Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 261/2018
PDF · 244.22 KB
No categories available
III. ÚS 261/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom doc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5, Piešťany, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu,
pracoviska Banská Bystrica sp. zn. BB-5 T 1/2017 z 26. mája 2017 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 4/2017 z 15. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zo 7. mája 2018 doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
11. mája 2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený
doc. JUDr. Štefanom Kočanom, PhD., Nitrianska 5, Piešťany, domáhal, aby ústavný súd
vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva na obhajobu podľa čl.
50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.
BB-5 T 1/2017 z 26. mája 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 4/2017 z 15. februára 2018.
2. V sťažnosti sa uvádza, že „Voči osobe sťažovateľa bola Úradom špeciálnej
prokuratúry podaná obžaloba a to na Špecializovaný trestný súd pracovisko Banská
Bystrica pre zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. písm. a)
Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovanie finančných záujmov Európskych
spoločenstiev podľa § 261 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu pracovisko Banská Bystrica zo dňa 26.05.2017, sp. zn: BB-5T/1/2017 bol
sťažovateľ uznaný vinným tak ako je uvedené v rozsudku zo skutku právne kvalifikovaného
ako zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. písm. a) Trestného
zákona v súbehu so zločinom poškodzovanie finančných záujmov Európskych spoločenstiev
podľa § 261 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe ako je uvedené
v predmetnom rozsudku. Za uvedené skutky bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody
vo výmere päť rokov a šesť mesiacov so zaradením do Ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie
prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 15.02.2018
sp. zn. 5To/4/2017 zrušil vo výrokoch o náhrade škode, výrok o vine a treste ostáva
nedotknutý, zamietol ako nedôvodné.“.
3. Sťažovateľ k porušeniu jeho základných práv a slobôd uvádza, že „Tvrdenia
sťažovateľa o tom, že citovanými rozsudkami došlo k porušeniu jeho ľudských práv
a základných slobôd vo vzťahu k citovaným článkom Ústavy Slovenskej republiky a to čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 50 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opiera o nasledovné
skutočnosti: Prvou je nesporný fakt, že vo svojom rozhodnutí sa Špecializovaný trestný súd
pracovisko Banská Bystrica nevysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými k osobe
sťažovateľa ako aj skutkom kladeným mu za vinu. Vo vzťahu k navrhovaným dôkazom
sťažovateľ uvádza nasledovné: Tvrdenia Špecializovaného trestného súdu pracovisko
Banská Bystrica ako aj Najvyššieho súdu ako porušovateľov základných práv o tom,
že vykonaniu navrhovaných dôkazov sťažovateľa nebol dôvod vyhovieť, považuje sťažovateľ
za irelevantné a neakceptovateľné. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí Rozsudku zo dňa 15.02.2018, sp. zn: 5To/4/2017 argumentuje ustanovením
§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, kedy poukazuje na nevykonanie dôkazov navrhnutých
stranami v konaní, teda v danom prípade sťažovateľom z dôvodu, že dôkazy sa majú týkať
okolnosti, ktorá pre rozhodnutie nie je podstatnou alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými
už skôr vykonanými dôkazmi, potom je nutné oponovať a takýto postup možno označiť ako
tendenčný.“. Sťažnosť ďalej obsahuje právny názor sťažovateľa, podľa ktorého
«Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku, je nutné
podotknúť, že súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej
pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.
