

že odsudzujúci výrok musí vyplynúť zo zákonom stanoveného procesu zisťovania, vykonania

a následného vyhodnotenia rozhodujúcich skutočností tak, aby sa skutkové závery súdneho

rozhodnutia neocitli v extrémnom rozpore s vlastným obsahom vykonaných dôkazov. Právo

na obhajobu je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, pričom súdne konanie,

ktorého dôsledkom je uznanie viny obžalovaného, len resp. v prevažnej miere na základe

dôkazov, ktorého pravdivosť nebola overená žiadnym iným dôkazom je neprípustné.

V súvislosti so zachovaním spravodlivého súdneho procesu je možné vyvodiť záver, že už

samotné vyšetrovanie v prípravnom konaní bolo vedené jedným smerom bez „pripustenia

inej varianty“. Tento model si však následne osvojil Špecializovaný trestný súd ako súd

prvého stupňa a to napriek viacerým výhradám a námietkam sťažovateľa, čím rovnako

výrazne zasiahol do práv obhajoby sťažovateľa a tieto porušil. K osobe prokurátora v tejto

súvislosti sťažovateľ musí vytknúť, že napriek tomu, že jeho zákonnou povinnosťou

je vykonávať a rovnako iniciovať dôkazy nielen v neprospech obžalovaných, avšak

i v prospech, prokurátor si túto svoju povinnosť jednoznačne obmedzil na prvú časť

dôkazov. V prospech obžalovaných nevykonal a nenavrhol jediný dôkaz, dokonca

je potrebné uviesť, že spolu so súdom prvého stupňa dôkazy s výpovednou hodnotou

pre obhajobu sťažovateľa jednoznačne nepripustil.», je iba jeho hodnotiaci úsudok, ktorý

nemá oporu v , ktorý v ustanovuje za dôkaz všetko, čo môže

prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto

zákona alebo podľa osobitného zákona. Zároveň zákon ich nekategorizuje podľa

ich významu/dôležitosti, ale demonštratívne vymenúva ako výsluch obvineného, svedkov

a iné. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé,

že preukazovať alebo vyvracať obžalovanému vinu zo spáchania trestného činu je možné

ktorýmkoľvek z uvedených dôkazných prostriedkov vrátane zisťovania ďalších skutočností

predpokladaných . Naostatok to boli nielen svedecké

výpovede, ale aj listinné dôkazy, ktoré viedli súd k záveru o jeho vine za spáchaný trestný

čin. Inými slovami, z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu vyplýva jasne čitateľný a určujúci vzťah medzi skutkovými zisteniami a

úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

11. Ústavnoprávny základ práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

je obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na osobnú účasť na súdnom konaní a právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je garantované . Účasť

potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí medzi dôležité záruky ochrany

základných práv, pretože vytvorenie priestoru na účinné vznesenie námietok

(v kontradiktórnej schéme konania) najlepšie zaistí ochranu základných práv, ktorá

je z hľadiska fair procesu prvotným účelom súdneho konania. Právo obvineného osobne

sa zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je potrebné považovať za základný

prvok práva na spravodlivý proces. Pritom vypočutím nemožno rozumieť len výsluch

obvineného vykonaný k jednotlivým dôkazom, ale musí mu byť daná príležitosť jednak

účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu

o otázkach podozrenia zo spáchania trestnej činnosti či viny a trestu a s ktorými sa súd musí

v rozhodnutí náležite vysporiadať, a jednak sa vyjadrovať a vyvracať návrhy a dôkazy

prednesené prokurátorom. Na uplatnenie základného práva zúčastniť sa konania pred súdom

a byť vypočutý majú súdy povinnosť obvinenému vytvoriť patričný priestor. Len takto

vykonané konanie možno považovať za súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej

podstaty fair procesu. Ak by obvinenému sťažovateľovi v konaní o opravnom prostriedku

nebol daný priestor na spochybnenie právnej a skutkovej úvahy súdu prvého stupňa

obsiahnutej v písomnom odôvodnení rozsudku, došlo by tým k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

na obhajobu podľa v spojení s . Ani zahlásenie odvolania

do zápisnice bezprostredne po vyhlásení rozsudku nesmie obvinenému znemožniť písomne

reagovať v rámci opravného konania na právnu a skutkovú argumentáciu súdu I. stupňa,

uvedenú spravidla v odôvodnení napadnutého rozsudku. V takom prípade je potrebné

obvinenému poskytnúť na písomné doplnenie jeho odvolania primeranú (zákonnú) dobu,

ktorej dĺžku treba prispôsobiť povahe vydávaného rozhodnutia v danom type konania.

Sťažovateľovi dostatočný priestor na zdôvodnenie odvolania daný bol.

12. I napriek nedostatku právomoci ústavného súdu možno uviesť, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Preto odôvodnenie namietaného rozhodnutia špecializovaného

trestného súdu a rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré stručne a jasne objasnilo skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

13. Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované

argumentačné otázky formulované v podanom odvolaní boli najvyšším súdom náležite

zodpovedané (). Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,

aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu v odôvodnení reaguje na sťažovateľom uplatnené námietky, a tým podľa

názoru ústavného súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru ani z čl. 46

ods. 1 .

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

15. V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou

v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim

mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach trestnej veci sťažovateľa

ani neprislúchalo posudzovať, či návrhu sťažovateľa malo alebo nemalo byť vyhovené.

Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo

požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej

právnej úpravy a náležitom odôvodnení rozhodnutia.

16. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

17. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018