V danej súvislosti sťažovateľ upriamuje pozornosť na formuláciu ako aj zákonnú podmienku
zakotvenú v citovanom ustanovení. Vzhľadom k tomu, že predmetné konanie vedené
na Špecializovanom trestnom súde pracovisko Banská Bystrica trvalo krátku dobu,
je nesporné, že v nadväznosti na chronológiu jednotlivých častí pojednávania,
predovšetkým však výsluchov svedkov, vyplynula v tejto spojitosti vzhľadom na vývin
dôkaznej situácie dôvodnosť navrhovať vykonanie dôkazov vecného či aj listinného
charakteru. Sťažovateľ namieta spochybňovanie a označenie nevykonaných dôkazov zo
strany Najvyššieho súdu ako „nepodstatných pre samotné rozhodnutie. V tejto súvislosti
poukazuje na ustálenú judikatúru ako aj právnu prax. Ustálená judikatúra zakotvuje, že
každý odsudzujúci výrok musí plne korešpondovať a vychádzať zo zákonného procesu
zisťovania, vykonania a následného vyhodnotenia skutočností rozhodujúcich pre merito veci
tak, aby skutkové závery súdneho rozhodnutia plne a nespochybniteľné odrážali skutočnosti
preukázané, resp. vyplývajúce z vykonaného dokazovania. V danom prípade sťažovateľ
poukazuje na postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v napádanom konaní
vedenom pod sp. zn. 5To 4/2017 sa v prevažnej miere v podstate obmedzil v rozhodnutí o
odvolaní sťažovateľa len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom konaní o
vine sťažovateľa v skutkoch kladených mu za vinu, avšak neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by vyvrátili relevantné a verifikovateľné tvrdenia sťažovateľa uvádzané v
odvolaní proti Rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zo
dňa 26.05.2017, sp. zn: BB-5T/1/2017. Sťažovateľ má za to, že takýmto spôsobom ustálené
rozhodnutie je nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu
ochranu ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.“.
4. Sťažnosť je zdôvodňovaná aj tým, že „Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje,
že ani Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica a rovnako ani Najvyšší súd
SR v odôvodnení prvostupňového rozsudku, vôbec nevysvetlili dôvody odmietnutia
dôkazných návrhov sťažovateľa, čím mu obe súdne inštitúcie znemožnili uplatniť právo
vyjadriť sa k meritu veci. Už týmto momentom bolo porušené aj sťažovateľovo právo
na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce tak z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy SR ako
aj čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V nadväznosti na argumentáciu Najvyššieho súdu o hodnotení dôkazov v zmysle tzv.
„zásady voľného hodnotenia dôkazov“, sa sťažovateľ domnieva, že Najvyšší súd SR má síce
pravdu v tom, že v zmysle uvedenej zásady sa môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré
nevykoná, ale na druhej strane musí o uplatnených návrhoch obžalovaného na vykonanie
konkrétneho dôkazu rozhodnúť. Pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí musí uviesť,
z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal. Pokiaľ však ani jeden zo súdov takto
nepostupoval, čo je v danom prípade zrejmé, porušil každý z nich zákon a zároveň aj práva
sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Argumentácia
v znení o neopodstatnenosti vykonania navrhovaných dôkazov rozhodne ako odôvodenie
v danom smere neobstojí. V danej súvislosti neobstojí ani tvrdenie Najvyššieho súdu SR
o tom, že nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie dôkazmi navrhovanými sťažovateľom.
Ústavnej praxi totiž zodpovedá názor, že ak z vykonávaných dôkazov nemožno bezpečne
ustáliť skutkový stav, potom je nutné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania
dokazovanie doplniť. Sťažovateľ má za to, že túto svoju povinnosť si nesplnil
ani Špecializovaný trestný súd SR ako súd prvého stupňa a rovnako tak nekonal
ani Najvyšší súd SR, čím nepochybne nastalo porušenie práv sťažovateľa, (právo
na obhajobu).“.
5. Sťažovateľ v sťažnosti namietal spôsob odôvodnenia odsudzujúcich výrokov
rozhodnutí špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu. Ako uvádza, «Z obsahu
predmetného Rozsudku zo dňa 15.02.2018, sp. zn: 5 To/ 4/2017 v previazanosti s vyššie
uvedenou argumentáciou vyplýva, že druhostupňový súd ako porušovateľ v 1. rade,
nepovažoval za potrebné reagovať na námietky sťažovateľa v podaných odvolaniach,
nakoľko pre ako také odôvodnenie odsudzujúcich výrokov osoby sťažovateľa považoval
za dostatočné „odpísať“ pár vybraných viet z prvostupňového rozsudku a následne
i odvolania sťažovateľa, čo v konečnom dôsledku prispelo k vytvoreniu časti obsahu
Rozsudku zo dňa 15.02.2018 z kvantitatívneho hľadiska, zaoberajúcim sa „aj“ dôkaznou
situáciou sťažovateľa. Na tomto mieste je potrebné poukázať na logicky protichodné časti
Rozsudku zo dňa 15.02 2018, sp. zn: 5 To 4/2017, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako porušovateľ v l. rade na jednej strane podporil argumentáciu a odôvodnenie
prvostupňového súdu, pričom procesný postup Špecializovaného trestného súdu označil
ako bezchybný a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami upravujúcimi tento proces
a na strane druhej sám priznáva, že nemá povinnosť odpovedať na každú odvolaciu
námietku. Už takýto postup je v príkrom rozpore s tvrdeniami Najvyššieho súdu
o dôkladnom preskúmaní dôkazného stavu, nakoľko odvolacie námietky sťažovateľa ostali
nepovšimnuté a to napriek tomu, že tvoria súvislé a logické argumenty deklarujúce
nesprávnosť prvostupňového rozhodnutia. Vychádzajúc zo zásady práva na spravodlivý
proces, ktorý je garantovaný nielen Trestným poriadkom ako takým, ale predovšetkým
je zakotvený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je nesporné, že v prípade
sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal náležíte zistený skutkový stav
veci.».
6. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
takto:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. §0 ods. 2, č. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom ako aj rozhodnutiami a to rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn: BB-5T/1/2017 zo dňa
26.05.2017 ako porušovateľa v II. rade a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn: 5To 4/2017 zo dňa 15.2.2018, ako porušovateľa v I. rade porušené boli.
2. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn:
BB- 5T 1/2017 zo dňa 26.05.2017 a Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn.5 To 4/2017 zo dňa 15.02.2018 v časti týkajúcej sa odsudzujúcich výrokov osoby
sťažovateľa sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu pracovisko Banská
Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané
zadosťučinenie vo výške 5.000 €, ktoré je porušiteľ v II. rade povinný uhradiť sťažovateľovi
do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia o výške 218,16 €, ktoré je povinný porušiteľ v II. rade zaplatiť do jedného
mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01). Najvyšší
súd sa podľa názoru ústavného súdu vo svojom rozsudku sp. zn. 5 To 4/2017 z 15. februára
2018 komplexne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s predmetnou vecou vrátane
ústavnoprávneho aspektu.
9. Sťažovateľ ako argumentáciu pre porušenie práva na spravodlivý súdny proces
uvádza, že «Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní navrhoval vykonanie výsluchov svedkov,
ktorí z pohľadu obhajoby sťažovateľa predstavovali podstatný prvok pre objasnenie merita
veci. Na tomto mieste sťažovateľ poukazuje na porušenie jeho práva na spravodlivý súdny
proces a to už samotným nepripustením výsluchov navrhovaných svedkov. K navrhovaným
svedkom sťažovateľom uvádza, že práve výsluch týchto bol nevyhnutný k tomu, aby skutkový
stav bol zistený v takom rozsahu a kvalite, aby poskytoval dostatok potrebných poznatkov
pre objektívne zistenie stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.
Je nesporné, že Špecializovaný trestný súd Pezinok avšak ani prokurátor neiniciovali kroky
a neodstránili rozpory vo výpovediach svedkov, ktorých označili za „kľúčových“. Aj týmto
postupom nepochybne bolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa zakotvené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pripustil nezákonný postup, nepredvolal všetkých svedkov
z prípravného konania, čím nepripustil uplatnenie nielen zásady kontradiktórnosti, avšak
aj zásadu „in dubio pro reo“ a pochybil už aj tým, keď neinicioval dokazovanie na hlavnom
pojednávaní v takom rozsahu, aby bol náležíte zistený skutkový stav, ktorý je nevyhnutným
predpokladom zákonného rozhodnutia. Špecializovaný trestný súd neakceptoval ani návrh
obžaloby o prečítanie zápisnici svedkov na hlavnom pojednávaní a odstúpil od prečítania
zápisníc svedkov na hlavnom pojednávaní, ktoré navrhoval prokurátor vo svojej obžalobe,
resp. nevypočul svedkov, ktorých sťažovateľ žiadal vypočuť na svoju obranu, čím
Špecializovaný trestný súd porušil právo obvineného na obhajobu ako aj zásadu
kontradiktórnosti. Sťažovateľ zastáva názor založený konštantnou judikatúrou, ktorý hovorí,
že zvlášť v prípadoch kde sa za usvedčujúci dôkaz považujú výpovede spoluobžalovaného
ktorí urobil vyhlásenie na hlavnom pojednávaní a s výpoveďou sťažovateľa si navzájom
odporujú, je súd povinný vyčerpať všetky dosiahnuteľné dôkazy (konfrontácia). Uvedené
platí najmä, keď sa súdy týmito podstatnými rozpormi žiadnym spôsobom nezaoberali.
Práve takýto postup postráda vyššie uvedené prvky bezprostrednosti, ústnosti,
kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, sledujúc primáme najdôležitejší cieľ, ktorým vždy musí
byť náležité zistenie skutkového stavu veci.».
10. Ústavný súd ustálene judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124
ústavy). Preto do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy,
ak boli právoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove
základné práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože
tieto práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych
noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V naznačených
súvislostiach sa ústavnému súdu žiada poznamenať, že sťažovateľ koncentroval svoju
sťažnostnú argumentáciu výslovne/predovšetkým do sféry skutkových zistení a ústavný súd
poňal ako ďalšiu nasledujúcu opravnú inštanciu, naproti čomu ústavný súd stabilne
judikuje, že rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva,
že nie je v poradí ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (I. ÚS 19/02). Z vyjadrení sťažovateľa je zrejmé, že tento sa snaží o
revíziu skutkových zistení všeobecných súdov cestou ich ústavného prieskumu zameraného
predovšetkým na riešenie skutkových otázok, skúmaní dôkaznej hodnoty jednotlivých
vo veci vykonaných dôkazov a nesúhlase s vyslovením jeho trestnoprávnej zodpovednosti
za spáchaný trestný čin. Reagujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že k záveru
o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa dospeli súdy na podklade riadne vykonaného
dokazovania, a záver sťažovateľa o tom, že «Z konštantnej judikatúry vyplýva,
že odsudzujúci výrok musí vyplynúť zo zákonom stanoveného procesu zisťovania, vykonania
a následného vyhodnotenia rozhodujúcich skutočností tak, aby sa skutkové závery súdneho
rozhodnutia neocitli v extrémnom rozpore s vlastným obsahom vykonaných dôkazov. Právo
na obhajobu je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, pričom súdne konanie,
ktorého dôsledkom je uznanie viny obžalovaného, len resp. v prevažnej miere na základe
dôkazov, ktorého pravdivosť nebola overená žiadnym iným dôkazom je neprípustné.
V súvislosti so zachovaním spravodlivého súdneho procesu je možné vyvodiť záver, že už
samotné vyšetrovanie v prípravnom konaní bolo vedené jedným smerom bez „pripustenia
inej varianty“. Tento model si však následne osvojil Špecializovaný trestný súd ako súd
prvého stupňa a to napriek viacerým výhradám a námietkam sťažovateľa, čím rovnako
výrazne zasiahol do práv obhajoby sťažovateľa a tieto porušil. K osobe prokurátora v tejto
súvislosti sťažovateľ musí vytknúť, že napriek tomu, že jeho zákonnou povinnosťou
je vykonávať a rovnako iniciovať dôkazy nielen v neprospech obžalovaných, avšak
i v prospech, prokurátor si túto svoju povinnosť jednoznačne obmedzil na prvú časť
dôkazov. V prospech obžalovaných nevykonal a nenavrhol jediný dôkaz, dokonca
je potrebné uviesť, že spolu so súdom prvého stupňa dôkazy s výpovednou hodnotou
pre obhajobu sťažovateľa jednoznačne nepripustil.», je iba jeho hodnotiaci úsudok, ktorý
nemá oporu v Trestnom poriadku, ktorý v § 119 ods. 2 ustanovuje za dôkaz všetko, čo môže
prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto
zákona alebo podľa osobitného zákona. Zároveň zákon ich nekategorizuje podľa
ich významu/dôležitosti, ale demonštratívne vymenúva ako výsluch obvineného, svedkov
a iné. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé,
že preukazovať alebo vyvracať obžalovanému vinu zo spáchania trestného činu je možné
ktorýmkoľvek z uvedených dôkazných prostriedkov vrátane zisťovania ďalších skutočností
predpokladaných § 119 ods. 1 Trestného poriadku. Naostatok to boli nielen svedecké
výpovede, ale aj listinné dôkazy, ktoré viedli súd k záveru o jeho vine za spáchaný trestný
čin. Inými slovami, z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí špecializovaného trestného súdu
a najvyššieho súdu vyplýva jasne čitateľný a určujúci vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
11. Ústavnoprávny základ práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
je obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na osobnú účasť na súdnom konaní a právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je garantované čl. 48 ods. 2 ústavy. Účasť
potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí medzi dôležité záruky ochrany
základných práv, pretože vytvorenie priestoru na účinné vznesenie námietok
(v kontradiktórnej schéme konania) najlepšie zaistí ochranu základných práv, ktorá
je z hľadiska fair procesu prvotným účelom súdneho konania. Právo obvineného osobne
sa zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je potrebné považovať za základný
prvok práva na spravodlivý proces. Pritom vypočutím nemožno rozumieť len výsluch
obvineného vykonaný k jednotlivým dôkazom, ale musí mu byť daná príležitosť jednak
účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu
o otázkach podozrenia zo spáchania trestnej činnosti či viny a trestu a s ktorými sa súd musí
v rozhodnutí náležite vysporiadať, a jednak sa vyjadrovať a vyvracať návrhy a dôkazy
prednesené prokurátorom. Na uplatnenie základného práva zúčastniť sa konania pred súdom
a byť vypočutý majú súdy povinnosť obvinenému vytvoriť patričný priestor. Len takto
vykonané konanie možno považovať za súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej
podstaty fair procesu. Ak by obvinenému sťažovateľovi v konaní o opravnom prostriedku
nebol daný priestor na spochybnenie právnej a skutkovej úvahy súdu prvého stupňa
obsiahnutej v písomnom odôvodnení rozsudku, došlo by tým k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy. Ani zahlásenie odvolania
do zápisnice bezprostredne po vyhlásení rozsudku nesmie obvinenému znemožniť písomne
reagovať v rámci opravného konania na právnu a skutkovú argumentáciu súdu I. stupňa,
uvedenú spravidla v odôvodnení napadnutého rozsudku. V takom prípade je potrebné
obvinenému poskytnúť na písomné doplnenie jeho odvolania primeranú (zákonnú) dobu,
ktorej dĺžku treba prispôsobiť povahe vydávaného rozhodnutia v danom type konania.
Sťažovateľovi dostatočný priestor na zdôvodnenie odvolania daný bol.
12. I napriek nedostatku právomoci ústavného súdu možno uviesť, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Preto odôvodnenie namietaného rozhodnutia špecializovaného
trestného súdu a rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré stručne a jasne objasnilo skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
13. Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľom prezentované
argumentačné otázky formulované v podanom odvolaní boli najvyšším súdom náležite
zodpovedané (III. ÚS 106/2013). Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,
aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Namietané rozhodnutie
najvyššieho súdu v odôvodnení reaguje na sťažovateľom uplatnené námietky, a tým podľa
názoru ústavného súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru ani z čl. 46
ods. 1 ústavy.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
15. V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou
v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim
mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach trestnej veci sťažovateľa
ani neprislúchalo posudzovať, či návrhu sťažovateľa malo alebo nemalo byť vyhovené.
Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo
požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej
právnej úpravy a náležitom odôvodnení rozhodnutia.
16. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018